Transpyr 2010 First edition
Na podnet Duda z fóra MTbikeru sme sa vydali na traverz dvoch morí cez Pyreneje. Dopredu sme vedeli, že ide o 8 etáp, každá zhruba 100 km s celkovým prevýšením cca 20000 nastúpaných výškových metrov. A ide sa s GPS. V Španielsku. Spí sa na zemi v telocvičniach a nie vždy je zaručené že bude teplá voda.
Doma tie fakty nepôsobili nijako mimoriadne odstrašujúco. Na poslednú chvíľu sme sa rozhodli neísť autom a odleteli sme do Barcelony. Odtiaľ super vláčikom do Figueres a dvomi taxíkmi do Roses. Dva taxíky bola daň z blbosti. S bikovými kuframi sme sa do jedného nezmestili, ale jeden mohol ísť s bikmi a druhý autobusom a ušetrili by sme 30 éčiek.
Roses je na pobreží pred Loret del Mar, takže nie je problém s ubytovaním, možností je veľa. Na druhý deň na obed bola prezentácia a už sme sa aj sťahovali do prvej telocvične a zistili ako chutí a čo obsahuje pasta party. Hoci usporiadateľ požadoval aby mal každý jazdec vlastnú GPS navigáciu, my sme išli iba s jedným Garminom, v ktorom mi kamo Braňo nestihol upgradnúť firmvare. Navigáciu som odovzdal chlapovi čo mal na starosti trať a on mi natiahol skúšobný okruh po dedine. Bola to naša prvá jazda na navigáciu podľa GPX. Trochu som bol zmätený, že domáci si nerobia problémy so zákazmi vjazdu, neskoré reakcie na šípku a problém kombinovať rýchlu jazdu s pozeraním na displej v slnku nám dávali záruku, že sa asi nebudeme nudiť. Po návrate nám chlap natiahol trasu na ďalší deň a táto rutina platila po celý nasledujúci týždeň. Po španielsky moc nevieme a dorozumievali sme sa angličtinou. Boli sme pre nich exoti. *Štartovalo 94 ľudí. Trať bolo možné prejsť v troch variantách, buď prvé 4 dni, alebo druhé 4 dni alebo „adventure“ celú. Iba kto absolvoval variantu adventure mal nárok na tričko finišéra.
Po noci na parketách sme sa pobalili do vyfasovanej tašky a o 8.00 sa išlo na vec. Prvých 40 km to bola sranda, jazdilo sa v skupine, ktorá sa v zápätí rozpadla a začala jazda podľa vlastnej navigácie. Trasa vôbec nebo značená, iba občas, vždy až za križovatkou, potvrdzujúca šípka v prachu. Zistili sme, že autor trate si dáva veľmi záležať aby sme sa dôsledne vyhýbali asfaltu a volí najhoršiu možnú cestu naozaj neočakávanými smermi. Pikantné bolo, že naše GPS po 4 hodinách vyplo navigáciu a poslalo nás vzdušnou čiarou do cieľa. To by nešlo. Na prvej križovatke sme zostali stáť a čakali sme na ďalšiu dvojku. Tej sme sa chytili a keď sme odpadli tak sme si počkali na ďalšiu. Tak som sa sústredil na navigovanie, že som zabudol jesť a zažil som svoj prvý poriadny hlaďák. Po gelíku som sa spamätal a šlo sa ďalej. Celý deň sme boli viac-menej čistí ale autor trate – Frances – našiel úsek plný kaluží a posledný kilometer sme museli niesť cez akýsi hrebeň. Prišli sme do cieľa po 10 hodinách, špinaví ako prasce a poriadne zmorení. Vitajte na Transpyre.
Ďalšie dni sa podobali ako vajce vajcu. Ráno vstať, pobaliť, najesť, štart, chvíľu na špici potom postupný prepad niekde na chvost, o 12.30 vypínala navigácia ale prišli sme na fintu, potom som zapínal iný súbor TCX. Ten síce aktívne nenavigoval ale zvykli sme si. Vždy si vyberte najhoršiu z možností a na záver dňa posledné 3 km nejaké prekvapko. Obtiažnosť pomaly gradovala. Začali pribúdať single a dlhé stúpania. Tretí deň sme začínali stúpaním, ktoré malo asi 20 km. Každý deň bol časový limit, v ktorom bolo treba prísť na tretiu občerstvovačku, inak bol účastník DNF. Limit predpokladal udržiavanie priemernej rýchlosti 15km/h. Tretí deň bol ťažký, vždy sa nás v cieli pýtali ako bolo a keď som sa posťažoval na blúdenie, bezplatne nám zapožičali španielske GPS pre Katku. O prírode je škoda hovoriť. Nádherné scenérie. Mali sme super počasie. . Občas chladno a veterno ale ani raz nepršalo. Na 4 deň sme obaja lietali cez riadítka. Na 6 deň bola zasa raz čerešnička na torte. Celá etapa technická, náročná od začiatku, v prostriedku sekcia cez kopec s povinným nosením a prechod hustou džungľou bez chodníka iba podľa GPS s neuveriteľným vyústením na cestu. Viackrát som sa čudoval ako to našli. Nasledovalo stúpanie nádherným kaňonom a zjazd lesom do cieľa s povinným záverečným grcom.
Posledný deň bol špeciálny, okrem iného sme išli po nejakom kanáli v lese po vrstevnici asi 6 km, trasa nás zaviedla do cieľového mestečka do úzkych uličiek prístavu, kde nás loď prevážala cez prístav aby sme opäť zapadli do lesa. Posledná občerstvovačka s vínom a miestnou špecialitou a „ za tým výbežkom je už cieľ“. Dojazd do cieľa bol po pobreží Atlantiku ale v buši.
Na poslednom kilometri sme napriek dvom GPS zablúdili a do cieľa sme prišli pol hodiny pred záverečným ceremoniálom.
Absolvovali sme veľmi pekné podujatie, ktoré vrelo odporúčam. Kto má záujem, môže si viac fotiek pozrieť v galérii http://picasaweb.google.com/didacticmartin. Trasy sú popísané na stránkach http://www.transpyr.com/en/01.html. V Európe pribudol ďalší veľmi pekný pretek.
Na podnet Duda z fóra MTbikeru sme sa vydali na traverz dvoch morí cez Pyreneje. Dopredu sme vedeli, že ide o 8 etáp, každá zhruba 100 km s celkovým prevýšením cca 20000 nastúpaných výškových metrov. A ide sa s GPS. V Španielsku. Spí sa na zemi v telocvičniach a nie vždy je zaručené že bude teplá voda.
Príloha:
Doma tie fakty nepôsobili nijako mimoriadne odstrašujúco. Na poslednú chvíľu sme sa rozhodli neísť autom a odleteli sme do Barcelony. Odtiaľ super vláčikom do Figueres a dvomi taxíkmi do Roses. Dva taxíky bola daň z blbosti. S bikovými kuframi sme sa do jedného nezmestili, ale jeden mohol ísť s bikmi a druhý autobusom a ušetrili by sme 30 éčiek.
Roses je na pobreží pred Loret del Mar, takže nie je problém s ubytovaním, možností je veľa. Na druhý deň na obed bola prezentácia a už sme sa aj sťahovali do prvej telocvične a zistili ako chutí a čo obsahuje pasta party. Hoci usporiadateľ požadoval aby mal každý jazdec vlastnú GPS navigáciu, my sme išli iba s jedným Garminom, v ktorom mi kamo Braňo nestihol upgradnúť firmvare. Navigáciu som odovzdal chlapovi čo mal na starosti trať a on mi natiahol skúšobný okruh po dedine. Bola to naša prvá jazda na navigáciu podľa GPX. Trochu som bol zmätený, že domáci si nerobia problémy so zákazmi vjazdu, neskoré reakcie na šípku a problém kombinovať rýchlu jazdu s pozeraním na displej v slnku nám dávali záruku, že sa asi nebudeme nudiť. Po návrate nám chlap natiahol trasu na ďalší deň a táto rutina platila po celý nasledujúci týždeň. Po španielsky moc nevieme a dorozumievali sme sa angličtinou. Boli sme pre nich exoti. *Štartovalo 94 ľudí. Trať bolo možné prejsť v troch variantách, buď prvé 4 dni, alebo druhé 4 dni alebo „adventure“ celú. Iba kto absolvoval variantu adventure mal nárok na tričko finišéra.
Po noci na parketách sme sa pobalili do vyfasovanej tašky a o 8.00 sa išlo na vec. Prvých 40 km to bola sranda, jazdilo sa v skupine, ktorá sa v zápätí rozpadla a začala jazda podľa vlastnej navigácie. Trasa vôbec nebo značená, iba občas, vždy až za križovatkou, potvrdzujúca šípka v prachu. Zistili sme, že autor trate si dáva veľmi záležať aby sme sa dôsledne vyhýbali asfaltu a volí najhoršiu možnú cestu naozaj neočakávanými smermi. Pikantné bolo, že naše GPS po 4 hodinách vyplo navigáciu a poslalo nás vzdušnou čiarou do cieľa. To by nešlo. Na prvej križovatke sme zostali stáť a čakali sme na ďalšiu dvojku. Tej sme sa chytili a keď sme odpadli tak sme si počkali na ďalšiu. Tak som sa sústredil na navigovanie, že som zabudol jesť a zažil som svoj prvý poriadny hlaďák. Po gelíku som sa spamätal a šlo sa ďalej. Celý deň sme boli viac-menej čistí ale autor trate – Frances – našiel úsek plný kaluží a posledný kilometer sme museli niesť cez akýsi hrebeň. Prišli sme do cieľa po 10 hodinách, špinaví ako prasce a poriadne zmorení. Vitajte na Transpyre.
Príloha:
Ďalšie dni sa podobali ako vajce vajcu. Ráno vstať, pobaliť, najesť, štart, chvíľu na špici potom postupný prepad niekde na chvost, o 12.30 vypínala navigácia ale prišli sme na fintu, potom som zapínal iný súbor TCX. Ten síce aktívne nenavigoval ale zvykli sme si. Vždy si vyberte najhoršiu z možností a na záver dňa posledné 3 km nejaké prekvapko. Obtiažnosť pomaly gradovala. Začali pribúdať single a dlhé stúpania. Tretí deň sme začínali stúpaním, ktoré malo asi 20 km. Každý deň bol časový limit, v ktorom bolo treba prísť na tretiu občerstvovačku, inak bol účastník DNF. Limit predpokladal udržiavanie priemernej rýchlosti 15km/h. Tretí deň bol ťažký, vždy sa nás v cieli pýtali ako bolo a keď som sa posťažoval na blúdenie, bezplatne nám zapožičali španielske GPS pre Katku. O prírode je škoda hovoriť. Nádherné scenérie. Mali sme super počasie. . Občas chladno a veterno ale ani raz nepršalo. Na 4 deň sme obaja lietali cez riadítka. Na 6 deň bola zasa raz čerešnička na torte. Celá etapa technická, náročná od začiatku, v prostriedku sekcia cez kopec s povinným nosením a prechod hustou džungľou bez chodníka iba podľa GPS s neuveriteľným vyústením na cestu. Viackrát som sa čudoval ako to našli. Nasledovalo stúpanie nádherným kaňonom a zjazd lesom do cieľa s povinným záverečným grcom.
Príloha:
Príloha:
Absolvovali sme veľmi pekné podujatie, ktoré vrelo odporúčam. Kto má záujem, môže si viac fotiek pozrieť v galérii http://picasaweb.google.com/didacticmartin. Trasy sú popísané na stránkach http://www.transpyr.com/en/01.html. V Európe pribudol ďalší veľmi pekný pretek.
dúfam, že Tufo a Reynolds tentoraz vydržali 
