ako bojovala druhá najsilnejšia armija na ukrajine....nič sa nenaučili.
V júli 2021 rozšírila ruská kontrarozviedka FSB svoju 5. správu na tzv. hlavnú správu. Išlo v podstate o politickú políciu, ktorá dostala za úlohu pripraviť podrobenie Ukrajiny a umlčať na nej odpor. Rozviedčici vypracovali analýzu klímy v krajine a usúdili, že Ukrajinci nedôverujú svojim lídrom a ako národ prakticky nefungujú.
Úvaha náčelníka ruského generálneho štábu Valerija Gerasimova bola, že ruská armáda dokáže krajinu ovládnuť tak rýchlo, že postaví Západ pred hotovú vec. Ukrajinci ruské plány dokázali získať – správa RUSI nehovorí presne, kedy a ako: rakety a letectvo zničia ukrajinské velenie aj protivzdušnú obranu, námorná pechota sa vylodí pri Odese, špeciálne sily eliminujú politické vedenie krajiny, výsadkári obsadia elektrárne, rezervoáre vody, centrálnu banku a parlament, bieloruské výsadky by mohli obsadiť jadrové elektrárne v mestách Rivne a Chmeľnyckyj…
Ruská kontrarozviedka si rozdelila Ukrajincov na štyri skupiny, ktoré nie sú až také odlišné od Heydrichovho rozdelenia Čechov v roku 1941. Konkrétne Ukrajincov rozdelili na tieto skupiny: 1. určení na fyzickú likvidáciu; 2.určení na zastrašenie a neutralizáciu (napríklad presídlením do hlbšieho Ruska); 3. presvedčiteľní na spoluprácu; 4. očakávaní kolaboranti.
V parlamente by z poslancov ochotných kolaborovať vzniklo Hnutie za mier, ktoré by dalo celej okupácii „zákonný“ rámec, zakázalo by odpor a odstrihlo prípadné vzdorujúce regióny krajiny od elektriny, vody alebo dôchodkov. V obsadených jadrových elektrárňach a v laboratóriách by „sa našli dôkazy“ o snahe Ukrajiny získať jadrové zbrane.
To, že hlavný útok povedie na Kyjiv, bolo pre Ukrajincov prekvapením, Rusi tento plán dokázali držať v tajnosti skoro až do 24. februára. Daňou za utajenie však bolo to, že ho ešte niekoľko dní pred inváziou nepoznali ani zástupcovia veliteľov pozemných, vzdušných i námorných síl.
„To, že FSB zle odhadla reakcie ukrajinskej spoločnosti, bolo v skutočnosti pre vývoj situácie omnoho menej dôležité než to, že neexistoval žiadny dôkaz, že by sa niekto na ruskej strane pýtal, čo sa stane, pokiaľ je ktorékoľvek z východísk zlé,“ napísali autori.
„Ukrajinci podnikli veľa cvičení a vojnových príprav na tému, ako organizovať obranu proti širokému spektru scenárov. Prišli na spôsoby, ako ubrániť všetky relevantné smery útoku. Limitované množstvo jednotiek však spočiatku znamenalo, že na ich nasadenie bude treba správne vyhodnotiť skutočný úmysel protivníka,“ uviedli autori analýzy.
Ešte niekoľko dní pred inváziou však ukrajinskí spravodajcovia usudzovali, že najnebezpečnejší by bol útok v Donbase a zničenie hlavných ukrajinských síl. Naopak, Západ varoval Ukrajinu, že Rusi chcú Kyjiv.
Stratégom sa však zdalo, že severne od Kyjiva je ruských vojsk primálo na to, aby stačili na útok cez neprehľadný zalesnený terén a izolovanie a obsadenie trojmiliónovej metropoly. Spravodajcovia tiež hlásili, že ruskí vojaci pri meste Homeľ na juhu Bieloruska nie sú na rozsiahly útok pripravení a neveria, že by mali ísť do skutočnej vojny.
Ako už vieme, bol to úspešný ruský klam. Kyjiv 24. februára ráno chránila jedna manévrová brigáda a dve delostrelecké, polovica armády čakala na úder v Donbase, ďalšie jednotky boli v mestách ako Sumy, Charkiv a Odesa (tu proti ruskému vylodeniu). Chýbali jednotky, ktoré by zastavili prienik z Krymu – dôvod sa teraz na Ukrajine vyšetruje, pretože tie tam podľa plánu byť mali.
Ukrajinci teda čakali ruský úder v Donbase a snažili sa zapojiť do celkovej štruktúry obrany územnú obranu. V tej chvíli si však uvedomili, že to, čo sa dáva do pohybu na severe, je hlavný útok. Narýchlo začali ku Kyjivu presúvať, čo sa dalo. Keď sa invázia začala, mnoho ukrajinských jednotiek, hlavne na severe krajiny, bolo na ceste, nie na pripravených pozíciách.
Ruskí dôstojníci na druhej strane frontu na operačnej úrovni držali moment prekvapenia. Ich velitelia v tej chvíli neveriacky čítali rozkazy, na ktorých plnenie neboli jednotky pripravené.
Dnes vieme, že ruský zámer ako celok nevyšiel. Autori však upozorňujú, že vtedy to vôbec nebolo isté a Rusi boli k úspechu omnoho bližšie, než sa nám zdalo. Úplne prvá vlna leteckých úderov však vynechala poľné jednotky a tie sa stihli rozptýliť. Rusi triafali aj miesta, kde už vojenské ciele neboli; rýchlo napadli tri štvrtiny prvkov statickej protivzdušnej obrany, ale len desatinu tých mobilných. Naopak, ukrajinské sily okrem presunu museli začať riešiť aj útok. Ich jednotky často dokázali uniknúť pred zničením, prestali však byť bojovo efektívne. Napríklad ruských striel s plochou dráhou letu vtedy Ukrajinci triafali len 12 až 18 percent.
Umlčanie protivzdušnej obrany úplne na severe krajiny otvorilo cestu masívnemu ruskému vrtuľníkovému výsadku na letisku Hostomeľ severozápadne od Kyjiva. Ten mal umožniť bleskové dobytie Kyjiva, ale stal sa prvým veľkým fiaskom. Tristo ukrajinských obrancov vrátane neskúsených vojakov základnej služby sa pustilo do boja s presilou elitných ruských výsadkárov, zdržali ich a o niečo neskôr ukrajinské posily Rusov zmietli.
Tento výsadok bol príliš ďaleko od vlastných síl, bez dobrého prieskumu, dial sa za bieleho dňa a s podcenením protivníka. Rusi síce potom letisko ovládli, ale na rýchly útok na nepripravený Kyjiv už bolo neskoro.
Na iných miestach sa ukázal ďalší ruský problém: vyhodnocovanie účinnosti útokov. Rusi sa spoliehali podľa analýzy britského think-tanku na to, že útok je úspešný, pokiaľ sa nepreukáže opak – a to bola chyba. Kombinácia „keď pilot oznámi zásah, ukáže sa to na satelite a v odposluchoch ukrajinskej komunikácie“ znela mocne, prax však bola iná.
Nie všetky ciele totiž piloti videli. Vhodných satelitov malo Rusko pomerne málo – veď od apríla skúšalo kupovať satelitné snímky komerčne.
Dobrým príkladom sú hangáre. Ukrajinci zo vzduchu odfotografovali ich trosky, dali ich vytlačiť na plachty a skryli pod ne lietadlá. Na satelite to miesto vyzeralo ako zničené, Rusi ho potom nepovažovali za cieľ, ale ďalej fungovalo. Celkovo sa Ukrajinci v klamaní a podstrkávaní falošných cieľov ukázali ako dobrí.
Rusov toto všetko viedlo k chybným úsudkom o zničení ukrajinskej protivzdušnej obrany aj letectva, ktoré nielen hlásili do sveta, ale hlavne s nimi počítali v plánovaní.
Vývoj však bol taký rýchly, že sa ani nijako účinne nedal sledovať. Masy ruských vojakov vyšli na Ukrajinu bez rozkazov rozvinúť sa do bojových formácií, s pokynmi obchádzať body odporu. Naprieč ruskými pozemnými jednotkami to vo vojakoch budilo dojem, že sú len podpornou zložkou. Že nebojujú. Vchádzali do miest bez nabitých zbraní, viazli v zápchach na dôležitých križovatkách, jednotky sa vzájomne premiešavali.
Vtedy to však stále vyzeralo nebezpečne a ani Ukrajinci detailne nevedeli, akým problémom čelí ruská strana. Keďže potrebovali získať čas, urobili tri dôležité rozhodnutia.
Veľkú časť špeciálnych síl aj jednotiek tajných služieb vrhli na sever od Kyjiva, na hlavný, homeľský smer útoku. Mobilizovali rýchlo nové prápory pri Kyjive aj kadetov a inštruktorov vojenských škôl. Prevahu Rusov na sever od Kyjiva to zmenšilo – na dvanásť k jednej.
Obkľúčená tanková brigáda pri severoukrajinskom Černihive sa ocitla bez pešej podpory. Okamžite „nasala“ sily územnej obrany a rezervistov a zaujala kruhovú obranu.
V tej chvíli však veľké časti ruského plánu ešte boli v pohybe. Na hlavnej osi svojho postupu dostali veľkú presilu, v Donbase efektívne upútali jadro ukrajinskej armády, rýchlo dobyli Cherson i Melitopol. Na druhý deň bojov si ukrajinské velenie nebolo isté, či postup od Homeľu dokáže zastaviť.
Ruských neúspechov však pribúdalo. Zlyhal útok špeciálov na Charkiv – keď po obkľúčení čelili výzve, nech sa vzdajú, podráždene reagovali, že čoskoro sa budú vzdávať Ukrajinci. To sa však nestalo. V tankových súbojoch v lesoch severnej Ukrajiny nehral väčší dostrel ruských tankov rolu, zato rýchlejšie automatické nabíjanie ukrajinských T-64 áno.
Tri dni po začiatku bojov hlásilo uviaznutie čoraz viac ruských jednotiek. Ukrajinská kontrarozviedka ničila ruské komandá infiltrované do Kyjiva. Spamätala sa protivzdušná obrana.
Aj Rusi sa však vedeli prispôsobiť a rýchlo to zvládli napríklad vo vzduchu. Napríklad Ukrajinci boli spočiatku schopní púšťať sa aj do konfrontácií dvoch stíhačiek proti šiestim ruským nad okupovaným územím, keď však Rusi vystužili protivzdušnú obranu radarmi a systémami rádioelektronického boja, ukrajinskí piloti sa často ocitli bez spojenia, funkčnej navigácie aj radaru. S odvážnymi výpadmi dvoch proti šiestim tak bol koniec.
Jednotky na úrovni práporov, zosilnené o ťažké zbrane, boli poskladané z najlepších vojakov ich „rodnej“ brigády alebo pluku. Teoreticky mali byť veľmi samostatné v boji, prakticky však boli značne odlišné čo do kvality aj schopností a pomerne citlivé na straty pechoty.
Ruskí velitelia si ich predstavovali ako z dreva vystrúhaných pešiakov na šachovnici a tak ich aj používali. Tu je konkrétny príklad: na konci apríla mali na východe Ukrajiny skupinu s 800 vojakmi, 14 tankmi, 30 pásovými obrnenými vozidlami a dvomi batériami diel, aj ďalšiu skupinu so 400 vojakmi, šiestimi tankami, 23 ľahko obrnenými transportérmi a jednou batériou diel (bez toho, aby rozdiel spôsobili bojové straty). Vojaci vybratí do skupín sa navyše často nepoznali.
Ďalší problém bola koordinácia. Väčšina správ, ktoré si Rusi za marec vymenili cez vysielačky, sa týkala toho, kde jednotky a ich prvky sú. Len 10 až 20 percent komunikácie sa týkalo vedenia bojov.
Ukrajinci ruské jednotky, aj za pomoci riadených záplav terénu, hnali do nemotorných kolón a snajperi likvidovali vysokých ruských dôstojníkov, ktorí sa ten zmätok snažili vyriešiť. Obraz situácie sa ruskej generalite podarilo získať až vo chvíli, keď útok na Kyjiv mal tri možnosti – predrať sa cez ukrajinské línie západne od mesta, nechať sa obkľúčiť alebo ustúpiť. Inde si zase Rusi plniaci rozkaz obchádzať body odporu nechali silné ukrajinské jednotky za chrbtom – ako už spomenutú celú tankovú brigádu pri Černihive.
Na
mape v tom čase vyzerali územné zisky ruskej armády pôsobivo, lenže útok sa už zastavil a čas hral v prospech mobilizujúcich sa a motivovaných Ukrajincov. Ak by Rusi dokázali na viacerých miestach postupovať ako pri obkľúčení Mariupola (v zmysle manévrov vedúcich k obkľúčeniu, nie zločinov pri jeho dobývaní) a pri prelomení jeho obrany na niekoľko kusov potom, čo zistili medzery v obrane, bola by podľa britského think-tanku situácia ukrajinskej armády omnoho horšia. Aj obrancovia Mariupola sa však nakoniec bránili omnoho dlhšie, než sa čakalo.
Lenže Rusi to nedokázali. Ich invázia sa zastavila pod vplyvom obrovských štrukturálnych a systémových chýb, príliš optimistického plánovania, podcenenia protivníka i jeho mimoriadne dobrého bojového výkonu.
