Rok ruských besov (píše Michal Havran)
Za tri dni chceli zavraždiť Zelenského a za mesiac celú Ukrajinu.
Niekedy skoro ráno, keď po uliciach chodia iba smetiarske autá, som zapol správy. Za oknami bolo chladno a tmavo, za oknami v Kyjeve a Charkove horel horizont, horeli prvé zasiahnuté paneláky a budovy v centre.
Nad mestami severnej a východnej Ukrajiny prelietavali ruské stíhačky a ruské bombardéry a ruské rakety. Obloha patrila Rusku a Rusko patrilo Putinovi.
On rozhodol, že vojde ako nočný prízrak do bytov ukrajinských rodín, na tankoch zo severu a z východu a z juhu. Za tri dni chceli zavraždiť Zelenského a za mesiac celú Ukrajinu.
Presvedčení, že na to majú právo, pretože v ich svete na to právo majú, zobrali si predtým Čečensko s mestom duchov Groznym, zobrali si Abcházsko, južné Osetsko a Podnestersko.
Krajinu obklopili vojenským a politickým blatom, plesňou ruského sveta rastúcou stáročia na základoch mongolských vpádov, pocitu menejcennosti zo Západu a strachu z Číny.
Pred rokom začalo Putinovo Rusko inváziu na Ukrajinu, ktorá sa množstvom nasadených vojakov a techniky dá porovnať iba s nasadením počas druhej svetovej vojny.
Nie je to náhoda, pretože Rusko naozaj uverilo, že vedie záverečnú vojnu všetkých čias, no vybralo si pre istotu slabšieho protivníka, niečo ako skoro najslabšieho v triede, a opäť sa tragicky zmýlilo.
Opäť vyzerá v našich očiach tak ako takmer vždy, krajina idúca mimo hlavného prúdu dejín, zahľadená do seba a svojej vojenskej mystiky, do morbídneho vzťahu k smrti mladých mužov. Krajina postavená z dreva a blata napriek tomu, že pod nohami má suroviny, za ktoré by iné národy dokázali transformovať Mars a z Mesiaca urobiť luxusný dovolenkový rezort.
Tento princíp je starý a uviaznutý vo vlastných bludoch ako narkoman žobrajúci o piatej ráno v Dúbravke na zástavke na ubytovanie, lebo nemá na vlak, lebo ho okradli, lebo mu zomrela babka, lebo nemá doklady.
Rusko sa vyhovára podobne. Stále vraví niečo pre nás takmer nepochopiteľné o vlastnej nafukovacej veľkosti a vlastných dejinných úlohách a poslaniach v jazyku 19. storočia kdesi v krčme za Uralom, akoby sme boli nejakí Jeseninovi pastieri z Kaukazu, ktorým môžu hovoriť o cárových krásnych šatách a večne vysvietenej Tverskej ulici, nočnom živote v Moskve. Stále, akoby nikdy nebolo dosť.
Lenže práve teraz, už rok, je toho viac než dosť a všetky ruské lži o ich živote, bludné predstavy o štátoch a štátnosti, o hraniciach a vykupiteľských programoch dejín, o sebavnímaní v úlohe akéhosi heretického Krista histórie sú otrasné, ohavné a zničujúce.
Ruské psychotické myšlienky, neschopnosť ukotviť sa v realite, žiť priateľsky so susedmi, stála také množstvo životov, zavraždených detí a padlých vojakov, žien rodiacich v staniciach metra a detí učiacich sa v staniciach metra a milióny utekajúcich pred ruským svetom, zatiaľ čo ruská spoločnosť uteká za zmätenými a okultnými cieľmi namiesto toho, aby sa starala o svojich občanov, namiesto prerozdeľovania bohatstva, ktoré v ruských rukách namiesto modernej infraštruktúry vybudovalo najväčšiu súkromnú flotilu jácht a lodí na svete, v pyramidálnom svete ortodoxie zničenej mystikou imperializmu a mystikou veľkých území s nízkym horizontom. To všetko sa k nám priblížilo rovnako ako v minulosti tatárske nebezpečenstvo.
No tak ako vtedy, aj dnes žijú medzi nami ľudia, ktorí si želajú víťazstvo Putina a porážku Ukrajiny aj stratu jej štátnosti.
Miestni politickí wagnerovci a miestni kadyrovci, kolaboranti volajúci po mieri, ktorý je kapituláciou, a nechcú ho od Ruska, ktoré na Ukrajinu doviezlo toľko zbraní, koľko tam nikdy v dejinách nebolo.
Stretnú sa pred americkou ambasádou v Bratislave, so šmejdmi z akéhosi nového spolku Brat za Brata, latentne ladeného združenia veteránov studenej vojny a zúrivosti voči vlastným životným neúspechom, za ktorý môžu, ako inak, černosi a židia.
Čím viac sa približuje vojna, ktorá zničila mýtus neporaziteľnej Červenej armády a toho, že Rusko by mohlo byť európskou krajinou, tým viac pozorujeme niekedy dopletených a väčšinou presvedčených ľudí, ktorí síce ešte pred rokom tvrdili, že sa žiadna vojna nezačala a všetko sa točí v Markíze, no dnes, dnes chodia so symbolom genocídy, s písmenom Z, na takzvané „mierové pochody“ a skandujú Nech žije Putin!, ktorý žije, rovnako ako jeho traja dvojníci, a ktorý si vždy rád vypočuje poddanské pozvánky miestneho Slováčika – kolaboranta nečakajúceho ani len na definitívne ruské víťazstvo, ale už teraz sa hlásiaceho do služby okupačnej sily. A to všetko za asistencie polície a SIS, ktoré ako tradične „situáciu monitorujú“ namiesto toho, aby ju zmenili.
Ruská vojna nie je iba realizáciou psychotického plánu, v ktorom sa miešajú paranoidné ambície, náboženské bludy, nostalgia za krajinou Sovietov, ktorá systematicky vraždila svoje obyvateľstvo, ale predovšetkým priznaním ruského pocitu menejcennosti zoči-voči európskym dejinám.
Rusko túto vojnu prehralo tri dni po tom, ako z blitzkriegu na letisku Hostomeľ ostali iba stovky mŕtvych ruských výsadkárov a kadyrovcov.
A odkedy pochopilo, že existuje niečo ako duch odporu a obety, skutočný duch potomkov Vikingov a kozákov, ľudí, bojujúcich nie za lode a hodinky, ale za dvojizbové zničené byty v Sume, za telá mučených a popravených a zahrabaných v Buči, za tisíce mŕtvych v Mariupoli, za žatvu obilia na hlbokom juhu pri Dnepri s najvyšším horizontom medzi vetrami z Azovského a Čierneho mora, za státisíce ukrajinských detí v európskych školách a prísľuby obnovy miest, škôl a nemocníc.
Za všetko, vďaka čomu sme aj my v 21. storočí svedkami hrdinstva a odhodlania, hodnôt, ktoré nepoznajú kolaboranti a sluhovia, wagnerovci a všetci tí, ktorí snívajú o svete, kde budeme mať za oknami rakety a delostrelecké
batérie a šrapnely v detských telíčkach, pretože výsledkom Putinovej vojny na Ukrajine nie je iba smrť a absolútne ničenie, ale aj preformátovanie hláv našich spoluobčanov, ktorí sa nehanbia velebiť masového vraha a odvážia sa nazvať to volaním po mieri.
Prehrajú rovnako ako on.
