Isiel Jano rano z hodov
bielou cestou kraca domov.
Hodina uz deviata bola,
ludia isli do kostola.
Jano stale streta ludi,
cosi sa mu v bruchu hrudi.
Tri krat prdne,to mu staci,
uz sa z neho hovno tlaci.
Lenze ludi plna cesta,
hovno v riti nema miesta.
Ani kricka,ani stromu,
keby aspon bol bliz k domu.
Prdne este zo tri razy,
to su predposledne fazy.
Jano behom prec sa berie,
len,len,ze sa nedosere.
Hlava od strachu mu puka
hovno z gati mu vykuka.
Uz je zle,mysli Jano,
co sa nevysral rano.
Teraz utekat mu suri.
Vtom mu usmev na tvar skoci,
patdesiat metrov hajzel zoci.
Jano sa uz tesi v duchu,
jak v hajzli ulavi sa bruchu.
Uz je,ano,blizko hajzla,vtom mu do gati sracka spadla.
Uz je celkom bez nadeje,
sracka sa mu po lytkach leje.
Pri hajzli stoji smutne a vtom zreve preukrutne,nevinnym hlaskom do vetra,
"ved chybalo mi len pol metra!"