Po nakrúcaní na Širokej veži som navštívil chatára na Zbojníckej chate. Oheň z petrolejovej lampy presvetľoval poháre s červeným vínom a prebúdzal dávne spomienky od spoločných vynášok večernou dolinou až po jarné lyžovačky na Svišťáku. O polnoci sa na rad dostali vážne témy. Od kalamity a vízie nových Tatier sme prešli až k zmenám v spoločnosti. Po jej kritike si chatár vzdychne: "Veď už ani tie hovná nie sú, ako bývali."
Na môj udivený pohľad naštvato odpovedá: "Keď sa vonku latrína naplnila, posypal som jej obsah biologickým prípravkom, ktorý za dva mesiace tú kopu rozložil. Posledné roky však to isté množstvo trvá dva razy toľko!!!" Pamätám si, ako sme spolu tieto záchody stavali. Jeden používali
turisti a druhý bol zamknutý, lebo sa jeho obsah práve rozkladal. Po naplnení sa ich úloha vymenila.
Chatár pokračuje: "Pamätáš na chlieb zo Smokoveckej pekárne? Ten vydržal mäkký len pár dní. Otvorené mlieko skyslo za deň. A dnes?" Pomaly mi začína dochádzať, kam mieri. Potravinársky biznis so svojimi rozvinutými technológiami spracovania a konzervovania nás prepcháva podozrivými E-čkami, aby si zabezpečil čo najvyššiu trvanlivosť výrobku. A E-čka si taktiež prerazia cestu do každodenného produktu nášho ľudského tela. Pri týchto úvahách som podvedome prestal žuť večne mäkkú bábovku, ktorú som na chatu priniesol z hypermarketu Lidl, rozmýšľajúc nad tým, či vôbec nejaké vedecké laboratória vo svete systematickejšie skúmajú to, na čo prišiel chatár. Pri debate ako reaguje náš organizmus na túto pomalšie rozkladajúcu sa zmes toxínov v našom tele už idem radšej spať!
Ráno prší. Schádzam dolinou, teším sa na Smokovecku pekárň. Kúpim si na raňajky tie tradičné rožky, ktoré sme kedysi dávno vynášali na Zbojníčku. Na môj údiv pekáreň zrušili. Ľudia vraj radšej kupujú trvácnejšie pečivo z hypermarketov...
Možno by bolo dobré, aby si každý postavil vlastnú latrínu. Aby sa sem tam do nej pozrel a zamyslel nad tým, prečo tie jeho produkty už nie sú také, ako bývali...
Paľo Barabáš
img-9gag-fun.9cache.com
pbs.twimg.com
