Feed Fórum Kalendár Aktivity Fotky Cyklotrasy

Gruzínsko na bicykli # MTB # horský bicykel # cykloturistika # trasy # skúsenosti # diskusia # cestovanie

🥶

jaro1 • 12. 11. 2019 o 22:05

🥶

Akcia z roku 2018 - redakcii MTBiker-a som zaslal tento clanok z nasho tyzdenneho cykloputovania Gruzinskom. Nebol zatial ( od maja ) zverejneny. Prisiel mi dnes pod ruky a tak ked som si dal tu namahu, tak kto ma zaujem - nech sa paci aspon takto -

Krajinou Svanov na bicykli.

Sakartvelo, tak znie názov krajiny v miestnom jazyku. My tú krajinu poznáme ako Gruzínsko. Je to krajina vysokých hôr, dobrého vína a milých ľudí.
Gruzínci hovoria, že kto nenavštívil Svanetiu, nenavštívil Gruzínsko. Svani hovoria, že kto nenavštívil Ushguli, nenavštívil Svanetiu. Nám sa to všetko podarilo. Za týždeň ,na
bicykloch.

Počas dlhých zimných večerov som zisťoval a zaisťoval všetko potrebné,tak, aby sme v auguste mohli vyraziť na týždeň pod Kaukaz. Obaja, ja aj Ivo máme radi horskú cyklistiku a k poriadnej cyklistike patria poriadne hory.
Začíname na letisku v Budapešti, kde pani, ktorá mala na starosti odbavenie priority zákazníkov, vyrobíme problém v podobe našej batožiny. Naších bicyklov zabalených jeden v prepravnom textilnom obale a druhý zabalený v celte oblepenej páskou a previazanej tenkým lankom. Kamsi telefonuje a keďže neovládam dosť dobre reč kmeňa Húnov, vysychá mi v krku ,keď počujem pomerne často nem. Po chvíli pás určený na transport batožiny priváža pána, ktorý sa prišiel pozrieť na našu batožinu a s úsmevom nám oznámil - Its OK. Obom nám skončia suchoty v krku a naša cesta môže začať.

Okolo polnoci sa lietadlo odliepa od zeme a smeruje na výhod.Po nočnom trojhodinovom lete pristávame v Kutaisi. Časový posun je +2 hodiny a tak tu už začína svitať.
Bicykle nám dorazili tiež a tak ďalšou úlohou je pozháňať odvoz do Mestie. Dávame sa do reči s miestnym taxikárom a zisťujeme možnosti, ako sa tam dopraviť. Ponúka nám odvoz do mesta Zugdidi, odkiaľ odchádzajú maršrutky do Mestie, kde máme booknute ubytovanie na najbižšie dve noci. Cestou k autu nás ubezpečuje, že si môžme v pohodlí zdriemnuť, má vraj pohodlné auto. Keď dôjdeme k Voyageru, ktorý by u nás nezobrali ani do zberného dvora, pretože nie je kompletný, chýbal mu kus zadného nárazníka, o pohodlí začínam trochu pochybovať. A to ešte nenaštartoval a nepohol sa...Má však dvere pri sedadle na ktorom sedím a to zatiaľ musí stačiť. Viac si náš povoz radšej neobzerám. Registrujem však, že aj Ivo má dvere. Pohýname sa a ja v tom momente viem, že vo Voyageri spať nebudem. Podvozok hrkoce, auto pláva po ceste a to je lepšie ako dobrá ranná káva na prebratie. Cesta do Zugdidi trvá asi hodinu a pol. Mestečko ešte spí, ale taxikár nas zavezie najprv do miestnej zmenárne, kde si meníme eurá na miestnu menu vo výhodnejšom kurze, ako na letisku . Komunikačný jazyk je tu prevažne ruština, ktorý tu ovládajú všetci starší obyvatelia. Mladší už nie veľmi,tí skôr angličtinu. Vyrovnáme sa s taxikárom, ktorý nás vysádza kúsok od miestného trhu, na stanovišti maršrutiek.
Dohodneme si odvoz, naložíme na strechu bicykle a čakáme. Čas tu nie je evidentne dôležita veličina. Všetci ho majú dosť. Len toho ostatného je tu poskromnejšie. Ale aj s tým málom čo tu je sa s vami radi podelia. Tak ako miestní maršrutkári, ktorí sa s nami podelili o melón. Je zhruba osem hodín ráno a čas odjazdu ešte nie je určený. Doháňam chýbajúci spánok v maršrutke. Je to mikrobus, v ktorom je v naších končinách osem sedadiel plus vodič. Tu je to dvojnásobok. Počet vodičov sa však nemení, jeden.
Okolo jedenástej je nám už dlho a do plánovaného odjazdu konečne určeného na dvanástu, odchádzame do centra zaobstarať si miestne sim-karty. Neúspešne a tak to odkladáme do Mestie, ktorá je turistickým centrom a vstupnou bránou do Svanetie.
Cesta maršrutkou by si zaslúžila samostaný odstavec. Nič pozitívne by v ňom aj tak nebolo a tak to vynechám. Dorážame po X hodinách do Mestie. V tieni pri reštaurácii rozkladáme našu batožinu a skladáme bicykle. A spúšťame aj hydratačný proces v podobe miestneho piva. Mimochodom veľmi chutného.
Spleťou kamenistých uličiek sa vydávame hľadať zarezervované ubytovanie. Po sprche vyrážame do centra zaobstarať si miestne simkarty a trochu si obzrieť mestečko. Je plné turistov z rôznych končín sveta, plné reštauráciíí, pivárni a obchodov. Nachádzame predajňu miestneho operátora. Kupujeme simky a dozvedáme sa, že kredit sa dobiť nedá, lebo im nefunguje na to určená špeciálna mašina a pracovník od nás hotovosť prevziať nemôže. V meste sú ďalšie mašinky, ale tiež nefungujú. Nakoniec sa nám ale podarí v malom markete nájsť fungujúcu mašinku. Dobíjame kredit v hodnote cca 7 eur a operátor nám za to dáva 10GB dát a cca 10 minút na telefonáty do EU. Tu by sa naši operátori mohli inšpirovať

Po večeri a pár pivách ideme spať a dohnať spánkový deficit.

18 0

Zbaliť príspevok Pridať komentár

Diskusia (8)

Najlepšie komentáre Zobraziť iba najlepšie komentáre

jaro1 Autor • 12. 11. 2019 o 22:09

Ráno po výdatných raňajkách naľahko vyrážame na aklimatizačný výjazd do hôr v okolí Mestie. Počasie máme vynikajúce, slnečno a bez mrakov. Naplánovaný máme okruh s dĺžkou cca 40 km. Stúpame nad Mestiu a naskytujú sa nám výhľady na dolinu s mestečkom, rieku Enguri a hlavne na Ushbu. Štít v tvare dvojzubu, ktorý sa týči nad Mestiou. Po čase, odbočujeme zo spevnenej cesty a smerujeme k dedinke Heshkili. Cestou sa zastavujeme na mnohých miestach s krásnymi výhľadmi do doliny a na nádhernú divokú prírodu a les, kde nie je vidieť žiadny zásah človeka do nej. Žiadne holoruby. Po chvíľke prichádzame k udadlosti, kde oslovujeme miestného, či by sa u nich nedala vypiť káva a doplniť voda. Usadlosť slúži aj ako turistická ubytovňa zo základným vybavením. Má aj kuchyňu s "reštauráciou" v jednej drevenej budove. Dnu pri piecke sedi bábuška a na piecke pečie najlepšie bliny ( niečo ako lievance ), aké som kedy jedol. Džem z granátových jablk a káva sú korunou na tejto pochúťke. K tomu ešte úžasný výhľad. Chcelo to veľa vnútornej sily pohnúť sa ďalej.
My však pokračujeme ďalej do dedinky Ieli. Cesta odtiaľ pokračuje už len nadol do dedinky Ats. Ďalej smerom do Tsvirmi vedie len traverzujúci horský chodník. Ešte na ceste pred deninou stretávame naťažko nabaleného turistu. Po obligátnom - gamardžoba, zdrastvuj, hello - otkuda ty, where are you from , sa z turistu vykľul moravák

Sú na túlačkách ,bez plánu ,po Gruzii ,s priateľkou. Príateľku doháňame o pár minút. Išla popredu závideniahodným tempom. Ako motorová myš. Na miestach, kde to musíme do kopca tlačiť, nás dokonca predbieha. Dorážame do dedinky Tsvirmi, kde už potrebujeme doplniť tekutiny a....kávu. Nachádzame market, čo je vlastne niečo vo veľkosti novinového stánku, kde sa dá niečo málo nakúpiť a uvaria vám aj kávu. Nescu

. Sedenie je vonku na záhrade s pekným výhľadom do doliny. Trochu nás znervozňuje šedivá obloha, ktorá sa zaťahuje viac a viac. A je to smerom, ktorým potrebujeme ísť. Nemáme však na výber. Keď dojdeme do sedla,na spevnenú cestu, odkiaľ sa máme už len spustiť do Mestie, vidíme, že to len taký dáždik nebude, ale poriadná búrka. V doline je tma a obloha čierna. V sedle zatiaľ len popŕcha a tak si to šinieme nadol do Mestie. Nakoniec nás to len tak trochu lízne a ani veľmi nezmokneme. Odmenou za stres z búrky je čerstvejší vzduch a dvojitá dúha. Prvý adaptačný výjazd máme za sebou. V meste si ešte dáme večeru a hydratačnú kúru. Ďalší deň nás čaká presun naťažko do Ushguli cez priesmyk, ktorým sme sa dnes spúšťali nadol. Zajtra si ho dáme opačne a lepšie by bolo nevedieť čo nás čaká.
Ráno ovešiame bycikle aj seba batožinou v ktorej máme všetko, čo sme si mysleli že budeme na týždňový pobyt potrebovať. Teraz to hodnotím tak,že toho bolo dvakrát toľko, ako sme naozaj potrebovali.
Vyrážame cestou, ktorú sme prešli včera, akurát opačne. V sedle si dávame pauzu, doplníme tekutiny aj energiu a spúšťame sa dole do Bogreshi. Cesta je v rekonštrukcii, respektíve vo výstavbe. Buduje sa tu betónová cesta do Ushguli, pretože tú nespevnenú si zakaždým vezme príroda formou zosuvov. V dedine pri ceste stojí budova Polície, kde si dvaja policajti krátia službu sledovaním akejsi telenovely. My však potrebujeme doplniť vodu a zistiť či tu je možnosť niečo dokúpiť. Vodu dostaneme a aj info, kam na pivo .
Cesta do Ushguli sa vlní, ale je prevažne do kopca. Každý výškový meter smerom nahor sa nám počíta. Potrebujeme sa dostať z cca 1400m.n.m na zhruba 2200. Medzitým sme ešte mali jedno sedlo kde sme si dali hore-dole asi 500 výškových. Cesta, ktorá tu bola pôvodne nespevnená, sa nahrádza betónovou. Zrejme kvoli turistom a lepšej prístupnosti týchto končín. Čo to urobí s krajinou a ľuďmi, ukáže čas. Starú cestu na mnohých miestach berie voda, alebo erózia.
Na neskorý obed sa zastavujeme vo Vichnashi, kde pri ceste stojí celkom útulne vyzerajúca reštaurácia. Na tabuli pre kolibou je jedálny lístok aj s obrázkami a tak si dávame niečo ako šašlík z kozľaciny, nejaké miestne korenisté omáčky a chlieb. Po pár kilometroch to ale oľutujeme, pretože s plným bruchom, stúpajúcou nadmorskou výškou a chýbajúcim kyslíkom sa nám ide čoraz ťažšie. V Davberi si dáme oddych pri odbočke na Latpari pass, ktorý máme v pláne zdolať. Teraz však máme túžbu stretnúť majiteľa odstaveného pickupu, aby nás zvyšných pár kilometrov odviezol. Zostáva nám ešte približne 5 kilometrov ale strašne pomaly začínajú ubúdať. Cestou nás míňajú teréňaky. V jednej úžine pri čoraz častejších prestávkach, zastane pri nás mikrobus, v ktorom sú len dvaja pasažieri. Nedá nám spýtať sa, či nás tých pár kilometrov do Ushguli aj s bicyklami nevezmú. Zobrali. A boli by to časovo najdlhšie kilometre, pretože nás tam čakalo, okrem strmého stúpania, aj prekonanie pomerne hlbokého brodu riečky, ktorej vodopád končil kúsok od cesty a pretekajúca voda vyryla hlboké koryto. Odtial voda opäť padala do hlbokej rokliny s pretekajúcou riekou .
Za volantom sedel mladý muž, syn spolujazdca, ktorý sa učil zvládať nástrahy tejto divokej cesty, za asistencie otca, ktorý túto cestu prešiel veľakrát. Našťastie volant mal napravo a tak mal dobrý výhľad na hlbokú roklinu na našej pravej strane. Aj ja som mal na ňu dobrý výhľad a tak som mal v krku suchšie, ako v Pešti na letisku pred odletom. Ivo bol od tohto zážitku ukrátený, čo mu ale určite nevadilo.
Dorážame do Ushguli. Vyschnuté hrdlo zvlažujeme u naších dopravcov, ktorí tu spravujú guesthose. Na dvore stretávame skupinu gruzínskych bajkerov z Tbilisi a vychutnávame si impozantné výhľady na sever, kde sa týči v doline ,na pozadí modrej oblohy, biela stena - hlavný hrebeň Kaukazu s najvyššou horou Gruzínska - Shkhara.
Zostáva nám už len nájsť si v spleti uličiek tú správnu, ktorá nás dovedie k našemu guesthousu. Dávame si vytúženú sprchu, prepláchneme oblečenie a aj by sme zaspali, ale miesni majú návšetevu, tak to ide tažšie s tým zaspávaním.

7 0

jaro1 Autor • 12. 11. 2019 o 22:25

Ráno nás čakajú bohaté raňajky a krásna modrá obloha. Aby sme po včerajšku dali oddýchnuť sedacím svalom, vyberieme sa dopoludnia na pešiu prehliadku Ushguli. Viac o tom určite povedia priložené fotky. Obed si dávame s neskutočným výhľadom, ktorého fotka skončila ako wallpaper na notbuku.
Poobede sme si naplánovali kratší výjaz do doliny k ľadovcu pod horou Shkhara. Cestou nás míňajú offroady s lenivými turistami. Varianta na koňoch mi ale príde oveľa lepšia, len asi nebude pre všetkých. Kúsok pred nami zbadáme postavu, šinúcu si do doliny riadným tempom....naša "motorová myš" - turistka z Moravy, ktorú sme pred dvoma dňami stretli v lesoch nad Mestiou. Priateľa jej postihla črevná nepríjemnosť a tak sa k ľadovcu vybrala sama, svojím tempom.
Približujeme sa k hlavnému hrebeňu a Shkhare, ktorého vrchol už medzičasom zahalili oblaky. Ten pohľad, keď ste pod takmer trojkilometrovou stenou je úžasný. Takmer na konci doliny je aj bufet, síce s obmedzenou ponukou, ale pre nás kávičkárov tu majú aj čierny mok a tak si ten úžasný vyhľad vieme dochutiť aj horkou kávou ( síce Nesca, ale aj za to sme vďační ). Pivo, limonády a vodku chladia v potoku - aké ekologické. Koňak sa podáva nechladený a neochutnať ho by bol veľký hriech. Cena je zhodná s cenou kávy, takže len blbec by si dal tri kávy

Cesta dole do Ushguli ubieha veľmi rýchlo, príjemným nenáročným zjazdom. Večer ešte posedíme trochu s domácimi, zažijeme večer plný prípitkov - nám tolerujú že pohár vína nevypijeme do dna, sebe to netolerujú. Popritom si ešte dohodneme ranný odvoz do sedla Latpari. Pôvodný plán, vyšľapať si približne 1800 výškových metrov, meníme, pretože na popoludnie tu hlásia výdatný dážď.
Ráno,opäť po výdatných a bohatých raňajkách, nakladáme bajky na strechu Pajera a vyrážame. Kľukatou cestou s kamenistým povrchom stúpame permanentne nahor. Miestami je nutné , kvoli stúpaniu zapnúť aj uzávierky a tak sme tej predpovedi veľmi vďační, že sme to nemuseli pol dňa tlačiť nahor. Od približne 2700 metrov má už aj šesťvalcový benzinový trojliter čo robiť, aby tie vyše dve tony v stúpani potiahol ešte vyššie. Posledné asi dva kilometre to už také stúpanie nie je a otvárajú sa aj nádherné výhľady. Prichádzame do sedla, kde sa pasie stádo koní. Pri malom plese stojí drevený salaš a kúsok opodiaľ zo stanu vyliezajú turisti. Na kraji zrázu stojí fanfónbúdka - drevená latrina a výhľad od nej berie dych. Je odtiaľ , v mäkkom rannom svetle vidieť všetky tri najznámejšie vrcholy tejto časti Kaukazu - na severe od nás najvyššiu Shkharu (5193 m.n.m.), o čosi nižšiu Ailamu ( 4547 m.n.m ) a na západe, vzdušnou čiarou skoro 50 km, dvojvrcholovú Ushbu. Na tento moment som sa z celej tejto výpravy tešil najviac. A bolo aj na čo. Mäkké svetlo z vychádzajúceho slnka, opar v dolinách, veľká dohliadnosť....vyšlo nám to. Mali sme ešte jednu túžbu, dať si tu šálku horkej kávy. Váhali sme, či si kvôli tomuto momentu zobrať z domu malý plynový varič, nerezový hrnček a zháňať tu niekde plynovú kartuš do variča. Nakoniec sme to zavrhli, kvoli zbytočnej váhe naviac, ktorú by tu bolo treba vyteperiť. Z dreveného salaša vychádza staršia žena, obzieť si prichodzich a mne nedá spýtať sa, či by nám neurobila kávu. A urobila....a tak si tie neskutočné výhľady vychutnávame s hrnčekom horúcej kávy. Sme v nadmorskej výške takmer tri kilolometre a je tu celkom sviežo, necelých desať stupňov. Z takých miest sa odchádza veľmi ťažko, ale musíme. Dnes nás čaká veľmi dlhý presun do nížin. Kúsok pred klesaním do doliny, kam máme namierené, je ešte jedna odbočka k nedokončenej kaplnke a tak si ešte ten kúsok k nej vyšliapneme, urobíme ešte zopár fotiek, rozlúčime sa pohľadom so Shkharou, spúšťame sedlá a spúšťame sa do doliny. Kamenistá cesta sa krúti ako had a neustále klesá. Brzdy *****, kotúče tmavnú. Musíme robiť prestávky, aby sme úplne neodrovnali brzdy. Pri jednej takej prestávke stretávame nahor idúceho cyklistu. Je to Rus a nabalený je riadne naťažko. Prehodíme pár viet a pokračujeme ďalej každý svojim smerom. My tým ľahším, aj keď naše brzdy si to určite nemyslia. Klesnúť na desiatich kilometroch o 1800 výškových metrov a k tomu nabalený na týždenný výlet dá zabrať brzdám riadne. Kotúče tmavnú viac a viac, obloženie ***** my postupne zhadzujeme vrstvy oblečenia a nakoniec štastlivo dorážame do doliny a pokračujeme smerom na Lentekhi, kde máme booknute ubytovanie. Keďže v pláne bol aj výstup do sedla Latpari po vlastných, tak som naplánoval ubytko relatívne blízko od priesmyku. Odvoz hore nám ušetril kopec času a my do Lentekhi prichádzame pomerne skoro po poludní. V miestej reštaurácii , čiže búde vo veľkosti novinového stánku, kde už pri štyroch zákaznikoch je tesno, si dávame rýchly obed - gruzínsky derivát pizze. Presný názov si už nespomínam, ale bolo to celkom chutné pikantné mäso zapečené v placke z kysnutého cesta. Doplníme aj chýbajúce tekutiny a vzhľadom k tomu, že máme dobrý čas, rozhoneme sa ísť ďalej. Nevieme si totiž predstaviť, čo by sme tu do večera robili. V mestečku, oproti ktorému sú aj Sečovce ako Las Vegas. Rušíme booknute ubytko a zarezervujeme si nové v Tsageri. Cesta sa šinie popri dravej horskej rieke, premávka nie je veľmi hustá.Takmer všetky prechádzajúce autá nas zdravia, k večeru sme už úplne uzdravení. Je to v podstate taký nudnejší presun dolnou Svanetiou. Ubytovanie máme zarezervované v malom, slušne vybavenom rodinnom hotelíku. Po sprche sa vydáme na malú prehliadku malého mestečka. Na večeru si kupujeme čerstvý miestny chlieb a račianské víno. Skôr rachianské ( region Racha ), keďže jeden s vinárskych regiónov Gruzínska má zhodný názov, ako časť Bratislavy, ktorá je tiež známa vinárstvom. K chlebu a vínu nám ešte domáci danesú nakrájaný fantastický syr a tak si lebedíme do večera v tieni pod viničom.

7 0

jaro1 Autor • 12. 11. 2019 o 22:32

Ráno nás čaká opäť presun do nížin. Máme v pláne navštíviť kaňon Okatse. Pár kilometrov si to šinieme po asfalte popri rieke Rioni k odbočke do osady Ghvedi. Mapové podklady máme trochu slabšie a tak len predpokladáme, že tam tá cesta pokračuje do Gaghma Nogha a potom ďalej do Zeda Gordi, kde by sme mali následujúcu noc spať. Kúsok od odbočky je autobusová zastávka a aj policajná stanica. Idem sa teda uistiť že predpokladáme správne a policajt nás v tom utvrdzuje - charóšie velosipédy, daróga plóchaja dľa avtamabiľov, no velosipédy prajdut.... Aj taxikár, ktorý odtial vychádzal s Volgou nám to potvrdil , takže vyrážame do divočiny. Cesta sa preplieta pomedzi opustené a zarastené príbytky, prechádza cez lúky, na ktorých rastú divé granátovníky. Slnko pečie ostošesť. Naša pokožka dostala v Hornej Svanetii riadne zabrať kvôli vysokému UV indexu a ani tu v nížinách to nie je o moc lepšie a tak radi využijeme miesto s vodopádom a tieňom na oddych. Záverečných pár kilometrov asfaltom stúpajúcich do Zeda Gordi nám dá riadne zabrať.
Ubytovanie v Chateau Chikovani je na miestné pomery luxusné. Dostali sme pridelenú izbu na najvyššom poschodí s luxusným výhľadom do nížin okolo Kutaisi. má to však jednu chybu, nie je tu výťah. Keď som túto cestu plánoval, doporučil som Ivovi, aby si zobral plavky,s tým, že budeme ubytovaný v rezorte, kde bude aj bazén a že sa teším, ako si v ňom po ťažkom týždni v horách zrelaxujeme ubolené telá. Bazén bol bohužiaľ nepoužiteľný. Túto nepríjemnosť ale hrdý majiteľ vynahradil prehliadkou a výkladom o histórii tejto usadlosti. Keďže sa jednalo o vinársky región tak to bolo spojené aj s ochutnávkou a tradičnými dlhými prípitkami na pamiatku predkov, na družbu, na všetkých dobrých ľudí a ďalšie veci, ktoré robia svet lepším a hlavu ťažšou ..…
Ráno sme sa chystali na prehliadku kaňona Okatse. Je však pondelok a vstup je zatvorený. Takže aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Videli sme však deň predtým jeho ústie , kde sa priezračná tyrkysová voda vlievala do mútnej rieky Rioni. Nevadí....nabudúce.
Čaká nás zjazd, ktorý sme si včera pretrpeli smerom nahor, aby sme sa dostali bližšie k letisku, odkiaľ nás následujúci deň čaká odlet domov. Najskôr však musíme prekonať pár desiatok kilometrov v teplotách nad 30 stupňov. Počasie nám po celý pobyt prialo a snaží sa až do samého konca. Príjemným spestrením je prejaz mestečkom Tskaltubo, kde si ešte pre istotu v banke meníme pár euráčov za miestne dukáty a pokračujeme rovinou do Akhalsopeli, kde máme rezervované ubytovanie na poslednú noc. Penzión nás opäť príjemne prekvapuje štandartom, ktorý ponúka. Navonok nenápadná budova a vo vnútri ubytovanie na viac ako slušnej úrovni. Nechýba ani klimatizácia, či miniset na dentálnu hygienu.
Zbalíme bicykle do transportných obalov na ranný let a keďže v blízkom okolí sú len jedny malé potraviny, vydávame sa k ceste stopovať, aby sme sa dostali do Samtredie, kde by mohla byť nejaká reštaurácia. Na náš zdvihnutý palec nik nereaguje ( hádam to tu neznamená nejaké hanlivé gesto ) a tak oslovujeme pána, ktorý vykladá z auta bedničky s ovocím, či by nás nezviezol. Netváril sa veľmi nadšene, ale zaviezol nás do Samtredie pred reštauráciu, či skôr podľa naších európskych kritérií bufet. Ale čistý, útulný, s dobrou kuchyňou a výborným pivom. S plnými pupkami sa necháme taxíkom odviezť k penziónu, dohodneme s majiteľom telefonicky, skorý ranný odvoz na letisko a ukladáme sa na posledný krátky spánok v tejto podkaukazkej krajine.
Ráno nás správca penziónu, ktorý po celý čas nevedel ani ceknúť po rusky, odváža na letisko a smelo si zapýta po rusky 30 miestných dukátov. Následuje už len ceremoniál pred odletom, minutie posledných lari ( to sú tie miestne dukáty ) v dutty free shope a nástup na trojhodinový spiatočný let.