Michal Havran:
Michal Havran:
Vždy, keď som v Chorvátsku alebo vo Vietname či na ostrovoch, ktoré vy poznáte iba z dokumentárnych filmov, chýbate mi. Zastriem závesy, stiahnem rolety, vytiahnem jednu košeľu a sako, ktoré nosím všade so sebou, aby som nezabudol, že som predseda a že mi chýbate.
Sadnem si do rohu, lampu Murano vymením za hocijakú ledku z hotelovej chodby a niečo pekné vám nahrám. Urobím to tak, aby ste si mysleli, že som na Zemplínskej šírave alebo na Mare, v trojhviezdičkovom penzióne s raňajkami a prístupom na mólo, niekde, kam chodievate aj vy.
Uvedomujem si, že vám vďačím za všetko. Preto idem žmoliť zrno na pole, aj keď som alergik a neznášam, keď ma dopichajú klasy. Preto idem do kultúrneho domu, kde si vás dám všetkých priviesť a porozprávam vám vtipy o cigáňoch a *****.
➡️ Myslím na vás
Viem, čo vám dlhujem, viem, že domčeky, bungalovy, hotely, poľovnícke
zámky a zámočky s bazénmi, kde som plával, keď ste vy sedeli v karanténnych panelákoch, lietadlá, húkačky, vrtuľníky, to všetko mám už roky iba vďaka vám, moji milí šerpovia, ktorí ma vždy poctivo vynesiete na Olymp slovenského luxusu a lenivosti.
Niekedy mám aj výčitky. Vidím vás z prítmia hotelovej izby v stohviezdičkovom hoteli, keď nahrávam video, ako večer listujete v zľavových letákoch Lidla a Tesca, myslím na vás, moji milí, keď sedíte päť hodín u lekára a prezeráte si voľne dostupné výživové a lekárske
doplnky v katalógoch, ktoré nájdete na stole, myslím na vás, keď si platíte za zuby stovky eur, hoci ste roky, desiatky rokov odvádzali do poisťovne ako iní Európania, ale čo už.
➡️ Vycvičil som si vás
Vybrali ste si mňa a vyberáte si ma opakovane. Aj keď už nemáte termín na výmenu kĺbov, vaše zuby začínajú vyzerať, ako si ich pamätám z výletov do stredoázijských sovietskych socialistických republík, do Uzbekistanu, kde mali muži zuby z falošného zlata a ženy žiadne, ale to nie je môj problém.
Moje problémy a vaše problémy už dávnejšie nemajú nič spoločné. Vy bojujete o dožitie pod úrovňou európskeho priemeru, umierate o desať rokov skôr ako Nemci a v akom stave! Ste chorí, bezzubí, krívate, plantáte sa s taškami Billa, ešte tuším nie sú spoplatnené, a myslíte si, že aj tak dobre, že za iných okolností by mohlo byť horšie.
Občas som sa aj bál, či mi to nebudete chcieť spočítať, ale vycvičil som si vás. Už ste so mnou boli v jadre integrácie, už ste so mnou boli na fronte proti genocíde Slovákov covidom, bojovali sme spoločne za Cyrila a Metoda a proti vraždeniu Slovanov.
Jednoducho, vždy nájdem niečo, čo nás spája, a vždy vás zaujmem tak, že mi odpustíte a trochu sa zľaknete, čo by ste bezo mňa robili. Ha?
Povedzte! Kto by vám robil videá z balkóna alebo z obyčajnej izby v obyčajnom hoteli pri moriach a na plážach, aké ste nevideli ani v televízii, čo by ste robili bez mojich bájok a príbehov o sprisahaniach, únosoch, komplotoch, velezradách.
Uznajte, už viac ako pätnásť rokov vás zabávam, očarúvam ako Lábus v československých Silvestroch, vždy nájdem niečo nové, niečo, vďaka čomu zabudnete na zľavové letáky, na termíny u lekára, zabudnete, že ste v televízore videli francúzskych dôchodcov v Nice, ako sa v 90. rokoch prechádzajú po anglickej promenáde a idú na peknú večeru a víno.
Zabudnete, že vaše
deti chcú odísť a vaši vnuci odídu tiež, lebo vy spolu so mnou teraz nemáte čas, hráte ako ja voľakedy Counterstrike novú hru, hru na prevrat, na Jamesa Bonda, odhaľujete spolu so mnou škodcov a ste takí dobrí, že už ste zabudli na predchádzajúcu spoločenskú hru, o Šimečkovej gruzínskej babke, o infekciách, o záhadných šmuhách na oblohe.
A viete prečo? Lebo o tom, na čo myslíte, čím sa zaoberáte a čo budete robiť, rozhodujem ja.
Ja. Ja som vaša, ako hovorí Noro z Ponitria, pépéačka, rozhodujem o dotáciách pre vašu predstavivosť, niekam pošlem len drobný príbeh, ale niekde sa snažím a vtedy mám nolanovskú produkciu. Vojak Glück a Igráčik Erik z Tate Gallery to vedia roztočiť a povieme vám také príbehy, že krimisprávy na Jojke sú oproti tomu večerníček.
➡️ Prečo nám to klape?
A viete prečo? Keď som nič nerobil a nič nedokončil a nič nedokázal a napriek tomu ma obdivujete a vždy si ma poslušne naložíte na chrbát ako nepálski šerpovia a zložíte ma na mojom tróne, viete, prečo nám to spolu tak klape?
Lebo vami opovrhujem. Lebo ste ma nikdy nezaujímali. Nezaujíma ma, či jete niečo iné ako bôčiky, z ktorých dostanete kardiovaskulárne choroby, lacné a nezdravé jedlo, lebo vaše deti po vašej smrti nebudú mať na viac a zároveň si tak ako vy budú myslieť, že to chutí ako jedlo dlhovekosti, ktoré máte vďaka mne.
Nezaujíma ma, koľko si doplácate na lieky, nikdy som vás nestretol na mojich dovolenkách v hotelových izbách so zatiahnutými závesmi, lebo viem, že sem nikdy neprídete, pretože na to na rozdiel odo mňa nikdy nebudete mať.
A nezaujíma ma, či máte vôbec na niečo, pretože ja mám na všetko, spolu s Norom sme to naplánovali a robíme to presne tak ako vo všetkých dobrých filmoch.
Voľakedy som prechodne zoslabol a mal som ambíciu rozprávať vám náročnejší príbeh o európskom jadre, o tých veciach, ktoré robia dospelé európske národy, keď sa správajú dôstojne a zodpovedne, ale zistil som, že jarmočné bájky na jedno použitie sú zaujímavejšie.
Jasné, že voľakedy som bol ambicióznejší a chcel som viesť aspoň trochu úspešnejšiu krajinu, ale načo? Zistil som, že vy ju ani nepotrebujete a ani si ju nedokážete predstaviť.
Vychoval som vás tak. Veríte tomu, že to, čo máme a sme dnes, je všetko, na čo máme. Veď aj v piatej dedinskej lige je po zápase zábava, uvaríme gulášik, bez zeleniny poprosím, narazíme sud a chvíľu sa zdá, že sme na raute Barcelony po finále Champions League.
Ja som to zažil, vy to neuvidíte ani v správach. Naučil som vás, že vám stačí čo najmenej, žijete zo zliav, spotrebných úverov, rodinných zbierok, naučil som vás nežiadať viac, len poslušne mňa vždy vyniesť na kopec, odkiaľ mám výhľad na moje bojisko, kde sme spolu vybojovali veľké rozprávkové bitky proti neviditeľným nepriateľom.
Som najviac, čo si zaslúžite.