Začínam v Číne

no nie je veľa možností, lebo Irán, Afganistan, alebo russko je IMHO príliš nebezpečné
napr:
Sofiane Sehili bol zadržaný pri rusko-čínskej hranici počas cyklistického pokusu o rekord. Po takmer troch týždňoch podal odvolanie proti väzbe.

Francúzsky cyklista, ktorého začiatkom septembra zadržali v Rusku pri údajnom pokuse o nelegálne prekročenie hraníc, sa odvolal proti svojej už takmer trojtýždňovej väzbe. Oznámila to v pondelok jeho právna zástupkyňa, informuje TASR podľa agentúry AFP.

Francúzsky cyklista bol zadržaný pri pokuse prekročiť hranice.
Právnička podala odvolanie za jeho prepustenie z vyšetrovacej väzby.
Cyklista sa snažil prekonať rekord z Lisabonu do Vladivostoku.

Sofiane Sehili (44) bol zadržaný začiatkom septembra po prekročení hranice Ruska s Čínou pri pokuse o prekonanie rekordu v najrýchlejšej vytrvalostnej cyklojazde z Lisabonu do Vladivostoku.

Sehiliho vo väzbe pred časom navštívil člen občianskej komisie pre monitorovanie väzníc Vladimir Najdin, ktorý agentúre AFP potvrdil, že francúzsky cyklista mal ruské elektronické vízum, ale „pokúsil sa prejsť hranicu pešo na kontrolnom stanovišti prístupnom iba pre ruských a čínskych občanov“.
Podali odvolanie

Súd v meste Ussurijsk v Primorskom kraji na ruskom Ďalekom východe nariadil minulý týždeň jeho zotrvanie vo vyšetrovacej väzbe do 4. októbra. Jeho právnička Alla Kušnirová však teraz podala odvolanie, aby mu bola predbežná väzba zmenená „na takú, ktorá nevyžaduje izoláciu od spoločnosti“, čím v podstate požiadala o jeho prepustenie až do konania súdneho procesu, informovala ruská agentúra RIA Novosti.

Kušnirová podanie odvolania potvrdila aj AFP. „Vyšetrovanie je z veľkej časti ukončené a je nepravdepodobné, že by sa objavili nové skutočnosti,“ povedala.

Sehili je momentálne vo väzení v ruskej Primorskej oblasti na Ďalekom východe. Podľa Najdina je Sehili v dobrom zdravotnom stave, ale kvôli jazykovej bariére má problém komunikovať s väzenským zriadencami. V cele je s ďalším väzňom.

aJoN tiež mi to napadlo, lebo keď prešiel na hodvabnu cestu do ...stanu,tak mohol prejsť tri štáty po pamir ceste. Samozrejme vyhnúť sa talibancom aspoň, ale inak cestovatelia si to chvália, kontrolami na urovni činy...

No popo... Elektronické vízum neplatí pre všetky hraničné priechody, len pre niektoré. Preto nejdem cez Rusko, lebo by som musel tráviť čas na ambasáde niekde v Ulanbatare alebo Astane... Aj keď asi najjednoduchšia cesta by to bola. Čínske hranice sú nepriateľské voči cyklistom.
A áno, chccel som už pozbierať razítka, keď to nestálo veľa času navyše

...

Takisto to tu prežívam s tebou, objavil som to tu iba cez víkend a odvtedy som to celé prečítal a stále čakám čo bude ďalej. Super čítanie, mal by si vydať knihu 🙂 Držíme palce

Som si istý, že ten svoj pas niekoľkokrát v spánku vyťahuješ
Ináč fakt sú tie fotky strašne presaturované.

"Cesta je cieľ" nabrala v Korzárovom ponímaní také prapodstatné obludné rozmery, že možno zostane navždy zacyklený na cestách , hraniciach a pečiatkach Číny, Tadžiku, Kyrgizska a Mongolska. Raz nejakému červenému pohraničníkovi rupnú nervy a zhltne ho len tak systém keďže človek nemá cenu = basa.
Potom napíšeme diplomatickej Končite, že máme priateľa v Číne v base. A Končita spraví tlačovku na ktorej povie, že raz ho určite pustia a číňania sú v tom nevinne.
corsair drž sa! Si veľký magor a preto Ťa máme radi.

Ono zase na druhej strane, keď domáci vidia že sa polícia stará, tak sa môžu cítiť bezpečnejšie. Spomínam na film Rambo I, kde Johna trochu drsne vyprevadili na hranice mesta z čoho vznikla zápletka celého filmu. Číňania môžu byť radi, že corsair nie je bývalým príslušníkom Zelených baretov
A čo sa týka tej bezpečnosti...Už nevídavam u nás toľko hliadok ako kedysi. Mestských na obchôdzke som nevidel ani nepamätám. Zato kadejakých podivných individuí ako keby pribúdalo.

3jalo3 to je Cina, tam nie su hliadky kvoli zlodejom a bezpecnosti miestnych

Off topic: Štátna polícia začína mať ozajstné a na nás dopadajúce problémy s poddimenzovaním. Bavil som sa o tom s policajtami - je ich naozaj málo, niekedy už majú problém postaviť služby. A ešte k tomu prispieva aj to, že ich stále povolávajú na všelijaké akcie a potom chýbajú vo svojich okrskoch (napríklad mi to hovorili minulý týždeň - zbehli sa Okolo Slovenska a dve väčšie vyšetrovania vrážd a na strednom Slovensku nevedia vykryť bežné hliadkovacie služby. A takých sťažností som počul od nich viac za posledné mesiace). Koniec off topic, admin to môže presunúť kam uzná za vhodné, nech to tu Korzárovi nezasierame.

56. deň tripu - vstup do Pakistanu

Večer som sa nevedel zmieriť s tým, že budem na ulici, dosť zle som bol oblečený a nechcel som sa kutrať vo veciach, keď som nevedel kde čo mám. Napadlo ma, že sa idem na pumpu presmradiť. Prišiel som tam a spýtal som sa najprv sbs, tu v xinjiangu do areálu pumpy púšťa sbs, či robia nonstop. On ma zaviedol dovnútra do pumpy, pripadal som si pritom ako nesvojprávny, stále ma strážil. Spýtal som sa obsluhy, či robia nonstop, potom, že či im nebude vadiť, keď im budem robiť spoločnosť, lebo ráno idem na bus a hotel je drahý pre mňa. Tetuška, asi 25-30r zavolala niekam a už som myslel, že o chvíľu prídu policajti kontrolovať pas. Po skončení hovoru mi zobrala telefón a napísala do prekladača, že môžem. Chvíľu som sa len motal po pumpe, potom si vypýtala môj mobil znova a napísala, že mi dajú posteľ, nech sa vyspím. Dvaja priniesli lehátko, že prines si spacák. Tak o tomto sa mi ani snívať nemohlo. Ráno, asi okolo 7 som opustil pumpu a išiel som na miesto, kde mi policajti večer povedali. Bolo zavreté tak som sa išiel motať do mesta. Najedol som sa, niečo som kúpil zjesť do busu a keď sa priblížila desiata hodina, išiel som znova na "kunjerab port". Bolo ešte zavreté, policajti mali nejaký nácvik alebo rozcvičku alebo čo, sbs som sa spýtal, čo robiť. Vraj najprv na autobusovú stanicu kúpiť lístok, tak som letel tam. Už tam bolo dosť ľudí, mali hrozne veľa batožiny, že môj bajk ovešaný brašňami bol asi najmenšia batožina. Bajk som nechal vonku, vbehol som dovnútra, zorientoval som sa kam ísť, pri okienku "Pakistan" už stál rad ľudí. Vpredu som videl dvoch, pár jasne európskeho vzhľadu. Vystál som rad, dal som mobil, kde bolo napísané v prekladači, že aj bajk. Tak k sume 225 pripísali ešte "+100". Potom som sa vybral naspäť na Kunjerab port, kde som sa tej europanky spýtal, odkiaľ je. Nemka. Len pár slov, lebo som nevedel, čo robiť. Za asistencie personálu som zhádzal bágle z bajku a nahádzal do skenera. Potom som ich znova navešal na bajk a išiel do budovy. Rada bola až von, takže som čakal. V tom som začul ako niekto povedal "Slovakia". Bol tam slovenký pár, čo sú na už niekoľkotýždňovej turistike po rôznych ázijských krajinách. Znova zhádzať veci, dať do skenera, potom naložiť do busu. To bol tetris celkom, asi dve hodiny to preskladávali až sa zmestilo všetko. Priznávam, že najhoršiu šarapatu tam robil bajk lebo nemá tvar. Ale aby som preniesol časť viny aj na niekoho iného tak bol tam aj jeden ebajk. Nakoniec ešte autobusár vyzbieral lístky a policajt skontroloval pasy ešte raz a vyrazili sme. Časť cesty mi bola známa, deň predtým som ju prešiel bajkom ?. Po prechode na pakistanskú stranu bola ešte raz kontrola pasov číňanmi, malá pauza na wc a zjazd na hranicu národného parku, kde sme všetci platili, cudzinci 30$, je som dal juany, 210juanov, teda mal som len 205 a ešte kirgizskú päťdesiatku som mal. Slovenka, Karin za mňa tam dala 5 juanov ani som si nevšimol kedy. Autobus sa pohol, prišli sme až do mesta Sost. Tu sme dali pasy policajtom, bol tam človek, ktorý mi prezrel obsah brašní, potom sme išli všetci na imigračné, tam pozreli víza, dali štempel do pasu a zaželali príjemný pobyt. Nebolo to takto rýchlo, dosť ľudí tam bolo, takže to nejakú chvíľu trvalo. Vypýtal som si tam wi-fi. Ja som bol asi medzi poslednými, vyšiel som von a o chvíľu vyšli už všetci úradníci. Vyšiel som z areálu a tam ma čakali Karin a Martin. Išli sme vybrať peniaze, prvý bankomat nefungoval, nechcel zobrať karty. Ďalší už zobral, vybral som bezrozmyslu 10000rupií. Boli sme sa najesť, jedlá na báze ryže za pár korún. Potom sme sa rozlúčili, išiel som po ceste smer Gilgit. Cesta išla najprv dosť pomaly, dosť fúkalo a síce do Gilgitu to bolo akoby z kopca, boli tam aj stúpania. Keď vietor poľavil, na stúpania sa mi aj tak nepozerealo dobre ale horšie to vyzeralo ako to v skutočnosti bolo. Cesta ďalej išla popri rieke. Boli dva tunely, v druhom išlo za mnou auto, potom zapli majáky a odstavili v odstavnom ostrovčeku. Automaticky som začal kutrať pas a oni, že netreba, a že sa mám vrátiť pred tunel, lebo sú tu nebezpečné psy. Ja že: ok. Išli už nasadnúť a ešte som sa spýtal, či nemôžem za tunelom kempovať. Ukázali mi miesto, a že o 5-6 môžem ísť odtiaľ. Tak OK. Spím na rovnom aspoň.

26.9. 57. deň tripu
Ráno som vstal a pokochal som sa , na aké pekné miesto má usadili večer. . Začal som šliapať a samozrejme, v tuneli v protismere. Ešte sa mi nedostalo celkom do krvi, že sa tu jazdí vľavo. Čo ale oceňujem, že všetci vedia po anglicky. V meste Alibad som si vyčakal asi hodinu a kúpil simkartu, vraj sa aktivuje za 5h. No pekne, za 5h už bohvie, kde budem a tak ale budem veriť a keď nie, tak čo, tých 6-7€ oželiem. Ale aspoň som sa pripojil na wi-fi, písal mi z ubytka, ktoré som zabookoval len čisto kvôli vízam, že kedy prídem. Napísal som mu približný čas a vyrazil som. Cestou sa mi začali zdraviť všetci. Toto mi už fest začínalo liezť na nervy. Skúšal som nejaké wi-fi cestou ale to nemá význam, nemajú, ochotne pustia hotspot ale keďže ma stále zabávali, zabudol som, čo som chcel a odišiel naprázdno. Cestou som videl plno áut, dodávok, kde sa ľudia viezli aj vzada na nárazníku, aj na streche. Ani mi to nejak neprišlo divné.

V meste Gilgit som vošiel do pizzerky a neviem, či ja vyzerám už zdiaľky, že som nejaký iný, alebo čo ale teda hotspot mi pustili, vypýtal som si kávu, doniesli mi čaj, vypýtal som si jesť, na obrázku som ukázal, dali na stôl hrozno, nedopitú fľašu vody a pohár. Ale zas ochotní boli aspoň a jeden z nich mi ukázal, že sa mám vymotať a ubytko nieje v Gilgit ale v dedine Minawar. Pri odchode ani nechceli peniaze. Premotať sa cez Gilgit bolo náročné hlavne psychicky. Helou, haváriu je najhoršie čo môžem počuť. Pickup, nejaká Toyota a vzadu na korbe 6 ozbrojených chlapov s AK mi tiež divné prišlo až spätne.

Prišiel som do Minawar, už sa mi veľmi nechcelo hľadať to ubytovanie ale nakoniec bolo po ceste, pri hlavnej ceste. Chvíľu som počkal na majiteľa, okoloidúci ho išli zavolať, on mi ukázal čo ako. No, čo čakať za 4€, kúpeľňa nieje, záchod európsky a dve postele. Akurát bol výpadok elektriny ale vraj za pár minút to nabehne. Nabehlo. Skúšal som sa ešte hrať s mobilom, aktivovať simkartu ale očividne na toto nemám dostatočnú mentálnu kapacitu, nervy ani jazykové znalosti. Tak som sa zvalil na posteľ a zaspal.

27.9. 58. deň tripu - skončil som v policajnej cele
Ráno som vstal trochu skôr. Chcel som čím skôr vypadnúť, keďže ma tu asi nenechajú bicyklovať potme. Uvaril vifonku, ešte z Číny. Pobalil som si veci a vyrazil, budíček zasa, jazdí sa vľavo. Išlo to pomaly, samé hore-dole aj keď celkovo som išiel z kopca. Deti behali, pokrikovali, aj dospelí pokrikovali, hlavne tí na motorkách ale aj tí v autách hlavne trúbili. Občas niekto chcel fotku alebo len si ťapnúť. Už mi to aj liezlo na nervy. Bolo dosť teplo a tu sa nosia všade dlhé nohavice a dlhé rukávy, tak nechcem zbytočne pohoršovať. Kúpil som si hrozno, melón a vodu.

Keď išlo ku večeru, začalo sa stmievať, na jednom kopci som zastal, nech sa napijem a zastala pri mne motorka (veľmi veľa motoriek tu jazdí) "Helou, hauárjú?" . Pozrel som na nho, zas jeden z tých, čo chcú len pozdrav alebo podať ruku alebo fotku. A on ukázal na nádrž a na blatník, boli tam nápisy police. Vraj nemám zastavovať a mám si zobrať hotel. Tak som mu povedal, že nemám peniaze na hotel, že mám stan. A on len ukázal gestom, že choď. Tak som išiel ale nepočul som ho za sebou, asi sa otočil a vrátil. Išiel som ďalej po ceste a oproti mi išlo jedno auto, kde ukazovali akože "zastav". Ale čo som nejaká *****, budem stále zastavovať pri každom. Videl som, že sa otáčajú, aj majáky zapli. Tak som zastal a počkal kým ma dobehnú. Predbehli ma, zastavili, že mám ísť s nimi, vraj "very dangerous area here". Chvíľu som prosíkal, nech ma nechajú, že sa vyspím vonku v stane ale trvali na ubytovaní, vraj najlacnejší hotel za 2000rupií. Tak teda ok. Naložili bajk do pickapu dozadu a ja som tiež sedel vzadu, pri bicykli. Odviezli ma do mesta Chillas, najprv sa stavili na modlitbu pri mešite, potom ma zobrali na policajnú stanicu, ukázali, kde sa môžem rozložiť.

Povedal som si, že asi nebude pršať, tak som len rozmotal karimatku na zemi. Jeden prišiel, že nech sa idem najesť. Usadili ma, dali mi tanier kaše a dve pity, ešte teplé a pohár vody. Potom začal ten z nočnej so mnou kecať trochu a povedal, že kľudne môžem spať v cele, keď chcem. Inak, presne ako vo Westernoch. Potom mi ešte priniesol posteľ a vankúš.

28.9. 59. deň tripu
Celú noc som sa prehadzoval. Trochu mi bolo zle a mám dojem, že z vody, ktorú mi doniesli. Dal som si dve tabletky živočíšneho uhlia, čo mi dali dva dni dozadu ten slovenský párik a asi psychika ale ešte som zaspal. Najprv som spal oblečený ale stále ma všetko omínalo, tak som sa vyzliekol, doniesol som si spacák a skúsil som tak spať. Ráno som len čakal kedy vypadnem. Ledva som sa postavil z postele. Cítil som sa dosť strhaný. Policajt, čo mal službu mi ponúkol kúpeľňu na umytie, no to bolo len vedro a tečúca voda ale tak aspoň niečo, potom ma zavolali ešte na raňajky

Vraj ma nemohli pustiť skôr ako o 8. Už pred siedmou som prešľapoval, kedy vypadnem. Museli ma však zaviezť na "Chillas zero pointa", čo mi vlastne vyhovovalo, keďže to je na križovatke, kde sa odbočuje na Islamabad, takze som nemusel prejsť cez mesto a ušetrili mi uši pred pokrikmi detí, ktoré išli do školy. Na Chillas zero point som ešte mal čakať, opísali víza a čakal som neviem na čo. Pritom si jeden pozeral fotky v mojom mobile (aby videl západ) a potom sa ma druhý snažil naučiť moslimský ruženec, robil to dosť agresívne na môj vkus. Potom prišlo prázdne nákladné auto a ľudia naň naskakovali. Kázali aj mne, že ma vyvezie hore (z 1500 do 4000mnm). Nedbal som avšak tu sa už prejavila výšková choroba. Zimnica a nevoľno. Hore , vraj si mám vysadnúť. Hneď sa ma ujal starší ujo, policajt. Tu policajta nepoznáš podľa odevu ale podľa toho, že to tvrdí.

Išiel som na záchod a presedel som tam asi pol hodinu, pritom som sa klepal zimou. Ale aspoň, že som hore. Kontrola na checkpointe, potom som sa zviezol dole. Tam bola kontrola, pýtali sa len odkiaľ som a či som moslim. Potom ma pustili. Cesta bola samé hore a dole, veľa z kopca a to, čo bolo dokopca stálo za to, išiel som to vždy na najľahšom prevode. Už som aj začal hľadať miesto, kde kempovať, lebo som bol dosť zničený. Našiel som za takou plechovou garážou.

60. deň tripu - Pakistan z tej horšej stránky

Vyspal som sa nádherne, zobudil som sa na to, že nejak rýchlo za sebou prešli dve autá. Urobil som vifonku, zbalil sa a vypadol. V prvej dhabe som si vypýtal kávu, no dali mi mliečnu kávu, kde asi ani nebola voda. Nič, nevadí. Vypýtal som si wifi, nemali ale jeden z obsluhy začal hneď prehadzovať simkartu z jedného telefónu do druhého a urobil mi hotspot, potom ma všetci obskakovali a vypytovali sa, takže wi-fi som využil len na pridanie článku. Pokračoval som ďalej, ľudia bežali ku ceste aby sa pozreli, niektorí išli aj na "moju" stranu cesty, hlavne deti. Stavil som sa (asi okolo obeda) v reštaurácii, kde mali nápis "free wifi" , ujkovi, čo niečo varil som ukázal na offline prekladači otázku, či je toto reštaurácia a že chcem jesť, v urdu , takže tomu musel rozumieť. Ujko, čašník, kuchár, recepčný a neviem ešte aká funkcia v jednej osobe odbehol niekde aby zavolal ujo, čo vie po anglicky. Ujo sa spýtal, čo chcem jesť, tak som si vypýtal jedálny lístok, ten bol taký bohatý ako môj účet tri dni pred výplatou. Z tých piatich vecí, čo tam mal som si len vybral naive double kávu a double omeletu. Double káva bola pakistanská káva (akože namiesto vody mlieko) a pridal ešte jednu 3v1 kávu na tanieri, asi ani nechápal, čo chcem. Na otázku "čo to je?" bola rovnako zmätená odpoveď, veď káva... Inak to asi nepoznajú. Samozrejme, hneď sa vedľajší stôl obsadil a traja boli hneď pri mne a zasýpali ma otázkami. Ale na ich obhajobu, keď som dostal jedlo, zmizli, len jeden pozeral z lavice oproti. Bolo mi to dosť divné, ako ma sledujú. Hneď ako som položil vidličku boli pri mne zasa. Potom "čašník - všetko v jednom" ani neviem kedy odniesol aj nedopitú kávu aj prázdny tanier a na stole ostal účet 660. Ok, vedel som, čo jem a koľko zaplatím. Zdvihol som sa a odišiel som. Cestou ma buď zdravili alebo zízali všetci ľudia, ktorí ma videli. Ženy tak nenápadne, niektoré si zakrývali tvár šatkou, jedna si však odkryla tvár a dala si záležať aby som si ju všimol. Ľudia utekali k ceste, niektorí prešli aj na "moju" stranu cesty, deti sa ma snažili dotknúť alebo aspoň báglov. Dosť mi to už liezlo na nervy ale keď to robili ženy, dievčatá alebo malé deti tak sa mi to páčilo a užíval som si to. Zvečerilo sa aj som si spomenul, čo mi hovoril jeden z tých policajtov, čo ma vzali "do basy" , že pakistancov je "35 mili-bili-trilion, 35trilionov". Skutočne, nikde kúsok zeme, čo by som niekoho nevidel. Len na takých strminách, kde by sa spať nedalo. Na policajnom checkpointe mesta Balakot som sa spýtal, kde všade môžem stanovať a či nevie nejaké miesto, kde ma nik neuvidí. Poslal ma checkpoint Mansehra, vraj tam je pľac, rovina a je to za kontajnerom, takže nevidno z cesty. Ok. Tento som však nejak netrafil alebo nevšimol som si, na najbližšom checkpointe som sa spýtal to isté, policajt zavolal, prišla eskorta na motorke a odprevadili má na ďalší checkpoint, tam má prebrali ďalší na motorke a tí ma eskortovali na ďalší checkpoint, tam už čakali ďalší v aute, tí išli za mnou po ďalší checkpoint, tam znova výmena, tí ma potom naložili do toyoty pickapa, ešte zo päť krát ma preložili, ako sa striedali ich okrsky. Boli fajn, chceli aby som sa citil dobre a zrejme tu došlo iba k nedorozumeniu, hliadky mi núkali jesť či pit. Ja som chcel povedať, že chcem postaviť stan a oni pochopili, že sa cítim ohrozený. V meste Wah na koncovom checkpointe smerom do Islamabadu má vysadili (o 5 ráno) vraj už som safe a táto cesta vedie do Islamabadu. Hneď na prvom kilometri som počul pišťať pneumatiky a potom zvuk ako keď skriňa padne. Oproti narazil kamión do stromu a rozbil si "kolotočársku" výzdobu. Tú majú všetky kamióny. Cestou na mňa začala štekať svorka psov, nič neobvyklé, viem ako reagovať. Jeden skúsil asi aj zahryznúť voľakam, lebo s bicyklom to zamyxlovalo. Videl som nejaké banky, skúsil som dve hneď vedľa seba ale niektoré paki bankomaty nezoberú európske karty. Potom som si sadol na betón, o ktorý som mal opretý bajk, hlavu som položil na sedlo a podriemal. Toto budem považovať za koniec 60. dňa