Samozrejme, ze to nebola a nie je nazorovo jednotliata vrstva ale vo vyznamnej casti zavazi ten pocit straty privilegii. Hoc aj bizarnych. Nechce sa mi lovit v pamati ale viem, ze obcas islo o az trapne vyhody na ktore boli hrdi (Ziguli namiesto Skody etc.). Podaktori kosicania mozno sa dozvedeli o zvlastnom vchode do obchodneho domu Dargov pre vyvolenych ...
Moja pamäť mi hovorí trochu inak

Teda prinajmenšom v mojom okolí veľa členov komunistickej strany tam boli viac-menej z donútenia (chceš byť vedúci? tu máš prihlášku ... chceš syna na vysokú? tu máš prihlášku ... a podobne) a členstvo nevnímali ako výhodu, ale ako záťaž (nijako ich tým neospravedlňujem ani nesúdim, len to konštatujem). Nemyslím si, že by univerzálne platilo, že "člen strany = materiálne výhody". Určite to platilo pri vyšších funkcionároch, ale nie pri bežných členoch.
Ten sentiment za socializmom. ktorý sa prelieva aj do mladých, je spôsobený skôr bezstarostným životom miliónov pracujúcich v 70- a najmä 80-tych rokoch . Ak si netrčal, nerobil problémy, neprejavoval nespokojnosť, nemal veľké ambície, ak si bol mlčiacou väčšinou, chodil na schôdze a do sprievodov, k "voľbám" atď, tak si vždy mal nejaký plat, nejaké bývanie a pokoj. A ak si sa vedel obracať, robiť fušky, odfušovať robotu, kšeftovať "kachličky za bravčové" či šplhať po chrbáte iných, tak si sa mal aj celkom dobre...
Dobre o tom hovorí Mládkova pesnička Skratky, najmä tí mladí by si ňou mali pripomenúť socík:
https://youtu.be/CMpzQeFKrYc?si=OznCFY5GX2gHMkYA