Začínam v Číne

61. deň tripu - skoro sa mi podarilo dostať sa na ambasádu

Ráno, keď som sa asi pol hodinu predriemal som pokračoval v jazde. Dva krát som skúsil na pumpu, v úmysle vypytat wifi ale vraj bicykel na pumpe nemá čo hľadať a mám sa pratať. Ok. Už bolo dosť áut, bolo aj plno ľudí všade a bolo vidno, že som už o dva kroky bližšie k civilizácií 21. storočia. Už na mňa pokrikovalo málo ľudí ale veľa ľudí zazeralo hlavne z vozidiel. Či motorka, či auto. Často išla motorka vedľa mňa a ujko sa len pozeral na mňa. Keď boli dvaja, traja alebo niesol ženu s deťmi tak spolujazdci sa pozerali. Nie úplne všetci ale väčšina. Na okraji mesta som videl asi kamiónové firmy, mladíci (13-18r odhad) tam umývali a čistili kamióny šoférom pred šichtou s akurát som išiel okolo, keď sa jeden zrovna "vozil" na učňovi. Ja som pritom navštevoval bankomaty a zo žiadneho som nevedel vybrať. Išiel som nakoniec do sektoru G-11, čo bol asi druhý sqare na mojej ceste a našiel som nákupné centrum, tu som videl banku (z ktorej sa nedalo vybrať) a vedľa ďalšiu, ktorá slúžila ako banková zmenáreň. Tam som sa spýtal, kde je Alfalah banka, lebo tá zakceptuje aj revolutku. Vytiahol som 20tis. Tých 10 z minula som nejak veľmi rýchlo rozflákal. Tak ale tu káva, tu čaj, v nádeji, že majú wifi (a 90% nič). Vrátil som sa naspäť ku nákupnému centru, skúsil som navštíviť pekáreň s výrazne 'západným' názvom v nádeji, že majú kávu a majú wi-fi ale nemali ani jedno a potom, pred jedným obchodom bol pult s názvami pakioperátorov a za pultom sedel ujo, tak som myslel, že predáva ale on tam len sedel, vraj otvoria až o 9. Čakať som nechcel, ale spýtal som sa, kde je Iránske veľvyslanectvo. Vysvetlil mi cestu akoby celý Islamabad mal štyri ulice. Ale aspoň som vedel smer. Potom prišiel ďalší, z obchodu a podal mi pollitrovku vody a povedal "júár máj gest", poďakoval som mu, uhasiť smäd mi bodlo, Potom sa spýtal, či niesom hladný, bol som ale zo zdvorilosti som povedal, že nie. Aj tak mi podal akúsi buchtu, že strč si to do brašne, na cestu. Ok. Poďakoval som a pobral som sa preč. Pred dôležitými budovami boli policajné jednotky s AK alebo SBS děd s aspoň nejakou brokovnicou. Cestou som sa pýtal ľudí, tu už to s tou angličtinou nieje také jednoznačné, nie každý vie ale dorozumel som sa. Do prekladača som napísal, čo chcem a ukazoval som to ľuďom po ceste. Prišiel som pred nejaký úrad a sbs som sa spýtal, boli tam dvaja nejaký asi dosť dôležití ľudia, prišli , pustili mi hotspot, ukázali mi na mape, kam mám ísť a že chcú mať foto so mnou. OK. Dali sme fotky. Potom, že najesť sa. Bol som dosť hladný. Pecka jedlo, vločky so šošovicou, placky, kurča v omáčke. Učili ma ako to jesť a mali sme pritom zábavu. Všetci jedli všetko, nie ako u nás, že má každý svoj tanier. Poďakoval som, išiel som tam, kde mi ukázali a vchod tam síce bol ale vraj mám ísť iným vchodom, nevadí, ale už som aspoň vedel, kde to je. Na ďalšom vchode ma poslali späť, ale, keď som im povedal, že som odtiaľ prišiel tak ma poslali na ešte ďalší vchod. Ten už však bol zavretý. Šiel som skúsiť do mesta nájsť lacnejší hotel ale vraj Islamabad má ceny minimálne od 9k hore. Tak som sa na to vykašľal. Mal som jeden tip, kde kempovať ale bolo to dosť neisté. Možno, keby som to poznal. Všade bolo veľmi veľa ľudí a mal som dojem, že všade ma niekto od polície sleduje. Už viem, že radšej sa nikde nemotať aby som dlho nepútal pozornosť a keď sa rozhodnem tak to len urobiť. Nakoniec som odbočil na taký hike a vedľa chodníka urobil stan.

62. deň tripu - toto je len sen, ( + návod, ako na ambasádu v Islamabade)

Prebral som sa ráno na to, že niekto prešiel okolo stanu. Vôbec ma to nijak nerozhodilo, veď bol postavený hneď na hike chodníku. Urobil som praženicu zo 6vajec a potom ešte raz aby som tie vajcia zbytočne nevláčil. Pri mojom "ležovisku" som si všimol nápis "dont feed monkeys". Zbalil som si veci a spustil som sa z kopca do "diplomatic squere". Najprv na kruhový objazd, kde bola aj po 9 zavretá brána a vyzerala ako nepoužívaná, tam mi však ľudia povedali už presne a pre mňa pochopiteľne, na rozdiel od policajtov včera, ktorí strážili "gate 4" a "gate 2", kde je "gate six". Treba ísť na "diaľnicu" doľava a po 5km je odbočka "Visa Shuttle service". Tam treba ísť na parkovisko, na parkovisku je budova, kde odovzdáte mobil (a ak máte nejaké veci do sebou, čo nechcete vláčiť), na výmenu dostanete kartičku. Potom sa ide cez scanner a sbs do inej haly, tu treba mať kópiu pasu a peniaze. Kópia pasu sa dá urobiť aj tam (aj fotky). Pri prepážke teta vypýtala Paki Visa, kópiu pasu, pas, dala to dokopy a pri druhej prepážke ujo má poslal rovno, oproti, kde sa vychádzalo už von, tam stál ďalší sbs, ktorý vypýtal 1500rupii a dal mi lístok,ten som v buse skenol. Keď sa bus naplnil, pohol sa a zastavil pred rampou, kde policajt skontroloval lístky a spýtal sa každého, kam ide. Väčšina ľudí šla do emirátov, na Irán som bol sám. Bus aj hlásil aj mal vypísané aká ambasáda tam je. Keď som vystúpil, išiel som k okienku tam mi ujo zobral papiere, popýtal sa pár otázok (čo som aj vyplnil na iránskej evízovej žiadosti a zahlásil "wait a minute". Mali tam vodu, našťastie pre mňa. Dosť hic tu je v Pakistane ale na to sa ľahko zvyká. Potom ujo, v okienku, že "how are you?", už som vedel, že to asi nebude takéto jednoduché. Povedal, že víza do Iránu sa nedajú vybaviť takto priamo a dal mi oficiálnu stránku, kde je zoznam ľudí, ktorí vedia iránske víza vybaviť. Ale vraj aj do Iránu sa nedá vojsť po ceste. Čo minulý rok Zhang hovoril ale ja som vtedy pochopil, že len z Arménska. No nič , naspäť busom, a začal som si predstavovať, ako sa trmácam po "roletách" cez Pamir naspäť. Tuu však takisto treba nejaký kúsok letieť a nejaký kúsok trajektom, lebo sa mi nechce čakať niekde na ruské víza. Takže musím letieť či sa mi to páči alebo nepáči. Irán teda preskočím, nebudem ešte riešiť víza a čakať ale trochu ma to mrzí. Dosť ma to mrzí. Pokúsim sa to (aj vám) vynahradiť tým, že pôjdem z Karáči, teda z úplného juhu Pakistanu. Možno budú aj slony. Inak v tejto oblastí už majú ťavy jednohrbé, zatiaľ som videl len pár kusov, dva krát. Raz viedol jednu starú s dvoma mladými a raz dve staré a jedným mladým. Jednohrbá je podstatne väčšia ako dvojhrbá. V Islamabade som sa stavil v "jazz" kúpiť simkartu, tá sa vraj aktivuje tiež až za 4h po vložení do mobilu. Kúpil som väčší balík aby som vedel veľa fotiek a videí dávať. No, neaktivovala sa. Snáď budem mať ešte cestou franšízu jazz. Tam za mnou prišiel ujo, Muhamad Ali, že poď na čaj. Tam si sadni. Doniesli mi čaj a Ali zmizol. Vypil som, šiel som ďalej, do starého mesta ale nič ako námestie som nenašiel len hustú premávku. Aj pouliční zubári pracovali na ulici, pacient sedel na chodníku a "zubár" sa mu kutral v ústach. Pred sebou fúrik s nejakým vercajgom a na zemi reklama s vyblískaným úsmevom, keby niekto chcel robiť zuby, tak v Islamabade za lacno. No nič. Už som mal plné zuby tej dopravy a všetkého ale zas lepšie ako znášať tú neustálu veľmi otravnú pozornosť a neskrývanú zvedavosť od všetkých. Aj v reštaurácii si niekto sadne presne oproti mne a čumí na mňa ako hladný pes na kus mäsa. Pokračoval som ďalej a zvedavcov, čo sa z motoriek vypytovali "where are you from?", "how are you?", "whats your country name?" som sa snažil odignorovať ale to sa nedalo. Takže niekedy som odpovedal, niekedy len mávol rukol a niekedy len palec hore. S jedným som sa dal do reči, aj som zastavil, dal som mu Facebook, pristavil sa ďalší, tomu Instagram, títo dvaja mi dali aj peniaze a tým jedným som išiel aj na čaj, tiež Muhamad Ali. Potom sa odpojil a išiel domov. Ja som pokračoval a bol som už aj hladný, no bál som sa zastaviť. Napadlo mi, že nejaký multivitamin by som si mohol zaobstarať. Stavil som sa v lekárni, dali mi akurát minerálkomplex. A ešte dve nejaké čokolády. Vytiahol som peňaženku a lekárnik mi povedal "you are my guest", akože "pozývam ťa". Nechcel peniaze a ukázal mi nech už idem. Ok... Ľudia, čo to videli ma tiež začali núkať ale to som už odmietal. Po chvíli som šiel do nejakej reštiky, ukázal som na niečo a vedľa v obchode som si chcel kúpiť žltú malinovku. Takisto mi dali zadarmo. Vedľa som si sadol najesť sa, keď som chcel platiť tak mávol rukol (gesto "zmizni"). Trochu som nechápal ale šiel som. Po chvíli som začal byť zas trochu hladný, videl som reštiky, kde bolo fest veľa ľudí tak som nezastavoval, keď som videl jednu, kde už asi končili, boli tam okrem obsluhy traja, išiel som tam, v nádeji, že sa najem v kľude. Objednal som si (na výber jedno jedlo) a začal jesť, starší muž mi priniesol ešte dve placky. Myslel som, že je obsluha, poďakoval som a nevšímal som si, jedol som. Zbadal som, že sedí oproti mne a sleduje ma. Ďalší, mladší od neho, vedľa neho stál a hovoril mu v "angličtine" ako sa čo povie. Tak som mu odpovedal. Vraj či chcem ísť k nemu spať. Už som aj hľadal flek na spanie, tak prečo nie. Potom ešte som si dal čaj, musel ho zohriať, lebo bol už studený. Bol fest mastný. Potom som chcel zaplatiť a ujo obsluha nechápal, čo chcem. Ujo, čo ma pozval k sebe spať mu podal tri stovky a naznačil gestom, že poď. Išli sme k nemu cez úzke uličky, na zemi v strede odvodňovací kanál asi 5x5cm v priereze, až sme prišli na koniec. Otvoril dvere, nezamyká sa tu asi, jedna izba a dve postele, naznačil, že jednu posteľ dáme ku stene a druhú asi 1m od nej. Potom ukázal na papuče, tak som sa vyzul. Kázal dať dole ponožky a voviedol ma do "kúpeľne". Mala asi 1.5x1m, bol tam "turecký" záchod a tam mi malou krhlou, akú u nás majú deti na hranie naznačil, nech si umyjem nohy. Potom, že si môžem ľahnúť. Zaspal som hneď

Corsair, ked sa Iran neda a Rusko pochopitelne tiez nechces, nerozmyslal si nad trajektom cez Kaspicke more z Türkmenbašy do Baku? Cez Turkmenistan sa sice treba ponahlat, lebo tranzitne viza tam platia len 5 dni, ale tak cca 500km za ten cas by si isto zvladol. Akurat tiez vyzva dostat sa do Turkmenistanu z Pakistanu. Najpriamejsie a cez najmenej statov je to z Islamabadu severozapadne tiez asi 500 km cez Afganistan, co je dost nerealne, lebo viza ziskas len na ambasade + Taliban + riziko unosu, alebo potom dlhsia trasa cez Tadzikistan a Uzbekistan. No a do Tadzikistanu, tiez bud kusok par desiatok km cez Afganistan alebo okolo naspat cez Cinu. Alternativy nic moc no, ale vyhol by si sa teda lietadlu.

Azerbajdžan nie... Letím do Gruzínska. Turkménsko a Afganistan, to by som stvrdol pri čakaní na víza a sú pridrahé... Potom Azerbajdžan, odtiaľ len letieť. Politika 🫣
Irán keby aj, tak cez hranice len letecky.
Kuknem si juh Paki aspoň. Dnes som videl dikobraza. Na ceste zrazeného, žrali ho vrany

63 deň tripu - urobil som chybu Zobudil som sa už o tretej alebo pol štvrtej. Začal som písať článok z predchádzajúceho dňa. Ujo čo ma ubytoval spal nekludne. O piatej som sa rozhodol zmiznúť. Ujo sa zobudil a ešte mi núkal raňajky ale nechcel som ho s tým zaťažovať. Chcel som byť sám chvíľu. A chcel som ísť poriešiť simkartu aj keď som mal tušáka, že to bude len strata času. Cestou ma zasa všetci zdravili, chceli sa prihovoriť alebo nejak nadviazať kontakt. Nahodil som sklený pohľad a "drevené" uši a išiel som. Snažil som sa prísť do mesta Chakwal čo najrýchlejšie, tam som chcel zjesť niečo a urobiť simkartu a bol som odhodlaný čakať tam na aktiváciu simkarty tie 4h. Sadol som si do nejakej reštiky, čo ráno začínala, ukázal som na placky, čo ujo robil a sadol som si tak, aby ma videl. Medzitým niekto zvnútra prišiel a sadol si oproti mne a začal pozerať. Napadlo mi, že veď idem na wc. Dolu boli tiež lavice. Pri wc tam sedelo zopár ľudí a v oddelenej časti nikto. Tam som si sadol a dopísal článok. Potom som išiel pozrieť, čo je s plackou ale nič, asi ľudia, čo tam boli stíhali jesť rýchlejšie ako kuchár variť. Išiel som teda preč. V nejakom mpbolshope som napísal do prekladača "simkarta Jazz nefunguje, pomôžeš mi?". A on mi ukázal smer. Išiel som tým smerom, našiel som obchod, kde nik nebol, tam som si kúpil "pakifejk korneto" a akoby ľadovú kávu. Bol tam len chlapec, nevedel cenu a ja som bol z toho dosť nesvoj, že zatiaľ ktosi príde a začnú otázky dookola "how are you?" "What is your country name" "what is your name?". Prišiel jeho otec, napísal cenu, zaplatil som a išiel. Našiel som tú Jazz franšízu, tete sa trikrát nechcelo ale napísal som jej v prekladači, že nech buď opraví simkartu alebo vráti peniaze. Keď som na tom trval zavolala vedúceho. Vedúci sa vypýtal tiež tých istých pár otázok, potom overili čo hovorím, vraj mám čakať na konateľa. Vraj ak sa potvrdí, čo som im povedal, dajú mi peniaze naspäť, novú simkartu na týždeň zadarmo a nabijú dáta koľko chcem. Čakal som, potom ma zavolal vedúci do kancelárie, dal mi spraviť čaj (ich zelený čaj je pecka, s anizom) a čakali sme na konateľa. Prišiel, autorita, bolo vidno hneď. Rozložil sa na stole, zapálil si a otvoril notebook. Vedúci potom, že "your money are coming" a ich ujo sekretárka, ktorý mi priniesol čaj mi teraz priniesol peniaze. Bolo tam o 100 menej ako som zaplatil, aj som to povedal ale 100 hore dole, 20c... Dali mi simkartu a vraj tak 2h čakať. Išiel som teda na obed. Našiel som reštauráciu, dvere mi otvoril čašník, klimatizovaná... Jedlo som ukázal na mobile. Doniesli ryžu a kurča... Moja chyba, keď neviem ako sa to jedlo, čo som chcel volá. Zjedol som, ponúkli zmrzlinu, aj tú som zjedol. Počas tohto jedla ma nik neotravoval pohľadom. Toto sa mi páčilo. Ale aj som to patrične zaplatil, 1000rupii. Sim karta stále nešla. Išiel som sa prejsť po meste, potom som len sedel na schodoch, teta z Jazz mi aspoň wifi dala. Keď signál nabehol, ukazoval 4G ale rýchlosť nič moc, viac nič, šiel som tam, že nech mi to nabijú. Dali mi 200GB a vypýtali 2200rupii, vraj na mesiac. Tak to mi stačí už. Išiel som preč, cestou ma ľudia oslovovali alebo len pokrikovali heeeej, havárjú, verárjúfrom... Snažil som sa ísť a nereagovať až keď niekto to urobil nejak inak a slušne tak som sa pristavil. Jedno pozvanie čaj som prijal. Potom som išiel ďalej, už sa zvečerilo a v kopci som oprel bajk vedľa cesty a že na chvíľu si oddýchnem, ľahol som si na betónovú kocku (namiesto zvodidla) a zaspal som tam. Toto bola chyba, mal som (a mohol som) sa zašiť medzi kríky, postaviť stan ale nechcelo sa mi. Zobudilo má, že niekto na mňa kričí. Dvaja chlapi, jeden so samopalom. Prišli policajti a idú sa mi starať o bezpečnosť. Ok. Ujo so samopalom mi presne toto odrapotal v angličtine a vraj "passport please", dal som, overili ma, bajk do pickapa a aj ja do pickapa a šli sme. Cestou na ešte ubezpečil, že to je pre moju bezpečnosť a vraj sú tam jaguáre. Na policajnej stanici, že "tu si v bezpečí". Akurát somnou komunikovali všetci a jeden mi dovolil ísť si pre nabíjačku a druhý má odchytil na chodbe, že kam idem. Chvíľu ma vypočúvali (taký som mal pocit z toho) a preto som im aj tak odpovedal. Ten, čo vedel najlepšie po anglicky mi stále hovoril, nech sa uvoľním, že nič mi nehrozí ale ja som sa stále cítil ako chytený do pasce. Bohvie kedy má ráno pustia, myslel som si. Potom ma zaviedli hore, kde sú postele. Tu som sa zvalil, napísal článok, urobil plank môj každodenný 2minúty a zaspal

Pakistan je len pre trpezlivých... Všetci ma tu združujú. Jeden mi držal bajk, ruku som mu "odhodil" a vytiahol na mňa policajný preukaz 🫣 tak toto som trafil

64. deň tripu - už mám plné zuby Pakistanu

Ráno som vstal okolo 7. Okolo 8 sa mi podarilo zmiznúť z policajnej stanice, lebo som sa snažil zbaviť otázok, či Ešte niečo chcem, ako mi ešte môžu pomôcť atď. Celou cestou ma niekto otravoval otázkami za jazdy. Jednému som aj "podľahol" a išli sme na čaj. Objednal nejaký koktejl a ovocný pohár. Ok... potom sa mi ešte snažil napchať do ruky peniaze, to sa mi už zdalo príliš. Rozlúčili sme sa a išiel som ďalej. V dhabe má požiadali o dar, nech im dám bicykel alebo peniaze ?. Po jedle som išiel ďalej. Sem-tam som postával, pri každom postátí ma niekto otravoval. Pri jednom prišiel motorkár s dieťaťom, a držal mobil, tak som mu povedal, quick foto and go. A nastavil som sa. On začal telefonovať, tak som sa chcel rozbehnúť a chytil rajdy, že "wait!". Ja som mu ruku "odhodil" a začal chystať nohu na pedál, keď zahlásil "police, police", tak už kľudný som sa stiahol nabok a keď dotelefonoval tak som chcel vidieť preukaz. Ukázal, tak som robil, čo povedal. Vraj tam je citlivá zóna a nemôžem tadiaľ ísť (atómová elektráreň), išli sme do dhaby a čakali na príchod eskorty, že oni mi ukážu cestu. Prišli, vyviedli ma z mesta úplne iným smerom, než som chcel a vraj len rovno. Tak som išiel len rovno, smer Minawar. Sem tam som kukol domapy, či neexistuje skratka, asi ma chcú dostať na cestu Minawar - Karáči a hliadky ma chcú asi vystrnadiť zo svojho rajonu aby nemali robotu somnou, keby sa náhodou niečo stalo. Odvtedy som bol pod dohľadom. Aj keď mi to doplo až neskôr. Jeden ujko sa okolo mňa stále motal na motorke, kameroval moje prejazdy križovatkami a telefonoval asi moju polohu. Po čase prišla hliadka, na motorke ma sprevádzali po tej ceste a zastavili na moste, že čakáme na pickap a tí si ma prevezú na policajnú stanicu. Chcem sa už odtiaľto dostať... Prišiel pickap, naložili sme bajk, posadili ma dopredu, jeden policajt odrapotal v angličtine, že mám priateľov v Pakistane a dbajú na moju ochranu. Cestou qPrišli sme na policajnú stanicu, posledné dve už bolli viac luxusné, nie ako tá v Chillas, hoci tam sa mi viac páčilo a boli priateľskejší aj keď vyzerali veľmi drsne. No nič, došilovali ma, každý sa snažil sa mi prihovoriť, tak len name - country a zvyšok som rapotal ako vždy dookola to isté. Pas som im dal asi 4krát, najprv urobili na počítači, potom, že poď, ideme jesť a prichystali mi bajk. Medzitým som bol štyrikrát vonku a vnútri, každý mi povedal niečo iné. Najprv, že bicyklom idem, potom, že nie. Potom po chvíli, keď som už zaspal ma zobudili, že poď, ukázali na bajk. Opýtal som sa "now i am free?" A oni, že "yes, free", tak som im popodaval ruky, sadol na bajk a zastavili ma, že mám dať bajk so pickapa. Odniesli ma do dhaby. Tam som sa najedol, v kľude tentoraz, keďže som mal pri sebe štyroch policajtov, z toho dvaja mali samopal. Potom ma odviezli na checkpoint, kde mala prísť ďalšia hliadka ale vraj nepríde, tak ma vzali naspäť na ich stanicu, ukázali posteľ, ukázali, kde sú záchody a vraj ráno môžem ísť.

pri tomto citani si clovek tak povzdychne ze ta hnusna prehnita zapadna liberalna demokracia kde nemas ziadnu slobodu... (#ironia)

Pochybujem že takto buzerujú aj domácich...Inak corsair, how are you?

Mne to vysvetlili, že som ich hosť a starajú sa o mňa lebo hosť znamená, že ich navštívil Boh. Tak ma nasilu stiahnu zakaždým, zaevidujú a nechajú si ma do rána. Ráno je problém dostať sa preč.

Dnes mám ochranu celý deň. A zvykám si. Jedny ma nechajú bicyklovať, ďalší ma vozia. Domáci takéto privilégiá nemajú. Jeden policajt mi to povedal, že ľudia sú chudobní ale šťastní
Preto chce každý fotku a pozdraviť sa

A si pre nich nejaká rarita, alebo to majú tak zaužívané?

Oct 03, 2025
Public

65. deň tripu - majú ma pod lupou
Zobudil som sa na policajnej stanici a chcel som odísť. Povedali, že až o ôsmej ráno môžem. Tak som sa zvalil Ešte na posteľ. Nechápal som, čo sa deje. Bicykel aj mňa naložili do pickapa a odviezli ma na hranicu svojho teritória, tam sme bajk preložili do iného auta, druhá, či tretia hliadka ma zobrala najesť, po tretej výmene hliadok som išiel na bicykli pred autom, ďalšia hliadka ma zobrala do auta, ďalšia tiež, pri niektorej z tých, čo ma viezli som sa bol tiež najesť, poslední ma predali motorkárom, v meste som zastavil, že si kúpim vodu. Policajt sa ma spýtal, do ktorého hotela idem. Ja som nechápal, čo chce tak cez prekladač sme sa dohovorili, že keďže som zahraničný tak ma musia strážiť aby sa mi nič nestalo, lebo by bol veľký škandál z toho. Takto nejak ma presvedčili povedať maximálnu cenu, ktorú som ochotný zaplatiť. Našli hotel v tej cene (1500 rupií), doviedli ma tam a upozornenili, že ráno čakám na hliadku, ktorá ma bude sprevádzať ďalej. Toto je trochu škrt cez rozpočet, jeden hotel za 1500 je ok ale každú noc to asi nepôjde. Vraj už sa v Pakistane polície nezbavím. Služobníctvo mi vynieslo tie zaprášené bágle, až mi ich bolo ľúto, cestou som sa radšej pre istotu asi 10x spýtal, či je to naozaj za 1500rupii. Hotel zvnútra vyzeral tak na 1500€/noc. Tí dvaja ale nevedeli po anglicky. Voviedli ma do izby, kde boli na zemi štyri matrace, na nich traja Pakistanci, tak už mi bolo jasné ako to je. Ale aspoň sprcha, záchod, strecha nad hlavou a mäkké pod sebou. Po sprche ostala prázdna izba, všetci zmizli. Prišiel len ujo z recepcie ešte s jedným. Že ráno mám ešte raňajky a oni už budú volať políciu aby som nečakal zbytočne dlho. Ešte raz prišli pokecať, zaujímalo ich ako viem prežiť na ceste tak dlho (, policajti im porozprávali).

IxnayZápadná prehnitá civilizácia... V Pakistane je vieš aká sloboda. Mňa tu strážia, ale zvyšok, Spia vonku, pred reštauráciami sú postele, úplná pohoda to tu vyzerá. Autá a kamióny majú svetlá hociako, bliká či svieti, červenomodré majáky, podľa ľubovole. A majú premiérku (alebo prezidentku?). Na to, že tu má islam takú moc tak tu je dosť mambitšizmus. Pre turistu s jasným programom je to možno iné ale na mne sa čudujú, ako si môžem len tak chodiť po svete.

Z môjho pohľadu, na vízach som uviedol vstup Sost a výstup mal byť taftan. Okolnosti sa zmenili a možno aj to je podozrivé

Slobodný človek je pre nich veľký problém a v rusku je to ešte horšie, tam by už asi sedel v base ako ten francúz, nie ako na prehnitom západe