Salzkammergut trophy
16. 7. 2011
7. kolo - Cyklomaratónska séria
3. kolo - Inter Mountain Series
MTB maratón
Bad Goisern am Hallstattersee (Rakúsko)
Propozície, Reportáže, Výsledky, Foto
7. kolo - Cyklomaratónska séria
3. kolo - Inter Mountain Series
MTB maratón
Bad Goisern am Hallstattersee (Rakúsko)
Propozície, Reportáže, Výsledky, Foto
to aby som na buduci rok natrenoval na nejaku dlhsiu trat ako 54ku, nech nejako prispejem skor je to myslene, vitazny team na prvom mieste, druhom, tretom mieste atd. Citaj vsetko, pri piatej cene v poradi je uz napisane aj poradie teamu... podla tvojej logiky a puntickarstva by computer VDO nedostal nikto... 
S logikou problem nemam a puntickar by som bol veru niekedy aj rad, ale nemam rad odrb. Na stranke je nejednoznacne napisane, komu aka cena ide, "SIEGERTEAM" je ale len jeden. Mam v ruke oficialny velky bulletin pretekov a citam...
Slow motion teams: Als hauptpreise warten Bike Rucksacke von Deuter, neue Vereinsdressen von Redvill, der X2 DW von VDO und Radhandschuhe von Roeckl jeweils fur alle Teamfahrer!
Sachpreise im wert von uber Euro 20.000,- warten auf gewinner!
100 ruksakov v hodnote 69,95 podla mojej logiky neni 20.000 pre vitaza. Ale podla tvojej typickej skromnej "slovenskej" logiky mi ma stacit ruksak, ved aspon daco dali...
keďže som Robovi sľúbil, že uverejníme aj jeho report a akosi sa na to pozbudlo, tak tu je jeho pohľad na tohtoročnú Salzku... 
Salzkammergut Trophy 2010 – „pokus“ o reparát
V piatok ráno nakladám Imromana a následne aj Icemana do auta a veľký porovnávací test 3 ľudia + 3 biky + 3 veľké hokejové tašky verzus útroby môjho auta vyhráva nakoniec moje autíčko. Oproti plánu máme meškanie (klasika!), avšak vyrovnanou jazdou ho poľahky dobiehame a už okolo pol tretej vyhadzujeme Imromana na námestí Bad Goisernu. Chlapec má totiž imidž veľkého žurnalistu a celebrity, ubytovanie má v strede mesta pár metrov od cieľa, usporiadatelia mu zaplatili let vrtuľníkom a ešte ho aj famózne nakŕmili. Ako mi neskôr spomínal, na recepcii kde ostatní skromne zobali po jednom chlebíku on ich spracoval rovno 10, veď predsa ráno štartuje na trati 200vkovej trati a sacharidy treba doplniť... Proste typický Imroman ako ho všetci poznáme .
My socky s Icemanom už mierime na futbalový štadión kde sa nám za 30 evri darí vybrať naozaj luxusné miesto a parkujem auto tak aby sme obsadili miesto ešte našim bratislavským kamarátom. Je pekné počasie a tak miesto nakupovania na veľtrhu radšej volíme light výjazd okolo jazera. Dávame si cca 40 km a po dojazde sa zvítavame so zvyškom partie. Fazuľový prívarok deň pred pretekom síce môže vyzerať ako nočná mora každého dietológa, ale nikto nebrble a navyše ho hojne zalievame pivom. Medzitým sa ešte prichádza rozlúčiť Imroman, potrebuje sa vyspať a tak do neho lejeme ešte šmolinovú šťavu a želáme mu veľa šťastia. Bude ho potrebovať, o absolvovanie dlhej trate sa pokúsil už minulý rok ale počasie nám vtedy moc neprialo. (http://www.mtbiker.sk/clanky/reporty/1207/salzkammergut-2009....html)
Pivová párty pokračuje kvôli teplu až do desiatej ale únava a zodpovedný prístup velia ísť spať. V tom teple je to naozaj ťažké, chalani sa rozhodujú prespať vonku. Ja mám s týmto negatívne skúsenosti, v alpských dolinách je ranná rosa dosť intenzívna a Matej ráno nachádza na svojom útlom tele niekoľko slimákov pasúcich sa na jeho kožných baktériách. Nastupujeme až do tretej vlny, s Icemanom sme si boli pozrieť top skupinu a keďže sme obaja pohodári tak svorne skonštatujeme že nás viac baví jazdenie ako štuchanie sa a premotivované správanie hneď po štarte. Počet českých závodníkov v prvých vlnách je ohromujúci, ale keď v tretej vlne stretávam Duda tak sa výskyt značky SVK na štartovnom čísle výrazne zvýši. Je vidno že Slováci sa stavajú zodpovedne k obhajobe predchádzajúcich víťazstiev v súťaži Slowmotion...
Je odštartované, ide sa pohoda, s Dudom chvíľu rozoberáme jazdenie ale potom sa od neho odpútavam a idem si svoje. 6 dňové sústredenie v oblasti Sella Rondy s Katkom a Imromanom prinieslo svoje ovocie a mne sa ide fantasticky. Strážim si tepy na 170, predsa len prvý kopec je dôležitý ale v Alpách nehrá veľkú úlohu. Je tam také malé klesanie, cca 10 výškových metrov s opačne vyspádovanou cestou a už zase po roku mám strašné šťastie že nehádžem papuliaka. Opäť sa stúpa, tento krát už vážne. Asfaltka prechádza do šotoliny a stretávam Líviu, dávame reč ale po chvíli sa opäť poberám ďalej. Celú dobu do kopca predbieham, vždy sa za niekým vyveziem, znervóznim ho, prehodím s ním zopár slov a odfrčím si chytiť ďalšieho nešťastníka. Na vrchole tento krát nesneží, počasie je ideálne, panoramata ďalekosiahle a zjazdy prirýchle. Prichádza ďalšie stúpanie v polovici ktorého je občerstvovačka. Rádleru v plechu a žemli s prosscutom sa ale odolať nedá a tak si vychutnávam ten pravý alpský pocit. No nič, treba sa mi zberať ďalej, predsa len človek prišiel na preteky a nie na vychádzku. Stúpanie sa zostruje a Rádler v brušku trochu bojuje o prežitie, našťastie ale každé stúpanie raz prejde do klesania. Pekný zjazd po singli je trochu náročnejší na predbiehanie, avšak tušenie fotografov na Ewige Wand (singel vysekaný v skale) ma núti predbehnúť pána predo mnou. Je rovnako dobrý zjazdár ale intenzívnym brzdením mu naznačujem že som rýchlejší. To samozrejme nie je pravda a v úzkom vysekanom tuneli do mňa nabúra keďže cez tmavé okuliare nič nevidím a panicky zastavujem. Nie je tam totiž vidno ani na pol metra a trochu sa tam aj bojím. Našťastie je celý úsek krátky a svorne pokračujeme až do Bad Goisernu. Po natankovaní vody do camelbaku opäť ťahám hrubú až pod Hallstatt, skupinka sa utriasla na dvoch Holanďanov, peknú Rakúšanku Claudiu a peknú Talianku Grace. Baby sú zvyknuté ťahať hrubé zrno, pri mojích obč(ž)erstvovačkách ony idú len na pohárik vody a ja ich potom musím dobiehať. Stúpanie na Salzberg Knappenhaus je ako očistec. Čím ideme vyššie tým sa viac otepľuje, na betónke nad horskou chatou mi Polar ukazuje 38 stupňov, pár ľudí to otáča a balí, niektorí sedia v tieni a ledva dýchajú. Pomáham najprv Claudii a potom aj Grace tlačiť bajky, vlastne všetci vrátanie prvých z 200vkovej trasy tlačia. Dievčatá idú ako píly, ja musím vysilený posedieť 5 minút pri potoku, mám 190 cm a silnú intoleranciu na teplo, potrebujem sa trochu skľudniť aby som nemal neskôr problémy.
Keď sa sklon stúpania zmierni nasadám na bike a spokojný zisťujem že som v skupinke s Holanďanmi, Claudiou a Grace . Ako správny zjazdový drak ich opäť nechávam za sebou aby ma vzápätí ofúkli na občerstvovačke pri vodopáde. Posledný krát dopĺňam vodu do camelbaku, nad Halstattom sa totiž ozýva hrmenie a ochladzuje sa. Najvyšší kopec s čudným názvom Rossalm sa mi ide dobre, baby a Holanďanov nechávam za sebou a konverzujem s chalanmi z Drásal teamu. Prichádza zjazd a v jednej vracačke vidím zrazu len kúdoľ prachu. Zastavujem ale nič nevidím. Niet divu - dievča ktoré išlo predo mnou netrafilo stopu v 180 stupňovej zákrute, dostala sa na hrubšie kamene a vybehla z trate. Mala obrovské šťastie, vynášam jej bajk z rokliny a pomáham jej hore. Podávam jej mobil, moja nemčina je na úrovni diváka akčných filmov (I komme wieder du arschloch!) a dievča volá usporiadateľovi. Je v strese, kým vybaľujem lekárničku tak mi máva rukou že jej nič nie je. Obieha nás plno ľudí, sem tam sa niekto zastaví a tak radšej ideme mimo zákrutu, dievčina sa očividne cíti trápne. Má nejaké povrchové oderky, našťastie nič zlomené a hovorí že oproti už ide auto pre ňu, momentálne zjazdovať nechce ale ešte uvidí. Plný rozpakov ju tam nechávam, posledný krát sa v zjazde ešte usmejem na Grace a na Claudiu a pritom sa ledva vyhnem štvorkolke s usporiadateľom.
Prichádzam na občerstvovačku ktorá je pod jazerom a zisťujem že som takmer sám. Po nej je už len posledný veľký kopec. Tu chcem vytiahnuť svoju tajnú zbraň, ampulku magnézia, hoci som celý deň nekŕčoval čo je na mňa neobvyklé, plánujem si ju dať, podradiť a zrýchliť. Miesto toho zisťujem že som ju nechal v aute a tak dávam len gél. Idem pomaly, toto stúpanie sa mi vôbec nepáči, gél nezaberá. V zjazde som opäť sám a ešte aj začína pršať. To čo je? Však celý deň bolo pekne a teraz toto? Len pár km pred cieľom! Volím stopu opatrnejšie, povrch je najnebezpečnejší práve na začiatku dažďa keď tvorí s prachom veľmi klzkú vrstvu. Prichádzam na poslednú občerstvovačku, je to pri nejakej krčme, panuje tam fantastická atmosféra. Formujeme malú skupinku, je tam Slovák Jano z dlhej trate, nejaký Frantík, dvaja chalani z Drásal teamu a moji obľúbenci Holanďania. Kukám ešte po Grace a Claudii, ale tie nevidno a tak naša už len chlapská skupina ťahá neskutočné bomby. Skupinu chce každú chvíľu niekto rozbiť ale chuť po závodení je u všetkých veľká. V asfaltovom zjazde rozbiehame vláčik v prietrži mračien, veľmi to už chceme mať za sebou, oproti nám každú chvíľu nejaká húkajúca sanitka, chvíľami na tachometri atakujem 80 km / hod a v hlave mám pocit kaskadéra. Ideme kašu. Tak toto som ešte nezažil. Leje ako z krhly, krúpy bubnujú o prilbu ale my ideme hranu. Na tepy tu každý kašle, cítim sa ako pri dojazde etapy na Tour de France, každý zo skupinky poriadne ťahá a nič si nedarujeme. Obiehame plno ľudí, ale nám nikto nestačí. Pri vjazde do Bad Goisernu na seba s Frantíkom žmurkáme a nechávame Holanďanov a Čechov za sebou. Jano nám zdrhol už skôr v takom mini výšlape, našťastie ho ale dobiehame a rozbieham náš minivláčik. Zrazu prichádza technická pasáž – podjazd mosta plný blata a vybrzďuje ma niekto z kratšej trate. Strácam cenné sekundy, Jano s Frantíkom už sú dosť ďaleko a idem asi najväčšie bomby svojho života. Pri vjazde do cieľa ich dobieham, už sa mi zdá že som v ciele, ale usporiadateľ sa rozhodol prekvapiť nás a kopček pri obchvate centra musím ťahať na 44x11.Víťazne vbehávam do cieľa. Frantík 3 sekundy za mnou a Jano po chvíli. Holanďania a Drásalovci úplne stratili morál a prichádzajú až po niekoľkých minútam. V cieli si všetci športovo podávame ruky a smejeme sa že v daždi po osem a pol hodinách ešte ideme hranu.
Dávam sprchu, dostávam tričko a následne sedíme vo veľkom stane na námestí na pive. Usporiadateľ oznamuje smutnú správu – tragicky zahynul jeden bajker. Bojím sa o Imra, predsa len už je po časovom limite a jeho nikde, dúfam že symbolická minúta ticha nie je pre neho. Po chvíli ale volá že to stihol len o pár minút pred limitom a po hodinke mám tú česť poblahopriať mu ako prvý. Je ale veľmi unavený a po 10 minútach ide spať. Náš team The Slovak Snail Highlanders opäť s prehľadom vyhral Slowmotion súťaž a párty pokračuje až do druhej noci. Lejak v noci prestáva a prebieha do mrholenia (v televízii hovorili že boli dokonca aj nejaké škody) a tak ďalší deň prcháme domov.
A záver ? Z našej partie boli všetci spokojní, Tomáš zajazdil fantastický čas, Iceman si to užil, ja som si to užil dvojnásobne i napriek tomu že mi nakoniec usporiadatelia pridali nejaké tie minúty oproti tomu čo som nameral Polarom. Všetci si dávame záväzok že budúci rok to bude lepšie, výkonnostná rezerva bude efektívnejšie rozplánovaná a ja osobne dúfam že do tretice bude to počasie už normálne. Takže ešte raz poprosím – už žiadne extrémy, normálne počasie, cca 20-25 stupňov, mierne zatiahnuté, vietor slabý. Už by sme si to zaslúžili. I napriek všetkému zostáva Salzkammergut Trophy jedným z top maratónov aké som kedy išiel. Skvelí ľudia, výborná konkurencia, fantastickí usporiadatelia a v neposlednom rade úžasné prostredie proste chytia za srdce. Odporúčam!
Kungpao
Salzkammergut Trophy 2010 – „pokus“ o reparát
V piatok ráno nakladám Imromana a následne aj Icemana do auta a veľký porovnávací test 3 ľudia + 3 biky + 3 veľké hokejové tašky verzus útroby môjho auta vyhráva nakoniec moje autíčko. Oproti plánu máme meškanie (klasika!), avšak vyrovnanou jazdou ho poľahky dobiehame a už okolo pol tretej vyhadzujeme Imromana na námestí Bad Goisernu. Chlapec má totiž imidž veľkého žurnalistu a celebrity, ubytovanie má v strede mesta pár metrov od cieľa, usporiadatelia mu zaplatili let vrtuľníkom a ešte ho aj famózne nakŕmili. Ako mi neskôr spomínal, na recepcii kde ostatní skromne zobali po jednom chlebíku on ich spracoval rovno 10, veď predsa ráno štartuje na trati 200vkovej trati a sacharidy treba doplniť... Proste typický Imroman ako ho všetci poznáme .
My socky s Icemanom už mierime na futbalový štadión kde sa nám za 30 evri darí vybrať naozaj luxusné miesto a parkujem auto tak aby sme obsadili miesto ešte našim bratislavským kamarátom. Je pekné počasie a tak miesto nakupovania na veľtrhu radšej volíme light výjazd okolo jazera. Dávame si cca 40 km a po dojazde sa zvítavame so zvyškom partie. Fazuľový prívarok deň pred pretekom síce môže vyzerať ako nočná mora každého dietológa, ale nikto nebrble a navyše ho hojne zalievame pivom. Medzitým sa ešte prichádza rozlúčiť Imroman, potrebuje sa vyspať a tak do neho lejeme ešte šmolinovú šťavu a želáme mu veľa šťastia. Bude ho potrebovať, o absolvovanie dlhej trate sa pokúsil už minulý rok ale počasie nám vtedy moc neprialo. (http://www.mtbiker.sk/clanky/reporty/1207/salzkammergut-2009....html)
Pivová párty pokračuje kvôli teplu až do desiatej ale únava a zodpovedný prístup velia ísť spať. V tom teple je to naozaj ťažké, chalani sa rozhodujú prespať vonku. Ja mám s týmto negatívne skúsenosti, v alpských dolinách je ranná rosa dosť intenzívna a Matej ráno nachádza na svojom útlom tele niekoľko slimákov pasúcich sa na jeho kožných baktériách. Nastupujeme až do tretej vlny, s Icemanom sme si boli pozrieť top skupinu a keďže sme obaja pohodári tak svorne skonštatujeme že nás viac baví jazdenie ako štuchanie sa a premotivované správanie hneď po štarte. Počet českých závodníkov v prvých vlnách je ohromujúci, ale keď v tretej vlne stretávam Duda tak sa výskyt značky SVK na štartovnom čísle výrazne zvýši. Je vidno že Slováci sa stavajú zodpovedne k obhajobe predchádzajúcich víťazstiev v súťaži Slowmotion...
Je odštartované, ide sa pohoda, s Dudom chvíľu rozoberáme jazdenie ale potom sa od neho odpútavam a idem si svoje. 6 dňové sústredenie v oblasti Sella Rondy s Katkom a Imromanom prinieslo svoje ovocie a mne sa ide fantasticky. Strážim si tepy na 170, predsa len prvý kopec je dôležitý ale v Alpách nehrá veľkú úlohu. Je tam také malé klesanie, cca 10 výškových metrov s opačne vyspádovanou cestou a už zase po roku mám strašné šťastie že nehádžem papuliaka. Opäť sa stúpa, tento krát už vážne. Asfaltka prechádza do šotoliny a stretávam Líviu, dávame reč ale po chvíli sa opäť poberám ďalej. Celú dobu do kopca predbieham, vždy sa za niekým vyveziem, znervóznim ho, prehodím s ním zopár slov a odfrčím si chytiť ďalšieho nešťastníka. Na vrchole tento krát nesneží, počasie je ideálne, panoramata ďalekosiahle a zjazdy prirýchle. Prichádza ďalšie stúpanie v polovici ktorého je občerstvovačka. Rádleru v plechu a žemli s prosscutom sa ale odolať nedá a tak si vychutnávam ten pravý alpský pocit. No nič, treba sa mi zberať ďalej, predsa len človek prišiel na preteky a nie na vychádzku. Stúpanie sa zostruje a Rádler v brušku trochu bojuje o prežitie, našťastie ale každé stúpanie raz prejde do klesania. Pekný zjazd po singli je trochu náročnejší na predbiehanie, avšak tušenie fotografov na Ewige Wand (singel vysekaný v skale) ma núti predbehnúť pána predo mnou. Je rovnako dobrý zjazdár ale intenzívnym brzdením mu naznačujem že som rýchlejší. To samozrejme nie je pravda a v úzkom vysekanom tuneli do mňa nabúra keďže cez tmavé okuliare nič nevidím a panicky zastavujem. Nie je tam totiž vidno ani na pol metra a trochu sa tam aj bojím. Našťastie je celý úsek krátky a svorne pokračujeme až do Bad Goisernu. Po natankovaní vody do camelbaku opäť ťahám hrubú až pod Hallstatt, skupinka sa utriasla na dvoch Holanďanov, peknú Rakúšanku Claudiu a peknú Talianku Grace. Baby sú zvyknuté ťahať hrubé zrno, pri mojích obč(ž)erstvovačkách ony idú len na pohárik vody a ja ich potom musím dobiehať. Stúpanie na Salzberg Knappenhaus je ako očistec. Čím ideme vyššie tým sa viac otepľuje, na betónke nad horskou chatou mi Polar ukazuje 38 stupňov, pár ľudí to otáča a balí, niektorí sedia v tieni a ledva dýchajú. Pomáham najprv Claudii a potom aj Grace tlačiť bajky, vlastne všetci vrátanie prvých z 200vkovej trasy tlačia. Dievčatá idú ako píly, ja musím vysilený posedieť 5 minút pri potoku, mám 190 cm a silnú intoleranciu na teplo, potrebujem sa trochu skľudniť aby som nemal neskôr problémy.
Keď sa sklon stúpania zmierni nasadám na bike a spokojný zisťujem že som v skupinke s Holanďanmi, Claudiou a Grace . Ako správny zjazdový drak ich opäť nechávam za sebou aby ma vzápätí ofúkli na občerstvovačke pri vodopáde. Posledný krát dopĺňam vodu do camelbaku, nad Halstattom sa totiž ozýva hrmenie a ochladzuje sa. Najvyšší kopec s čudným názvom Rossalm sa mi ide dobre, baby a Holanďanov nechávam za sebou a konverzujem s chalanmi z Drásal teamu. Prichádza zjazd a v jednej vracačke vidím zrazu len kúdoľ prachu. Zastavujem ale nič nevidím. Niet divu - dievča ktoré išlo predo mnou netrafilo stopu v 180 stupňovej zákrute, dostala sa na hrubšie kamene a vybehla z trate. Mala obrovské šťastie, vynášam jej bajk z rokliny a pomáham jej hore. Podávam jej mobil, moja nemčina je na úrovni diváka akčných filmov (I komme wieder du arschloch!) a dievča volá usporiadateľovi. Je v strese, kým vybaľujem lekárničku tak mi máva rukou že jej nič nie je. Obieha nás plno ľudí, sem tam sa niekto zastaví a tak radšej ideme mimo zákrutu, dievčina sa očividne cíti trápne. Má nejaké povrchové oderky, našťastie nič zlomené a hovorí že oproti už ide auto pre ňu, momentálne zjazdovať nechce ale ešte uvidí. Plný rozpakov ju tam nechávam, posledný krát sa v zjazde ešte usmejem na Grace a na Claudiu a pritom sa ledva vyhnem štvorkolke s usporiadateľom.
Prichádzam na občerstvovačku ktorá je pod jazerom a zisťujem že som takmer sám. Po nej je už len posledný veľký kopec. Tu chcem vytiahnuť svoju tajnú zbraň, ampulku magnézia, hoci som celý deň nekŕčoval čo je na mňa neobvyklé, plánujem si ju dať, podradiť a zrýchliť. Miesto toho zisťujem že som ju nechal v aute a tak dávam len gél. Idem pomaly, toto stúpanie sa mi vôbec nepáči, gél nezaberá. V zjazde som opäť sám a ešte aj začína pršať. To čo je? Však celý deň bolo pekne a teraz toto? Len pár km pred cieľom! Volím stopu opatrnejšie, povrch je najnebezpečnejší práve na začiatku dažďa keď tvorí s prachom veľmi klzkú vrstvu. Prichádzam na poslednú občerstvovačku, je to pri nejakej krčme, panuje tam fantastická atmosféra. Formujeme malú skupinku, je tam Slovák Jano z dlhej trate, nejaký Frantík, dvaja chalani z Drásal teamu a moji obľúbenci Holanďania. Kukám ešte po Grace a Claudii, ale tie nevidno a tak naša už len chlapská skupina ťahá neskutočné bomby. Skupinu chce každú chvíľu niekto rozbiť ale chuť po závodení je u všetkých veľká. V asfaltovom zjazde rozbiehame vláčik v prietrži mračien, veľmi to už chceme mať za sebou, oproti nám každú chvíľu nejaká húkajúca sanitka, chvíľami na tachometri atakujem 80 km / hod a v hlave mám pocit kaskadéra. Ideme kašu. Tak toto som ešte nezažil. Leje ako z krhly, krúpy bubnujú o prilbu ale my ideme hranu. Na tepy tu každý kašle, cítim sa ako pri dojazde etapy na Tour de France, každý zo skupinky poriadne ťahá a nič si nedarujeme. Obiehame plno ľudí, ale nám nikto nestačí. Pri vjazde do Bad Goisernu na seba s Frantíkom žmurkáme a nechávame Holanďanov a Čechov za sebou. Jano nám zdrhol už skôr v takom mini výšlape, našťastie ho ale dobiehame a rozbieham náš minivláčik. Zrazu prichádza technická pasáž – podjazd mosta plný blata a vybrzďuje ma niekto z kratšej trate. Strácam cenné sekundy, Jano s Frantíkom už sú dosť ďaleko a idem asi najväčšie bomby svojho života. Pri vjazde do cieľa ich dobieham, už sa mi zdá že som v ciele, ale usporiadateľ sa rozhodol prekvapiť nás a kopček pri obchvate centra musím ťahať na 44x11.Víťazne vbehávam do cieľa. Frantík 3 sekundy za mnou a Jano po chvíli. Holanďania a Drásalovci úplne stratili morál a prichádzajú až po niekoľkých minútam. V cieli si všetci športovo podávame ruky a smejeme sa že v daždi po osem a pol hodinách ešte ideme hranu.
Dávam sprchu, dostávam tričko a následne sedíme vo veľkom stane na námestí na pive. Usporiadateľ oznamuje smutnú správu – tragicky zahynul jeden bajker. Bojím sa o Imra, predsa len už je po časovom limite a jeho nikde, dúfam že symbolická minúta ticha nie je pre neho. Po chvíli ale volá že to stihol len o pár minút pred limitom a po hodinke mám tú česť poblahopriať mu ako prvý. Je ale veľmi unavený a po 10 minútach ide spať. Náš team The Slovak Snail Highlanders opäť s prehľadom vyhral Slowmotion súťaž a párty pokračuje až do druhej noci. Lejak v noci prestáva a prebieha do mrholenia (v televízii hovorili že boli dokonca aj nejaké škody) a tak ďalší deň prcháme domov.
A záver ? Z našej partie boli všetci spokojní, Tomáš zajazdil fantastický čas, Iceman si to užil, ja som si to užil dvojnásobne i napriek tomu že mi nakoniec usporiadatelia pridali nejaké tie minúty oproti tomu čo som nameral Polarom. Všetci si dávame záväzok že budúci rok to bude lepšie, výkonnostná rezerva bude efektívnejšie rozplánovaná a ja osobne dúfam že do tretice bude to počasie už normálne. Takže ešte raz poprosím – už žiadne extrémy, normálne počasie, cca 20-25 stupňov, mierne zatiahnuté, vietor slabý. Už by sme si to zaslúžili. I napriek všetkému zostáva Salzkammergut Trophy jedným z top maratónov aké som kedy išiel. Skvelí ľudia, výborná konkurencia, fantastickí usporiadatelia a v neposlednom rade úžasné prostredie proste chytia za srdce. Odporúčam!
Kungpao
Oživili sa mi pekné spomienky 