p.s. ak budeš chcieť tak ti budem odkladať duše, aby si mohol do nich fúkať.
Prílohy:
Komentár súboru: Od radaru na Veľkom Javorníku po schodoch, doprava po nevýraznej lesnej ceste až sem. Chcel som fotiť Inovec a Tribeč, ale nič moc nebolo vidieť, ledva komíny v Bohuniciach a Trnavu. Lesná cesta dole je fajn.
Komentár súboru: Pezinok.
Komentár súboru: Zaujala ma lesná cesta, ktorou sa dá pohodlne dostať tesne pod vrchol Volhoviska, plne šlapateľná.
Komentár súboru: A ešte lepšie bolo, že pokračovala pekne priamo dole, plne zjazdné, pekný zjazd až na zelenú značku.
Komentár súboru: Ďalej som sa vybral po stopách lesnej železničky z Lozorna, podľa všetkého v tomto mieste sa pekne otočila. Mostík tam už nie je, treba preniesť.
Komentár súboru: A podľa výzoru terénu musela pokračovať ďalej, len či tu boli niekedy dané aj koľaje alebo sa upravil len terén, podobne ako na železničke pod Báborskou. Tento úsek pod ihličnanmi ma fascinoval.
Komentár súboru: Stopy železničky skončili nad touto chatkou. Odtiaľto krátky príjemný zjazd dole.
Je to veľmi príjemný úsek-chodník, tie ihličnaté stromy tomu dodávajú iný rozmer, oplatí sa navštíviť. Ale výšlap a zjazd z Volhoviska ako je znázornený na mape je tiež fajn.
matvej: mapka s časťou trate bývalej železničky
www.geocities.wsa popis presne tohto úseku, ktorý je spomínaný na fotkách (pre toho, koho to zaujíma):
Asfaltka opúšťa oboru (nad Košarisko) a klesá smerom do Borinky, teleso trate si udržuje výšku a obracia sa k severu do údolia Stupavského potoka. Bohužiaľ práve teleso úzkokoľajky bolo vybrané ako najvhodnejší terén pre stavbu oplotenia obory a je ním podzdĺžne rozdelené na dve časti. Stĺpiky plotu sú tu rovnako z koľajníc, ale najskôr z inej železničky. Po niekoľkých stovkách metrov oplotenie konečne uhýba na stranu, pomaly však končí i zaujímavé teleso. Dostáva sa na ľavú stranu Stupavského potoka a mení sa na obyčajnú lesnú cestu – až do konca, čo predstavuje necelý kilometer. Na rozšířenom mieste lesná železnica končila. Mohla tiež viesť ešte ďalej. O kúsok späť uhýba z cesty telesa smerom doľava (pri pohľade od konca) ďalšia cesta a obchádza štvrtinu masívu Valhoviska nad rekreačnými objektami vo veľmi vyrovnanej trase. Dostáva sa do bočného údolia a z jeho záveru vybieha akoby úvraťou na protiľahlý svah. Pokračuje stále lesom ešte niekoľko stoviek metrov a neďaleko za osamelou chatou náhle končí.
Trať skončila okolo 1935.
