Mne sa na tom všetkom najviac "páči" to, ako udalosti komentujú bývalí cyklisti. Hovoria ako vždy čistí a pozastavujú sa nad udalosťami súčasnými. S pohoršením, ako si to vôbec pretekár mohol dovoliť.
Aj pred chvíľou som počul komentár bývalého, známeho, bližšie nemenovaného, slovenského cyklistu, ktorý hovoril o jedinom pozitíve a to je boj proti dopingu. A to ostatné je, samozrejme, strašné. Určite bol vždy čistý. Asi ako panna Mária.
Ak bolo prvé úmrtie na doping zaznamenané v roku 1886 - Angličan Litnon, a celý problém sa naplno prejavil na OH 1960 v Ríme - Knut Jensen, tak musí byť každému jasné, že doping tu je, bol a asi aj bude. Teraz každý híka a pýta sa, ako je to možné. Nuž tak, že pochybil lekár. Pri tých výkonoch, ktoré vidíme u cyklistov, atlétov, pri muskulatúre kulturistov musí byť každému jasné, že to je pre bežného smrteľníka nadosiahnuteľné.
Všetci vieme, čo je to šľapať hodinu do kopca a tempu, ktoré vidíme, napr, na Tour sa ani nepriblížime.
Najhoršie na tom je, že začínajúci cyklista, atlét, kulturista, stráca orientáciu. Padajú vzory, ako sochy v Pompejach.
Nakoniec sa stane to čo vždy, niekto príde a opýta sa - "Chceš byť dobrý? Možnosti sú takéto..."
Aby bolo jasné, toto nie je obhajoba dopingu, ale keď sa budú preferovať čistým spôsobom nedosiahnuteľné výkony, bude to takéto.
Otázka znie, kto bude sledovať stovku za desať a pol, vrh guľou takých pätnásť metrov, alebo stodvadsať kilometrovú etapu s priemerom tridsať dva, možno tridsať päť, kde najvyšší kopec bude ako Donovaly a pôjdu to bohviekoľko a dôjdu bohviekoľkí?
Ako to povedal, myslím že Boonen, a to je nejaký cyklista, keď hádzal, vlani či predvlani, v cieli
bicykel do kríkov? Postavia etapu s cieľom na takomto kopci, zajtra mám ísť dvestodvadsať kilometrov a oni chcú čistú cyklistiku?