Mapa prevýšenia Stage 2
La Ruta Stage 2 Santa Anna- Tres Rios
Po neúspešných pokusoch zohnať niekde lepidlo na galusky ( dal by som 100 USD za tubu Chemoprénu) som kapituloval a nalepil som rezervnú galusku na pásku, išiel som sa povoziť do nočného pouličného ruchu ( ale iba dva bloky od hotela ) a do rána som sa modlil aby na druhý deň neboli brody. Moje želanie bolo splnené. Ako to obvykle v etapových pretekoch býva, aj keď nesplníte limit v niektorej etape, môžete štartovať ďalej ale už nemáte status „finišéra“. Kto chcel vytiahnuť na prvý kopček, ten si musel naraziť špičku sedla hlboko do zadku a v takejto polohe vydržať. Priznám sa, že miestami som si vystúpil a tlačil. Stúpanie bolo po asfalte alebo betóne a nasledoval veselý zjazdík neuveriteľnej strmosti po blate. Našťastie v noci moc nepršalo a tak dezén držal. V jednej zákrute domáci parkovali traktor a od spodku proti nám nejaká staršia pani hnala kravy. To patrí k veci keď nejazdíte špicu. Po prvom depe nasledovala asfaltová pasáž s jedným šotolinovým prerušením až do cieľa. V centrálnej Kostarike nie je kúsok roviny a tak to bolo stále do kopca a z kopca. Naši najväčší fanúšikovia boli deti v školách, ktoré mali počas závodu voľno a vyzeralo to, že sa dobre bavili. Začal sa objavovať nový prvok. Domáci pretekári začali hojne využívať podporu svojich rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí ich doprevádzali na neoficiálnych vozidlách. Niežeby sa do stúpaní ťahali ale neniesli absolútne nič a nemuseli zastavovať na občerstvovačkách. Všetko im podali z auta. Toto uvádzam iba pre súťaživé typy, ktoré by mali prípadné ambície na poradie v ďalších ročníkoch. Treba si podobnú podporu zaistiť. Tento deň sa mi išlo dobre, užíval som si v zjazdíkoch zrýchlenie mojich vysokých ráfkov a trochu som deptal okolitých domácich aj s ich doprovodom. Ako to už býva keď sa začnem hrať na pretekára zle to dopadne. Nebolo to inak ani teraz. V zjazde po ceste, tak okolo štyridsiateho kilometra, som chcel predbehnúť austrálsku pretekárku. Po ľavej strane. V Kostarike sa jazdí vpravo. Ale v Austrálii vľavo. Samozrejme že som to pohnojil a neskoro som zakričal, takže baba sa pudovo uhla na svoju – austrálsku – krajnicu a ja som dostal parádny bodyček. Bolo to v zákrute doprava, pod nami strmé úbočie s kávovou plantážou, za nami auto a ako som letel von z cesty, tak som si hovoril „ už je to v prdeli“. Panicky som brzdil, bike išiel do šmyku tak som tie brzdy povolil a zabrzdil znovu. Už som bol vonku z asfaltu na takom uzučkom pásiku trávy a prachu a videl som tie kávovníky po sebou. Nepekná pristávacia plocha. Fakt neviem ako sa to stalo ale naraz som vrazil do stĺpa. Stehnom o stĺp z jednej stany a rámom o stehno z druhej strany. Úžasné šťastie. Všetci zastali. Ja, Austrálčanka, to auto aj všetci okoloidúci. Keď som sa pozbieral zo zeme a videli že mi nič nie je, tak pokračovali v závode a ja som zisťoval škody. Na počudovanie žiadna bolesť, rámu sa nič nestalo, spadnutá reťaz ani nestála za reč. Horšie bolo že pri bočnom šmýkaní mi predná galuska zoskočila z ráfku úplne a zadná asi na 20 cm. Našťastie oba ventily boli v poriadku. Tak som galusky rýchlo vypustil, keďže nebolo blato pohodlne som ich nasadil späť na ráfik, na pôvodnú pásku, vrazil som do nich dve bombičky a po 100 tepov pumpou a so stiahnutým chvostom som frčal ďalej. Tak som sa preľakol, že som ani nefotil.Pretekárska nálada ma akosi opustila a vrátila sa až kúsok pred cieľom, keď som sa trochu naháňal s mexickým kolegom. Dal ma na zjazde a už som jeho náskok nezlikvidoval. Deň sa končil pri veľkom nákupnom stredisku, sprchy v stane na parkovisku a biky zostávali v depe u mechanikov, nás odviezli na hotel. Aj tak som nemal šancu s mojou španielčinou niekomu vysvetliť, že potrebujem lepidlo na MTB galusky alebo na koberce (a ani by ho nemali), tak som nechal bike v depe a išiel som relaxovať.
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre