AMINOSTAR ŠPRINTPOLOM

Dňa 8.10.2011 usporiadal ŠK Cyklopozitív Žilina už 7. ročník MTB časovky do vrchu – Aminostar Šprintpolom. 164 zúčastnených absolvovalo 6,9 kilometra dlhú trať od obecného úradu v Stráňavách do sedla Javorina, na ktorej prekonali stúpanie 521 metrov. Na rozdiel od ročníka 2010, kedy sa súťažilo v krásnom počasí babieho leta, hrozilo tento rok dokonca sneženie. Sneh sa našťastie nekonal, ale aj tak bolo celú sobotu chladné, sychravé, jesenné počasie.

Polom je pre žilinských bajkerov doslova kultový kopec a každý ho pokorí mnohokrát za sezónu. Ja som bol na Polome tento rok len 9x, no minulý rok som ho zdolal pre mňa rekordných 18x. Musím ale povedať, že aj slušných 18 má od absolútneho rekordu dosť ďaleko Ale dať Polom v rámci Šprintpolomu je úplne iné kafé.

Tento rok bola moja účasť až do posledných dní ohrozená, pretože kamarát Berco si tak trošku nerozvážne vybral 8.október za termín svojej svadby. Nakoniec mi ale pár dní pred pretekom „podpísal priepustku“ pod podmienkou, že o 13:00 budem pekne krásne v obleku pripravený u neho doma. Nenechal som nič na náhodu a už v piatok ráno som si u Terryho protekčne telefonicky vybavil nízke štartovné číslo.

V sobotu som si teda len vyzdvihol štartovné číslo, prehodil pár slov s kamarátmi a pálil som sa rýchlo rozjazdiť. Rozjazdenie pred dlhým maratónom mnohokrát neriešim, ale pred MTB časovkou do vrchu je to pre mňa absolútna nutnosť. O 11 som sa zaradil do zástupu čakateľov na štart a presne o 11:04 pre mňa zaznel štartový povel a nastala jedna z najťažších polhodiniek v sezóne 2011 plná laktátu, zaťatých zubov, bolestivých grimás, maximálnych tepov a čistého trápenia.


Prvých pár desiatok metrov sa ide len do veľmi mierneho stúpania, takže začiatok je veľmi rýchly, lenže potom sa cesta zdvihne a na zvyšok trate nám dá zabudnúť na „hrubú“ placku. Na úvodných metroch cestári nechali na asfalte prekvapenie v podobe vyfrézovanej cesty, takže keď som na tento schod v rýchlosti 30 km/h so zamknutými tlmičmi vletel, myslel som, že sa to bez seknutej duše nezaobíde. Defekt sa našťastie nekonal a ja som mohol pokračovať ďalej. Po úvodnom stúpaní po širokej ceste tesne pred múzeom išla moja psychika veľmi výrazne dole, keď ma obehol borec, čo sa práve rozjazďoval. S vypätím všetkých síl som sa ho snažil držať, lenže po chvíli hodil hrubú, na pár metrov sa postavil do pedálov a začal sa mi vzďaľovať. Po pár desiatkach metrov sa otočil, poprial mi veľa šťastia a zamieril na štart.


Ja som pohľadom zabodnutým na cyklokompík pokračoval ďalej a snažil som sa plniť mnou určenú „stratégiu“ závodu, teda že mi aktuálna rýchlosť nesmie padnúť pod 12 km/h. Stratégia mi až na niekoľko slabších momentov vychádzala a ja som postupne ukrajoval meter za metrom, kilometer za kilometrom. Pred prvou serpentínou som obehol aj posledného zo šestice borcov štartujúcich predo mnou a dostal som sa na „čelo závodu.“ So stúpajúcou nadmorskou výškou sa stupňovalo aj trápenie a bolesť. Fučiac ako parná lokomotíva som prekonal posledné serpentíny a posledné metre. V čase 27:03 a s dušou na jazyku som preťal cieľovú čiaru a konečne som mal tento mnou milovaný a zároveň nenávidený pretek za sebou. 27:03 znamenalo pri mojej 4. účasti aj 4. zlepšenie osobného rekordu, tentoraz o 46 sekúnd (reálne ale o niečo menej kvôli trošku skrátenej trati).


Keď sa mi po pár minútach vrátilo ako tak triezve vnímanie reality, neostávalo mi nič iné, len na seba hodiť ďalšie vrstvy oblečenia a vydať sa na cestu domov. Pri zjazde z Polomu som ešte povzbudil bojujúcich kamarátov a tímových kolegov, v Stráňavách som hodil bicykel do auta a upaľoval domov. Aj keď MTB časovky do vrchu nemám moc rád, budem rád, ak sa opäť zídeme v Stráňavách aj na Šprintpolome 2012. A ešte jedno odporúčanie, pri plánovaní svadieb majte prosím vás v rukách aj kalendár MTB maratónov