Salzkammergut trophy

Hory, soľné jaskyne a jazerá to sú tri veci, ktorými je známa oblasť Salzkammergut, alebo inak povedané Soľná komora, na juhu Horného Rakúska. Toto krásne prostredie je dejiskom najväčšieho a najťažšieho maratónu v Rakúsku. Na štart sa tu každoročne postaví viac ako 4000 bajkerov z 30 krajín. Pre tých najlepších je pripravená na slovenské pomery nevídaná 210 kilometrov dlhá trať, na ktorej účastníci zdolajú prevýšenie viac ako 7000 metrov.

Do Bad Goisernu sme dorazili v piatok večer. Privítalo nás pochmúrne sychravé počasie. Padajúci dážď ma moc neznepokojoval, keďže na víkend hlásili slnečno a navyše takmer celá trať sa ide po šotolinkách, takže ani blato tu v žiadnom prípade nehrozí. Ubytoval som sa na miestnom internáte a netrpezlivo som čakal na spestrenie piatkového večera, ktorým bola spoločná večera s jedným z „otcov“ horskej cyklistiky Garym Fisherom a trojnásobným víťazom Vuelty Robertom Herasom. Na chvíľku sa ukázal aj jeden z najlepších skokanov na lyžiach deväťdesiatych rokov Andy Goldberger. V príjemnej atmosfére a družnej debate pri pivku (Roberto pri minerálke) sme posedeli asi 2 hodinky.


Predpoveď počasia našťastie vyšla a v sobotu sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Pobalil som si veci do bágla, vyzdvihol som si bajk od kamoša z auta a ponáhľal som sa na štart, aby som si v zástupe takmer 1300 štartujúcich na „béčkovej“ 119 km dlhej trati obsadil miestečko aspoň niekde v prvej päťstovke štartujúch. Niečo po 9 hodine zaznel štartový signál aj pre moju druhú vlnu a vydal som sa v ústrety prvému zhruba 10 km dlhému stúpaniu na Raschberg. Počiatočnú asfaltku vystriedala šotolinka, ktorá sa časom zmenila na kamenistý chodník, kde sa bicyklovanie zmenilo na turistiku kvôli technicky slabšie vybaveným bajkerom, ktorý zatarasili chodník. Po tejto turistickej pasáži sme sa opäť napojili na šotolinovú zvážnicu. S pribúdajúcimi metrami sa mi šlo čoraz lepšie, postupne som zrýchľoval a kochajúc sa krásnymi výhľadmi na masív Dachsteinu s jeho typickou ľadovou čiapkou som sa dostal na vrchol Raschbergu. Následným rýchlym zjazdom a relatívne krátkym stúpaním (na alpské pomery) som sa dostal na Hueteneckalm, po ktorom nasleduje krásny technický zjazd. Avšak po nočnom daždi a prechode niekoľkých stovák cyklistov už bola úvodná pasáž nezjazdná a nasledovala aj krátka turistika z kopca. Miestami bol zjazd kvôli šmykľavým mokrým kameňom celkom pekný rock´n´roll. Zlatým klincom zjazdu do Weissenbachu bol prechod kultovou Ewige Wand, teda chodníkom a tunelom vysekanom v stene skalného masívu. Z Weissenbachu nasledovala viac ako 20 kilometrov dlhá rovinatá pasáž okolo Hallstattského jazera až do Hallstattu. Tu som stretol môjho rodáka Jožka Sakalu, s ktorým sme ťahali špicu na čele „pelotónu“ až takmer do Obertraunu. Túto dá sa povedať oddychovú pasáž som využil hlavne na psychickú prípravu na stúpanie na Salzberg, ktoré nemá na Slovensku ani zďaleka obdoby, veď najstrmšia pasáž má sklon 35,4° a na úseku 3,2 km nastúpate úctyhodných 520 metrov.


Úvodné serpentíny stúpania na Salzberg som zdolal ešte v sedle, ale pri prechode na asfaltku, ktorá sklonom už nemala ďaleko od previsu som sa poslušne zaradil do zástupu cykloturistov pomaly sa plaziacich nahor. Tento rok sa mi ale tlačilo ďaleko lepšie ako vlani, keď tu bolo takmer 40 °C a varil som sa vo vlastnej šťave. Po krátkom zjazde a rýchlom občerstvení som sa zahryzol do predposledného veľkého stúpania maratónu na Ro?alm. Toto stúpanie má takmer 10 km a jeho vrchol je vo výške 1500 m.n.m.. Po úvodných pár sto metroch sa za mňa dotiahol skvelý český borec Karel Hartl. Chvíľu sme šli plece pri pleci a prehodili sme spolu pár viet. Zistil som, že je momentálne celkovo na 4. mieste a na 3. borca stráca 5 minút. Rovnako som sa dozvedel, že jeden z najväčších favoritov Robeto Heras už zo závodu odstúpil. Trošku som zrýchlil a zhruba nejakých 5 alebo 6 kilometrov som Karla potiahol hore. Posledný asi kilometer sa ale úloha obrátila a ja som sa zubami nechtami držal Karla. Posledné a najprudšie metre stúpania som mal už sto chutí dotlačiť, ale silou vôle som ich už dorazil v sedle. Nasledoval krátky zjazdík a pár „vlniek“ k občerstvovačke, kde som zastavil a zaželal Karlovi veľa šťastia do zvyšku závodu.


Kúsok po občerstvovačke prišiel dlhý, v celku hladký a tým pádom rýchly zjazd až ku Gossausee. Tento úsek je z môjho pohľadu najkrajší z celého maratónu. Malebný pohľad od jazera Gosausee k vrcholu Bischofsmuetze a hrebeňu masívu Dachstein s ľadovcovou prikrývkou sa stal svetoznámy. Od jazera nasleduje rýchly asfaltový zjazd vhodný na vytváranie rýchlostných rekordov. Ja som tu bez jediného šliapnutia do pedálov dosiahol rýchlosť 80 km/h. Po tomto zjazde prišlo posledné asi 6 kilometrov dlhé stúpanie, ktoré zvykne štartujúcich pekne potrápiť. Mne osobne sa šlo celkom dobre i keď záverečné metre už pekne boleli. Posledným dlhým zjazdom som sa dostal do Gosau. Nasledovali rýchle vlnité pasáže a ani som sa nenazdal zazrel som opäť hladinu Hallstattského jazera, čo predznamenávalo blížiaci sa cieľ. Záverečnou asfaltovou časovkárskou vložkou som sa dostal do Bad Goisernu, chvíľku som sa pomotal po miestnych chodníčkoch a trailíkoch a o chvíľu som už pretínal pomyselnú cieľovú pásku v čase 6 hodín a 52 minút, čo znamenalo zlepšenie o 37 minút v porovnaní s minulým rokom.


Čo sa týka hodnotenia maratónu tak musím povedať, že to je absolútna špička. Organizačne je zvládnutý perfektne a všetko klape ako švajčiarske hodinky. Atmosféra je skvelá a mesto žije maratónom počas celého víkendu. Trať a prostredie je krásne. Určite sa tu ešte raz vrátim a možno sa raz odhodlám aj na „A Strecke“. Domov sme sa z Bad Goisernu vybrali v nedeľu ráno. Cestou sme si spravili ešte menšiu zachádzku a v rámci vyjazdenia po maratóne sme si dali rakúsku klasiku, horskú cestu Grossglockner Hochalpenstrasse s cieľom na Edelweisspitze v nadmorskej výške 2571 metrov, kde sme zavŕšili podarený alpský bajkerský víkend.