Beskidy MTB Trophy 2012

Je sobota ráno, na rozdiel od predchádzajúcich dvoch dní už nás nevítajú slnečné lúče, ale zamračená obloha a citeľne nižšie teploty. Našťastie neprší, ale krátko pred štartom dostávame info, že na cca na 30. kilometri, teda v okolí Veľkej Rače už prší. Z tohto dôvodu sa aj organizátori rozhodli pre kratší variant trasy, nepôjdeme z Rycierky na Przegibek a po hrebeni na Raču, ale priamo po zvážnici na vrchol Rače.

Prvá časť reportáže: http://www.mtbiker.sk/clanky/reporty/4806/beskidy-mtb-trophy-2011-dobytie-bikoveho-raja-1-2.html

Už od štartu sa ide na môj vkus akosi príliš rýchlo, fúka protivietor a pred nájazdom do prvého stúpania je pelotón už riadne potrhaný. Prechádzame cez most a z veľkého prevodníku radím okamžite na malý, čaká nás dlhé stúpanie do Koniakowa. Vraví sa, že tretí deň býva kritický a dnes to teda platí 100 %- ne, normálne sa mi zdá, že na biku spím, stúpanie nemá konca-kraja... Na konci Koniakowa nás čaká čerešnička v podobe výjazdu na Ochodzitú, tesne pred začiatkom stúpania si nechávam trochu priestor, aby mi v ňom nikto nezavadzal. Celkom v pohode sa dostávam hore, ale leje zo mňa ako z krhly. Je vidno, že aj tu trošku spŕchlo, takže v zjazde bude treba ísť opatrnejšie. Hneď v prvej technickejšej pasáži predo mnou pociťujú tvrdosť zeme dvaja bikeri, na chvíľu musím zastať, kým sa dajú dokopy a uvoľnia stopu. Vlhké kamene dávajú zabrať, technický úsek ale nie je dlhý a pokračujeme po lúke. Dvaja borci si to celkom púšťajú a jeden z nich na to doplatí slušnou držkou, vletel do rigola, zvrtlo mu predné koleso a celkom nepríjemne sa zmotal na zem. Len tak tak stačím ubrzdiť, aby som sa mu vyhol. Kontrolujem pohľadom, či je ok, zdá sa, že áno. Po zjazde na nás čaká znovu stúpanie, tentoraz cez Solowy Vrch na Zwardoň, tieto miesta už za tie roky na Trophy poznám takmer naspamäť, za chvíľu prichádzame na prvú občerstvovačku. Vody mám ešte dosť, tak len zjem nejaké grepy a melón a ideme ďalej. Kúsok pred Vreščovským sedlom stretávam Andreja, ktorý nás prišiel pozrieť, keďže z domu to má na skok. Dostávame sa k úseku, kde treba tlačiť, debatujeme s českými kolegami, dnes sa mi to stúpanie nezdá vôbec dlhé. Hore opäť sadáme na biky, nasleduje zjazd a po ňom dlhé tiahle stúpanie po zvážnici a na jeho konci klesáme do Rycierky Hornej. Andrej v kopci nasadil svižné tempo a už ho nevidíme. Po asfaltke cez Rycierku sa dostávame k druhej dnešnej občerstvovačke priamo na začiatok stúpania na Veľkú Raču. Nikam sa neženiem, dopĺňam vodu, dávam gel, zjem čo je po ruke. Chalani z Cykloservisu mi medzitým namazali reťaz, beriem si bike a peklo môže začať.


Hneď od začiatku radím najľahší prevod, avšak za chvíľu nasleduje úsek s miernejším sklonom, kde sa trošku natiahnem a potom tam znovu dávam gašparka. Skupinka, v ktorej som sa doteraz pohyboval je na dohľad predo mnou, nohy akoby mi zrazu niekto pokropil živou vodou a pomaly stíham jedného po druhom, čo ma celkom teší. Výškové metre pribúdajú ale dosť pomaly, môj cyklocomputer opäť nemá svoj deň a aktuálnu výšku ukazuje ako sa mu zachce. Dobieham ďalšieho bikera, ale jeho tempo sa mi zdá ideálne a tak sa veziem za ním až do vyústenia zvážnice na hrebeni. Tesne pod vrcholom na mňa už čaká Karol, ktorého sme sem vyslali kvôli foteniu a morálnej podpore, za ním pobehuje Véna s olejničkou a o čosi ďalej Grzegorz s kamerou. Tieto posledné metre som zatiaľ vždy tlačil, ale chalani predo mnou volia dobrú stopu a nohy poslúchajú a tak v pohode dávam celé stúpanie v sedle. Hore ešte chvíľu čakám na Karola, prehodíme pár slov, ešte nejaký záber do fotoalbumu a dávam mu zbohom. Z Rače ideme zjazdom po hraničnom hrebeni, najprv po spoločnej značke, neskôr sa odpájame na poľskú stranu, kde to v lese fajnovo šmýka. Chodník sa vlní hore dole, občas je treba aj prenášať. Po asi kilometri sa znova značky spájajú na hrebeni a začína posledné stúpanie na Kykulu, ktoré na rozdiel od väčšiny radšej tlačím a dávam si tyčinku. Pešo je to len o málinko pomalšie ako na biku, z Kykuly meníme smer a točíme sa doľava po zelenej značke, ktorá vyzerá, že nie je moc frekventovaná. Trail je úzky a klzký, ale postupne sa rozširuje na užšiu lesnú cestu. Lúčnymi pasážami sa o chvíľu dostávame k 3. občerstvovačke v časti Oščadnice – Švancarovci, zdržím sa len chvíľu, prechádzam kontrolným kobercom časomiery a po krátkom zjazdíku mám pred sebou nepríjemné stúpanie po lúke. Znovu idem asi v trojčlennej skupinke, v polovici kopca vidím českého kolegu, ktorý zúfalo hľadá v tráve spojku na reťaz. Viem, že minimálne jednu mám v lepiacej sade, zhodím batoh a nachádzam dokonca tri. Spojka je hneď na svojom mieste a pokračujeme ďalej do kopca. Míňame partie domácich, ktorí si tu robia gulášku, hneď by som sa pridal . Dostávame sa na bočný hrebeň, po širokej zvážnici smerujeme do Čierneho pri Čadci, medzi chalupami však takmer prestrelíme odbočku a brzdíme na poslednú chvíľu, vchádzame znovu do lesa a v ceste nám stojí krásny zjazdík popri nejakom zábradlí...na Kysuciach je možné všetko...Do dediny sa dostávame okolo miestnej zjazdovky, prechádzame popod hlavnú cestu a točíme doprava. Kúsok ideme cez dedinu, potom cez lávku na druhú stranu miestneho potoka.


Traktorová cesta ide popri železnici a smeruje k modrej značke, ktorá vedie na Trojmedzie. Naša trasa ale vedie priamo na Hrčavu, čaká nás ďalšia stojka po betóne so slušným prevýšením. Ideme v skupinke, ale zjavne sa mi podarilo ušetriť najviac síl a tak sa v tandeme s českým kolegom ostatným vzďaľujeme. Za Hrčavou je dnešná posledná občerstvovačka, ale neplánujem sa tu zdržiavať, takže po krátkom osviežení valíme ďalej, keďže do cieľa už je to len kúsok. Prechádzame po ceste, kde sme včera začínali etapu, v Bukovci prekročíme štátnu hranicu a cez pílu v Jasnowiciach pokračujeme ďalším strmým stúpaním. Dve asi 8-ročné dievčatá nás vyzývajú na šprint do kopca, ale pochopiteľne rezignujeme a nechávame ich vyhrať. Cieľ je už na dosah, z asfaltky odbočujeme znovu do lesa na záverečný úsek, najprv cez brod a potom tradičný blatový kúpeľ. Opäť to radšej bežím, ešte preniesť bike cez hlboký rigol, drevený most a už som v cieľovej rovinke. Dnes to boli ťažké kilometre, únava z predošlých dvoch dní sa prejavila najmä na začiatku etapy, ale na konci nohy znovu išli ako hodinky, technické problémy som nemal žiadne. Zhodou okolností som skončil na presne tom istom mieste ako včera

Posledné dva ročníky bola štvrtá etapa takou čerešničkou na torte, vždy to najlepšie počasie a kilometrov a prevýšenia tak akurát. Lenže tento ročník je jubilejný a tak nám Grzegorz nadelil namiesto obligátnych max. 60 kilometrov ešte peknú desiatku navyše. K tomu pridal 2800 nastúpaných metrov, čiže opäť poriadny masaker. Ráno nás znovu vítajú slnečné lúče, avšak mohlo by byť teplejšie. Tak či tak volím krátky dres a krátke gate, hádam sa cez deň počasie neskazí. Maťo si dáva záväzok, že sa ma bude držať ako kliešť, no veď uvidíme . Štart etapy je tradične po asfalte, ďalej sa dostávame na lesnú cestu a po krátkej stojke sa napájame na žltú značku. Pokračujeme cez biatlonový areál v Kubalonke, no a odtiaľ po rýchlej panelke zjazdujeme smerom na Wislu. V jednom úseku na chvíľu zle odbočíme, ale chybu si hneď uvedomujeme a vraciame sa asi 100 metrov späť na správnu trasu. Onedlho už sme vo Wisle, toto známe stredisko zimných športov a wellnessu je ako vždy plné ľudí, Maťo zatiaľ plní svoje predsavzatie a ide tesne za mnou. Po prejdení hlavnej cesty na nás už čaká prvý dnešný oriešok, dlhé prudké stúpanie po paneloch popri lyžiarskom svahu. Snažím sa točiť čo najľahší prevod, obzerám sa za seba, no Maťo už má nejakých 50 metrov odstup. Aspoň mu zakričím, že sa má na čo tešiť. Stúpanie neprestáva a pomaly sa dostávame až na Smerekowiec, kde chodník začne klesať a dostávame sa na prvú dnešnú občerstovovačku.


Doplním zásoby pitia a jedla a pokračujem ďalej po krásnom červenou značenom singláči, ktorý nás postupne dovedie až pod úpätie dnešného najvyššieho bodu, ktorým je Klimczok. Po krátkom šotolinovom zjazdíku točíme prudko doľava a nasleduje ďalšie prudké stúpanie, kde opäť na pár desiatok metrov uprednostním tlačenie. O chvíľu sa profil zmierni a nasadám znovu na bike, borec predo mnou má zhodou okolností rovnaké tretry ako ja, lenže v zápätí neverím vlastným očiam, keď bez mihnutia oka odhadzuje obal z gélu niekam medzi stromy. Neveriacky sa ho pýtam, čo to má znamenať, ale on sa tvári, že sa nič nestalo a púšťa ma do stopy pred seba. Na konci prudkého zjazdíku musím dokonca zosadnúť, chodník končí asi metrovým zlomom, pod ktorým je ďalšia, avšak neplánovaná občerstovovačka. Odložím si bike aby som sa napil a hneď sa k nemu zbieha skupinka domácich, ktorí podobnú techniku videli hádam prvý raz v živote. Toto naozaj nemám rád a tak sa rýchlo poberám preč, preskočím potok, nasadám na bike a tu už začína samotné stúpanie na Klimczok. Už som tadiaľto počas minulého ročníka šiel, takže viem, čo ma asi čaká, spočiatku je zvážnica dosť prudká, ale neskôr sa sklon zmierni a dokážem si točiť celkom slušné tempo, aj keď na malom prevodníku. Postupne sa vzďaľujem všetkým okolo mňa a vytváram si slušný náskok. Na hrebeni sa to opäť hemží turistami, samotný vrchol Klimczoku obchádzame traverzom zľava, chodník je trochu podmáčaný a tak znovu radšej chvíľu tlačím, aby som zbytočne neplytval silami. Dostávam sa na otvorený hrebeň, zjazd je plný voľných kameňov, ale tí predo mnou už vyjazdili jasne viditeľnú stopu a tak sa jej držím, pretože riziko defektu je tu naozaj vysoké. Prechádzam cez Blatnú a na rovnom úseku vidím bikera, ktorý zúfalo bojuje s opravou defektu. Hodí na mňa psie oči, či by som mu nedal dušu a pumpu, on „majster sveta“ má samozrejme len bombičky a adaptér sa mu zasekol na autoventilku a nemôže ho dať dole. Kážem mu nech ho silou vytrhne, čo sa mu nakoniec aj podarí, hodím mu dušu (mal som dve), ale pumpu si bude musieť vypýtať od niekoho iného...Medzitým ma obehli všetci tí, ktorých som nechal za sebou v stúpaní na Klimczok a tak sa snažím čo najskôr za nich zavesiť. Pred nami je dlhý rýchly a rozbitý zjazd až do Brenny, na jeho konci už si takmer necítim ruky, kde-tu niekto mení dušu, v závere po tradičných paneloch dokonca výkričníky upozorňujú na lajno na ceste, čo ma celkom pobavilo .


V Brenne idem kúsok po hlavnej ceste a po pár metroch bočím doľava, tu začína ďalšie dlhé stúpanie. Spočiatku idem sám po lesnej asfaltke, obzerám sa dozadu, ale nikoho nikde, zrejme šli v tom zjazde opatrnejšie. Pred sebou vidím dvoch či troch bikerov a postupne sa im približujem. Asfaltka končí a mení sa na rozbitú lesnú cestu, opäť v niektorých úsekoch musím tlačiť, naopak dvojica dánskych bikerov sa vyžíva v zdolaní každého kopca, avšak rýchlostne sme na tom rovnako. Chodník sa postupne zužuje a pokračujeme ďalším pekným singláčom stále do kopca späť k tretej občerstvovačke, ktorá je vlastne tá istá ako prvá. Rovnako ako na tej predošlej sa nezdržím dlho a v následnom zjazde mám pred sebou voľnú stopu. Dánska dvojica mi však čoskoro dýcha na krk a tak ich radšej púšťam pred seba. Zjazd končí, cesta opäť stúpa, rýchlo si ich dorazím, avšak jeden z nich má nejaký problém z bikom a tak pokračujem ďalej sám. Opäť idem do kopca a po napojení sa na panelku mi je jasné, čo ma čaká. Je to asi tá najprudšia spojovacia cesta v celom okolí, ide sa kolmo hore, v najprudšej pasáži to má vraj až 30 %. Klobúk dole ak to niekto vyšliapal. Stúpanie ale nekončí, pokračujeme stále do kopca, našťastie už nie na dlho. Nasleduje rýchly zjazd a pred nami je priehradný múr Czerňanského jazera. Na jeho konci odbočím doľava a počkám, kým ma dorazí biker za mnou. Chalan je z Bieloruska a je celý vytešený, že do cieľa je to už len kúsok a bude mať finisherskú koszulku. Asfaltové stúpanie cez prezidentský zámoček už takisto poznám, idem si svoje tempo s Bielorusom v háku. Na vrchole na Kubalonke opäť vchádzame do lesa, chodník ešte chvíľu stúpa, ale potom už nasleduje len zjazd a cieľ v Istebne je naozaj na dosah ruky. Ešte pár krátkych stúpaní a zjazdíkov, no a hádam v tom úplne poslednom si to chalan z tej finišerskej eufórie parádne ustlal. Pohľadom kontrolujem či je ok, ale zdá sa, že to ustál bez ujmy. Teraz už mi v ceste stojí len záverečná pasáž s brodom a bahnom, nikto za mnou nejde a v pohodičke si vychutnávam záverečné metre celého etapáku. V cieľovej rovinke ešte zapózujem fotografovi a Beskydy sú znovu pokorené. Kasia mi dáva Finisherské tričko, jediné čo ma neteší je jeho farba, v tomto veru do mesta chodiť nebudem Imro už je nejakých 25 minút v cieli, Maťo prichádza zhruba za ďalších 20 minút po mne, všetci traja sme maximálne spokojní a vysmiati. Rýchlo umyjeme biky, potom seba, pobalíme veci do auta a v reštike objednám všetkým žurek a pivo. Za tieto štyri dni sme si to zaslúžili.


Záver samozrejme patrí dekorovaniu tých najlepších, tento rok ním bol v absolútnom poradí medzi mužmi Bartosz Janowski pred Radkom Šíblom a Wouterom Cleppem, medzi ženami jasne dominovala Ivonne Kraft pred Tinou Vogt a Katarzynou Galewicz. Avšak obdiv patrí nielen im, ale všetkým, ktorí dokončili tento výnimočný ročník a rovnako tak tým, ktorí sa o celé toto podujatie postarali, teda usporiadateľskému tímu Grzegorza Golonka. Všetko klapalo ako kvalitné švajčiarske hodinky a ak boli aj nejaké tie muchy, už sa isto opakovať nebudú. Z mojej strany na koniec už len prianie, aby počet účastníkov zo Slovenska bol v ďalších rokoch minimálne trojnásobný, pretože tieto, dá sa povedať že aj naše preteky, si to isto zaslúžia.