Fatranský MTB maratón

Poriadna dávka blata čakala na účastníkov 8. ročníka Fatranského MTB maratónu, ktorý sa konal 01.06.2013 v Rajeckých Tepliciach pri Žiline. Pršalo skoro celý týždeň, spŕchlo aj večer pred pretekmi a tak sa na pripravených tratiach mohlo začať fatranské bahenné peklo. Ťažké ujmy na zdraví, psychike a materiáli boli zaručené a tie boli preplatené len jedinečnými zážitkami z trate.

Každodenné sledovanie počasia bolo u mňa pred pretekmi samozrejmé. Bolo isté, že sa prášiť nebude a bude len horšie. A bolo! Na druhej strane, Fatran je moja srdcovka a moja láska, takže som sa chcel veľmi zúčastniť. Tu už ide o moju osobnú česť a hrdosť. Ale nikdy tam nebolo až tak zlé, aj keď popršalo (pomaly každý rok), tak som dúfal, že to tak bude aj teraz, mýlil som sa. Do Teplíc som sa vybral s kamarátom a s veľkou pavučinou v prednom výplete. Posledné týždne ma silno viazali skúšky, tak som dlho nejazdil, hehe. Náš pavúk Hugo sa vyšantil. Od Žiliny začalo pršať, ale stále som dúfal, že sa to ešte ako tak vyčasí, však sa Lúčanská Fatra už postupne ukazovala spod oblakov a hmly. Ja štartujem veľmi skoro a preto mám len veľmi málo času na presun zo Žiliny. Aspoň sa pred štartom rozhýbem, hoci som v to ráno a slabšom daždi aj trochu premrzol.


Nakoniec som došiel len polhodinku pred štartom, tak rýchlo sa odprezentovať, nachystať, vhodne sa obliecť a psychicky pripraviť. Ako vždy idem tvrdohlavo na dlhú, tentoraz ako bonus aj na moju prvú stovku. Vyznačené boli 3 trate: Lapierre maratón (105 km, po skrátení niečo menej), Intersport polmaratón (50 km) a Festina hobby trať (25 km). Každý si mohol vzhľadom na počasie a predpokladaný stav trate vybrať. Napriek tomu sa na štart dlhej postavilo až 62 pretekárov. Osobne by som čakal aj menenej. Celkovo prišlo 563 pretekárov. Štartujem o 8:30, v podstate ešte so zalepenými očami. Úvod mal ísť cez lúky, ale pre blato sa organizátor rozhodol pre zmenu trate. Chcel nás ušetriť a tak sme šli do Kuneradu po asfaltke. Bol do dobrý krok, keď si mám predstaviť, že by som mal bike už na začiatku o 5 kg ťažší, tak to by ma na mieste porazilo. Ďalej bola ohlásená zmena dlhej trate, kde sa vynechal posledný zjazd „anakonda“, cez ktorú boli spadnuté stromy.


Trať sa dala pekne rozdeliť na 3 samostatné slučky. Začínali sme zahrievacou slučkou. V tomto úvode sme mnohí spoznali, že tých 100 km určite nebude zadarmo a utrpíme ťažkú ujmu na zdraví a psychike. V zahrievacej slučke blato zobralo toľko síl, že by stačili na suchý polmaratón. Ak nerátam koniec celej trate, tak tu bolo hádam najviac blata. To je len blbý pocit, že som ho ešte podvedome vnímal, blata bolo v podstate všade rovnako: veľmi veľa. Ak sa nešlo po asfalte, išlo sa po blate. Tu som sa ešte ako tak držal jednej skupinky. A aj tá mi nakoniec ušla. Kilometre pribúdajú neuveriteľne pomaly a čas sa vlečie ako sopeľ z nosa. Cítim sa ako keby som bol pred cieľom a to som len na začiatku. Obiehajúci kolega zahlási: „Mohla to byť taká pekná sobota.“ Vtedy som si povedal to isté. Po pretekoch si ale myslím, že napriek tomu bola veľmi pekná a krajšia už hádam ani nemohla byť.


V Kunerade už konečne vchádzam do druhej slučky, spoznávacej (prežijú len tí najsilnejší). Taktiež totožná s traťou polmaratónu. Všetci z polmaratónu sú vlastne predo mnou, z dlhého maratónu asi tiež a tak v podstate uzatváram štartovné pole. Smerom hore sporadicky obieham zopár cyklistov z najkratšej hobby trate, ktorí nakoniec aj tak neskôr odbočujú a idú skratkou po ceste. Ja pokračujem ďalej na najvyšší kopec na trati. Po chvíľke čistého asfaltu znovu vstupujem do bahenného pekla. Unaveného ma tu chytajú prvé tiché myšlienky nedokončiť celý maratón. Koho by to ale nenapadlo? Po dlhšom klesaní a krátkom stúpaní som si to nechtiac chcel skrátiť na hlavnej občerstvovačke hobby traťou, ale že mám ísť ešte hore, povedal chalan. Takže znova dupať hore, otočiť sa popod jeden vrchol a naspäť zjazdom na tú istú občerstvovačku. Po daždi, zime a blate som si vychutnal ďalší vrtoch počasia, hmlu. Síce ma predbehol ďalší kolega z dlhej, ale že má toho dosť a ide čo najskôr do civilizácie. Napriek mojim pochybnosťam som sa definitívne rozhodol, že ak stihnem deadline, tak to rozhodne nevzdám. S veľkou chuťou som sa pustil dolu a pokračujem treťou rozbijacou slučkou.


Normálne mám plno síl a k tomu prechádzam známymi miestami. Spoznávam brod, prameň, niektoré chaty, križovatky, však som to na 24 hodinovke prešiel opačným smerom až 22 krát. Potom aj do Turieho pokračujem známou cestou. Pred pár týždňami som tadiaľ šiel, s tým rozdielom, že vtedy sa prášilo a teraz som sa vykúpal v hlbokom rigole. Našťastie len ruku. Možno som už predtým prešiel nejakými známejšími miestami, ale len tieto si hlbšie pamätám a uvoľnený plný endorfínov spomínam na staré dobré časy. Medzičasom som aj ten hraničný limit s asi vyše polhodinovým predstihom stihol a môžem smelo pokračovať ďalej. Spočiatku asfaltkou cez Turskú dolinu, kadiaľ sa hádam vždy išlo, či Fatran štartoval v Stráňavach alebo v Rajeckých Tepliciach. Preto vždy s hrôzou v očiach očakávam na konci zvážnice neskutočné tlačenie, či ťahanie biku do strmého kopca. Dovtedy je to len dlhé mierne stúpanie asfaltkou a neskôr zvážnicou. Trápenie nakoniec zakončím tým spomínaným strmím kopcom a vytiahnem bike hore, kde sa už spustím až do Turieho, na lúky a do cieľa. Prosto zjazdy na celej trati boli úžasné, také už nezažijem, keďže dobrovoľne vo voľnom čase do takých podmienok nechodím. Treba si to teraz vychutnať a nacvičiť techniku do budúcna samozrejme.


Hm, lúky. Spočiatku v pohode, ale keď som sa dostal na lúku, kadiaľ išla minulý rok 24 hodinovka, tak som mal chuť bicykel šmariť do trávy a pokračovať peši. Normálne si idem a skoro som hodil tigra, keď sa mi zablokovalo predné koleso. Takéto neskutočné lepivé blato som ešte nezažil. To sa nedalo tlačiť ani po očistení. Keď ma to sústavné čistenie prestalo baviť, tak som ten bicykel, ťažší o minimálne 10 kíl nalepeného blata, zdvihol a lepivý úsek radšej prešiel peši. A aj to som mal strach, že mi tam ostane prilepená tretra. Prešmyk už ostal definitívne zalepený a tak som nemohol používať môjho obľúbeného gašparka, s ktorým som na na tomto maratóne skamarátil ako nikdy predtým. Ďalej boli našťastie asi len dva strmšie kopce, ktoré som preto musel vybehnúť. Ešte aj tá blbá reťaz sa začala občas namotávať na prevodníky. Do cieľa som sa nakoniec doslova dokotúľal po ťažkých 8 hodinách. Našťastie, pred cieľom preznačená trať nejakým akčným „hrdinom“ bola opravená a nemusel som zbytočne blúdiť. V cieli mi neostal čas vlastne na nič a som rád, že som aspoň stihol v Žiline posledný normálny vlak. Takže k jedlu, sprchám, wapkám, tombole a programu sa pochopiteľne nemôžem vyjadriť. Čo sa týka organizácie, trate a servise na trati, tu je Fatranský maratón už dlhodobo na vysokej úrovní. Ani takéto ťažké podmienky ich nezaskočili.


Na dlhej trati mal najlepší čas Karel Hartl, ktorý došiel s časom 4 hod a 59 min. Na tejto trati avšak tento rok neodštartovala žiadna odvážna žena. Na polmaratóne si najlepšie počínal Roman Kroček s časom 2 hod a 21 min. Zo žien bola najrýchlejšia Stanka Fajtová a to časom 2 hod a 54 min. Všetci zúčastnení si zaslúžia potlesk, podmienky boli tento rok veľmi kruté. Celkové výsledky sú tu. Nakoniec som rád, že som sa úspešne prebrodil až do cieľa, s jazvami na tele, na duši i na biku. Ale nabudúce už si veľmi dobre rozmyslím, či sa do takého šialenstva pustím, najbližšie možno ani Oravský maratón nebude prašný a ja mám blata dosť na celý rok. Navyše, na druhý deň som ani z postele nemohol vstať, strašná bolesť kým sa telo rozhýbe. Nech je ako chce, na Fatrana prídem vždy, keď budem ako tak môcť, je to moja srdcovka. A to si určite vravia všetci pravidelní účastníci, ktorých vídavam každý rok na štarte. Držím palce aj organizátorom, nech majú ešte dlho pevné nervy a chuť robiť niektoré veci lepšími.