Stefe MTB Maratón Levočské vrchy

Usporiadatelia MTB mi posledný májový víkend spôsobili takmer psychickú traumu. Rozhodnúť sa, ktorú zo štyroch akcií si vybrať, nebolo veru jednoduché.

Každá má už svoju tradíciu, svoje špecifiká, dobrú atmosféru a výzvu: „Príď si ma opäť užiť!“. Voľba nakoniec padla na „Levočák“. Po mojom druhom ročníku (Reportáž: MTB maratón Levočské vrchy - hneď druhý ročník v SLOVAK XCM TOUR 2015) idem teda opáčiť, akú novú trať a nové zázemie nám prichystal CYKLO SPIŠ, o. z., Levoča. Po novom sa bolo treba autom vyštverať hlbšie do doliny. Prvá pozitívna zmena boli priestrannejšie parkoviská, ale ich väčšia vzdialenosť od miesta registrácie nás prinútila pridať do kroku, aby sme sa stihli v kľude ešte aj pripraviť k štartu.

Na boso a bez filmovania

Pred 9.00 hod. sa 52 borcov postavilo na štart dlhej trate. Pomerne chladné ráno im ešte viac schladil hlavný rohodca. Odcitoval novinky v pravidlách: „Kompresné ponožky a kamery sú zakázané! Ich použitie je dôvodom na diskvalifikáciu!“ Mnohí si poklepali po čele a zhrnuli podkolienky. Kamarát zmontoval kameru z prilby a mi ju podal s takými šťavnatými slovami, že ich ani nemôžem citovať. Boj s byrokraciou sme síce prehrali, ale ešte si to môžeme rozdať medzi sebou. Výstrel z pištole nám to umožnil. Hurá vpred! No, štart moc „hurá“ nebol. Úvodné sedem „kilové“ stúpanie zrejme nechcel nik „prepáliť.“ Sily bolo potrebné rozložiť aj na celkové prevýšenie 2 492 metrov pri 73,4 kilometrov dlhej trati.


Ja štartujem štyridsaťosmičku o 10.00 hod. Stihnem ešte vyhľadať hlavného rozhodcu a prezentujem mu lýtka s ukážkovými kŕčovými žilami. Vysvetľujem, že kompresky na odporučenie lekára nosím i mimo pretek, a že ak sa podvolím pravidlám, budem musieť ísť naboso. Čo s tým? Mávol rukou a len povedal, že nech na budúce preteky donesiem potvrdenie od lekára. Inak by mohlo dôjsť k tomu, že v prípade námietok niektorého súpera, musel by ma diskvalifikovať. Pre zdržanie sa touto konzultáciou som sa síce musel ísť zaradiť až na chvost 229-členného poľa, ale súc si vedomý výhody, že ako jediný mám kompresné podkolienky, bol som spokojný. Veď vďaka mojej „výhode“ sa určite rýchlo prepracujem do čela. Zadná časť peletónu sa začala pomaly hýbať až za cca 10-15 sekúnd od povelu štart. Z profilu trate bolo známe, že ako predjedlo máme pripravené nonstop stúpanie širokými zvážnicami do nadmorskej výšky takmer 1 200 metrov. Spôsob štartu oproti predchádzajúcim hodnotím kladne. Žiadna nervozita, boj o dobrú úvodnú pozíciu. Zrejme každý vedel, že ten kopček si nás utrasie podľa výkonu do príslušného poradia. A tak tomu aj bolo. Vďaka „ponožkovej výhode“ sa pomaly predieram dopredu pretekárskeho poľa.


V záverečnom stúpaní k pomníku SNP pod vrchom Javorina sa už zrejme mnohí tešili na zjazdík. Zbytočne. Klesanie síce slušné, ale podklad s voľným makadamom dal riadne zabrať. Aj môj bike zavše podo mnou neposlušne tancoval. Padli mi oči na tachometer. Nič moc. Len 40 km/hod. Na viac nemám odvahu. Nemal som veru chuť hodiť papuliaka do tých ostrých kameňov. Rovnako hrozilo aj prerazenie pneumatiky. Našlo sa aj pár takých, čo ma obehli. V rámci preteku mi viac vyhovovalo stúpanie. Pomerne rýchlo som to tým odvážnym zjazdárom vrátil pri výšľape ku chate Gehuľa. Tam bol rozložený dobre zásobený bufet. Glgol som si vody a v prepotenom drese pokračoval hrebeňovkou. Od severu slušne fúkal vietor a aby som dlho nemusel drkotať zubami od zimy, radšej som strmšie stúpol do pedálov. Táto časť trasy je obľúbená u cykloturistov. Mierne vlnitý terén s výhľadom na Vysoké Tatry vpravo a Mariánska hora na ľavej strane.

Koniec lesným MTB diaľniciam – začína morda

Po cca 14,5 kilometroch šotolinových zvážnic nás pri torze chaty Sklenár odrážajú dve regulovčíčky už aj do pravého terénu. Priesekom v kríkoch sa dostávame na starú zarastenú zvážnicu a po krátkej jazde odbočujeme z doteraz voľného terénu do lesa. Levočanci nám tu presekali takú trasu, že miestami bol problém ju prejsť nesúc bicykel. Bola to však len krátka prepojka, ktorá vyústila v bahennom raji. No, raj snáď pre divé svine. My sme sa tam slušne potrápili, pošmýkali a mnohí išli aj k zemi. Nič to. Aj takéto úseky patria k MTB. Uff! Keď nás les vypľul na asfaltku, konečne bolo možné na chvíľu aj rezkejšie roztočil pedále. Zakrátko nás trať zaviedla znova do lesa a začal výšľap smerom na dedinu Uloža. Do nej viedol lúčny zjazdík. Pokiaľ si inde užívam takéto terény, na Levočáku boli veľmi nepríjemné. V tráve sa skrývali nespočetné drobné hrbolčeky.


Pri hrkotavej jazde som mal dojem, že vytrasie zo mňa ešte aj vianočné opekance. Po jednom takomto zjazdíku nás nad dedinou čakala občerstvovačka. Zabrzdím, loknem si vody, šliapnem na pedál a zrada. Pri zjazde reťaz striaslo dole a bola zaseknutá medzi kľukou a prevodníkom. Peknú chvíľu ňou lomcujem, až kým nevyletí von. Pri jej vytrhnutí si to ale odniesol môj malíček. Rozrafol som ho na zuboch prevodníka. Ďalšiu časť trate potom značkujem krvou ako postrelený kanec. Následných osem kilometrov bolo potom motkanie lesom a lúkami v nadmorskej výške cca 1 000 m.n.m. Keď trať od štyridsiateho kilometra začala klesať, zatlačil som do pedálov vo vidine blízkeho cieľa. Po zbehnutí do doliny však regulovčíci odrážajú všetkých späť do lesa. Tu nás čakala záverečná morda. Strmá zvážnica s vlhkým, klzkým, hlinitým podkladom. Tento bol ešte aj čerstvo „zdokonalený“ ťažbou dreva. Čo sa nedá vydriapať na bicykli, dá sa sťažka vedľa neho.


V záverečných kilometroch sú však pretekári už slušne vyčerpaní, čo sa u mnohých prejavilo nepríjemnými kŕčmi v nohách. Usporiadateľom sa muselo iste čkať od toho, ako tu boli často spomínaní. Záverečná čerešnička na torte nás však ešte len čakala. Keď sa ide ťažko hore, ľahko bude dole. Omyl. Spuštal som na biku už nejednu lyžiarsku zjazdovku. Vždy ma nadol ľahko predbiehajú ťažší bikeri. V tomto prípade som bol rád, že medzi nich nepatrím. Vďaka suchej tráve v podklade, sedemdesiatim kilám živej váhy a dobrým brzdám, zbieham opatrne dole. Do cieľa bolo treba ešte dokrútiť pár sto metrov. Nik predo mnou, ani za mnou, a tak v pohode dochádzam, pričom pohľad na časomieru, obhájenie výsledku v kategórii, mi opäť vylepší náladu.

Výsledky nájdete na tomto odkaze.

Čo na záver?

Patrí sa zhodnotiť celkový priebeh, zabezpečenie, výber trate, porovnanie s prechádzajúcimi ročníkmi, ako aj inými MTB pretekmi. Trochu stiesnené priestory zázemia pri 2. ročníku (tretí som nebol) boli vhodne nahradené. Registráciu som zvládol bez zdržiania. Strava a občerstvenie vydávané takmer bez čakania. Gulášik mi chutil, ale nie všetci sú naladení len na mäsko ako ja. O dobrú náladu sa starala kapela s ozvučením na celú dolinu. Zmena trasy nebola až taká výrazná, ale prospela hlavne plynulému štartu. I keď mne osobne bývalé stúpanie na Hradisko a lúčny prechod nad Ruskinovce chýba. Značenie trate bolo postačujúce, občerstvovačky vhodne rozmiestnené. Z celkového priebehu bolo cítiť, že sa jedná o dobre organizačne zvládnutú akciu. I keď súbežne idúce MTB akcie iste odčerpali množstvo potencionálnych účastníkov, ich dobrá štyristovka svedčí, že „Levočák“ ich má čím osloviť.