Salzkammergut Trophy

Salzkammergut Trophy a legendárnych 214 km je ideálny príklad trate, kde je možné súperiť najmä so sebou samým. Pre niekoho stačí stihnúť naozaj prísny limit a neprísť po tme, niekto si nájde svoj vytúžený čas, pod ktorý sa chce konečne dostať. V mojom prípade je momentálne touto métou 12-hodinová hranica, ktorú som sa opäť raz pokúsil prekonať. Pri tom všetkom čaká každý rok kopec skvelých zážitkov...

Ako inak, tradične vyrážam s mamou a Lenkou a ako inak, všade v Bad Goiserne počujem slovenčinu a češtinu. Povinný bike-check ma samozrejme už neprekvapí, a tak o chvíľu mám papier OK vo vrecku a môžem sa vybrať okolo jazera. Tentoraz si ale vyšliapem aj „obľúbené“ serpentíny na Salzberg a musím uznať, že je to ďaleko ľahšie ako po 150 km . Pri prejazde cez Hallstatt zase čakám, že každú chvíľu narazím na niektorého bývalého kolegu z kórejskej firmy, prípadne niekomu zlomím selfie tyč...

Príprava

Asi netreba hovoriť, že na takúto trasu treba mať v prvom rade už čosi najazdené. Ono, samotné atakovanie limitu 16,5 hodín dá celkom zabrať, o čom som sa presvedčil na vlastnej koži pred pár rokmi. Každopádne, typ „prípravy“, kedy sa snažím natlačiť do výjazdu čo najviac výškových metrov, je u nás v okolí Žiliny pre mňa čistá radosť z bikovania. Z každého veľkého kopca totiž vedie nejaký parádny trail alebo náročný chodník, čo je asi tá najlepšia forma odmeny. Navyše, v poslednom čase začínam svoje výjazdy okolo 6:00, takže posun v jeden deň na 5:00 už je celkom fuk .

Mojím cieľom bolo konečne sa skúsiť dostať pod 12-hodinovú hranicu a do svojho plánu som zatiahol aj support team . Po minulé roky ma vždy čakali v okolí Salzbergu, ktorý je na 150. km hlavne ako morálna podpora, ale teraz ich vybavujem navyše ešte výživou, dušou, olejom, colou a pod. Taktiež opäť nahadzujem aj šikovný zadný košík a po skúsenosti zo Súľova, ho aj poriadne dotiahnem.


Na takto dlhej trati sa samozrejme nedá ísť iba na svoje vlastné zásoby z vreciek. Bufety sú ale výborne vybavené a rozmiestnené (buď pod kopcom alebo na jeho vrchole), takže vlastné jedlo chcem používať hlavne medzi nimi. Tým pádom nemusím na nich toľko jesť, čo tiež nie je ideálne pod nejakým veľkým kopcom – aj tu mám vlastnú skúsenosť s kŕčmi a nadúvaním. V povinnej výbave samozrejme nechýba náhradná duša, pumpička (železná istota), malý multikľúč, montpáka, nitovač a prilepil som si na predstavec pre istotu aj náhradnú pätku pre prípad Murphyho zákonov.

Hrozná noc

Do postele vleziem okolo 22:00 a chvíľku trvá, než zaspím. Lenže spánok stojí za prd, stále sa budím a do toho sa mi ešte snívajú strašné somariny. Výsledkom je, že keď mi zvoní budík o 3:15 mám pocit, akoby som vôbec nespal. Na raňajky dávam mix vločiek zaliaty proteínovým smoothie a ešte ako bonus chleba s obľúbeným arašidovým maslom. Káva samozrejme nesmie chýbať a aspoň trochu ma nakopne – hlavne v tom, ísť na WC .

No a zase to počasie. Ešte pred pár hodinami malo byť jasno, ale teraz už ukazuje do obeda dážď s následným zlepšením. Čo mi vôbec nevadí, pretože minuloročný výpek bol jednoducho strašný. Jedine tá predstava vložky plnej piesku mi vôbec nevonia, ale mám jednoduché riešenie – obľúbené voľné nohavice, ktoré obliekam na elasťáky. Sieťkované tielko, ľahučký dres, návleky na ruky a môžem vyraziť. Z každého tmavého rohu vyliezajú ďalší bikeri ako zombie, ale v centre Bad Goisernu to žije. Lepšiu atmosféru na štarte asi nájdete veľmi ťažko, ale o tom už asi nemusím písať. Mám miesto vpredu, takže sa nemusím pretláčať a v pohode čakám. Za poriadneho aplauzu to konečne opäť po roku začína...

Štart

Veľkou výhodou tohto preteku je fakt, že sa nemusíte asi vôbec rozjazďovať . Navyše sa ide hneď do kopca po širokej ceste, takže žiadna nebezpečná tlačenica na singloch. A hlavne, každý si je vedomý, čo ho ešte čaká. Po chvíli úvodného stúpania cítim, že to vôbec nie je ono. Keď si spomeniem, ako sa mi išiel prvý a ďaleko strmší kopec napr. na Sella Ronde, akoby to ani nebolo moje telo. Srdce veľmi ľahko atakuje maximálne hodnoty a pritom nemám pocit, že idem takú hranu. Ten spánok si berie svoju daň, ale dúfam, že postupne si to trochu „sadne“. Okolo mňa sú aj Slováci z Horal teamu, Igor Rusko a Laco Bráz, je tu aj Martin Zibrín a tiež Kubo Michalec. Navyše, zatiaľ je stále dosť teplo a dážď akosi nikde. Postupne sa vyťapkám až na vrchol Raschsbergu kde vidím, že tie návleky na ruky a voľné nohavice nájdu svoje použitie – schladí sa, začína mrholiť, resp. pršať.


Kedže je všetko také vlhké a oslizené po prvom rýchlom zjazde, na chvíľu zastavujem a znižujem tlak v plášťoch. Z kopca mi to ale celkom ide a najmä v technickom úseku plnom blata a koreňov za Hutteneckalm obieham kopec „peších“. Medzi nimi aj Martina Zibrína, ktorý inak v kopci išiel ako píla. Spleť chodníčkov nás privedie až na slávnu Ewige Wand, kde je v skalných tuneloch konečne namontované osvetlenie a vidím, kam vlastne idem a hlavne, kde je strop . Celý tento pekný zjazd končí vo Weissenbachu a späť do Bad Goisernu ideme popri vode. Tu už seriózne prší a nevyzerá, že tak rýchlo prestane.

Do tempa

V ďalšej dvojici stúpaní sa už moje telo dostáva trochu viac do pohody a dávam sa dokopy so starým známym kolegom z Čiech. Práve s ním som šiel aj dlhú časť trasy pred 2 rokmi, kedy lialo skoro non-stop, až pokiaľ mi nepláchol v poslednom kopci – žena mu vtedy robila poriadny support vrátane výmeny nohavíc, ktoré som mu nesmierne závidel (Salzkammergut Trophy 2014 - zaručene bez prachu) .

O chvíľu je na rade aj strmý technický zjazd po zjazdovke, ktorý vďaka dažďu celkom preverí techniku jazdy na vlhkých kameňoch a po kratšom stúpaní nasleduje dlhý a rýchly zošup k ďalšiemu bufetu, v ktorom nechýba ani prejazd tradičným skalným tunelom. Späť nahor sa zase škriabeme cez krásne údolie. Vďaka dažďom všade okolo hučia nejaké potôčiky alebo vodopády. Kto si myslí, že Salzkammergut je len o jazde po šotoline, toho určite zaskočí nasledujúci dlhý technický zjazd, ktorý je opäť extra iba v rámci najdlhšej trasy. Krásny trail v skalnom záreze popri ochranných sieťach vystriedajú akési skalné platne. Navyše je riadne vlhko, takže o zábavu je postarané. Tu sa definitívne vzďaľujem českému kolegovi a zároveň mi tu aj prvýkrát v sezóne spadne reťaz z jednoprevodníka. Každopádne, aj v zjazdoch sa dá získať relatívne slušný náskok.

Každý prejazd nejakou dedinou dodá potrebnú morálku, pretože ľudia povzbudzujú poriadne, populárne je najmä slovo „super“. Ako inak, opäť stúpame, teraz v takom tradičnom schodovitom a dlhom kopci, ktorý dokonale uzavrie slučku a pripojí nás späť na 120 km trasu. Tu sa prvýkrát stretávame aj s jazdcami na „B-strecke“, ktorá medzičasom vyštartovali, takže je okamžite riadny hurhaj a plnka.


Veľmi často počujem rodnú slovenčinu a obieham aj kamarátov a známych. Druhý dlhý zjazd z Hutteneckalm a následné repete cez Ewige Wand už si toľko neužívam, pretože je treba stále dávať pozor pri predbiehaní, ale to je už klasika. Všetko vynahradí prejazd cez Weissenbach, kde je veľký bufet a poriadna kopa divákov, vrátane členov sprievodu jednotlivých jazdcov. Akonáhle ide niekto s čiernym číslom, tak začnú všetci tlieskať a kričať, z čoho mám celkom zimomriavky . Presne toto človek potrebuje a hurá do ďalšej extra slučky. Tá nie je náročná, ale skôr taká ťahavá. Práve tu ma minulý rok začala chytať kríza z tepla, ale teraz sa nič také nedeje. Medzičasom prestalo aj pršať. Po ďalšom bufete a kopci je tu opäť parádny technický zjazd. Lenže je riadne klzko a na spleti koreňov radšej volím peší variant, najmä keď tu pribudol oproti minulému roku naviac aj spadnutý strom. Trail nás vypľuje opäť vo Weissenbachu a môžem začať cca 20 km dlhý prejazd popri Hallstattskom jazere – odteraz nám už robia natrvalo spoločnosť aj jazdci na 120 km trase. Naskočím do expres vláčika 2 rakúskych súperov, ktorí si z toho robia časovku a aby som nebol za „sviňu“, tak sa tiež pretočím na špici - aj keď takto tlačiť po rovine mi moc nechutí.

Legendárny Salzberg a Rossalm

Na bufete sa moc nezdržím, pretože nejaké svoje veci ešte mám a verím, že môj support tím bude na tom ďalšom. Stačí mi „len“ prekonať Salzberg. Táto strmá šialenosť je už doslova legendárna. Najskôr začínajú parádne serpentíny, ktoré si vyšliapnem celé v sedle – akurát, kde je teraz ten fotograf, keď idem zase na biku a netlačím ako minulý rok . Chuťovka pokračuje tzv. horolezeckou asfaltkou.



Z polovice sa mi ju podarí vyjsť na biku „serpentínovou“ technikou, ale niektoré miesta sú už nad moje sily. Nechýba ani tradičná funzone s komentátorom a o atmošku sa stará aj podarená partička.

Tá atmosféra

Rýchly zjazd, prejazd okolo krásnych vodopádov a už vidím na bufete môj team. Všetko je pripravené na rýchly pit-stop. Mama drží bike, beriem olej a premažem suchú reťaz. Doplním vlastné tyčinky a hlavne gély, ktoré sa v závere budú hodiť, nový bidon a nápoj s väčším obsahom cukru taktiež. Nechávam tu rukávy a kedže už neprší, aj voľné nohavice.



Výsledok? Krásne čisté elasťáky a nikde žiadny piesok . Mama mi ešte podáva colu, okuliare a takto vynovený sa môžem pustiť do posledných 50 km. Tie začínajú nekonečným stúpaním na Rossalm. Chytím dobré tempo a postupne obieham aj ďalšie „čierne“ čísla. Najviac ma ale ženie pohľad na hodinky, pretože stále mi to pod vytúžených 12 hod. môže vydať a kopec vyletím o cca 11 min. rýchlejšie ako pred rokom. Presne na vrchole míňam kamaráta zo Žiliny Riša, ktorý robí domestika priateľke na 120 km trase, ale nabudúce už vraj ide dlhú – aspoň mi to sľúbil . Z Rossalmu vedie dlhý a rýchly zjazd po šotoline, ktorý doslova zletím a opäť míňam aj borcov na dlhej. Predsa len, po tých 10 hodinách už viem, aký náklon znesie kombinácia šotolina - Maxxis Ikon . Vybieham pri krásnom jazere Gosausee, ktoré je doslova obklopené horami z každej strany. Už idem len na vlastné zásoby, takže ďalšie bufety neriešim a stále naháňam svoj vytúžený cieľ. Bude to tesné...

5 minút

Čaká ma posledné poriadne stúpanie, ktoré je už ako sa hovorí – morálové. Do seba dávam postupe iba gély, ktoré sa v tomto stave najrýchlejšie trávia a strojovým tempom ukrajujem metre. Potrebná motivácia vždy stúpne, ak obehnem niekoho zo svojej trasy. Tu krásne vidno, kto sa už definitívne zlomil, prípadne mu už veľa nechýba . Posledných 20 km je tradičná časovka, kde sa strieda rovina a malé „brdky“. Pred sebou mám Bad Goisern, ale hodiny ukazujú nemilosrdne 11:59 hod. No nič, plakať nebudem a prášim do cieľa. Keď ľudia vidia niekoho z dlhej, hneď začínajú búchať rukami o bannery a v takejto atmosfére je prejazd cieľa skutočne parádna odmena.


Mama hneď pribieha so slovami: „5 min.“ . Takže výsledných 12:05 hod. ma trochu naštvalo, ale celkové 30. miesto zase spravilo dobrú náladu. Do cieľa prišlo nakoniec v limite 528 jazdcov z približne 700, ktorí sa vydali na trať. Celkovým víťazom sa stal s obrovským náskokom Andreas Seewald z Nemecka za dosť neuveriteľných 9:48 hod., ale to už je zase iná liga. Medzi ženami tiež suverénne Sabine Sommer z Rakúska za 12:21 hod., čo je tiež parádny čas. No a prvý Slovák bol Jakub Michalec za 11:53 hod., ktorého som sa mal zubami nechtami chytiť v úvode .

Výsledky nájdete TU a trasu na stránke: http://www.mtbiker.sk/vyjazdy/178536/imroman-vyjazd-salzkammergut-trophy.

Až neskôr pri dojazde ďalších je vidieť, o čom je práve celá myšlienka tejto trasy. Mnohí sa v cieli objímajú, gratulujú si, niekto dokonca aj plače od radosti, že to vôbec dal. Takéto skupinky sa trúsia až do neskorého večera a odmenou je vždy poriadny aplauz divákov. Na druhý deň sa zobúdzam totálne rozbitý, ale zase spal som ako dudek. Aj 3-ročný Číňan má väčšie oči ako ja a celé telo bolí. Je úplne jasno a poriadne pečie – keby bolo takto aj včera, tak neviem neviem... Lenka si požičiava bike a ideme si prejsť časť trasy, pričom ja už nedokážem reagovať na jej nástupy v kopci . Každopádne, záverečné kúpanie a „leháro“ s výhľadom na Hallstatt a Salzberg je rozlúčka ako má byť.


Písať nejaké extra motivačné vety na záver už asi nemá zmysel. Jednoducho, atmosféru treba jedine zažiť a podľa mňa túto trať by mal každý bikový maratónec aspoň raz vyskúšať. Svojho súpera si nájdete buď v podobe osoby alebo času. Nakoniec som aj celkom rád, že tých 12 hodín mi tam opäť nepadlo, pretože zase mám dobrú motiváciu na budúci rok. Ono, 11 hodín sa potom bude prekonávať už naozaj veľmi ťažko .