Kliknutím prejdeš na
www.wilier.com
Reklama
Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain Bike Route, 1. časť

Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain Bike Route, 1. časť

9 komentárov

romanbojda 04.01.2019 24 fotografií   Mexiko Horsky Bike Kanada Horska Cyklistika Reportaz Usa

Prečo sa ľudia vydávajú na cesty prekonávať svoje hranice, limity, strachy? Podľa mňa je odpoveď jasná. V dnešnej pretechnizovanej, pohodlnej dobe, kedy máte možnosť vyriešiť všetko z pohodlia domova niekoľkými kliknutiami, si ľudia potrebujú jednoducho dokázať, že naozaj žijú.

 

Častokrát je to takto jednoduché, áno. Až druhotné je, kde a ako si to dokázať. Zažiť život sa dá rôzne, mne a myslím, že vlastne nám, to ide najlepšie na ceste do neznáma. Zažiť dobrodružstvo, adrenalín, splynúť s prírodou. Je pre mňa bytostne dôležité cestovať a siahnuť si pri tom na dno, povstať a cítiť, že žijem, prekročiť svoj tieň, inak umieram sám pred sebou. Prvý nápad prejsť Severnú Ameriku na bicykli z Kanady do Mexika cez Skalisté hory sa objavil po dokončení 1000 miles Adventure Czechoslovakia v roku 2014.

Vtedy to bolo pre mňa a moju priateľku Johanu Šťastnú niečo nepredstaviteľné, z kategórie veľký nereálny sen, ale tam niekde sa to zrodilo. Postupne to pár ľudí z Mílí dokázalo a nás to priťahovalo stále viac a viac. Hlavne Johy, mňa menej, ja som predsa len viac pohodlný. Chcel som si radšej jazdiť len po trailoch, občas sa presunúť o kus ďalej buď v Colorade, alebo v Britskej Kolumbii. Každopádne v Severnej Amerike, mekke mountainbikingu.

Definitívne ma presvedčila až veta: „jezdit autem po státech jen na traily můžeme, když nám bude padesát“. To je pravda, vravím si, teraz je jedinečná príležitosť. Máme plno síl, už menej plné peňaženky, ale nič nás vlastne nedrží natoľko, aby sme si nemohli vziať skoro dva mesiace voľna a proste prejsť tých 4 400 km.



Trio


Je zima, február alebo marec 2017 a vravím OK, ideme do toho. Nejako sme ale vedeli, že nechceme ísť do toho sami, chceli sme jedného – dvoch parťákov. V malej skupine je väčšia zábava a lepšie sa zvládajú krízové situácie a hlavne medvede a pumy. Nie je to ale jednoduché nájsť takého parťáka. Napadol nás ale Fero Kasanič, kamarát z Mílí 2014, ktorého sme síce tri roky nevideli, nemáme na neho ani kontakt, ale bol nám svedkom na improvizovanej svadbe na CP3, tak to predsa musí nejako ísť.

Napísal som mu na FB, ako výstrel do neznáma, lebo som videl, že už ho nejaký ten rok nepoužíva. Po pár dňoch odpísal jeho syn, že otec FB nepoužíva, ale že tu je jeho číslo, určite bude rád, že sme sa ozvali. Tak sme sa ozvali. Do telefónu vravím: „Feri pamätáš si nás? Johy a Roman z Mílí, stretli sme sa na hraniciach pred CP3, bol si nám za svedka, chceli by sme doraziť začiatkom leta pojazdiť na bicykloch do Polonín, vidíme sa v Humennom na chvíľu?“ On „Jasné, super, dorazte, pôjdeme aspoň na Vihorlat, lebo potom štartujem na míle“.

Tak sme sa dohodli, začiatkom júla sme večer naložili auto aj s bicyklami na autovlak v Prahe a ráno vystúpili v Humennom. Keď nás Feri uvidel, vyzeral prekvapene, myslel si totižto, že dorazí iný Roman z Mílí, to že som mu vravel o Johy do telefónu nejak prepočul, proste nejaký informačný šum. Nevadí, zábava hneď od začiatku.

Každopádne sme vyrazili na Vihorlat a po pár kilometroch Johy vraví, že „my tu ale nejsme jen tak Fero, my tu máme takovou misi, přemluvit tě, abys s náma jel Tour Divide“ a Fero bez váhania „to chcem ísť, len to musím oznámiť manželke“. Fero má doma taktiež dve dcéry, jednu menšiu a jednu skoro v puberte, takže to nebolo len tak. Nadšenie a spojenie za niečím väčším ale bolo cítiť z nás všetkých hneď od začiatku.



Podmienky k účasti na Tour Divide


Dohodli sme sa, že sa určite musíme všetci stretnúť s Kubou Gselou, ďalším kamarátom z Mílí, ktorý absolvoval Tour Divide v roku 2016. Ideálna príležitosť, kedy sme mohli byť všetci v Prahe, nastala po afterparty Mílí niekedy v septembri. Kuba nám dal všetky potrebné informácie a porozprával všetko dôležité o Great Divide, čo nám ušetrilo strašne moc času stráveného za počítačom hľadaním informácií, za čo sme mu veľmi vďační. Ono fakt zohnať informácie o Tour Divide nie je jednoduché a už vôbec nie oficiálne, tie dostanete väčšinou až týždeň pred štartom, alebo aj deň pred odletom, ako to bolo v našom prípade.

Existuje neoficiálna FB skupina jazdcov, ktorí Tour už absolvovali alebo absolvovať chcú. Oficiálne stránky nie sú aktualizované, nejedná sa totižto o plne organizované preteky, asi kvôli zákonom a rôznym povoleniam, alebo preto, aby človek, ktorý chce absolvovať tak ťažký podnik, akým Tour Divide je, musel vynaložiť značné úsilie už na začiatku, aby sa dozvedel, že čo, kde a ako? Neviem. Preto fakt vďaka Kubovi. Jednou z podmienok pre štart je tzv. Letter of Intent (motivačný list), ktorý je potrebné samozrejme v angličtine poslať po zimnom slnovrate e-mailom. Neplatí sa ani štartovné, jedine ak chcete byť videní a zaznamenaní na portále Trackleaders.com, tak potrebujete mať GPS spot, krabičku, ktorá sa dá prenajať alebo kúpiť a k nej si zaplatíte tracking (sledovanie) a to je vlastne štartovné.

Za firmou Trackleaders, prenajímaním GPS spotov a akou takou organizáciou tohto a množstva iných podobných pretekov vo svete sa schováva tá istá skupina ľudí okolo Matewa Leeho z USA. Trasu v elektronickom formáte pre outdoorové GPS navigácie si môžete stiahnuť zadarmo. Človek si to teda môže prejsť aj bez sledovania družicou a akýmsi dôkazom, že to dal, môže byť zaznamenaná trasa na jeho GPS navigácii, na Trackleaders sa ale spätne už nedostane. Tým ale oberie svoje okolie o možnosť vidieť reálne v čase, kde sa aktuálne nachádza a koľko krásnych kilometrov mu ešte zostáva a ako si vedie oproti ostatným účastníkom.

Seba by obral o možnosť stretnúť sa s množstvom zaujímavých ľudí. Je nesmierne zaujímavé a inšpirujúce sa dozvedať o rôznych motiváciách, prečo sa človek vydáva na takú cestu. Obrovský entuziazmus a nadšenie je vidieť na každom a atmosféra je elektrizujúca. Takzvaný Grand Depart (veľký odjazd) je každoročne už dvadsať rokov druhý piatok v júni. Účasť je okolo 150 ľudí. Náš prapôvodný, ešte zimný plán bol nezúčastniť sa Tour Divide, ale prejsť trasu Great Divide Mountain Bike Route, ktorá je až na pár úsekov totožná. Chceli sme mať jeden GPS spot a ísť aspoň mesiac a pol, najlepšie niekedy v júli - auguste, keď už určite nebude v Kanade sneh. Postupne sme ale zisťovali, že toľko peňazí a voľna mať nebudeme, a tak sme sa zmierili s tým, že budeme musieť zabrať trošku viac, než sme si na začiatku mysleli. Keď sme sa spojili s Ferom, bolo vymaľované.

On od začiatku chcel byť na Tour Divide a trošku pretekať, alebo lepšie povedané, zvládnuť to oficiálne a v limite pre pretekárov, čo bolo 30 dní. Tak sme si teda všetci povedali OK, že ideme do toho. „Nebudeme predsa nejakí turisti“ zakončil Feri naše septembrové stretnutie v Prahe. Zaujímavé je a netuším, ako sa to mohlo stať, ale moji rodičia, brat ani jeho žena, nevedeli, že pôjdeme oficiálne Tour Divide, ale mysleli si, že pôjdeme úplne opustení (nieže by sme sa niekde pretláčali davom). A to sme sa o tom bavili pri každej mojej návšteve Nitry, asi som slabý vysvetľovač. Každopádne ich trošku upokojilo, že na tých všetkých medveďov vyštartuje 167 ľudí z celého sveta a nielen nejakí traja nadšenci zo Slovenska a Česka.



Prípravy a vybavenie


Po našom stretnutí vysvitlo na povrch veľa vecí, hlavne čo sa týka materiálneho zabezpečenia, bolo treba toho kúpiť naozaj veľa a v prvom rade letenky. Začalo každodenné číhanie cien. Tie sa pohybovali v rozpätí od cca 700 – 900 €, v závislosti na dopravcovi, prestupoch a čase letu. My sme potrebovali jednoznačne letieť s British Airways, pretože majú prepravu krabice s bicyklom zadarmo.

Napríklad KLM malo spiatočnú letenku za 700 €, ale za bicykel si človek priplatí viac ako 200 € na jednej trase. Nakoniec sme niekedy koncom októbra kúpili letenky za 900 € s British Airways na trase Praha – Londýn - Calgary – Phoenix – Londýn - Praha.

S nedočkavosťou sme taktiež ešte na jeseň objednali z USA oficiálnu mapovú sadu od Adventure Cycling Asociation za 110 $. Fakt nás potešilo, keď týždeň po doručení ich zlacnili skoro o polovicu. Zároveň vydali aktualizované verzie, čo spôsobilo, že v Kanade hneď druhý deň a vo Wyomingu sme išli pár dní mimo papierovú mapu, ale o tom až neskôr.



Náš prieskum pokračoval, zásadne sme potrebovali stan a karimatky, samozrejme ultraľahké, tým pádom ultradrahé. Je to zaujímavá úmera, že čím menej materiálu produkt obsahuje, tým vyššia je výsledná cena. Holt technológie sú drahé, a keď budeš tlačiť plne naložený bicykel cez spadnutú lavínu, tak si pogratuluješ, že tu si nešetril. Naše rozhodnutie, čo sa týka stanu padlo na známu americkú firmu MSR, konkrétne ich najľahší a zároveň najvzdušnejší model MSR Freelite 2 s váhou okolo 1 200 g.

Čo sa týka karimatiek, tak sme zvolili taktiež výrobok z USA, a to firmu Klymit z Utahu. Neuveriteľne skladný nafukovací model Static V2 s úctyhodnými 470 gramami a V ultralight SL s luxusnými 330 gramami. Spacáky sme mali páperové SirJoseph Rimo500, ktoré vážia síce cca kilo, ale dokonale zahrejú. Fero si obstaral stan od americkej firmy Mountain Hardware, model Ghost UL 1 s váhou 768 gramov.

Karimatku mal už rokmi overenú pecku od firmy Therm-A-Rest Neo Air s váhou okolo 300 gramov. Spacák Pinguin Micra s hmotnosťou 950 gramov. Potrebovali sme fakt ušetriť na výbave čo najviac gramov, nakoľko najzásadnejšiu úsporu váhy v podobe karbónového bicykla sme si nemohli dovoliť.



Všetci traja sme sedlali hliníkové hardtaily s odpruženou prednou vidlicou. Johy mala celkom stres, či nám bude stačiť na jej 26“ RB CRR s komponentami SRAM X9 a kolesami Fulcrum Red Power. Všetci sa zhodneme, že nebol najmenší problém v priemere kolies. V podstate iba v dlhých zjazdoch sme sa jej vzdialili, ale logicky kvôli vyššej chlapskej váhe. Ja som mal taktiež bicykel RB CRR s 29“ kolesami Mavic Crossride a pohonom Shimano SLX/XT. Obidva bicykle s prevodmi 2x10, reťazami a brzdami od Shimana.

Je dobré mať v páre rovnaké, alebo vlastne kompatibilné komponenty, ušetrí to počet náhradných dielov a celkovo je v tom proste jednoduchosť a to sa na ceste počíta. Prevody sme vymenili z pôvodných 36/22 na 38/24 s 38 zubovou kazetou. Čo bolo dostatočné ako v stúpaniach, tak v dlhých rovinatých pasážach. Obutie sme zvolili bezdušové s plášťami Continental RaceKing Protection. Plášte a celkovo bezdušový systém nám ušetrili množstvo defektov. V podstate sme za celú dobu riešili jeden ale za to výživný defekt a to až ku koncu v Novom Mexiku.

Na riadidlá sme namontovali talianske triatlonové hrazdy Dedaccai a omotali omotávkou od ESI, gripy taktiež od ESI s výbornými tlmiacimi vlastnosťami. Fero sedlal Canyon GrandCanyon AL 29, s radením 2x11 a brzdami od Shimana v rade XT, kolesá DT Swiss obul do plášťov Maxxis Crossmark so zosilnenou bočnicou 3C, taktiež v bezdušovom prevedení. Na riadidlá namontoval hrazdy od českej firmy Force. So všetkým bol maximálne spokojný a bol jediný z nás troch, kto nemal žiaden problém s bicyklom, taktiež ho mal najnovší.



Bicykel vybavil komplet novými brašňami od Apidury, kde sa dalo tak modelom Dry. Ja s Johy sme mali zadnú a prednú brašňu už z minulosti od českého výrobcu Everbike. To Fero síce tiež, ale rozhodol sa, že tu šetriť nebude a kompletne ich vymenil. Čo sa mu vyplatilo, aj keď sa nedá povedať, že my by sme mali nejaký zásadný problém s brašňami. Rozhodli sme sa ale zadnú brašňu vymeniť za 100 % nepremokavý model od Apidury, vpredu sme nechali relatívne novú od spomínaného Everbiku, malé brašne a sáčky na rám a riadidlá sme zvolili zase od českého výrobcu Acepac. Do rámu sme mali už od Mílí ručne šitú brašňu na mieru. Čo sa týka zadnej brašne Apidura Dry, tak neexistuje jediná vec, ktorú by som jej vytkol.

Pohodlne sa do nej balí všetko čo potrebujete, bez nutnosti „narvať“ toho do špičky čo najviac. Vydržala sneh, krúpy, dážď aj wapku. Kvalita spracovania a užívateľsky príjemné zapínanie plus super váha a tri dostupné veľkosti z nej robia podľa mňa jednotku na našom trhu, aj keď cena je trochu vyššia než u konkurencie, tak sa jednoznačne oplatí. Na naše prekvapenie predná brašňa od Everbike vydržala taktiež nepremokavá, len sme pri čistení bicyklov nepoužívali wapku s takou vervou ako Fero. Predsa len som mal pocit, že oblečenie, ktoré sme v nich mali bolo trochu navlhnuté. Každopádne musím vyzdvihnúť kvalitu spracovania, len to uchytenie na riadidlá si vyžadovalo nejaký ten sucháč navyše.

Čo sa týka našich handmade brašien do rámu, tak tie boli v podstate na odpis už na začiatku, ale tu už nejak nezostali sily a vlastne ani financie to riešiť, zipsy na nich definitívne odišli po troch dňoch kanadského marastu. Až do Mexika sme ich otvárali iba na tretinu. Vo výbere komponentov či pri servisnej konzultácii pomohol kamarát Tomáš Málek, takže díky Tome. Množstvo výmien komponentov som spravil sám, kde moje servisné a časové možnosti nestačili, vypomohli chalani z jedného českého bikeshopu. Všetko vždy prebehlo k maximálnej spokojnosti, za čo im patrí veľká vďaka.



Tréning


Cez zimu sme začali intenzívne pracovať na našej fyzickej zdatnosti. Ešteže bola v Jizerských horách, mieste nášho bydliska, taká dobrá zima. Umožnilo nám to totižto jazdiť na bežkách od decembra do konca marca. Ani sme si nepredstavovali, ako sa nám neustály pobyt vonku v mrazivom vzduchu bude hodiť. Jazdili sme väčšinou štyrikrát do týždňa a podarilo sa nám najazdiť okolo 1 500 km, s tým že Johy najazdila o niečo viac ako ja. Fero chodil na skialp a ako tak bežkovať do Polonín. Na podnet Johy, ktorá Fera na to nalákala, „prej, aby sme stmelili partu“, sa zúčastnil miestnych orientačných bežkových pretekov Boboloppet s podtitulom „závod pravých chlapů“. Jedná sa o 90 km trasu v Jizerkách.

No a keďže Feri nikdy nebežkoval v pravom zmysle slova, lebo v Poloninách upravené trasy nie sú, tak to bolo naozaj stmeľujúce a vtipné. Napríklad, keď po asi 7 hodinách, už za polovicou trasy, jeden chlapec pri tom ako zbadal Feriho pretekársky dres kričal na otca, „tati, tati, hele závodník!“ a táta na to „to si jenom vzal nějaký triko“, čo nás dostalo do kolien. Nepretekali sme, to je fakt. Johy doslova povedala „neboj, my tě doprovodíme abyses neztratil“, a tak sme strávili nádherných 12 hodín na čerstvom vzduchu, čo bola hlavne pre ňu skúška trpezlivosti, pretože tá má svoj najlepší čas okolo 6 hodín. S príchodom jari nám šťastie naďalej prialo, počasie bolo výborné, ako stvorené pre cyklistiku.

Zima sa rýchlo prehupla k príjemným teplotám a dažďa nebolo moc, takže sme mohli začať “osedlávať” zadky. Naše domovské mesto Liberec má jednu veľkú výhodu, čo sa cyklistiky týka. Na všetky svetové strany je iná CHKO v dostupnosti pár desiatok kilometrov. Nikdy sa tak človeku nestane, že sa mu trasa omrzí. Fero robil pravidelné výjazdy na Vihorlat a do Polonín. Popri práci a cez víkendy sa nám podarilo najazdiť do odletu cca 2 500 km, nikto z nás nevlastnil cesťák, takže väčšinou po nespevnených cestách a trailoch.



Odchádzame!


Odlet nás čakal v stredu 6. júna 2018 okolo obeda. Posledný týždeň do odletu bol riadne hektický. Zostávalo nakúpiť posledné kúsky výbavy, ktoré boli ešte potrebné, ako napríklad náhradné duše. Niekoľko duší nám ležalo v pivnici, ale po zrolovaní a zvážení sme nemohli dopustiť, aby sme niesli takú ťarchu. Investovať nemalé peniaze do novinky Tubolito sme nechceli, a tak som hľadal, až som objavil váhový kompromis od Mitasu s ich Light prevedením s váhou 150 g pre 29“ kolesá za nekompromisne nižšiu cenu oproti určite výbornému Tubolitu.

Bežal som pre ne deň pred odletom. Cez víkend sme stihli ešte posledný dvojdňový nájazd kilometrov. V pondelok sme do noci balili a v utorok sme sa komplet zbalení presunuli do Prahy k Ále a Jirkovi, ktorí nám s radosťou poskytli azyl. V stredu ráno nás vyzdvihol kolega od Johy a hodil nás na letisko, chcel totižto vidieť partičku cyklistov, čo chcú prejsť Ameriku. Na Ruzyni sa šťastne stretávame s Ferom, ktorý mal za sebou nočnú cestu vlakom z Humenného.

Mne s Johy sa podarilo odbaviť krabice bez doplatku, čo znamená vojsť sa do 23 kg. To Feri pri balení netrochárčil a nejaké to euro za cca 2 kg nadváhy doplatil. V momente, keď sme odbavili krabice s bicyklami a všetkými potrebnými vecami na nasledujúcich skoro 40 dní, mi strašne odľahlo a trip mohol začať. Dalo by sa povedať, že od tohto momentu až do štartu sa naše nadšenie neuveriteľne stupňovalo.



V Calgary nás privítali milí a sympatickí colníci, predložili sme im vyplnený vízový dotazník, ktorý nám rozdali v lietadle, oni si v počítači našli, či máme víza zaplatené a bolo to. Ja som vyfasoval colníka cyklistu, s ktorým sme prehodili pár slov o trase a výbave, akú mám. Rovnakým lietadlom z Londýna letelo ďalších päť pretekárov. Jedna žena, chlap z Anglicka a traja Íri. Vyzdvihli sme krabice v nadrozmernej batožine a počkali asi hodinu a pol na shuttle bus do Banffu.

Ten sme rovnako ako víza zarezervovali a zaplatili pre istotu už doma. O desiatej večer sme nastúpili do mikrobusu a spoznali jeden z paradoxov Severnej Ameriky. Vonku mohlo byť tak 10 stupňov ale klíma bola vypeckovaná ako v horúcom lete. Okolo polnoci nás zmrznutých bus vyložil pred našim zarezervovaným hostelom a ja som vystúpením z neho na jeden nádych ochorel.



Banff, Alberta, Kanada


Ráno som sa zobudil s teplotou a pálením v krku. Nadšenie ma ale neopúšťalo a snažil som sa si to nepripustiť a pripisoval som to jetlegu. Za svetla zisťujeme, že izbu pre šiestich zdieľame s ďalšími dvomi pretekármi. Išli sme na raňajky a zistili, že sa na hipsterov u nás všetci iba hrajú, ale tu, tu to naozaj žijú. Ťažko sa to popisuje, ale bolo to cítiť v celom Banffe.

Všade hudba ako z môjho playlistu na Spotify, krásne bary, kaviarne, reštaurácie a predajne so štýlovým outdoorovým vybavením pod záštitou štítov skalistých hôr. Vravím si, tu som sa mal narodiť. Po raňajkách sme začali vybaľovať bicykle za hostelom na slnku, v tieni bola takto z rána riadna kosa.



Spoznali sme ďalšiu účastníčku pretekov, 59 ročnú Corrine, praktickú doktorku z Fairbanks na Aljaške, neskôr známu pod prezývkou aljašská žena. Poobede po tom, čo sme poskladali bicykle, sme sa vybrali do YMCA obhliadnuť miesto štartu a vyzdvihnúť GPS spoty pre mňa a Johy. Po návrate na hostel u mňa prepukla choroba naplno a musel som si ísť pospať. Večer som sa hecol a šli sme spolu do baru, kde mala miestna legenda Crazy Lary vysvetľovať trasu a úskalia Tour Divide, medzi ktoré mimo iné patria hlavne divoké zvieratá, hypotermia a dehydratácia.

Ak som to zachytil na premietaných videách správne, tak Crazy Lary je crazy nielen preto, že má šialený prejav, ale aj preto, lebo za tuším 24 dní dorazil z Banffu na hranice s Mexikom a tam to otočil a vrátil sa v rovnakom čase naspäť. Crazy. Na tomto mítingu dostane každý účastník jediný suvenír z Tour Divide a to krytku na hlavové zloženie od Salsa Cycles, ktorú môže vymeniť za koláč v Pie Town v Novom Mexiku.



Po návrate na hostel zisťujeme, že tu je s nami ubytovaný aj český pretekár Martin Čuňát, chvíľu spolu pokecáme a následne musím ísť zase spať, ani pivo si nedám. Piatok 8. júna 2018 ráno sa nebudím zdravší ani o chlp, budík o 6:45 tomu nepomáha. Raňajky sú od 7:00 a štart o 8:00. Všetci štyria sa snažíme do seba dostať toho čo najviac a spoločne vyrážame ranným Banffom k YMCA, kde už je zhromaždených okolo 150 ľudí.

Hneď nám s Johy padá do oka budúca ženská víťazka Alex Houchin. Štartuje v členkových farmárskych topánkach, džínových kraťasoch a sedlá pluskový bicykel s reprákom na rajdoch. Nikde nevidím prilbu. Energia, ktorá je cítiť zo všetkých je elektrizujúca, a keď odbije ôsma hodina, show začína.

Koniec prvej časti.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Horské bicykle)

Komentáre

matulatorr 14.01.2019 (15:33)

Super clanok. Par dojmov z kanady je tiez tuto: http://www.bikeandride.cz/2018/07/bc-bike-race-blues-reportaz-z-lonskeho-rocniku-1/

 
cipo11 04.01.2019 (19:25)

Super čítanie. Už teraz sa teším na pokračovanie.

 
misoda 05.01.2019 (02:55)

veru tak... aj ja si rad precitam ako to bude pokracovat...

 
nimm_zwei 05.01.2019 (14:42)

paradny clanok. Kedze sa mnohe toci okolo hardware-u, tu je nekonecna galeria bajkov z tohto podujatia:

http://www.bikepacking.com/bikes/tour-divide-rigs-2018/

 
roleta 07.01.2019 (13:56)

krasny clanok a urcite neskutocny zazitok. Nieco som si o tom podujati cital a prislo mi to az neskutocne.

 
reactor 07.01.2019 (15:05)

perfektne! Uplne sa stotoznujem s 1. odstavcom a tesim sa na report z preteku

 
stofo 19.01.2019 (10:22)

super, sledoval som Vás online na instagrame ako Fero pridával fotky a videá je to brutal výkon nielen o nohách ale hlavne o hlave. tesím sa na dalsie články

 
romanbojda 07.01.2019 (15:20)

Som rád, že sa článok páči. 2. časť Kanada bude čoskoro...

 
nimm_zwei romanbojda 08.01.2019 (12:46)

na zaver uvitam aj zamyslenie na temu "co sme sa naucili", "co by sme nabuduce urobili inak"...

 
Pridaj komentár