Istebna 2010

Poslednou zastávkou tohtoročnej Powerade Suzuki MTB Marathon série u našich severných susedov v Poľsku bola už druhý rok po sebe už takmer kultová Istebna. Zároveň bol tento pretek súčasťou päťdielneho seriálu maratónov krajín V4 a Rakúska pod názvom Inter-mountain-series (IMS).

Napriek tomu, že Istebna leží len pár kilometrov za hranicami Slovenska, stále je pre väčšinu slovenských bikerov veľkou neznámou. Pritom miestne terény patria k tomu najlepšiemu, čo môžete na MTB maratónoch zažiť.
Zhodou okolností sa v rovnaký deň, 25.9.2010, konali v Pravenci MS XCM, no napriek tomu sa na štartovej listine objavila zhruba 20-tka bikerov zo Slovenska. K dispozícii boli tri trasy – Giga (76 km), Mega (55 km) a Mini (24 km). Pre mňa bola jasnou voľbou Giga, môj parťák Karol si zvolil trasu Mega. Odmenou za účasť a dokončenie minimálne troch pretekov v IMS sérii je, tak ako po minulé roky, pamätný dres. My s Karolom sme mali za sebou účasť na Šele a Horalovi, takže sme si dali za úlohu dokončiť Istebnu a dres bude náš.


Trasa Giga štartuje o 10:00, vyrážame preto zhruba o pol 8-mej zo Žiliny a za hodinku a štvrť už sme na mieste. Prezentácia je jemne povedané „typicky“ poľská, kobiety sa pri notebookoch síce snažia, ale rad sa hýbe neskutočne pomaly. Dostávame čísla, prebehneme nimi cez senzor, ktorý nás zaregistruje na pretek a ideme späť k autu sa pripraviť. Karol má ešte hodinku čas, takže je v pohode. Na ihrisku stretám Miša z Púchova, zaradíme sa zhruba do polovice štartového sektora a čakáme na 10-tu hodinu. Štart prebieha so sprievodným autom, ktoré nás bezpečne vyvedie z centra obce... (často je to však dosť nebezpečné, keďže tempo je vlažné a zozadu sa za každú cenu ryjú pretekania chtiví jedinci a každú chvíľu niekto flekuje...).
Úvod trasy tvorí lesná asfaltka, ktorá pomaly naberá sklon a had bikerov sa čoraz viac naťahuje. Postupne sa dostávame do terénu, tempo je na môj vkus vcelku výdatné, ale nahováram si, že po pár kilometroch predsa trochu zvoľním, pretože v závere by som sa potom asi vytrápil. Korene a kamene sú ešte po chladnej noci vlhké, takže aj napriek tomu, že celý týždeň nepršalo, treba si dávať pozor, pretože aj malá chyba tu znamená nepríjemný pád.


Tempo akosi neustáva a tak kilometre ubiehajú celkom rýchlo a v diaľke už vidno jeden z hlavných orientačných bodov v okolí, vysielač na Ochodzitej. Dostať sa k nemu však znamená prekonať na relatívne malej vzdialenosti prevýšenie takmer 300 metrov a najmä úvodné stovky metrov po betónke kolmo hore na najľahšom prevode, sú pre mnohých poriadnym utrpením. V Koniakowe sa dostávame na hlavnú cestu, k vysielaču je to ešte zhruba kilometer, avšak fúka nepríjemný protivietor. Mišo zavelí doraziť malú skupinku pred nami a aspoň trochu si oddýchnuť v závetrí. Záverečné metre na vrchol sú opäť po betónových platniach, mnohí volia stopu stredom po odvodňovacom kanáliku, pretože na krajoch to parádne drncá. Výhľady na vrchole ani nestihneme zaregistrovať a už si to valíme dole uzučkým chodníčkom. Bikerka pred nami nedobrzdí jednu zo zákrut, končí v kríkoch, avšak bez ujmy pokračuje. Chodník sa postupne rozširuje a rýchlou lesnou cestou valíme smerom k slovenskej hranici. Ešte treba prekonať jedno tiahle stúpanie a sme na Slovensku. Trať prudko zatáča doprava, v rýchlom slede po hrebeni zdolávame Kykulu, Poľanu a Grúň a po lyžiarskom svahu zozjazdujeme do Skalitého. Onedlho však znovu stúpame, tentoraz ponad Čierne po modrej značke. Mišo má smolu, defekt na zadnom kolese nepoteší... Posiela ma ďalej nech nečakám, na čo mu odpovedám, že on ma aj tak neskôr dobehne...


Niekoľko smerových šípok leží potrhaných na zemi, Slováci sa opäť raz zviditeľnili...Nasleduje prudký zjazd, ostrá doprava a znovu stúpame, tentoraz už opúšťame našu domovinu a smerujeme do Hrčavy do Českej republiky. Trasa je oproti minulému roku trochu zmenená, rok dozadu sme šli priamo cez známe Trojmedzie. Stúpanie do Hrčavy je opäť tak typické pre tento maratón, stojka na najľahší prevod kolmo hore. Som zhruba na 40-tom kilometri, v diaľke už vidno dnešnú druhú občerstvovačku, na tej prvej som sa zastavil len krátko. Tu už dopĺňam do vaku Powerade, pojem čo sa dá, nohy si krátko oddýchnu a idem ďalej. Ďalšie kilometre si pamätám celkom dobre, nedávno som tu bol cez víkend na biku, dostávam sa na lesnú cestu popri rieke Olze a som znovu v Poľsku. Tento úsek je asi najmenej náročný z celého maratónu, cesta stúpa len pozvoľne a pomaly sa dostávam do záverečných kilometrov prvej slučky. Záver je okorenený ďalším výživným stúpaním, tentoraz po lúke, na vrchole miestne deti podávajú v kelímkoch vodu, ktorú samozrejme neodmietam. Ešte jeden krátky lesný úsek a už som pri obávanom koreňovom zjazdíku tesne pred cieľom. Minulý rok som tu musel opravovať dva defekty od kovových spiniek, teraz mám cestu voľnú a snažím sa voliť optimálnu stopu. Korene sú však stále vlhké, takže to asi nebude zadarmo. Idem za sedlo, prechádzam prudkú točku, ale na jej konci mi predné koleso podšmykuje a ležím na boku. Pekne som si narazil píšťalu o pedál, hrča ako hrom a trochu krvi. Vďaka adrenalínu bolesť necítim a pokračujem ďalej. Regulovčík ma posiela doľava cez mostík na druhú slučku, trasa Mega tu už vlastne pokračuje rovno do cieľa.


Za mostíkom je ďalší bufet, pýtam si vodu a oplachujem ranu, na moje prekvapenie to prestalo krvácať, takže žiadny problém. Chalan čo šiel za mnou a tiež spadol sa ma pýta, či som ok, hovorím, že v pohode. Aj napriek vysokému tempu a takmer 4 hodinám na trati sa mi ide celkom dobre, táto finálna časť je však najťažšia, či už vďaka dlhému technickému výšľapu na Veľký Stožek a Kiczory, alebo následnému rozbitému zjazdu späť do cieľa, keď už toho má človek plné zuby. V stúpaní sa mi darí obiehať zopár borcov, jednému sa zasekla reťaz medzi kazetu a výplet CrossMaxu, radím mu rozpojiť ju v spojke a opatrne vytrhnúť. Že to funguje, som si overil na Horalovi, kde mal Roman rovnaký problém. Onedlho už predo mnou nikoho nevidím, idem po pamäti, počas MTB Trophy som tadiaľto šiel už x-krát, viem čo ma čaká. Niektoré úseky radšej tlačím a pomaly sa blížim k hrebeňu. Na moje prekvapenie ma zozadu doráža nejaký biker, neviem čo robil doteraz, ale celkom mu ide a tak ho púšťam pred seba. To už sme ale na hrebeni, chodník je posiaty veľkými kameňmi a on ma znovu púšťa pred seba s poznámkou, že je v zjazde pomalý. Navyše má HT-čko, takže ho to hádže zo strany na stranu a je rád, že mu robím stopu. Po červenej sa dostávame na Kiczory, čakám fotografov, ale dnes tu nikto nie je. Škoda, toto miesto je veľmi fotogenické...Z hrebeňa odbočujeme na žltú značku, v lese obchádzame nevysychajúce kaluže a pokračujeme v zjazde smerom do Istebny. Celkom si to púšťam, borca za mnou stále počujem, takže až taký pomalý v zjazde asi nebude. Dlhý zjazd končí a napájame sa na záverečné 2 kilometre prvej slučky, medzi bikerov z trasy Mega. Opäť stúpanie po lúke, opäť ma predbieha môj spolubojovník, ďakuje mi za to, že som ho bezpečne a rýchlo previedol tým zjazdom a dokonca sa ma pýta, či ma nemá pustiť pred seba. Samozrejme ho posielam ďalej, načo by na mňa čakal. Na vrchole kopca opäť neodmietam pohár s vodou, rýchly zjazdík a znova je tu náš známy koreňový zjazdík. Bikerov predo mnou je už teraz viac, ide sa pomalšie, stačí aby jeden zaváhal a stoja všetci. Pred najprudšou točkou neriskujem a zosadám, zbehnúť to je predsa len pohodlnejšie...


Za mnou idúci biker z trasy Mega to za potlesku divákov a bleskov foťákov dáva a valí do cieľa. S vedomím, že za mnou nikto z dlhej nejde, si v pohode vychutnávam posledné desiatky metrov a cieľovú rovinku. Časomiera sa zastavuje na 5:35h a 53.miesto v celkovom poradí. Dostávam lístok na stravu a prehodím pár slov s Lacom, dnes tu mal premiéru a veľmi sa mu páčilo. Ráno vraj rozmýšľal, či vziať pevňáka Ridley-ho, ale nakoniec bol rád, že sa rozhodol pre Epic-a a to ho aj tak poriadne povytriasalo... Wapiek je tu na rozdiel od niektorých našich maratónov asi 10, takže čakanie je minimálne...Ako som už spomínal, areál je v prestavbe, čiže veci ako sprchy by ste tu hľadali márne, snáď to o rok bude ok. Ja som využil „kúpeľné“ služby jedného z miestnych potôčikov, otužovať sa treba, tak prečo nie...Karol prišiel do cieľa skôr ako ja, takže tieto záležitosti má za sebou. Pobalíme špinavé veci a ideme sa na bikoch najesť a pozrieť si vyhlasovanie. Medzitým mi fešná zdravotníčka ošetrila ranu na nohe, bikeri čakajúci v rade na wapky len s úsmevom závideli...Popri vyhlasovaní rôznych kategórií Powerade série prišla na rad aj IMS-ka, víťazom sa „prekvapujúco“ stal Karel Hartl, druhý skončil Robo Janžo a tretí Laco Lipecký. Od organizátora Horala, Ivana Zimu, dostávame už spomínaný „vytúžený“ dres, ešte chvíľu fotíme vyhlasovanie ďalších kategórií a potom už len balíme biky do auta a rýchlo domov.


Tohtoročná maratónska sezóna bola dlhá a náročná, blata a dažďa bolo viac ako dosť a preto sme celkom radi, že tentoraz bolo počasie príjemné a my sme si mohli dosýta zabajkovať. Dúfam, že budúci rok sa počet slovenských bikerov na tomto podujatí minimálne zdvojnásobí...

Výsledky - http://www.sportchallenge.cz/cz/vybrat_zavod/vysledky?id_zavod=1010

http://mtbmarathon.com/
http://inter-mountain-series.com/