Cannondale Kráľ Záhoria 2011

Na Bielu sobotu 23.4.2011 sa v Zlatníckej doline blízko Skalice uskutočnil v poradí už tretí ročník MTB maratónu pod záštitou ľudí zo skalického Hertlsportu. Väčšine pravoverných bajkerov toto meno zrejme nič nehovorí, ale medzi triatlonistami sú títo ľudia známi ako tradiční a skúsení usporiadatelia.

Úvodné propozície, t.j. 25 kilometrový okruh ktorý možno ísť 2x, respektíve vo dvojici ako štafeta ma absolútne nelákali, ale výborné referencie od triatlonistov, relatívna vzdialenostná dostupnosť a taktiež skutočnosť že rád jazdím v neznámych terénoch ma nakoniec presvedčili aby som sa prihlásil. Odmenou za včasné prihlásenie boli aj kompresné ponožky od českej firmy Moravec, takže sa už môžem aj ja zaradiť do okruhu „futbalistov na bajku“.

Štartovný výstrel bol naplánovaný o 11.00, takže cesta prebehla bez stresov a mrzutého zívania v aute. V meste som si nikde nevšimol smerovky upozorňujúce na MTB maratón, nemať navigáciu alebo miestnych bajkerov idúcich pred nami, mohli sme sa trochu potrápiť. V Zlatníckej doline ale už všetko prebehlo tak ako má, dostatok miesta na parkovanie, vyriešená a logicky rozdelená registrácia, voda, sprchy, umývanie bajkov, jonťáky a samozrejme to najdôležitejšie – toalety s dostatkom papiera ?. Toto sú úplné základy a niekedy je až na počudovanie že mnohí omnoho renomovanejší usporiadatelia na ne zabúdajú.


Balík sa pohol vpred presne o jedenástej, ja som nezačul ani úvodné slovo resp. výstrel, proste zrazu sa čelo pohlo a všetci sa začali drať dopredu. Hneď po 10 metrovo zjazde bola ostrá zákruta vľavo, čo je podľa mňa veľmi slabé miesto ako stvorené na kolíziu. Tá ma našťastie obišla i keď k nejakému slabšiemu kontaktu došlo medzi dvoma bajkermi napravo odo mňa, našťastie to ustáli. O 200 metrov sa však situácia zmenila. Pri nájazde do kopca bola celá šírku cesty obsadená a jediná možnosť bola obehnúť sprava. Žiaľ ten istý názor mal v danom momente aj bajker jazdiaci za mnou a tak sme sa na krajnicu dostali obaja zároveň, došlo k zaháknutiu riadítok a už sme sa obaja váľali v lese. Ja som obišiel len s rozbitým kolenom a udretým ramenom, ale spolutrpiteľ sa držal za ruku a hlásil zlomeninu. Ihneď som sa vybral ku najbližšiemu regulovčíkovi, ten ale nemal číslo na usporiadateľa, na štartovnom čísle takisto nebola žiadna informácia, takže som išiel na bajku naspäť do cieľa. Trvalo 10 minút kým pribehol lekár a o 11.16 sme naložili zraneného do auta a poslali na chirurgiu. Mierne vytočený z postupu záchrany (čo keby sa to stalo niekde v lese?), nadobudnutej časovej straty a navyše šoku z pohľadu na moje koleno z ktorého tiekla krv som sa rozhodoval či sa vrátim ku autu alebo si trať len tak prejdem. Rozhodol som sa pozrieť si trať aspoň pomaly. V momente kedy som obehol bajkera opravujúceho fučiaci bezdušák sa vo mne niečo zlomilo, opäť som dostal chuť pretekať a na hrubej píle som vydupal prvý kopec. Postupne som predbiehal pomalších, užíval si nádherné prostredie Bielych karpát a veľmi pekne postavenú trať. Tá v podstate pozostávala z 2 hlavných kopcov, prvý asfaltovo-štrkový sa postupne sklopil do krásnej pasáže po pasienkoch striedajúcimi sa s technickými úsekmi v lesoch a dlhou a rýchlou lúkou.
Druhý kopec už bol zaujímavejší, nadišiel čas zaradiť aj malú placku a objavila sa aj pekná morálová časť na konci stúpania. To sa zlomilo do jedného dlhého singletracku ktorý priam evokoval k hraniu sa s bajkom. Bolo treba ale dávať veľký pozor a neustále koncentrovať svoju pozornosť na nepríjemné rigoly na šírku kolesa, ktoré sa nepravidelne objavovali a neboli označené. Túto skutočnosť na vlastné telo pocítilo pár ľudí, videl som na trati roztrieskanú prilbu, povypadávané duše a stopy po brzdení na poslednú chvíľu. Občerstvovačka bola prabiedna, dievčatá síce promptne nalievali jonťák (presladená brečka z ktorej sa mi dvíhal žalúdok celé druhé kolo), ale na jedenie boli len hrozienka, jablká a roztopená čokoláda. Na 50km trati sa to dá ešte akceptovať, pri dlhej trati by to už páchlo silným prúserom. Prechádzajúc cez lúku pod občerstvovačkou som sa ešte zastavil u chlapca s ktorým som sa zrazil na začiatku, „našťastie“ ruka nebola zlomená ale vykĺbená, zaželal som mu rýchle zahojenie , športovo sme si podali ruky a utekal som do druhého kola. Konverzujúc s Durym s fóra som zistil že kopce sa mi ale idú dajako dobre (v zjazdoch som ale na celopéristov nestíhal) a tak som si išiel svoje. Nakoniec som Ivana s ktorým som na preteky prišiel nedobehol, chýbali mi 3 minúty, ale keď zohľadníme 16 minútovú stratu zo začiatku tak to nebolo až také zlé. Guláš bol taký akurát, pivo a kofola len za peniaze a tombola sa z veľkej časti skladala zo skalických trdelníkov.

Na to že sa jednalo o lokálny pretek to bola veľmi slušne zorganizovaná akcia. Organizátorom by som poradil dať väčší dôraz na bezpečnosť (doktora mať poruke na 4kolke najmä pri štarte kde býva najviac úrazov), nestrašiť zbytočne technickými úsekmi ktoré sú úplne štandardné a naopak označiť nebezpečné rigoly ktoré človek uvidí až na poslednú chvíľu. Vyzdvihnúť chcem slušné a vyhovujúce prostredie štartu, zvládnutú organizáciu ale najmä očarujúce prostredie Bielých karpát ktoré je bohaté na dlhé, úzke a rýchle singletracky, kde síce 10 kilometrov nemáte šancu nikoho obehnúť ale krásne si zajazdíte. Pekný pretek, škoda že sa jazdí na kolá, podľa mňa majú miestne kopce potenciál aj na dlhú 100vkovú trať. Tento krát som odchádzal spokojný a to je to o čo tu ide.

Kungpao