Reportáž: Kráľ Záhoria MTB maratón, aneb záhorácke „prasačinky“

Ako to dopadne, keď na polroka zavesíš svoje HT-čko na „klinec“ a potom skočíš rovno do najväčšieho a najlepkavejšieho blata, aké sa len dá predstaviť? No, všelijako.

Už uprostred minuloročnej sezóny som si povedala, že ďalší rok bude o niečom inom. Konkrétne o pretekoch, na ktorých som nikdy nebola. A tak moja sezóna začína na Záhorí. Termín Kráľa Záhoria sa však krížil so Škoda Svätojurským MTB maratónom a tak sa na tieto menšie, hoci naozaj zaujímavé preteky, moja konkurencia veľmi nehrnula.

Celý týždeň sledujem registračku. Na dlhej trati som jediná žena, na krátkej sú dve. Čo teraz? Ísť 40 kilometrov sama, bez konkurencie, alebo sa prehlásiť, mať konkurenciu, ale ísť len 20 kilometrov? Nechcela som v tom byť sama, no nechcela som byť na trati ani tak krátko.

Domáce „komplikejšn“

Mama na mňa pochybovačne pozerá a pýta sa: „To sa ti aj chce do takého počasia?“. Motivovaná a zároveň lenivá - áno, dá sa to, táto schizofrenická kombinácia pocitov je možná aj u psychicky zdravých jedincov – sa len usmievam a pripravujem si bike. Keďže sa ho chystám narvať do kufra osobáku (už žiadny dodávkový luxus), zhadzujem predné koleso...

Asi týždeň dozadu som si kúpila dištančnú vložku do strmeňa, ktorá mi na moje brzdy mala sedieť. Nesedela. S hrôzou teda ráno pred pretekmi zisťujem, že koleso z biku dole nedám a budem ho musieť do auta „nasáčkovať“ v celku... No hej, mohla som to vyskúšať už skôr, ale tak, čo si budeme hovoriť.

Osamelý štart

Bicykel sa podarilo natlačiť do auta a mohli sme vyraziť. Po príchode na miesto činu začínam pokukovať po ostatných bikeroch. Zatiaľ nás tu nie je veľa a nikoho nepoznám. Skočím na registráciu, rozhodnutá, že pretekať sama so sebou nemá zmysel. A tak sa na mieste prehlasujem na krátku trať. Tu budem mať aspoň dve súperky.

S trochou škodoradosti zisťujem, že až tak veľmi mi všetci neutiekli.

Spokojná so svojím rozhodnutím beriem štartovné číslo a ide sa skontrolovať trať. Hneď v blízkosti štartu sa totiž nachádzajú traily, po ktorých vedie trasa. Pokecám tu s jedným pánom od organizátorov, zhodnotím, že mokro je statočne, blato sa (nečakane) šmýka a už aj sa letím prezliecť a na štart. Môžete sa na to pozrieť na tomto videu.

Prvý štart v roku je pre mňa iný. Som na pretekoch, na ktorých som ešte nebola, nikoho tu nepoznám, začína sa to teda trochu smutne. „Sama“ som ešte na štarte nestála. Aspoň po očku kontrolujem súperky. Obe baby vidím, a tak trochu spokojnosti predsa len ostáva. Mám sa s kým naháňať.

Nekonečných 5 minút, ale v dobrej spoločnosti

Na štarte dostaneme podrobné inštrukcie k trase, organizátor nás informuje o viacerých nebezpečných úsekoch a možnostiach voľby z dvoch trailov podľa obtiažnosti a už nás aj štartuje siréna. Hneď od úvodu šliapeme do prudkého, krátkeho stúpania, ktoré nás pekne výkonnostne pretriedi. Zopár bikerov zosadá zo svojich tátošov. Vylezieme kopček a o kúsok neskôr prichádzame na riadne rozbitý úsek plný lepkavého blata. Boj sa začína.


Blato, voda a to všetko v tiahlom stúpaní si vybralo svoju daň. Prehadzujem na najľahší prevod, na ktorý som úplne zabudla, že už na konci minulej sezóny blbol a padala mi na ňom reťaz a, chtiac-nechtiac, už som aj bola nútená zosadnúť. Pár rýchlych potočení pedálov naprázdno neveštilo nič dobré. Trošku som zneuctila vlastné ústa a uši mojej kamery vyberaným slovníkom a už aj kmásam reťazou. A vôbec nejde nahodiť.

Našťastie pri mne zastavuje ochotný biker, ktorý sa s tým trápi 5 minút, no nakoniec mi bike opäť sprevádzkuje a môže sa ísť.

Blato na lúke je horšie ako blato v lese

To „môže sa ísť“ netreba brať doslovne. Netrvalo to totiž dlho. Dotiahli sme lepkavé stúpanie a nadišiel čas na kúsok lepkavej rovinky. Tu už s trochou škodoradosti zisťujem, že až tak veľmi mi všetci neutiekli. Pár bikerov tu bojuje s blatom, snažia sa oškrabať najväčší bordel z kolies. Lepkavá masa zastavuje aj mňa a tak nasilu ťahám svojho tátoša aspoň o kúsok ďalej. Tu sa jeden Záhorák (alebo Čech?) pýta na najkratšiu cestu späť na štart. Asi nebol jediný, kto sa na to dnes vybodol.

My ostatní svorne tlačíme svoje „zagebrené“ mašinky pekne pešo… A zas kúsok na biku, a zas kúsok pešo. Tu už pred sebou vidím väčšie množstvo cyklistov a tiež jednu zo svojich súperiek. Namotivovaná (zatiaľ) sadám na svojho miláčika a cez všetko to blato vytrvalo stúpam za ňou.


Boj s poľným blatom ukončuje lesné blato. To síce nie je také lepkavé, ale o nič zjazdnejšie a po trati sa stále nedá ísť. Viacerí tlačia, ja to beriem cez trávu a malinčie pri ceste. Veď prečo nedostať defekt, keď môžeš. Ešte si to sama pre seba pekne skomentujem, pohľadom hypnotizujem každý tŕň, po ktorom vedome prechádzam a svojou vnútornou silou prehováram maliny, aby si moje šliapanie po nich nevšímali a nevrátili mi to prázdnou dušou.

Asi som bola presvedčivá, z tohto úseku totiž vyviaznem bez ujmy. Teda, aspoň čo sa bicykla týka. Moja súperka mi totiž zasa utiekla a tak minimálne moja hrdosť nejakú tú ujmu utrpela. Nehovoriac o tom, že zatiaľ mám za sebou len 3,5 kilometra a už stihla ubehnúť polhodina.

„...šotolina, asfalt, idete“

O niečo neskôr križujeme cestu, kde stojí regulovčík: „...šotolina, asfalt, idete,“ vypočujem si príjemné hlásenie. Nikdy som sa tak veľmi netešila na asfalt ako teraz. Radosť však musí chvíľu počkať, čo si sama pre seba aj nahlas komentujem, keď uvidím, že vchádzame na ďalší blatistý trail. A cyklista za mojím chrbtom to potvrdzuje. Vraj ešte nejaký ten úsek bude treba bojovať.

Môj boj však vyzerá tak, ako keby som na bicykli sedela prvýkrát v živote. Všetky pumpy, dropy, prekážky obchádzam, celá „pototočkovaná“. Kolesá bez dezénu, zalepené tým hnusným „magľajzom“, bike bez akéhokoľvek gripu pláva po traile ako po ľade.


O chvíľu sa trail rozdeľuje na dve trasy, a teraz, že vyber si… Síce organizátor pred štartom vravel, ktoré traily sú viac či menej náročné, no kto by si to pamätal, zvlášť po všetkých tých strastiach. Vyberám si ľavú stopu a hneď na to si vravím, že pravá bola tuším tá jednoduchšia… Nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť, odjazdila som len tú jednu. Vzápätí všetci predo mnou zliezajú z biku, tak zliezam aj ja. Veď čo nedajú oni, ja určite nie (nie je nad poriadnu dávku sebaistoty). Rozhodnutie to však bolo dobré. Pred sebou uvidím fajnový rockgarden, s alternatívnou stopou po schodoch. Samovražedné sklony zatiaľ nemám a svoj bicykel vediem pekne za „rúčku“ vedľa seba.

Cez cieľ a zasa do lesa

Hneď za tým nasadám, prechádzam cez jeden a následne druhý mostík... A prichádzame do miesta cieľa, kde je XCO vložka. Vytrepať sa hore na kopček je ťažšie, než sa na prvý pohľad zdá a kúsok musím potlačiť. Žena v mikrofóne ma už komentuje, ľudia povzbudzujú, a tak s trápením prechádzam cez detský pumptrack a prebieham cez cieľovú rovinku – s chuťou zabaliť to. Tento čin som si však odpustila a vchádzam späť do lesíka, na ďalší poctivo vybudovaný trail. Tu sa trochu potrápim v miernom stúpaní a na moju radosť nabieham na asfalt.

Zúfalo zosadám, v duchu spomínam na všetky nadávky sveta a preklínam deň, kedy som prvýkrát nasadla na bicykel.

V traile som obehla pár bikerov a tak sa po rozbehu na ceste stále otáčam – a nikde nikto, ostávam sama. Za jazdy si pooberám najväčší bordel z kolies, no veľmi som si nepomohla a blato ma stále brzdí. Tak nakoniec zastavujem, rýchlo vyhádžem za vlečku blata z najbolestivejších miest (môjho bicykla, samozrejme) a hneď sa ide o kus lepšie. O chvíľu prichádza zjazd a zvyšné blato lieta na všetky strany... A ja aspoň na chvíľu naberám rýchlosť.

Neverending story

Človek by sa aj tešil, keby mi tachometer nebonzoval, že mám za sebou len tretinu cesty a trvá mi to už dobrých 50 minút. Ja tu asi umriem na starobu. Dlhý asfaltový úsek s neustálym stúpaním na pozitívnom myslení nepridáva. Po čase osamote, ktorý pocitovo vyzerá byť podobný nekonečnu, stretávam iných pretekárov. Pomaly dobieham a predbieham jedného za druhým, no mojej súperky nikde. V duchu obdivujem, ako riadne mi utiekla. Na poklony však nie je čas.

Po asfalte nás čaká návrat do blatistej reality. Celý nekonečný asfalt rozmýšľam, že by to chcelo gél… Dávam si ho až v najväčšom blate, kedy by sa hodilo mať obe ruky na rajdoch. Ale veď, prečo si to nesťažiť. A tak bojujem s gélom aj blatom zároveň. Trochu zenergetizovaná nabieham na ďalší trail. A ako to už býva zvykom, v najkrajšej časti mi vypovedá baterka v kamere. Škoda preškoda, úsek to bol naozaj pekný. Aj keď na druhej strane asi dobre, že môj trápny „výkon“ nebol zaznamenaný.

Bolestivý záver dňa

Cesta sa rozdvojuje. Na výber je Snake a niečo, čo si nepamätám. Snake mal byť jednoduchší, logicky idem tade. Ledva však vleziem na trail a chytia ma kŕče do oboch stehien. Svaly totálne zaseknuté, neviem potočiť pedálmi. Tak zúfalo zosadám, v duchu spomínam na všetky nadávky sveta a preklínam deň, kedy som prvýkrát nasadla na bicykel.

Akoby nestačilo, v najblbšom úseku, kde nemám kam uhnúť, na mňa zozadu začne ručať premotivovanec v modrom. Týpkovi uznávam výkon, dobieha ma totiž biker z dlhej, zato ten nechutný slovník na moju osobu, napriek tomu že som ho nespomalila a zo všetkých síl som mu utekala zo stopy, si pokojne mohol odpustiť. Široko ďaleko nikto ďalší, nikto ho nedoťahoval, aj keby som ho o jednu sekundu spomalila, verím, že by ho to nezabilo.

Nuž ale čo, všelijakí sme. Ja teda pomaly trpím ďalej, nohy neposlúchajú a do cieľa sa takmer doslova už len doplazím.

Posledné strasti a radosti v zázemí

V cieli ma čaká veľké sklamanie, keď zistím, že baba, ktorú som celú dobu „naháňala“, sa dala pre zmenu na dlhú trať. A tak moja hlavná súperka nakoniec nebola súperkou... Našťastie som tam mala ešte jednu ženu a tak som na pódiu nestála sama.


Hlavne, že to už mám za sebou. Zničená odpočívam v zázemí, snažím sa pritom tváriť veselo. Už sa aj chystám nasadiť dávku magnézia, keď pri mne odparkuje iný pretekár, s podobným problémom. Tak mu dávam svoje magnézko a kŕče u mňa ešte trochu pobudnú. Veď už si ich nesiem so sebou zopár kilometrov, tak prečo nie.

Jedlo v cene štartovného ma príliš nepotešilo, nakoľko nebolo „vege-friendly“ a salámovú bagetu vymením radšej za jednu tyčinku. Hladná som sa vydala umyť svojho tátoša. Tu stretávam svojho záchrancu z trate, trochu sa pomotáme a začína vyhlasovanie výsledkov. Kompletné výsledky pretekov nájdete na tomto odkaze.

Na záver by som rada poďakovala organizátorom za príjemné zážitky. Trať bola naozaj parádnická, technická, v suchom počasí by to bol hotový luxus. Určite každému odporúčam si tieto preteky skúsiť. Ja sa sem veľmi rada vrátim, o rok hádam už v lepšom počasí .