Specialized Dubnický (Saharský) maratón 2011

17. ročník najstaršieho MTB maratónu na Slovensku sa už tradične konal na konci letných prázdnin na úpätí Strážovských vrchov v Novej Dubnici. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch edícií, kedy sa skloňovalo blato vo všetkých pádoch, nás tentoraz čakali doslova saharské podmienky. Celý týždeň pred samotným maratónom teploty na Slovensku počas dňa neklesli pod 30°C a no a predpoveď na sobotu sa niesla v podobnom duchu, čiže poriadny hic.

I keď si myslím, že drvivej väčšine bikerov už Dubničák netreba predstavovať, nezaškodí pripomenúť, že v sobotu 27.8. si to vyše 5 stoviek štartujúcich medzi sebou rozdalo na štyroch tratiach – HARD 100km/3250m, KLASIK 67km/2000m, BASIC 43km/1160m a BABY 9,5km/210m.


Príprava na môj tretí HARD nebola ničím výnimočná, v júli som ležal viac pri mori ako bikoval, v strede augusta som si odskočil do Švajčiarska na známy Eiger Bike Challenge, no a víkend pred maratónom pohodovka na Kráľovu hoľu. V strede týždňa som doprial môjmu Sparkovi nový zadný šalter, krátko ho otestoval a v duchu hesla „pred pretekom na nič nesiahať“, som ho odložil do kúta....


V sobotu ráno sme s Imrom do N. Dubnice dorazili čosi po 8-mej, prezentácia ako vždy bez najmenších komplikácií. Už len prezliecť, nahodiť číslo, krátky rozjazd a môžeme štartovať. Na štarte ako obyčajne staré známe tváre, nálada dobrá, len nafukovacia brána akosi odmieta spolupracovať. Nastupuje náhradné riešenie, nasprejovaná čiara na asfalte a môžeme štartovať. Výjazd z mesta obstaráva policajné auto, Radek Šíbl nenecháva nič na náhodu a zrejme trochu nechtiac sa nám všetkým vzďaľuje. Fúka však dosť silný vietor a tak zvyšok poľa na jeho mini únik nereaguje a radšej sa všetci držia spolu v balíku. Teda až do chvíle, keď sa asfalt mení na šotolinu. To už nestačím tempu prvej 15-tky a idem si svoje tempo. Matne si spomínam, že stúpanie je dosť dlhé, cca v jeho polovici nás čaká zatvorená rampa, čiže podliezť a ideme ďalej. Zozadu sa ku mne dotiahla asi pätica bikerov, medzi nimi aj Andrej (Shickmo). Pokračujeme prakticky stále do kopca až tesne pod Kamenné vráta, kde točíme prudko doprava smerom na Trenčianske Teplice. V zjazde zaregistrujem Miša, ako čosi rieši s bikom, dosť smola takto na úvod. Popri záhradkách sme nútení zastaviť, pretože chodník je takmer zatarasený osekaným hustým tŕním, ktoré sa dá jedine podliezť. To už sa dostávame na známe Pacošské serpentíny, chalanov predo mnou mám stále na dohľad, prvé dve zákruty prechádzam ešte trochu nemotorne, ale postupne sa dostávam do rytmu. Teplo je zatiaľ celkom znesiteľné, v lese je chládok a na otvorených úsekoch nás ochladzuje vietor. Na vrchole stúpania sa doťahujem za Andreja a spolu prechádzame prvú kamenistú pasáž. Moje metalické platničky dávajú o sebe okamžite vedieť, aspoň budú mať o mne súperi prehľad...Pokračujeme prudkou stojkou, kde obaja tlačíme, no a v následnom zjazde míňame Mareka, ktorý pre dnešok smutne konštatuje koniec vďaka namotanému prehadzovaču...


Z lesa vychádzme na lúky, v diaľke vidím mihnúť sa dvoch bikerov, ktorí sa vracali po minutí odbočky. Po kamenistom zjazde nasleduje prvá pitná občerstvovačka, dlho sa nezdržíme a opäť stúpame úbočím späť do Teplíc. Na naše prekvapenie sa nekoná zjazd po serpentínach, ale klesáme rovno dolu na most, kde križujeme cestu a nasleduje záverečná časť úvodnej slučky opäť smerom na Kamenné vráta. Do sedla prichádzame spolu asi štyria, obávaný zjazd dávame s prehľadom po ľavej strane a po chvíli sme už na lúke nad Omšením, prví dvaja s námahou brzdia vo vyjazdených koľajách, ja radšej úplne zastanem a prenesiem bike do lepšej stopy. Medzitým okolo nás preletel Andrej a všetci sa znovu stretávame na občerstvovačke. Je tu celkom kľud, zdá sa, že poslední Klasici tu boli už dávno. Alfou a omegou dnes bude dostatok tekutín a tak prvé čo urobím, je, že doplním vodu do rezervoára. Doprajem si jeden gél, nejaký ten koláčik a melón a osamote sa vydávam smerom na Baske. Prvá časť stúpania nemá takpovediac konca-kraja, neustále sa vinie na hranici lesa po zvážnici. Zhruba po 2 kilometroch cesta prudko točí doľava a začína druhá, náročnejšia časť stúpania. Hláška o 5 kilometroch na vrchol ma moc neteší, nohy tiež akosi po tom úvode nejdú tak svižne a tak nejako bojujem sám so sebou, dúfajúc, že to bude len lepšie. Už obieham aj skupinky z chvosta trasy Klasik, cesta je však široká a miesta je dosť. Keďže môj „super“ computer ma opäť raz nesklamal a po 15 km sa prepol do režimu druhého kolesa, tak sledujem len nadmorskú výšku a očami prihadzujem metre niekam nad 900, aby som už bol na vrchole. Záver na Baskom je jednoznačne najťažší, ale na najľahšom prevode sa tam už nejako doplazím. Je tu rušno, niekto si užíva pohodu pri koníkoch, niekto odpadáva od horúčavy.


Opäť doplním vodu, dojem tyčinku a idem ďalej. Zjazd z Baského tiež nepatrí medzi tie najľahšie, ale za sucha to nie je zase také hrozné. Po krátkom lúčnom stúpaní nasleduje ďalší prudký zjazd no a hneď na jeho začiatku cítim ako mi uchádza predné koleso a len tak tak to ubrzdím. Predný plášť je podozrivo mäkký, takže asi defekt...vynesiem bike pár metrov do kopca na rovinu a skúšam zistiť, kde je problém. Našťastie defekt to nie je, len sa mi uvoľnila matička v galuskovom ventilku pod čiapočkou a pomaly unikal vzduch. Dofúkam to, čo to dá a púšťam si to tým zjazdíkom znovu, opäť už s Andrejom v tesnom závese. Po lúčnom stúpaní nás čaká hrebeň až na Homôlku, kde je niekoľko výživných stojok, ktoré však radšej tlačíme. Na Homôlke sa mi zdá atmosféra oproti iným ročníkom trošku komornejšia, s námahou do seba natlačím žemľu so salámou a nejaké to ovocie. Ešte trochu pre istotu dofúknem to koleso a ide sa ďalej. Zjazd je pekne rozbitý, ale stopa voľná, takže znovu bez problémov, dole po ceste z Dolnej Poruby sa už psychicky pripravujeme na ďalšie výživné stúpanie. Obaja sa snažíme ísť si vlastné tempo, ale tu už má Andrej mierne navrch a po výjazde z lesa na lúku mi uchádza asi 100 metrov. Snažím sa udržať si ho aspoň na dohľad, čo sa mi celkom darí a znovu sa stretávame na ďalšej občerstvovačke v Hornej Porube.


Už cítim celkom únavu a tak si na chvíľu sadám do trávy a vyzúvam si tretry, pretože ma začali páliť nohy. Andrej ide ďalej, ja asi o 2 minútky po ňom. Znovu stúpam, zmierený s tým, že ho už dnes neuvidím, avšak za chvíľu ho opäť obieham, keď si odskočil na cik-pauzu. Trať vedie viac-menej po úbočí, až sa dostane na začiatok tzv. Ilavskej slučky, regulovčíci ma posielajú rovno, pamätám si, že to bude chvíľu stúpať a potom bude dlhší zjazd. To už mi opäť dýcha na chrbát Andrej, na konci zjazdu cítim nejaké vibrovanie z predného kolesa, dnes už mi praskla druhá špica a ako naschvál obe pri kotúči. Na chvíľu teda zastavím, aby som ich aspoň obmotal, Andrej je medzitým nenávratne preč. Koleso po asfalte poriadne lieta, pomedzi domy znovu cesta stúpa na druhú časť slučky. Pri pánovi, čo kontroluje prejazd radšej na chvíľu zastavím a snažím sa to rýchlo vycentrovať. Prehodím s ním pár slov o situácii na špici a pokračujem ďalej. V tiahlom stúpaní kontrolujem pohľadom, či je niekto za mnou, ale očividne to dnes asi dobojujem osamote. Stúpania sú tu síce krátke, ale o to výživnejšie a poobedné teplo zo mňa vysáva posledné zvyšky energie, navyše keď viem, čo bude nasledovať. Konečne sa dostávam do zjazdu po rozbitej asfaltke, kde si rovnako moc neoddýchnem. A to teraz začne to pravé peklo.


Idem najprv pomedzi domy, šípka jasne ukazuje doprava, no ja nepríčetne pokračujem ešte asi 20 metrov ďalej rovno, kým na nezastaví brána družstva. Otočím sa späť a o pár metrov začne to, čoho som sa od začiatku najviac obával. Tajne dúfam, že aspoň stopa na lúke bude pekne vyhladená, lenže opak je pravdou a tak z posledných síl na najľahšom prevode so sklonenou hlavou bojujem. Toto dnes tlačiť nebudem. Nejako sa teda vytrepem do sedla, kúsok rovinka a po nej konečne oddych na občerstvovačke. Tu už je takmer vybrakované a to viem, že za mnou sú ešte zhruba dve desiatky Hardistov. Znovu dám výborný koláčik, posledný krát dolejem vodu a osvieti ma, že by som si mohol namazať reťaz. Olej by sa aj našiel, ale kým ho pán stihol vydolovať z auta, zazvonil mu mobil a to už som naozaj nemal chuť čakať. Tak som dal zvyšku osadenstva zbohom a vydal sa na posledné kilometre a to hneď rovno na ďalšiu chuťovku prudko do kopca po lúke. Pamätám sa, že tu bývalo kopec ľudí, dnes počúvam len svoje fučanie pri tlačení biku. Nohy si chvíľu oddýchli a tak to ani tak nebolí. Čo som však už vôbec nečakal, po pár metroch následného zjazdu stretávam Andreja, ktorý celý dobitý telefonuje s manželkou. Zastavím pri ňom a zisťujem, či je v pohode. Na ruke a nohe krvavý šrám, veru nič moc. Avšak stojí na nohách a to je hlavné. Posielam ho späť do Iliavky a pokračujem znovu sám. Zvážnica je spočiatku rozjazdená od lesných mechanizmov, ale potom konečne vychádzam na solídnu šotolinu a je mi jasné, že cieľ už nie je ďaleko. V zjazde ma ešte stačí cvaknúť Maťo a s vypätím posledných síl prichádzam do Kolačína. Kontrolujem hodiny, je niečo pred 16-tou, do 7 hodín to asi nestíham. Už len odbočka k amfiku, jeden hupík a na moje prekvapenie je na časomiere 6:59:50. Takže super, aspoň z niečoho sa môžem tešíť. Teraz už len očistiť bike a seba, niečo zjesť a môžeme si vychutnať vyhlásenie a tombolu.


Celý maratón bol pre mňa naozajstným zážitkom, mám rád to trápenie na dlhej ťažkej trati, veľa ľudí to dnes kvôli teplu radšej zabalilo, a tak všetci čo došli si zaslúžia obdiv. Je to možno subjektívny pohľad, ale za seba si dovolím tvrdiť, že Dubničák je naozaj najťažší maratón na Slovensku. " title="