Liptovské derby na poslednom snehu

Na Veľkú noc sme sa rozhodli partia v počte 8 kusov zaútočiť na liptovské cyklotrasy. Keďže mne lesné asfaltky a nim pridružené infraštruktúry moc nevoňajú, rozhodol som sa prísť o 2 bajkovacie dni skôr a ponaťahovať reťaz o čosi viac ako je zdravé.

1. deň - Donovaly

V stredu pred Veľkou nocou boli na Donovaloch 2 stupne a nárazový vietor – ideálne podmienky pre zážitkovo-expedičnú bajkovačku. Keď som sa prezliekal a montoval bajk na hlavnom parkovisku ešte snežilo. Asi prvýkrát v živote som tam videl stáť iba jedno auto – moje. Trvalo mi viac ako polhodinu, kým som sa odhodlal vystúpiť z auta. Aj som sa pýtal sám seba, či som neprekročil nejakú hranicu, ale nie, boli to len plané myšlienky.
Na ruksak som ešte eskapáskou pripevnil kravský zvon, ktorý nosím v oblastiach s výskytom brumíkov a vydal som sa po žltej značke v smere na Korytnicu. No čo Vám k tomu poviem? Fúkal škaredý studený vietor, do toho snežilo, nič som nevidel, aj som zablúdil, a aj poriadne hrešil. Zobral som aj väčší foťák, že to pofotím, ale nakoniec som dával všetko na mobil, pretože som sa neodvážil zastavovať na dlhšie ako bolo nevyhnutné.



V bode, kde sa žltá turistická značka odpája od cyklotrasy je nevhodné pokračovať po žltej ďalej. Hovorím si, bude pekný singel, dám to. Singel aj bol, ale všetko mokré, samý koreň a kameň plus popadané stromy. Moje Fast Traky neprekvapili ani raz a šmykli sa naozaj všade, kde sa dalo. Plášťová variácia, ktorá sa po dlhoročných skúsenostiach ukázala ako najoptimálnejšia v Malých Karpatoch je v Tatrách zlý vtip.
Nakoniec som sa zgúľal do Korytnice, kde ako najhorší úsek napriek všetkému označujem asi 700 metrov po hlavnej ceste. Doteraz neviem pochopiť ako môže byť hlavná cesta z Liptovskej Osady na Donovaly vedená ako cyklotrasa? WTF?!
Z Korytnice logicky na Hiadeľské sedlo a odtiaľ obchvatom Kozieho chrbáta. Tento úsek som išiel prvýkrát a hneď ho zaraďujem do top bajkerských klasík, krásny výstup, škoda len, že je tak od ruky. Snehu bolo tak akurát, že sa dalo šlapať, žiadna stopa, iba moja. Obchvat Kozieho chrbáta je nádherný singel + správne množstvo snehu = krásny zážitok. Až po hrebeň som išiel vo vákuu, ale akonáhle som vystrčil predné koleso z lesa, nebolo mi všetko jedno.


Na hrebeni stretávam dvoch vyfúkaných fešákov z Trnavy, ktorí to majú namierené do Telgártu. Ešte mi vravia, že budem musieť asi pár úsekov potlačiť, ale ja som v pohode, toto som už išiel a poznám to. Prejdem prvých 200 metrov a sfúkne ma z bajku. Zbystrím, hovorím si jazdecká chyba. Prejdem ďalších 100 metrov, sfúkne ma druhý raz. Ten hrebeň je v podstate rovina, ale naozaj sa nedal ísť. Chalani mali pravdu – potlačil som. Hore to bol čistý mordor.


Zjazd po červenej na Donovaly je obligátna záležitosť, zo začiatku ale dosť kamenistý. Ešte nikdy som ho nedal v sedle, ale na väčších zdvihoch, väčších kolesách, s väčšími bajkerskými skúsenosťami nevidím problém.
Záznam trasy 1. dňa - http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=149337

2. deň Chata pod Náružím a Žiarska chata

Keďže v stredu som mal ešte nejaké povinnosti a bajktrip bol vytýčený len na pár hodín, vo štvrtok som si to vynahradil celodenným odpalom. Keď sa spomenie Chata pod Náružím, alebo Chata Červenec, nie veľa ľudí vie o čo sa jedná. Je to chata vo výške 1420 m.n.m. a dá sa tam dostať na bajku a to je úplná informácia, ktorú bajker potrebuje, zvyšok si vygooglite.
Tentokrát štartujem v Liptovskom Mikuláši v smere na Bobrovec. Počasie jedna báseň, asi o tri triedy lepšie ako na SHMU. V Bobrovci zastavujem na miestnom cintoríne, že čo to pofotím. Dal som sa do reči s pánom, čo čistil hroby. Porozprával mi pár príhod o tom ako išiel na závodnom bajku z Oravy, a ako sa mu furt lepil defekt na koleso a spravil to Pofaplastom. Potom padla reč na medvede a o chlapíkovi, ktorý ušiel pred medveďom na strom, lenže maco ostal pod stromom a nie, a nie odísť, reku čo sa robí? Chlapík sa pozrie hore do koruny a tam dve medvieďatá. Ako tento príbeh skončil som sa ale nedozvedel.


Hovorím mu o cieli mojej dnešnej cesty, pýtam sa na zjazdnosť pre bajk. Ku podivu ma veľmi presne informuje, ešte spomenie aj MTB preteky do vrchu, ktoré sa tam každoročne konajú. S potmehúdskym želaním, aby si medveď môj zvon nepomýlil so zatúlaným baranom z košiara sa naše cesty rozišli.
Idem v smere na Tokariny a odtiaľ po zelenej a modrej až na chatu. Cesta je to upravená, žiadne rigoly, koľajnice ani nič podobné, ale ostrá ako šľak. Naozaj je to zaberák, prvý kilometer som ako tak dal, ale minul som všetku energiu, čo som mal na celý deň. Potom som stál každých 300 metrov, ale hovorím si toto nemôžem tlačiť. Vpredu mám dvojpílu, tak tipujem, že na klasickom trojkolečku sa to pôjde o trošku jednoduchšie, ale ja som sa vytrápil.


Zhruba v polovici stúpania je partizánska skrýša a naozaj pekný výhľad na Nízke Tatry a Liptovskú Maru. Zhruba v tomto úseku sa začali objavovať aj snehové polia. Po rozdelenie zelenej značky od modrej, kde zelená pokračuje na vrch Babky a modrá na chatu sa plus mínus dalo šlapať, ale sneh + strmosť kopca mi dali zabrať a miestami som už tlačil. Inak najstrmšie sa mi zdali prvé 2 km od križovatky Tokariny. Posledné 2 km som bajk striedavo tlačil alebo niesol na chrbte, miestami bolo aj 20 cm snehu.



Hore na samotnej chate svietilo pekne slniečko, tak som si vymenil ponožky, celkom som obschol, úplná paráda. Najmenej sto krát som sa chcel otočiť, že čo tu hľadám v tom snehu, ale nedalo mi to, že keď už som tu, predsa to dám až hore. Dnes, ako píšem tento report, som naďabil na fotky Chaty pod Náružím a porovnal to s mojimi, je tam veľa nezrovnalostí. Očividne som našiel úplne inú budovu a k samotnej chate mi chýbalo ešte pár sto metrov. Proste hore na grúni je nové sídlisko a bola moja chyba domnievať sa, že tam bude iba jedna chata. O dôvod viac sa tam vrátiť a výjazd zopakovať.



Dole som sa spustil rovnakou cestou a pokračoval po červenej do Žiarskej doliny a potom aj na samotnú Žiarsku chatu. Červená podtatranská magistrála je pekný – stredne náročný tip na bajktrip. Dokonca som na nej stretol aj týpka na cesťáku. Ja naňho čumím jak puk, a on na mňa, že sa len tak vozí. Rozhodne to ale na cesťák neodporúčam, sú to klasické lesné cesty. Výstup na Žiarsku chatu je dosť jednoduchý asfalt, pokojne aj pre trošku viac zdatné rodiny s deťmi. Zjazd na železničnú stanicu do LM mi trval cca hodinu, s tým, že mokré pasáže som išiel pomaly, aby som sa nezafŕkal.
Záznam trasy 2. dňa - http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=148319