Môj pohľad na Jarný šprint

Tak, a za sebou máme ďalší, v poradí 5. ročník Jarného šprintu, ktorý sa konal 27.4.2014 v Bystričke. Pre viacerých bikerov je to už stabilná súčasť kalendára, presne tak aj pre mňa. Ja som zatiaľ nevynechal ani jeden ročník. Nezainteresovaný človek by si pomyslel, že rovnaká krátka trať už nedokáže ničím prekvapiť. Opak je však pravdou, pre mňa bol každý ročník jedinečný a v niečom špecifický.

Aj tento rok som sa tešil do Bystričky, už za tie roky viem, čo ma tam čaká. Dokonca ani nikdy neriešim aké má byť počasie. Maximálne tak zhodnotím, či sa na slnku upečiem alebo naopak zakonzervujem v blate. To je jedno, tých 9 km vydržím aj keby krúpy padali (mimochodom, vážne by som chcel na vlastnej koži zažiť krupobitie). Takže to, že počasie bolo aké bolo, sa ma nijako nedotklo. Začalo to raňajším dažďom, keď ma cestou z intráku trochu upršalo. Ale v Martine pršalo len tak decentne, v Bystričke na úpätí Malej Fatry pršalo viac. Kým som tam však dorazil, tak aj tam prestalo pršať a takto pekne už vydržalo celý deň.


Prišiel som medzi poslednými, a tak som dostal číslo 202. To som celý ja, občas sa šulbem a potom nestíham. Na svoju obranu musím povedať, že som celú noc nespal, tak som bol ráno pochopiteľne „nevyspatý“. Ledva som došiel a už pomaly začali preteky. Prvý štartoval o 10:00 a ďalší postupne jednotlivo v 30 sek. intervaloch. Tento rok prišlo 214 cyklistov a keby bolo krajšie počasie, tak si myslím, že by aj padol rekord podujatia, čo je 221 v minulom roku. Taktiež bola tento rok obmedzená účasť na 240 pretekárov. Vyššia účasť by znamenala veľmi dlhé čakanie na štart a dojazd posledného pretekára. Ja som mal čas do štartu ešte hodinu a 40 min, tak som mohol na trati porobiť pár fotiek.


Trať má 9 km, z toho približne 5 km je asfalt, zvyšok sa ide v lese. Svojim profilom je nenáročná. Tento rok tam bolo trochu viac blata ako býva zvykom, ale stále v rámci mojej normy (zažil som aj oveľa horšie podmienky). Takže v cieli boli všetci pekne zakonzervovaný v blate. Masakrálny bol hlavne posledný dlhší úsek na trati. Tento úsek sa ide už mierne z kopca, tak takáto blatová brzda nie je vôbec príjemná. Základom bolo nezastaviť a nezapadnúť v tom blate pár metrov pred cieľom, inak by sa ťažko rozbiehalo, jednoduchšie by už bolo si to proste odbehnúť. Ja som mal navyše tú smolu, že som štartoval takmer posledný, takže celú trať mi rozrylo skoro 200 pretekárov. Ale v podstate mi to bolo už jedno, ja som si tento rok výnimočne nedal žiaden cieľ, či už určité umiestnenie alebo čas. Tento rok som proste chcel len v zdraví dôjsť, keďže mám najazdených len málo kilometrov. Však tomu nasvedčuje aj môj čas, skoro 33 min. To sa mi nestalo, aby som šiel viac ako polhodinu. Je pravda, bolo blato, ale aj tak nie také, aby som sa terigal takto dlho. Svoj cieľ som teda tak či tak splnil a preto som spokojný so svojim biednym časom a hlbokým umiestnením v štartovnom poli. Najrýchlejší bol Tomáš Kojtál s časom 23 min a 38 sekúnd, čo je pekný čas aj za prašných podmienok, nieto ešte v blate!


Poobede vyšlo aj slnko, ktoré spríjemnilo čakanie na vyhodnotenie a tombolu. A to sa nestalo prvýkrát, že na Jarnom šprinte spoza oblakov vyšlo slnko, ktoré už nik nečakal a tak aj chladné pivo išlo ľahko dolu krkom. Pozrel som ešte vyhodnotenie, tombolu a pomaly sa vybral späť na intrák, keďže som bol dosť unavený. Ako každý rok, tak aj teraz beer inside team odviedol dobrú prácu a je nutné ich len pochváliť, aby mali chuť pokračovať aj ďalšie roky. A ja ich vždy rád pochválim, dúfam len, že potom moc nespyšnejú, to by som si neodpustil.

Toto je už môj piaty report, to už samo o sebe niečo hovorí o tom, ako rád tu chodím. Práve som si prečítal svoj report z prvého Jarného šprintu, ktorý sa konal v roku 2010 a bol zverejnený ešte na mojom, už zrušenom, blogu. A nadpis som zas zvolil ako symboliku na môj úplne prvý report a článok na MTBikeri. Zaspomínal som si na moje vtedajšie bezstarostné časy, kde som vtedy bol, kde som teraz a kam budem kráčať...