Chorvátsko 2004

Nápad ísť do Chorvátska na bicykloch v nás driemal už dlhšiu dobu. Aj ja, a aj ostatní kamaráti sa od malička venujeme cestovaniu, turistike, cyklistike a najmä horským bicyklom, takže sme si mysleli že skúseností máme dosť. Takže najväčší problém bol dohodnúť sa na termíne výletu. Najviac sa nám pozdával začiatok leta. Dohodli sme sa, že vyštartujeme v posledný Júnový týždeň – nie sú ešte také horúčavy, a cesty sú vtedy pomerne prázdne...

{photo} Fotogaléria z expedície

---

Od sna k realite

Čím viac sa blížil koniec školského roku, tým bolo viac aj smelých nápadov, ako a kam ísť na dovolenku. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že tou ideálnou krajinou je Chorvátsko. Keďže nepatríme medzi bežných turistov, pre ktorých slovo dovolenka znamená ležanie na hotelovej pláži, rozhodli sme sa pre trochu netradičný spôsob cestovania a ubytovania. Rozhodli sme sa ísť do Chorvátska na bicykloch.
Nápad ísť do Chorvátska na bicykloch v nás driemal už dlhšiu dobu. Aj ja, a aj ostatní kamaráti sa od malička venujeme cestovaniu, turistike, cyklistike a najmä horským bicyklom, takže sme si mysleli že skúseností máme dosť. Takže najväčší problém bol dohodnúť sa na termíne výletu. Najviac sa nám pozdával začiatok leta. Dohodli sme sa, že vyštartujeme v posledný Júnový týždeň – nie sú ešte také horúčavy, a cesty sú vtedy pomerne prázdne.

Príprava

Pôvodne nás malo ísť až deväť, ale niektorí členovia si to z rodinných, finančných a iných dôvodov rozmysleli, takže nakoniec sme zostali piati. Ja som mal na starosti organizačnú a kartografickú prípravu, Peťo mal vyriešiť technický stav bicyklov a náhradné diely, a Paľo sa rozhodol pre lingvistické kontakty. A tú krajšiu časť nášho tímu tvorili šikovná Janka, a vždy usmiata Hanka, ktorým okrem iného vďačíme najmä za chutnú stravu.
Menší problém boli naše bicykle. Každý z nich potreboval dôkladnú údržbu, množstvo nových a náhradných súčiastok. Brzdové gumičky, lanká, duše, pneumatiky... Dôležitá bola najmä kúpa nosičov na batožinu a cyklistických tašiek. Keďže kúpa kvalitných komponentov by bola pre nás finančne dosť náročná, tak sa chcem za všetkých poďakovať našim sponzorom: Športservisu v Podunajských Biskupiciach a Kaktus bike-u v Karlovej Vsi. Skúsili sme ešte jednu netradičnú vec: vďaka firme Alfa Tyre sme si nechali v ich servise na Poliankach napustiť do pneumatík zmes dusíka Pneumix. A musím konštatovať, že sa celkom dobre osvedčila.
Keďže som diabetik, musím sa poďakovať aj môjmu diabetológovi dr. Barákovi za konzultácie a úpravu inzulínových dávok. Obvykle si aplikujem Actrapid 3 krát denne (vzdy po 7 – 8 jednotiek) a Insulatard (19 jednotiek). No počas výletu sme sa rozhodli dávky znížiť: Actrapid vždy len 2 – 3 jednotky, a Insulatard iba 12 jednotiek. Samozrejme že som si pribalil aj ostatné bežné lieky, základnú lekárničku a dostatočné množstvo vitamínov a minerálov.

Štart

Konečne prišiel deň „D“ sobota 26.6.2004. Vo štvrtok aj v piatok intenzívne pršalo, takže sobotné ráno plné slnka nás dosť potešilo. Spal som iba 3 a pól hodiny, lebo ako vždy, aj teraz som si nechal balenie na poslednú chvíľu. Keď už som mal všetko zbalené na bicykli, postavil som ho na váhu, a neveril som vlastným očiam: vážil takmer 40 kg! O 7:15 sme sa všetci stretli pod Novým Mostom a o 7:45 sme slávnostne vyštartovali. Dlhšiu chvíľu trvalo, kým sme si zvykli na inú stabilitu našich bicyklov. Slnko svietilo, teplomer ukazoval okolo 20 stupňov, vietor nám fúkal do chrbta – ideálne podmienky na cyklistiku.

Maďarsko

Po bezproblémovom prechode hraníc nás čakala najľahšia a najrýchlejšia časť našej cesty. Za prvý deň sme prešli 215 km! (ďalšie dni to bolo okolo 100 km za deň) Severozápadné Maďarsko je dosť stereotypná krajina. Na všetky strany kam oči dovidia je nekonečná rovina. Cesta ubiehala v pohode: naľavo od cesty bola kukurica, napravo obilie, a po hodine jazdy to bolo zase opačne. Sem tam nejaký Agátový lesík, a občas nejaká dedinka. Problémom sú milióny komárov (a sem-tam aj kliešte), ktoré na nás útočia v každom tieni, a hlavne po zotmení. V Maďarsku je hustá sieť vedľajších ciest s väčšinou dobrým asfaltom, spestrením je množstvo zachovalých Trabantov , Wartburgov, a Žigulákov.
Balaton a okolie. To už je iná krajina: množstvo kopcov s listnatými lesmi (konečne trochu tieňa), občas sa na niektorom objaví aj hrad či zrúcanina. Samotné jazero je obrovské: po dĺžke ani nevidno na jeho koniec. Na brehu je množstvo hotelov a kempov, ale za vstup na väčšinu pláži sa platí. Sú aj miesta kde sa dá kúpať zadarmo, ale tam je zväčša rákosie a bahno. Ale nám to nevadilo, lebo voda teplá 28 stupňov nás priam lákala. Zaujímavé je, že ak si chce niekto zaplávať, musí ísť asi 50 metrov od brehu. Tam už je voda po pás a dá sa v pohode plávať. Málokto o tom vie (lebo na mapách je iba málokedy zakreslený), ale asi 20 km juhozápadne od Balatonu je Kis – Balaton. Je to taká menšia kópia veľkého Balatonu, voda je tam rovnako teplá, plná rýb, ale niesu tam hotely a vstup do vody je zadarmo. Južne od Balatonov je už krajina mierne kopcovitá a neďaleko je pekný a tichý hraničný prechod Berzence H – Gola HR .

Chorvátsko – vnútrozemie

Oblasť medzi riekami Drava a Sava je snáď jedna z najzelenších oblastí v Chorvátsku. Narozdiel od suchého pobrežia, tu aj v lete spadne dosť dažďových zrážok. Aj nás tu večer chytila poriadna búrka s lejakom, a trvala skoro 12 hodín! Túto časť Chorvátska tvorí zväčša rovina až pahorkatina a obe rieky od seba oddeľuje pohorie Bilo Gora (je to niečo ako u nás Malé Karpaty). V údoliach je vybudovaných množstvo rybníkov. Túto oblasť vojna zväčša nepostihla, takže hospodárstvo je tu na dobrej úrovni. Väčšina ľudí žije z poľnohospodárstva, maloroľníctva, a chovu zvierat. Cesta nám ubieha bez problémov, akurát iba v okolí väčších miest je hustejšia premávka (na hlavných cestách sú iba málokedy krajnice).
Veľké priemyselné mesto Sisak, ktoré už leží za riekou Sávou tvorí hranicu vojnového územia. Odtiaľto sa už začína trochu iný svet. Rozstrieľané dediny a vypálené domy sú tu samozrejmosťou, pribudlo veľa vojnových pomníkov a pamätníkov. Keďže sme mali dostatok energie, rozhodli sme sa ísť priesmykom cez Zrinsku Goru (467 m.n.m.). Cesta je síce na mapách značená ako vedľajšia cesta 3. triedy, ale s poslednou dedinou sa končí aj asfalt, a cez priesmyk ideme viac-menej lesnou cestou a vojenskými mostami. Vďaka minulonočnej prietrži mračien sa miestny potok vylial z koryta. Okolo nás je krásna vlhká bujná vegetácia a mohutné lesy. Za priesmykom prespíme u veľmi milých miestnych ľudí, ktorý nám porozprávali smutný príbeh o nezmyselnej vojne. Ráno nás zobudí neuveriteľne vlhký vzduch a hmla s takmer nulovou viditeľnosťou. Spúšťame sa do okresného mesta Dvor. Stred mesta vyzerá ako ementál, jedine pekáreň má nový dom.

Bosna a Hercegovina

Most cez rieku Una tvorí hranicu medzi Chorvátskom a Bosnou. (Colníkom trvala kontrola našich pasov vyše 10 minút) Prechádzame cez neho do hraničného mesta Bosanski Novi. V meste vládne čulý ruch. Takmer všetky nápisy sú v azbuke, takže zisťujeme že sme v Srbskej časti Bosny. Je to úplne iný svet: sú tu mešity a minarety, ale aj pravoslávne kostoly, ľudia sú mierne tmavšej pleti, ženy (najmä staršie) majú zväčša celé telo aj s vlasmi zahalené (okrem tváre). V určitú hodinu sa z minaretov ozýva spev, ktorý zvoláva na modlitby.
Ideme proti prúdu rieky Una, údolím, ktoré sa stále zužuje až do úzkeho kaňonu. Cesta je v zlom stave, úzka. Miestny obyvatelia jazdia zväčša na starých dízlakoch (majú šťastie, že tu neexistujú technické a emisné kontroly). Ale miestny policajti jazdili na Škode Fábii (obvykle majú staršie VW Golf). Príroda tu je krásna, v jednej časti údolia sme dokonca počuli cikády. Jediný problém je, že okolité lesy sú na niektorých miestach zamínované. Našťastie sú tieto miesta obvykle označené tabuľkami. Údolie malo strategický význam nielen počas občianskej vojny, ale aj počas 2. svetovej vojny, o čom svedčí množstvo partizánskych pamätníkov. Rieka Una po celej svojej dĺžke tvorí množstvo kaskád, terás, a sem-tam aj nejaké vodopády. Voda je veľmi čistá, avšak aj veľmi studená.
Prichádzame do krajského mesta Bihač. Leží v širokej kotline obklopené mohutnými horami (cez ktoré budeme musieť nejako prejsť). V Bihači prebiehali počas vojny ťažké boje, a mesto bolo dosť poničené, ale zdá sa, že väčšina budov je už opravená. Rozhodli sme sa urobiť väčší nákup zásob (dá sa tu kúpiť aj „arabský“ chlieb), lebo ceny potravín sú tu omnoho nižšie ako v Chorvátsku (a aj nižšie ako na Slovensku!). Zaujimavé je, že platiť sa dá rôznymi menami, a rôzne meny aj vydávajú. Za mestom cesta stúpa stále strmšie, čo je znakom, že sa blížime k hraničnému priechodu Melinovac.

Chorvátsko – hory

Stúpame stále vyššie, cesta je miestami priam vysekaná do skaly. Asfalt je v dobrom stave, už pol hodinu sme nestretli žiadne auto. Zatiaľ čo napravo od nás svah stúpa takmer kolmo hore, naľavo je hlboká priepasť. Hranicu medzi Bosnou a Hercegovinou a Chorvátskom tvorí zaujímavý tunel vysekaný do skaly (tzv. čierna diera). Colníci sú mierne prekvapený keď im povieme odkiaľ a kam ideme. Hneď za colnicou nás „privítala“ známa tabuľka, ktorá nás upozorňuje, že aj v Chorvátsku sú niektoré oblasti ešte zamínované.
Prechádzame cez riedko obývanú oblasť, ktorú tvoria ihličnaté a zmiešané lesy, a trávnaté náhorné plošiny. Je tu čistý vzduch, a ráno je hmlisté a nečakane chladné (okolo 10 stupňov). Na cestách nieje takmer žiadna premávka, len občas sa objaví nejaké miestne Yugo, alebo Zástava. Okolo obeda prechádzame cez výrazný horský masív – cez prekrásny priesmyk Srbski Klanac (793 m.n.m.). Rozdeľuje od seba dve podnebné pásma: pred priesmykom sú lesy listnaté, vlhké a sýtozelené. Za priesmykom sa už začína typické Chorvátsko: suchá krajina, trávnaté prérie (príp. lesostepi), a úplne iné druhy rastlinstva. Miestami ešte vidno vypálené porasty a zuhoľnatené stromy – to spôsobili katastrofálne požiare v rokoch 1999 – 2002. Chvíľu skúšame ísť po hlavnej ceste 1. triedy, ale hustá premávka a množstvo kamiónov nás rýchlo odradí. Práve na hlavnej ceste dostala Hanka defekt (je to neuveriteľné, ale bol to jediný defekt počas celého výletu!).
V údolí rieky Zrmanja začínajú už natrvalo cikády, (a asi na dve hodiny sa asfalt premenil na kamene, hlinu a blato). Zase vchádzame do oblasti, kde sa muselo tvrdo bojovať (množstvo vypálených áut a opustené vyrabované osady). Nápisy v azbuke značia, že sme v srbmi obývanej časti Chorvátska (oblasť medzi Kninom, Šibeníkom, a Benkovacom). Večer sa pri pozeraní majstrovstiev vo futbale zoznamujeme s miestnou srbskou menšinou, a o všeličom s nimi debatujeme. V noci je krásny spln mesiaca.
Ďalší deň nám väčšinu času zaberie prehliadka národného parku Krka. Pozrieme si Kaňon, vodopády Roški Slap, dômyselné vodné mlyny a iné mechanizmy, vykúpeme sa v krásnej zátoke Visovačko Jazera, z mestečka Skradin sa loďou zdarma odvezieme na najkrajšiu časť národného parku – na vodopády Skradinski Buk (okrem Plitvických jazier je to ďalšie miesto, kde sa natáčal Winnetou). Voda je tu teplá a krásne čistá, zaujímavé je aj pozrieť si jaskyne skryté za vodopádmi!

Chorvátsko – pri mori

Večer prichádzame k Šibeníku. V okrajovej štvrti Bilice odbočíme z hlavnej cesty a spíme v malej tichej dedinke, mesto je hneď za kopcom. Pôvodne sme mali v pláne pokračovať popri pobreží ďalej, ale miestny obyvatelia nám po dohode ponúkli ubytovanie zdarma, ak u nich zostaneme, takže sme sa rozhodli zostať. Spávali sme vonku na terase, na matracoch, lehátkach, karimatkách. Spacáky už nebolo treba, lebo noci tam boli teplé (okolo 22 stupňov). A neboli tam skoro žiadne komáre (alebo bol kvalitný repelent).
Tí ľudia u ktorých sme bývali boli skvelý. Milý, ochotný, dobrosrdečný. Dokonca pre nás aj občas niečo navarili, napiekli. Večer sme spolu pozerali finálový zápas majstrovstiev vo futbale, inokedy sme spolu debatovali o tom, ako sa žije na Slovensku, ako v Chorvátsku, o príčinách občianskej vojny a jej následkoch.
Najčastejšie sme sa chodili kúpať do známeho turistického strediska Solaris, ktoré bolo vzdialené asi 20 minút jazdy na bicykloch. Sú tam pekné upravené pláže, čisté more, volejbalové ihrisko a chutná zmrzlina. V kempe bol dostatok Čechov a Slovákov, a ani pláže neboli moc plné. Aj počasie bolo super, počas celého pobytu pri mori bolo krásne slnečno, 33 stupňov. Toto bol cieľ našej cesty! Splnil sa nám sen!
Raz sme si spravili aj výlet do Vodíc. Cestou sme sa nezabudli zastaviť pri soche známeho vojnového hrdinu: Ante J. M. Boban sa postavil pred srbské tanky, keď útočili na Vodice. Vo Vodiciach už bola iná situácia: plné pláže, plné centrum. Nájsť si na pláži voľné miesto v tieni bolo umením. Poobede sme sa stretli so známymi zo Slovenska, spoločne sa najedli a zahrali sme si s nimi aj kvalitný volejbal.
Vždy keď sme išli na pláž alebo z pláže, prechádzali sme cez historickú časť Šibeniku, a chvíľku času sme venovali aj pamiatkam. Staré mesto je postavené v strmom kopci a nad ním je mohutná pevnosť s krásnym výhľadom. Romantikou dýchajú aj krivolaké a úzke uličky v ktorých akoby sa zastavil čas. A určite sa nedá prehliadnuť ani monumentálna renesančná katedrála sv. Jakuba, ktorá je dielom Juraja Dalmatinca.

Cesta naspäť

Najťažšie bolo znovu si všetko pobaliť. Ako je možné, že sa to nikdy nechce zmestiť do pôvodného stavu? Nemám rád lúčenia, a niesom v tom jediný. Aj naša „nová“ rodina bola prekvapená, že prečo neostaneme u nich dlhšie. Ale čakala nás ešte dlhá a ďaleká cesta, takže musel prísť ten okamih lúčenia. Vymenili sme si adresy, podali ruky, a odišli sme.
Vlak mal odchádzať o 22:15, ale kvôli rôznym komplikáciám odchádzal až po 22:45. Vozeň bol iba jeden, a zdal sa byť v pohode (akurát že bol strašne rozpálený od slnka), lokomotíva držala pohromade iba silou vôle (vyrobená bola pravdepodobne v 60 alebo 70 – tych rokoch). V Chorvátsku asi nepoznajú spešninové vozne, takže bicykle sme museli mať so sebou v kupé. Zaujímavé je, že cenu lístka za batožinu (i za bicykle) si určuje konduktor (sprievodca) podľa svojho uváženia. My sme sa po polhodine vyjednávania dohodli na 200 kuna za všetky bicykle. V stanici Perkovič sme pripojili ďaľších asi 10 vozňov ktoré išli zo Splitu. Cesta ubiehala viac-menej v pohode. Trať bola taká kľukatá a hrboľatá, že som nedokázal zaspať (hlavne kvôli tomu, že vlak na úplne každom priecestí intenzívne trúbil), a tak som sledoval zaujímavú krajinu za oknom (rozstrieľané vagóny z čias vojny, práve vykoľajený protiidúci nákladný vlak...). Za Kninom prišli horské stúpania. Vlak tam išiel tak pomaly, že viackrát sme už čakali pri dverách pripravení roztlačiť ho, ak by bolo treba. Našťastie vždy to nejako zvládol.
Ráno sme prišli do Záhrebu iba s 2 hodinovým meškaním, a zvláštne je, že to absolútne nikomu nevadilo (asi sú už zvyknutí). Ďalší vlak do Varaždinu nám išiel až za pol hodinu, takže sme si ešte stihli spraviť takú rýchlu prehliadku Záhrebu. Rozložením sa dosť podobá Bratislave, tiež v ňom rýchlo pribúdajú výškové budovy, a jazdia po ňom české električky (aj staré, aj nové). Centrum mesta sa začína práve na hlavnej stanici, pokračuje na sever veľkými námestiami a reprezentatívnymi budovami, a končí sa historickým jadrom.
Ďalší vlak už odchádzal presne podľa harmonogramu, ale z úplne iného nástupišťa (bolo dokonca mimo stanice!), takže išlo doslova o sekundy. Našťastie sme ho stihli, a 3 hodiny sme si mohli vychutnávať peknú malebnú krajinu medzi Záhrebom a Varaždínom.
Od Varaždínu po Slovinské hranice to bol potom už iba kúsok. Najprv sa zdalo, že bude hustá premávka, ale na viacerých úsekoch museli zastaviť dopravu kvôli asfaltovaniu ciest, takže potom autá vymizli. (jazdou po horúcom čerstvo naliatom asfalte sme si otestovali kvalitu našich pneumatík) Hranicu medzi Chorvátskom a Slovinskom tvorí rieka Mur. Slovinskom sme prešli v pohode za 20 minút, išli sme starou cestou cez Lendavu. Na Slovinsko – Maďarskom hraničnom prechode nás čakalo prekvapenie: veľká maďarská colnica Rédics bola úplne opustená! Asi už začína fungovať Európska únia. Pri dedine Zalabaksa sme prešli náš 1000 kilometer. Podvečerná búrka nás prinútila zavčasu rozložiť stan, a poriadne sa vyspať. Ďalší deň sme prešli všetky najzápadnejšie oblasti Maďarska. Je tu vcelku veľa lesov, hájov, listnaté a občas aj ihličnaté stromy. Večer sme hraničným priechodom Pamhagen prešli do Rakúska, a poslednú noc sme strávili neďaleko Neusiedlerského jazera. Ráno sme prešli opäť do Maďarska (colnica Nickelsdorf – Hegyeshalom), a presne o 12:00 sme cez colnicu Rajka prešli opäť na Slovensko! Nasledovalo kúpanie v jazierkach pri Rusovciach (konečne normálna voda) a plný pohár studenej kofoly. O 14:45 sme pri Novom moste výpravu slávnostne ukončili, a každý sa plný zážitkov pobral domov. Celkovo sme za 2 týždne prešli na bicykloch 1300 kilometrov!

Na záver:

Všetko nakoniec dobre dopadlo. Napriek pesimistickým víziám našich rodičov, sme sa vrátili domov živý a zdravý, a aj bicykle zostali celé. Diabetes mi nerobil žiadne vážne komplikácie. Glikémie som mal takmer ako zdravý človek (ak nie ešte lepšie) Musel som si dávať pozor na časté hypoglikémie, ale v pohode som ich zvládal. Cyklistika je podľa mňa ideálny šport pre väčšinu diabetikov. Samozrejme, že na takéto dlhé trate by sa mal púšťať iba cyklista, ktorý už má aké-také skúsenosti.
Aj budúce leto plánujeme ďalšiu zaujímavú cyklistickú expedíciu do nejakej neznámej a možno aj vzdialenej krajiny. Ak máte záujem dozvedieť sa viac informácii, kontaktujte ma na môj e-mail: skyriders@zoznam.sk Rád vám na ňom odpoviem aj na hocaké otázky týkajúce sa diaľkovej cyklistiky, prípadne vám poradím a pomôžem pri výbere najvhodnejšej dovolenkovej lokality v Chorvátsku. Šťastnú cestu!
Juraj Dedinský