Šarišský cyklomaratón

Čertovicu mám rád. Nemyslím salámu, lebo aj tú mám rád, ale sedlo v Nízkych Tatrách medzi Liptovom a Pohroním. U nás, v Hrádku pri pošte, spustím stopky a po 22 kilometroch ich zastavím. Je to asi 590 metrové prevýšenie, trápim sa niečo cez hodinu. V septembri som si to skúsil takto 10 krát. Keď som chcel výdatnejšie kvapky, zbehol som ešte na brezniansku stranu. Cyklomaratón nie je prechádzka ružovou záhradou, treba sa pripraviť...

Závodenie ma chytilo. Posledné tri mesiace som jazdil intenzívnejšie. Výkon stúpal, hmotnosť klesala. Raz som prišiel z tréningu a keď som sa vyzliekol, práve vošla manželka. Videla ma odzadu a v zrkadle predomnou i odpredu. Nohy tenké, zadok polovičný, miesto brucha tehličky. Vypleštila oči, zalomila rukami a rozplakala sa. Aby ste mi rozumeli -sirôtka moja, má už len mňa. Obaja rodičia jej už nežijú. Maminku sme doopatrovali spolu, odišla vlani. Zo statnej ženy s rakovinou bola za rok len kosť a koža. A zrazu sa niečo podobné deje so mnou – za pár mesiacov 10 kíl dole. Nasledoval krik, potom tichá domácnosť a nakoniec prudká zmena. Rozhodla sa ma vykŕmiť, ale to som pochopil až neskôr. Začalo to takto. Čumel som na telku, keď vošla s ťapšou koláčov a milým úsmevom.
-Dobrú chuť a pojedz všetko, vraví mi.
-Teraz nechcem, mal som ráno tatranku -odpovedal som. Úsmev jej zmizol, v očiach sa zablýskalo.
-Večer ku mne nelez! Precedila pomedzi zuby a mňa oblial studený pot, lebo viem, že nežartuje. Čo by ste robili na mojom mieste? Radšej nič nekomentujte, to je len rečnícka otázka. S diétou som vydržal ešte dva dni.

Čertovicu mám rád. Nemyslím salámu, lebo aj tú mám rád, ale sedlo v Nízkych Tatrách medzi Liptovom a Pohroním. U nás, v Hrádku pri pošte, spustím stopky a po 22 kilometroch ich zastavím. Je to asi 590 metrové prevýšenie, trápim sa niečo cez hodinu. V septembri som si to skúsil takto 10 krát. Keď som chcel výdatnejšie kvapky, zbehol som ešte na brezniansku stranu. Cyklomaratón nie je prechádzka ružovou záhradou, treba sa pripraviť. Dal som si za cieľ byť v Prešove do desiatky a to už treba pozerať i na detaily. Napríklad tretry. Kopačky bez štopľov nemali chybu, len ma tlačili. September je na takéto nákupy najlepší čas. Po 60 percentnej zľave v obchode boli tretry Gaerne za 990, no nekúp ich! Dlho som sa však netešil. Tá druhá, ktorú som si v predajni neskúšal, ma tlačila viac ako kopačka. Dve hodiny za počítačom s ňou bolo utrpenie. Bol som rád, keď som si ich mohol vymeniť, lenže tie akciové už z pultov zmizli. Takže mi vyšla z toho rovnica: tretry + pedále = 5000.

V Prešove som si vybral polovičnú trať, 2 x 30 km. Na štarte sa nás zišla necelá dvestovka. Zase som ho ledva stihol, lebo bicykel vyžadoval väčšiu prípravu. Na predstavec som si prilepil kapsičku s gélom a enervitmi a plastovú ploskačku s redbulom. Hadičku z nej som mal uviazanú na šnúrke na krku. Ďalší redbul so svojim menom som si odniesol do bufetu na štarte pre druhé kolo. Taktika je jasná, držať sa lepších. Lenže tí stáli vpredu, dalo sa k nim dostať len z opačnej strany. Takže zase naháňačka. Preštrikoval som sa k nim pomerne ľahko už v prvom stupáku. Na počudovanie predbieham okrem iných i Jana Lachkého a Jožka Orema. Nasledoval prvý zjazd po lesnej ceste plnej hlavolamov. Potom to pokračovalo stúpaním v lese peknými chodníkmi a cestičkami. V niektorých strminách bolo treba tlačiť. Keďže nášľapné pedále som kúpil len dva dni pred pretekom na tieto chvíle som sa špeciálne sústredil. Nepomohlo. Najprv som spomalil, potom zastal, potom cúval a nakoniec spadol, aby som si pohodlne v ľahu mohol vypnúť nohy z pedálov. Stalo sa mi to v stúpaní dvakrát. Dobrá rada pre podobných amatérov: ak prechádzate na nášľapné pedále, nekupujte si s pedálmi i nové oblečenie. Takto môžete dosť ušetriť. Ja sa učím na vlastných chybách. Ďen pred pretekom som si u Milana Jurča kúpil cyklistické gate. Stáli 1200 korún. Také na traky som síce pôvodne nechcel, ale Milan má bohaté skúsenosti na bicykli, obchod a presvedčovací talent.

Po prvom kole je to siedme miesto v kategórii. Vyzliekam tričko a beriem si redbula a tuhé palivo. Lekvárové koláče však viaznu v hrdle a nohy majú tiež dosť. Druhé kolo bolo niečo celkom iné. Keď som niekoho predbehol, mňa predbehli traja a tak sa to opakovalo viackrát. Vypínal som radšej pod kopcom v dostatočnom predstihu. Potom prišiel taký obyčajný zjazd. Ani neviem čo sa stalo a už som sa kotúľal. Doslova. Z kolies na hlavu, sedlo, kolesá hlava, sedlo. Možno že tá hlava bola len raz, už sa nepamätám. Bola to ale riadna pecka. A to ma Martin na Horalovi ubezpečoval, že SPD-čka vypínajú pri páde v pravú chvíľu, ani nezbadám ako. Vlastne mal pravdu, jeden pedál mi vypol. Opakujem, nekupujte si s pedálami nové oblečenie. Najviac som si ale poškodil sedlo, ohol som na ňom železá. Nedalo sa na ňom sedieť, vytŕčalo do neba ako Concord pri štarte. Trochu mi pomohli regulovčíci v doline s imbusom, čo ma stálo nejaké minútky. Bojoval som ďalej. Tlačil som hore, ale morálka šla dolu. Asi som si zle rozložil sily. Rozmýšľal som o potrebe vytrvalostného tréningu, keď som začul štebotať nežným hláskom: „Ujo, pustíte nás dopredu?“ To práve dofrčal rýchlik Senohrad-Predná hora. Ako rušeň Jožko Orem, ako poštový voz Lucka Pastoreková a za ňou niekoľko ďalších mládencov. Márne som sa snažil s nimi držať krok. Zmizli medzi stromami a uvidel som ich až v cieli. V Radaticiach na občerstvovačke ma predbieha Jano Lachký a postupne ďalší a ďalší. Začal som pociťovať kŕče. Hoci som v príprave myslel i na to a na tento pretek som si ušetril špeciality z Horala –gél i tabletky, o všetko som prišiel pri kotrmelcoch. Ani som si to vtedy nevšimol. Posledný stupák po lúke som v prvom kole hravo vyšľapal, v druhom ledva vytlačil. Dobehli ma v ňom dvaja bikeri na gašparkovi. Zadného som roztlačil a on ako šíp obehol toho pred ním a ušiel mu. Do cieľa som prišiel ako citrón. Od desiateho miesta medzi mladšími starcami ma delilo 13 sekúnd. Keby som nespadol... Keby, keby.

Bol to krásny pretek a dôstojný záver cyklomaratónskej série. V Prešove sa mi tiež páčilo. Všetko bolo pokope. Miesto štartu a cieľa bolo pred vysokými a širokými schodmi s dobrým výhľadom, kde sme si posadali i na vyhlásenie výsledkov a tomboly. Taktiež ostatné zabezpečenie bolo výborné. Napríklad teplé sprchy v športovej hale, hasičské auto na umývanie bicyklov, občerstvenie, hudba, parkovanie. Rezervy vidím v bufete. Pitie bolo výborné, ale sortiment jedla slabší. Buchty, keksy a lekvárové koláče boli síce dobré, ale nejaké musli tyčinky, sušené ovocie, čokoládu a podobne by som si dal radšej. Dosť nebezpečná bola jazda po hrádzi medzi korčuliarmi a tiež prvý zjazd, hoci bolo sucho.

Zamýšľal som sa nad systémom cyklomaratónov. Pod slovom cyklomaratón sa myslí dlhá trať. Je to akože kráľovská disciplína, ale tie najobľúbenejšie sú polovičné. Na dlhé chodí aj 10 krát menej účastníkov, ako na polovičné. Niekedy len od 10 do 20 bikerov, ani nie sú obsadené všetky kategórie. Obľúbenejšie sú asi tie, kde sa nekrúži, ako Horal či Košický. Ja som začal s dlhými v Štiavnici. Krúžil som 560 minút. Prišiel som síce v časovom limite, ale skoro hodinu za predposledným, napriek tomu som bol druhý v kategórii. Prvú polovičnú trať som šiel v Bystrici, keď som zmeškal štart dlhej. Polovičné sú i pre mňa oveľa zaujímavejšie, mám s kým závodiť. Niekoľkookruhové dlhé majú pre mňa viac mínusov, ako plusov. Myslím si, že by tomu pomohlo upraviť čas štartu podobne ako v Prešove. Proste aby bol približne rovnaký dojazd s polmaratónom, nie že vyhlásenie výsledkov a tomboly stihnú len tí najrýchlejší. Ak nemám ambíciu aspoň na tretie miesto, načo by som krúžil sám 4 kolá, keď v úplne inej atmosfére kolo prejdem 2 krát, vychutnám si popretekovú atmosféru s kamarátmi, pozriem vyhlásenie výsledkov, dokonca mám aj šancu niečo vyhrať v tombole. Len pre viac bodov do celkového hodnotenia štyri okruhy krúži asi málokto.

Oprášil som bicykel. Čo mi dal?
-radosť z pohybu a nových kamarátov
-krásne opálené nohy až nad kolená, ruky a krk

Čo mi vzal?
-10 kíl sadla
-10 tisíc z rodinného rozpočtu

Stretol som zaujímavých ľudí. Napríklad Ondreja Glajzu, Lenku Ilavskú, Vlada Oprenčáka, Jožka Orema a iných. Hovoria za nich nielen výsledky, ale najmä ma upútala ich skromnosť a priateľskosť.

Chcel by som ešte povzbudiť tých, čo sa zatiaľ neodhodlali na polovičnú trať. Ak vás to láka, skúste to na jar. Dajte si za cieľ len dôjsť do cieľa. Je jedno, či máš bicykel za 8, alebo 80 tisíc. Nezáleží na odpruženej vidle, tretrách, či na oblečení. Ak si už šľapal niekedy 5 hodín na bicykli a láka ťa cyklomaratón, tak sa neboj. Skôr by som nabádal menej technicky zdatných k opatrnosti pri zjazdoch, alebo pri jazde v skupine.

Vo výsledkovej listine MTB CUP 2006 je vyše 400 bikerov, čo išli len jeden cyklomaratón z dvanástich. Mne to ale učarovalo. V zime sa zaobalím tukom a na jar začnem zase s foťákom a bez stopiek. Dúfam, že sa uvidíme.
Latanka