Vyrovnáte sa aj s bezmocnosťou, že nerozhodujete o svojom živote. Slovensko je krajina áut, kde cyklisti nemajú miesto
Foto - tasr
Cyklorevolúcia sa nekoná. Sme krajinou, kde bicyklovať sa často znamená prenechať rozhodnutie o svojom živote na iných. Úspech cyklodopravy sa meria kilometrami vyliateho asfaltu, nie počtom zaparkovaných
bicyklov pred školou.
Bicyklovanie na Slovensku je boj – s vodičmi, úradmi, s predsudkami, prekážkami a niekedy je to aj boj o holý život. „Máš svedka? Nechceš podať trestné oznámenie? Pomôžem ti.“ Aj podobnými debatami sa niekedy končia cyklistické výlety.
Vodič v malej červenej dácii čaká na bočnej ceste a z diaľky sa k nemu v zjazde blíži skupinka cyklistov. Na dlhej prehľadnej rovinke s nerušeným výhľadom vodič počkal, kým prejdú autá, pozrel sa cyklistom do očí a pomaly začal z poľa zatáčať na hlavnú. Kto by s tým intuitívne nerátal, už neubrzdí. V amoku naňho kričím, či sa zbláznil a chce nás zabiť. Strhol volant, aby ma vytlačil z cesty, rýchlo robím myšičku až do trávy.
Nevedia jazdiť, nepoznajú značky, porušujú predpisy, sú nevypočítateľní, odkazujú vodiči cyklistom – a to isté sa deje aj opačne. Zdá sa, akoby proti sebe stáli dva nezmieriteľné rovnocenné tábory. Netreba sa tým zdaním nechať oklamať. Len jedna z týchto strán môže už aj za malé zaváhanie niekoho úplne iného zaplatiť životom.
„Poznáš Babiča? Stretával som ho na pretekoch, chodil všade a mal úspechy. Už hodinu mám z toho stiahnutý žalúdok,” prišla mi nedávno správa a onedlho toho boli plné správy. Slovenského reprezentanta Adriána Babiča počas tréningu zabil vodič auta, ktorý mu nedal prednosť. Deaflympionik Babič, ktorý vyhrával aj medzi zdravými, mal 24 rokov.
Bicykloval za Slovensko, usmrtilo ho auto. Zákon zmeníme už tento rok, verí národný cyklokoordinátor
V človeku zostáva jedine zúfalosť z pocitu, že o svojom živote nemôže rozhodovať sám. Mrazivá predstava? Pre mnohých cyklistov bežná emócia. Prehnané? Skúste to povedať niekomu, komu práve kamión presvišťal deväťdesiatkou pár centimetrov od hlavy. Vaše šance zvyšuje, len ak dopredu rátate s tým najhorším a najnevyspytateľnejším správaním na cestách. Ak to čo len trochu ide, vyberáme si bočné cesty a mnohé ťahy radšej úplne obchádzame.
Pri Lozorne nedávno kamión mohol spôsobiť ďalšiu tragédiu, obiehanie zachytil cyklista na videu (upozornenie – video obsahuje vulgarizmy).
Nerovný boj
Nesprávne jazdiaci cyklista ohrozí predovšetkým seba. Človek v krátkom tričku proti tone železa alebo rovno proti 30-tonovému kamiónu nie je a nikdy nebude vyrovnaný boj, ktorý môže mať rovnaké pravidlá hry. Nie je o čom debatovať.
Neproporčnosť tejto debaty si pri svojej komunikácii neuvedomuje ani polícia. Ak by sme posudzovali situáciu na cestách podľa jej facebookovej stránky, vyznelo by to, že na jednu nehodu zapríčinenú vodičom pripadá jeden nezodpovedný cyklista. Realita je úplne iná. Že na cestách a v mestách pribúda cyklistov? Áno, ale rovnako je aj viac áut. A stále je ich ďalekosiahlo viac než cyklistov.
Na Slovensku sa nekoná žiadna cyklorevolúcia a už aj tak narážame na problémy. Čo sa stane, keď cyklistov pribudne naozaj viac? Ak štát pevne nezasiahne, skončí sa to len ďalšími hádkami, polovičatými nesystémovými riešeniami a pokračujúcou nervozitou.
Nie je výnimkou, že počas jednej jazdy zažijete bezprostredné ohrozenie hneď niekoľkokrát. Keď v meste zaškrípu
brzdy auta, čo tesne ubrzdí pred nárazníkom iného, všetky pohľady sa ihneď uprú na ne. To bolo tesné. Cyklisti zažívajú anonymne a bez svedkov takýchto momentov desiatky. Len ak to náhodou nevyjde, nezostávajú pokrčené plechy, ale v tom lepšom prípade fraktúry. „Dnes som mohol asi trikrát zomrieť,“ končí sa nezriedka rozhovor po výjazde.
Občas zaráža ľahkosť, s akou o tom dokážeme hovoriť. Išiel som si zašportovať a mohol som trikrát zomrieť – nie vlastnou vinou ani vinou zhody nepredvídateľných okolností, ale len vinou ignorancie a porušovania pravidiel.
Sú vodiči, ktorí trpezlivo počkajú na bezpečné miesto a pokojne idú za cyklistom pomalým tempom. Je ich mnoho, ale ak vás počas jednej jazdy obehne päťdesiat áut, stačí päť hazardérov, ktorí cyklistu napríklad nepovažujú za prekážku pri obiehaní, a to ani v prípade, ak ide oproti iné auto. O živote zasa rozhodujú centimetre. Je ťažko predstaviteľné, ako by sa z takého pocitu ohrozenia dala zobrať iná než negatívna zovšeobecňujúca emócia.
Mladý šofér vlani pod poľskými Tatrami úmyselne zrazil dvoch cyklistov:
Nie je cyklistika ako cyklistika
Požiadavka na odstup 1,5 metra pri obchádzaní, za ktorú sa aktuálne bojuje aj petíciou, je minimum. Je trápne, že sa o tom vôbec musíme rozprávať, rozum postojí nad tým, že za takú prirodzenú vec je nutné bojovať petíciami.
Za dlhé roky sa však nezmenilo takmer nič – okrem pár samospráv, ktoré vzali cyklistiku do vlastných rúk. Bicykluje sa napriek, nie vďaka podmienkam. Naplno sa ukázalo, že neexistuje žiadna autorita, ktorá by rozvoj cyklistiky či práva a problémy cyklistov adekvátne zastrešila. Kým automobilizmus má svoje zavedené a rešpektované záujmové združenia, za cyklistov musia bojovať zväčša len aktivisti.
Existencia jednoosobovej pozície Národného cyklokooridnátora pracujúceho na dohodu bez väčších výsledkov je smutným odrazom neúprimnosti štátu pri riešení cyklodopravy. Ako keď si vláda pri príležitosti Európskeho dňa mobility spraví obligátnu fotku na bicykli.
Neexistuje žiadny dôvod, prečo by nemohla na ministerstve dopravy existovať silná jednotka pre cyklistov, ktorá by mohla začať napríklad tým základným – zlievajúcu sa diskusiu o cyklistike upratať a dať jej hlavu a pätu. Je iné robiť športovú cestnú cyklistiku, je iné dochádzať z dediny do najbližšieho mesta do práce na bicykli, iné si vyžaduje mobilita, iné rekreácia či šport.
Potreby a problémy horských cyklistov v lesoch? Je zjavné, že bezpečné mestá pre žiakov dochádzajúcich do škôl je niečo úplne iné než Vážska cyklomagistrála, ale úradníci v tom často stále veľký rozdiel nevidia. Má to dve
kolesá a točí sa to.
Rekreačné cyklocesty sú fajn, ale problémy riešia len málo.
Chystajte projekty! Ale aké
Cyklistika sa pôvodne nezmestila ani do plánu obnovy, nakoniec na ňu pôjde 100 miliónov, čo je pár kilometrov diaľnice. Ide síce o nenáležité porovnanie, ale hodí sa – lebo aj pri cyklodoprave sme drvivú väčšinu debaty zúžili na asfaltovanie. Chystajte projekty, schéma bude, vyzval samosprávy v zime minister dopravy Andrej Doležal.
Cyklisti sú už roky dobrí na čerpanie eurofondov, ale keď treba spraviť v ich prospech čo i len to najmenšie opatrenie, samosprávy či iné úrady väčšinou rýchlo zabudnú na svoju autoritu a nevezmú na seba zodpovednosť – napríklad chrániť slabších na úkor silnejších. Často ani vtedy, ak by to náhodou stálo iba jedno obetované parkovacie miesto. Úspech sa meria postavenými kilometrami cestičiek, nie počtom zaparkovaných bicyklov pred školou.
Vďaka možnosti európskych peňazí na cyklochodníky sme často zdeformovali diskusiu o podpore cyklomobility na budovanie pekných nových chodníkov. V mestách neraz nepríde na upokojenie dopravy, nie je ochota rušiť parkovanie na jednej strane cesty či zjednosmernenie ulice s cieľom vytvoriť bezpečný koridor pre cyklistov, ktorý potom stojí len zopár litrov farby a pár značiek.
Cyklisti sa segregujú – a ešte sa očakáva, že za to budú vďační. Vytláčajú sa z ciest, kde je ich prirodzené miesto, aby sa len pár metrov odtiaľ postavili drahé špeciálne chodníky, neraz na úkor zelene a chodcov, zatiaľ čo autá sa rozťahujú do už aj tak upchatých kútov.
Cyklotrasy neraz zaujmú aj svojou kvalitou a estetikou.
Cyklodoprava v meste nemá byť len alternatívou, má byť náhradou aspoň časti motorizovanej dopravy. Fráz o „presedlávaní z áut na bicykle“ je dosť vo vládnych dokumentoch i v rozvojových plánoch miest, ale často ostáva iba pri formalizme a strachu z odporu časti verejnosti, ktorej by sa muselo siahnuť na malú časť zažitého komfortu. Parkovacie miesto je dnes v spoločenskom rebríčku stále vyššie než ekológia či bezpečnosť.
Občianske iniciatívy musia nahrádzať úrady, ale to rýchlo narazí na limity. Ak samospráva chce, dokáže veľké veci, za všetky nech hovorí Trnava posledných rokov. Ale ak sa vraví, že dobré príklady potiahnu aj iných, v cyklistike to platí len málo.
Anarchia na mapách i
kolesách Na konci cyklocestičky niekedy letíte z obrubníka alebo napálite do zaparkovaného auta. Nové úseky sa projektujú kade-tade, niekedy sa stane, že aj odnikiaľ nikam. Žiadny Útvar hodnoty za peniaze neposudzuje, či práve toto je tá správna priorita – samozrejme to ani nie je možné. Lenže živelnosť, s akou vzniká cyklistická infraštruktúra na Slovensku, hraničí s anarchiou.
Koniec cyklotrasy v poli pri Revúckej Lehote.
Frekventované hlavné cestné ťahy, ktoré by si zaslúžili alternatívy, neraz žiadne nemajú ani v pláne, ale chodníček medzi dvoma rybníkmi na tom istom mieste už stihol vzniknúť. Miestami plné parkoviská pri rekreačných cyklotrasách dávajú za pravdu, že cyklistika je na vzostupe, lenže ak sa za bicyklovaním treba niekam doviezť autom, jednoducho to robíme zle. Celé leto vybookovaná požičovňa e-bikov v horskom rezorte je výborným artiklom na propagačný materiál regiónu, ale o samotnej cyklistike vypovedá len málo.
Popri rieke je medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom a ďalej do Česka krásna, desiatky kilometrov dlhá nová cyklotrasa, ale ak chcete ísť z Nového Mesta do bikparku v blízkej Kálnici či len-tak do Beckova, dáte si časovku s kamiónmi prúdiacimi spoza hraníc, ďalšie prúdia z diaľničného privádzača, iné z blízkych logistických centier. Tri kilometre tohto úseku pritom svietia v heatmape hustoty cyklistov aplikácie Strava ešte červenšie než tá vážska cyklotrasa.
Neexistuje inštitúcia, ktorá by donútila samosprávy koordinovať sa, tie príčetné to robia dobrovoľne. Nie je inštitúcia, ktorá by samospráve škrtla nezmyselný cyklochodník a prikázala ho postaviť inak alebo radšej vôbec. Ak vyriešite majetkoprávne vzťahy a polícia dá pečiatku, postaviť sa dá čokoľvek.
Na mapách zavádzajú vyznačené stovky kilometrov cyklociest. Je to čokoľvek od hlavného ťahu s kamiónmi cez prašnú cestu na poli až po zarastené chodníčky vysoko v horách. Neriešia účel, povrch ani stav. Ťažba často premení aj značené lesné cesty na močiare a nezjazdné tankodrómy. Existuje síce zákonná povinnosť vrátiť cestu do pôvodného stavu, no v tom lepšom prípade sa často aj polmetrové koľaje len vysypú hrubým makadamom. Nedá sa po tom ani behať, nieto jazdiť.
Aj takto vyzerajú oficiálne cyklotrasy.
Tzv. navrátenie do pôvodného stavu.
Hrebeňom Považského Inovca.
Nakoniec sa aj tak všetci tlačia – a po pandémii ešte viac – na niekoľkých populárnych trasách, kým značná časť krajiny je pre cyklistov neprístupná. Nie terénom, len formálne. Aj tam, kde často zostávajú diaľnice po lesných traktoroch, môže cyklista dostať pokutu – je predsa v národnom parku. Na konci dolín otočka a rovnakou cestou späť – tak však atraktívna cyklistika nevyzerá.
Ministerstvo dopravy zdieľa na svojom Instagrame cyklosmerovník na Budatínskom hrade – končí sa deviatou tabuľkou s informáciou, že do Štúrova je to po červenej cyklotrase 425 kilometrov. Sú takých desiatky po celej krajine. Prirodzene, je to blbosť a nepoužiteľné, ale formálne sa bicyklujeme.
Cyklisti patria na cesty
Len niekoľko hodín po správe o smrti reprezentanta Andreja Babiča zrazilo auto cyklistu Martina Chrena z Dukly Banská Bystrica. Sociálnymi sieťami sa šírilo rozhorčenie, petíciu za uzákonenie bezpečného odstupu vodičov od cyklistov podporili aj niektorí politici.
Bolo by však chybou zredukovať debatu o bezpečnosti cyklistov na cestách len na nutnosť odstupu 1,5 metra pri predbiehaní. Špeciálne v prípade, keď ide len o ťažko aplikovateľnú prax, jej vynucovanie je vlastne nemožné a v konečnom dôsledku bude stále všetko záležať len na ochote vodiča.
Kritizujú vodiči cyklistov, že niekedy jazdia vedľa seba a nie za sebou? Áno, ale mnohí v zúfalej sebaobrane, aby sa za nimi, ale aj oproti nim idúce autá nerozhodli riskantne obiehať – veď jeden cyklista na krajnici predsa nemôže predstavovať prekážku. Pri konfrontácii väčšinou prichádza len agresia, v tom lepšom prípade nepochopenie zo strany vodiča, že čo zlé sa stalo. Úprimne nechápe, že niekoho ohrozil, a to nedokáže zmeniť pár nových viet v zákone.
Tradičné rizikové predbiehanie, ktoré nastane počas jednej jazdy aj niekoľkokrát:
Kamióny naďalej obchádzajú mýto po úzkych bočných cestách a slovenské predpisy stále neumožňujú akékoľvek riešenie, ktoré ste videli neďaleko v Alpách. Sme krajinou, kde sú horské priechody lemované krížmi obetí nehôd, nie motivačnými nápismi cyklistov na cestách.
„Sme pripravení hľadať riešenia a poznatky z ostatných krajín tak, aby nezostali len na papieri, ale boli aj reálne vykonateľné v prospech ochrany cyklistov,“ odkázalo po tragédiách ministerstvo vnútra.
V prvom rade potom musí uznať, že cyklisti bezpodmienečne patria aj na cesty v mestách i mimo nich. Cyklisti vždy budú chodiť po cestách a ku všetkým nikdy nebudú alternatívy. Ani k polovici, len k promile. Nie je to chyba, je to fakt, z ktorého musíme nutne vychádzať. Nešťastná filozofia eurofondových cyklocestičiek v mnohých vyvolala pocit, že rozvoj cyklodopravy znamená jej odklonenie a „vyčistenie“ ciest od cyklistov. V takomto myslení uviazli mnohí vodiči i úradníci.
Ústredný automotoklub SR na sériu tragických nehôd reagoval napríklad návrhom vylúčiť cyklistiku z ciest I. triedy. Jeho príspevok k téme je najsilnejším dôkazom, s akým obrovským nepochopením a vzdialeným mentálnym svetom treba pri podpore cyklodopravy bojovať.
„Na nebývalý rozvoj cyklistiky (športovej, turistickej, masovej a dopravnej) nie je pripravená jednak naša cestná sieť a jednak cyklisti samotní. Najväčší chaos vládne v tzv. masovej cyklistike. Tu si mnohí cyklisti bezdôvodne myslia, že všetky cesty patria len im a všetci ostatní sa musia prispôsobiť. Často nerešpektujú dopravné predpisy, ohrozujú bezpečnosť cestnej premávky a najviac sami seba,“ vyhlásilo združenie, ktoré vo svojom opise činnosti tvrdí že mu ide o bezpečnosť na cestách, prevenciu nehôd a výchovu mládeže.
Pridáva aj požiadavku „nepreberať na Slovensko bezhlavo západné modely pri neporovnateľnosti cestných sietí“.
Štátny vodohospodársky podnik pred pár dňami upozornil na dvoch zranených cyklistov na svojej hati v Drahovciach. Vyzval na zvýšenú opatrnosť a na konci pripojil vyhrážku, že ak bude počet zranených stúpať, hať pre cyklistov a chodcov úplne zatvorí. Zatvárajú sa azda nebezpečné úseky ciest po dopravných nehodách?
Odkázaní sami na seba a na náhodu
„Včera som odpálil železo na druhej strane, ako mám chodiť do práce?“ sťažuje sa chlapík s
bicyklom na starej nebezpečnej lávke cez Váh pri Brunovciach a ďalej rozoberá kovovú zábranu. Vodohospodársky podnik most pre zlý stav uzavrel a niet mu čo vyčítať.
Lenže keby niet kričiacich obyvateľov, podpora cyklodopravy na Slovensku vyústi len do úplného zbúrania tohto obľúbeného a široko-ďaleko jediného mosta, ktoré SVP plánoval. Malé neschopné samosprávy nevedeli s problémom pohnúť, až kým neprišiel politik zhora a jeho tlak zabral. V tisíckach ďalších prípadov sa nenájde.
Uzavretá Brunovská lávka. Aj tak sa po nej stále prechádza.
Skúste si predstaviť situáciu, keď je pre zložitejšiu rekonštrukciu nutné uzavrieť cestu a obyvatelia prídu o možnosť dostať sa autom domov či do práce. Je to nemysliteľné a obchádzky sa budujú aj za cenu nových dočasných ciest. Ale čo ak sa rekonštruuje lávka pre peších a chodcov, ktorú bolo nutné pre zlý technický stav dočasne uzavrieť?
V Piešťanoch takto zostala na kľúčovom moste cez mesto uzavretá 16 mesiacov a nielen cyklisti, ale aj chodci začali nebezpečne využívať úzku cestu, kde sa neobídu ani dve väčšie autá. Namiesto hľadania riešenia dostali zákazové tabuľky a pokarhanie. Pritom stačilo zavolať zodpovedným krajským úradníkom a aj bežný občan dosiahol, že na moste onedlho aspoň obmedzili rýchlosť na tridsiatku, aby sa cyklisti cítili bezpečnejšie. Nič prelomové – len to akosi nikomu zodpovednému vopred nenapadlo.
Ak je niekde doprava pre rekonštrukciu cesty zúžená do jedného pruhu a riadená semaforom v časových intervaloch, často to nezvládnete – semafor je jednoducho nastavený na rýchlosť auta. Možno to raz niekomu napadne. Na priechode aj ako chodec často čakáte na milosť, nie na prednosť.
Pozícia slabšieho nezostáva len na cestách, cyklisti nemajú žiadnu veľkú organizáciu, ktorá by zastupovala ich záujmy proti takým silným subjektom, ako sú mestá, Lesy SR, vodohospodársky podnik či správa ciest. Aj keď by aspoň čiastočne mohli, túto úlohu na seba nevzali ani krajské dopravné inšpektoráty – skôr opačne.
Čo si nevybojujete sami, to nemáte. A pokojne môže ísť aj o dopravné značky.
Pozdrav z mesta bicyklov
Vyrastal som a väčšinu svojho života trávim v Piešťanoch, o ktorých sa hovorí ako o meste bicyklov. Nikto presne nevie, ako sa to stalo, jednoducho tu už ľudia roky bicyklujú tak nejako sami od seba – bez žiadnych motivačných kampaní či cyklochodníkov.
Naposledy sa jeden spravil na železničnú a autobusovú stanicu, aj keď na ňu viedol široký socialistický bulvár. Ale život neoklamete a drvivá väčšina ľudí stále chodí prirodzene po ceste, ako by každých pár metrov skákala z obrubníkov, zrážala sa s chodcami a dávala prednosť na ústiacich bočných uličkách.
Chodiť na
bicykli je pre nás takou prirodzenou činnosťou ako kráčať. Ak sa z niektorých ľudí uťahuje, že chodia aj do najbližšieho obchodu autom, my sme zleniveli rovnako – iba na kolesách. Každý má doma niekoľko bicyklov a niekoľko ďalších mu už za život ukradli. Deti dochádzajú na
bicykloch do škôl, seniori k doktorom. Neraz vidno babičku na bicykli s barlou – a nie je to úžasná alternatíva?
Kým iné mestá by za tento pohľad platili zlatom, v Piešťanoch aj jej zakazujú chodiť na bicykli po pešej zóne, parku či moste namiesto rozumných opatrení – ak už má teda má magistrát naozaj pocit, že cyklisti sa premnožili, a pravidelne na nich nasadzuje policajtov. Ale je to dôkaz, ako sa téma cyklistiky nedá uchopiť jednoduchými riešeniami aplikovateľnými všade a rovnako.
Na Kolonádovom moste v Piešťanoch sú
bicykle zakázané, aj keď ide o jedinú logickú spojnicu s okolím pre dochádzanie do práce aj za rekreáciou. Pri slušnej a pomalej jazde pritom problémy neexistujú.
Vyrastali sme na BMX-kách, neskôr prišiel prvý horský bicykel, za prijímanie druhý, potom tretí. Vždy treba mať poruke aj niečo do mesta – ideálne niečo, za čím nebude až tak smutno, ak raz zmizne. V lesoch treba vyskúšať všetko – od pretekárskeho cross country až po zjazd a prvú zlomenú kľúčnu kosť. „Amatéri..,.“ zostalo mi v hlave zvolanie panej, ktorá na kopci za mestom sledovala preteky detí v lyžovaní na tráve, zatiaľ čo ma kamaráti sprevádzali do nemocnice s ovisnutou rukou. Z cestných cyklistov v obtiahnutých gatiach sme si robili žarty iba do momentu, kým sme sa k nim tiež nepridali.
Bicyklovanie tu nie je životným štýlom ani prejavom statusu, je bežnou súčasťou života. Možno aj preto je pre nás také ťažké pozerať sa na nemohúcnosť, s akou sa rieši. Smejeme sa na trápnych motivačných kampaniach aj na slávnostnom otváraní nového dvojkilometrového úseku či cyklostojana s pumpou. Nič nepochopili.
Peter Sagan ani pandémia s cyklistikou u nás v skutočnosti veľmi nepohli. Jej podpora sa nevyjadruje v počte predaných bicyklov ani v počte otvorených kilometrov cyklotrás. Vypovedajú o nej štatistiky úmrtí, stojany v mestách a kultúra na cestách. Bicyklovanie na Slovensku je stále boj. Pokým treba bojovať, cyklistika nikdy nebude bežnou súčasťou našich životov, aj keď naša krajina i naše mestá ponúkajú na jej rozvoj výborné podmienky.
toľko nie je ani v aute
