Ako som dopadol

(Mal to byť len krátky príspevok, ale rozhodol som sa o obšírnejší popis môjho príbehu s informáciami a s poznámkami, ktoré môžu byť užitočné pre iných. Zámer bol skôr článok ako téma do fóra a v prípade, že hľadáš vyslovene odborný článok len o bikovaní, pretekoch alebo technike - nie je to o tom, nemusíš čítať ďalej...)

Údolie Aosta sa nachádza v severo-západnom rohu Talianska pri hraniciach s Francúzskom a Švajčiarskom.
V zime je to raj pre lyžiarov, v lete pre cyklistov. Na svahoch je niekoľko tratí na downhill, toľko, že jeden deň nestačí na zjazdenie všetkých. Z Aosty po Pilu vedie asfaltová cesta, kde si prídu na svoje žiletkári, ktorí si chcú preveriť svoje schopnosti do kopca.
Naj viac ľudí sem chodí z Milana, majú to len na 2hodiny cesty po dialnici. Niečo ako Stuhleck pre viedeňčanov a bratislavčanov, len krajšie prostredie, viac možností...


Plánoval som tu tráviť svoju dovolenku veľmi aktívne. Najprv trocha vysokohorskej turistiky, potom DH bikovanie (nemusíte mať vlastný bike, je tu požičovňa aj s výstrojom), návšteva Chamonix a Val d'Isere a podobne.
Výstup na Mount Emilius bol mojim dávnym snom a prvoradým cielom po príchode do Aosty. Dorazil som v nedeľu okolo 16hodine a parkovisko pri lanovke bolo plné. Bol víkend, takže mladý, starý, dieťa, žena, muž sa venoval DH-u.
(Kabínová lanovka premáva Aosta - Pila a sedačková od Pila po Chamole. Obe prispôsobené na prevoz bikov.)
Mal som dostatok času prejsť sa po meste, navečerať sa, psychicky a fyzicky sa pripraviť na nasledujúci deň, umyť zuby a ustlať posteľ - čo v tomto prípade bol diagonálne uložený spacák v kufri auta pri sklopených zadných sedadlách.
Budík som si natiahol na 7hod, aby som aj s rannou prípravou stíhal byť pri spustení lanovky o 8hod.

Cieľ bol jasný, výstup na Mont Emilius, s návratom tak, aby som stíhal poslednú lanovku dole, ktorá odchádza o 17:30. To by znamenalo 9,5 hodín na zvládnutie.
Ako záložný plán, som mal prenocovať v Refuggio Arbolle, ktoré je klasická horská chata otvorená non-stop. Ale nechcel by som tam byť neskôr ako o 21:00, čo by znamenalo celkový čas túry 13 hodín.
Trasu som mal naštudovanú naspamäť, cez Google Earth som ju mal zmapovanú, takže som vedel, do čoho idem. Avšak celkový ako aj čiastkový časový harmonogram bol tak rozdielny a nespolahlivý na rôznych fórach, že som ho považoval za veľkú neznámu.

Deň D:

Normálne neraňajkuem, lebo nestíham, ale na dovolenke a na túrach dbám na prívod energie a tekutín, takže som si dal výdatné raňajky: klobásku s chlebom a zapil som to 5dcl proteínovým shakeom.
Do batohu som si pribalil 300g chleba, veľkú paštétu Majka, 300g cherry paradajok, slivkový perník, Tatranku a 5ks ovocných musli tyčiniek, 0,75l horúceho čaju v termoske, 1l čistej vody a 1,5l citronády.
Gore-Texová bunda a nohavice sú u mňa samozrejmosť, to ani nedávam von z batohu, ani keby som išiel len na Kamzík.
V pondelok o 8hod som bol nastúpený pri pokladni lanovky s heslom: Lets give it a try! (poďme to teda skúsiť)
Vzhľadom na to, že to bol pracovný deň ráno, bol som sám, až na zastávke Pila smerom hore na Chamole sa nazbieralo ešte 5 turistov.
Dvaja taliani mali ten istý zámer ako ja: za jeden deň vystúpiť na Emilius via ferratou a vrátť sa via normale a este stihnúť poslednú lanovku dole do mesta. Spýtal som sa ich, či sa k nim môžem pridať, keď už máme spoločný cieľ a harmonogram. Súhlasili.
Oblečení športovo, v teniskách a s batožtekom polovičných rozmerov ako môj, nasadily skôr bežecké tempo. Ja vo Vibramkách, v ruksaku s jedlom s ferratovým setom a tekutinami som sa snažil držať s nimi tempo, ale zaostával som riadne. K bivacco Federigo Zullo som dorazil o 12:30, so stratou asi 30minút a spotrebujúc tých svojich 1,5l citronády. (Keď odpočítam cestu lanovkou, tak Chamole - bivacco Federigo 4hodiny chôdze. Ale vrelo odporúčam predimenzovať na 5hodín chôdze.)
Na moje prekvapenie tí dvaja tam papali chlebíčky a popíjali svojich 0,5l vody.
- Jéj, to je od vás milé, že ste ma počkali! - pozdravil som ich.
- Prepáč, ale nejdeme na ferratu, vraciame sa späť na Chamole, lebo večer musíme vyraziť autom domov.
Potom som pochopil...
Ferrata začína pri bivaku, tabuľa jasne hovorí, že trvá 5 hodín. To znamená, že by vystúpili na vrchol v čase, keď odchádza posledná lanovka.
Ja som bol v inej situácii.
Kebyže vyrazím o 13hod, som na vrchole o 18hod a v prípade, že via normale dole po refugio Arbole bude trvať 3hodiny, dorazím tam o 21:00 a môžem tam prespať.
Teoreticky nie je rozdiel medzi tóriou a praxou, avšak v skutočnosti...
Situácia bola taká, že sa sťahovali mraky a fúkal silný studený vietor. Radšej som sa rozhodol prespať v bivaku.
Bivak Federigo Zullo je plechová búda v nadmoskej výške 2900m.
Vnútri má 3x3 matracov na železnej konštrukcii uložených v tvare U, hrubé deky, vankúše a smrad.
Ale vzhľadom na situáciu dokonale vyhovel.
O 16:00 som si teda dal na večeru pólku prineseného chleba, pól paštéty a paradajok. Následne odoslal jednej osobe MMS s obrázkom "hotela", nech mi závidí ten luxus a zaľahol spať.
Neskôr sa to ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie, pretože v noci sa spustil dážd a dopadajúc na plech vytvoril taký rachot, ako keď sypete hrach na plech.
Takže som veľmi nevedel spať, len som sa prevracal z jedného boku na druhý. Hodinu-dve po polnoci som dostal návštevu. Asi spadli z oblakov - naozaj netuším.
Dvaja taliani (iní než tí ku ktorým so sa pridal), v teniskách, v krátkych stretchových nohaviciach, síce v nepremokavej bunde v tričku pod, čelovkou a ruksačikom s 0,5l baby Sigg fľašou. Asi to tu je národný šport alebo módny trend takto vyzbrojený chodiť do hôr - pomyslel som si.
Triasli sa od zimy, nohy mali premoknuté, tak sa prišli zohriať a pospať si. Natiahli si budík na 5:00 (cinque) a potom ako prišli, tak odišli.
Ja som sa až tak neponáhlal, ešte som ani nevedel, či sa dám na vrchol alebo či sa vrátim dole.
Dážď už nepadal, zato silný vietor stále fúkal. Až tak, že všetky stopy po daždi vysušil.
V kľude som sa naraňajkoval, dal si trocha čaju a stále mi zostalo niekoľko musly tičiniek, 0,4l čaju a 0,6l vody.
Slnko pekne vychádzalo, už bolo vysoko nad horizontom, oblaky sa rozplynuli. Vietor bol nepríjemný, tak som si nahodil Gore-Texovú bundu s kapucňou, nasadil sedací úväz a popruhový tlmič pádu a o 8:30 som vyrazil na ferratu.
Je to neopísateľný pocit, byť ďaleko od civilizácie sám, nikto vás neotravuje, ste voľný, slobodný a svet vám leží pri nohách.



Nikto predo mnou, nikto zamnou, mohol som ísť vlastným tempom. Po prvom väčšom prevýšení nasledoval zavesený tzv. Tibetský most.
Pod váhou, ako sa oceľové laná naťahujú, sa húpe hore-dole a je väčšia sranda, keď vás vietor ešte viac rozhojdá do boku.
Ferratou ďalej sa postupne striedajú exponované úseky na hrebeni a kolmé steny.

Tak som pokračoval a blížil som sa k záverečnému úseku tesne pod vrcholom.
Bola tam značne kolmá stena, skôr 100°, kde chýbalo fixné lano alebo niečo kam sa dá zaháknuť. Jednalo sa o úsek dlhý 5m, s dohľadom na fixné lano nadväzujúceho úseku. Rozhodol som sa, že to prekonám štýlom Free Solo. Postupoval som pomaly ale isto. Adrenalín tu nemá miesto, keď cítite napätie, tak niečo nie je v poriadku. Chmaty na skale boli veľmi dobré na držanie aj stúpať som mal kam. Tak som postupoval krôčik po krôčiku chmat za chmatom. Chýbalo mi už len asi 1,5 metra, aby som mohol zaháknuť karabínu popruhového tlmiču pádu. Tým som sa však nezaoberal, sústredil som sa na posun a držanie sa. Chcel som vystriedať pravú ruku ľavou na chmate a pravou potom pohľadať nejaký úchyt ďalej. V tom momente celý kus skaly povolil zo steny.
Keď ste na 100° stene a v ruke vám zostal celý kus skaly, nohou to nevybalancujete a nový chyt nemáte šancu uchopiť.
Gravitačná sila nespí, neustále pôsobí a tak som si uvedomil, že o tisícinu sekundy budem smerom k centru Zeme vykonávať rovnomerný priamočiary pohyb, až kým na mňa nebude pôsobiť iná vonkajšia sila.

Tak sa aj stalo. (Len rozdiel je keď na Newtona padlo to jablko a byť 90kg vážiace jablko vo výške 3500m.)
Samotný pád trval niekoľko sekúnd, najpr na stŕmy svah zamrznutého snehu a následné smýkanie a nadhadzovanie sa, až po konečné brzdenie na kameňoch (ako keby ste strúhali mrkvu). V myšlienkach mi prebiehali nasledovné otázky a konštatovania:

Toto sa nedejeeee!
Teraz zomriem?
Vysnívanú na narodky už nepozdravíš!
Brzdiiiiiiiiii!!!!!!!!!
Ozaj fajn miesto na večný odpočinok!
Trebárs nechtami, alebo pätou!
Nice jump. Slope style?
Prečo práve jaaaaaaaaa?
Ktorým smerom je teraz hore a dole?
Tak dííík.
Keď už to musí byť, tak s jej tvárou v pamäti a s úsmevom!
Zastavím sa už konečne? (dial sa pravý opak, miestami som len naberal rýchlosť)
Už doooosť.
To bol ale zlý sen, otvorím oči a vstanem z postele.
Vitaj v realite: na prahu/okraji kolmej steny, ale zato pri vedomí!

Nasledovalo počítanie končatín, sebaobchytkávanie, kontrola ohybnosti končatín, prípitok so zostatkom čaju, bilancia škôd a inventúra:
Hodinky s GPS, mobil a termoska boli bez jediného škrabanca, kľúč od auta prítomný.
Športové okuliare Polaroid odleteli nevedno kam.
Batoh (Mammut Connect) mal natrhnuté jedno vrecko, v ktorom bola zdeformovaná fľaša Sigg, ešte s 0,5l vody. Bola to moja obľúbená fľaša, sprevádzala ma aj keď som sa pokúsil zostúpiť z vrcholu Grand Canyonu k rieke Colorado - ale to už je iný príbeh.
Bundu (Mammut Longspeak) som mal dotrhanú na ľavom ramene - bola to moja prvá vec od tejto značky a prvá GoreTexová bunda v živote.
Nohavice (Salewa Dura Stretch) tiež dotrhané. Na jar, len kvôli nim som bikoval do Viedne, aby cestovné náklady neeliminovali výpredajovú cenu.

(Síce Vianoce sú ešte ďaleko, ale z titulu strát už píšem list: Milý Ježiško!)

Okolo mňa síce bol začervenaný sneh, ale odreniny som mal všade okrem hlavy, hýbať som vedel všetkými končatinami, tak ma to netrápilo.
Podnety bolestí prichádzajúce z rôznych častí tela sa eliminovali navzájom, takže nejakú veľkú bolesť som nepociťoval vôbec, iba som registroval menší diskomfort ľavého členku, pravej päty, pravého predkolenia, bedrovej oblasti, pravého lakťa a ľavého ramena.
Najviac ma trápila drieková oblasť, či nemám vnútorné krvácanie obličiek, sleziny. Rozhodol som sa, že pre istotu navštívim nemocnicu, keď sa vrátim.
Letecká záchrana prichádzala do úvahy až v najhoršom prípade. Telefón a GPS hodinky fungovali, ja som sa cítil v poriadku, tak som skonštatoval, že zatiaľ nie je dôvod.
Okrem toho, v živote som sa v skorom veku naučil, že v každej situácii sa môžem spoliehať výlúčne len na seba.
Takže ide sa ďalej! Ajtak via normale vedúca ku chate Arbole začína na vrchole Emilius, ale z druhej strany.
Mojim krátkodobým cielom bolo dostať sa k tomu fixnému lanu, kam som sa snažil pred pádom.
Špicou topánky som vykopával jamky do snehu a takto vytvoreným chodníčkom som postupoval veľmi pomaly.
Nakoniec som prišiel k fixnému lanu a vydal sa smerom hore. Vystúpil som kúsok nad oblasť pádu, ale pohľad na hodinky ma prinútil zastaviť sa a zvážiť ako ďalej.
Bolo 13:00, na úplný vrchol by som potreboval 30minút až hodinku. Via normale po chatu Arboe podľa niektorých zdrojov zaberie 3 hodiny a trasu Arbolle - Chamole som tipoval na 1 hodinu (v skutočnosti 2).
To znamená 13+0,5+3+1=17,5. Presne kedy odchádza posledná lanovka. Takýto výpočet nech si nechajú projektoví manažéri do kancelárie. V horách to znamená, že by som musel bežať ako tí nešťastníci v teniskách a šortkách. Možno od nich sú v talianskych horách odvodené jednotlivé časy trás. Pre mňa to však znamenalo, že prakticky nie je šanca stihnúť lanovku. V tomto stave som nechcel prespať na chate Arbole, potreboval som si overiť zdravotný stav v nemocnici.
Možno to budete považovať za zbabelé, ale rozhodol som sa, že sa vrátim kúsok späť a skrátim to priamou čiarou dole k nohe hory a propri jazere Gelato sa napojím na chodníček ku chate Arbolle (z hora bol jeho kúsok krásne vidieť).

Aby bolo jasné: "Vezmem to skratkou chlapi, je to síce ďalej, ale o to horšia cesta."
Predmetnú skratku tvorili malé a velké skaly na extrémne stŕmom svahu, ktoré boli asi tak stabilné, ako slovenská ekonomika.

Chodníčkom cez údolie som dorazil ku chate Arbole, kde som si doplnil vodu a schytal takú triašku ako epileptik.


Ešte mi zostávalo prejsť jeden kopec ku jazeru Chamole odtiaľ je lanovka na 10 minút chôdze. Hladný už som bol taký, že sa to ani nedá normálne vyjadriť, ale som si povedal, že sa v kľude najem v reštaurácii v meste pred alebo po vyšetrení v nemocnici.
Síce prejsť tým kopcom mi trvalo 2 hodiny, ale lanovku som stihol úplne v pohode. Cestou dole som si pozeral jazdy DH bikerov dúfajúc, že zajtra sa k nim pridám aj ja.
Po pristátí som hodil ruksak do auta, zobral všetky osobné doklady a pri pokladni lanovky si vyžiadal usmernenie do nemocnice. Nachádza sa 15minút chôdze od stanice lanovky, pokladníčka mi ochotne poskytla aj mapu.

O reštauráciach v Taliansku je dobré vedieť (čo ma aj dosť hnevá), že sú otvorené od 10 do 13 a potom od 19 do 22 hodiny. V inom čase nemáte šancu sa najesť.
Takže rýchlo do nemocnice, aby som si potom mohol dať trojitú dávku lasagne alebo nejakých cestovín.

Nemocnica

Našiel som ju veľmi jednoducho, je vyznačená tabuľami na každom kroku / križovatke. Za pultom v čakárni je administratívno-triediaci personál. Tak som ich nazval ja, neviem ich kvalifikáciu, ale vykonávajú administratívu s poisťovňou a podľa toho, čo vám je, vás pošlú ďalej farebne vyznačeným chodníčkom - na podlahe sú biela, červená a žltá čiara vedúca do čakárne už odbornej ambulancie.
Ale nepredbiehajme udalosti...
Najprv som si vyžiadal niekoho, kto rozpráva anglicky.
Snažil som sa vtesnať len dôležité infomácie do dvoch viet: "Som doktor, spadol som z ferraty a potrebujem ocikať uritest, na potrvdenie hematúrie. V prípade, že sa potvrdí, poprosil by som ultrasonografiu obličiek, či sa jedná o zmliaždenie alebo natrhnutie."

Tá ženská len vyvalila na mňa oči, ako keby som žiadal o vyšetrenie pozitrón emisným tomografom izotópom Rubídia.
Potom jej asi došlo o čo ide, oznámila, že to takto nebude fungovať, musia ma vyšetriť podľa procesu. Pokiaľ doma platím zdravotnú poisťovňu, oni budú účtovať automaticky voči nej, takže nemám sa čoho báť.
Predložil som všetky potrebné doklady, ktoré si prekopírovala. Následne som dostal náramok s menom a čiarovým kódom, inštrukciu nasledovať žltú čiaru na podlahe.
Tak som poslúchol. Čiara viedla do čakárne plných ľudí. Rodičia s deťmi ale aj samotný dospelí. Jeden chlapec mal evidentnú zlomeninu predlaktia: jasná sádra až pod rameno a ty si vybavený - myslel som si.
S druhým som sa dal do reči: 661 chrániče kolien - Biker!
Volal sa Luca (cca 12rokov), s bratom a rodičmi bol na prázdninách. Užíval si DH s bratom, ale spadol a narazil si palec. Zrejme zlomenina prvého metacarpu. Dostaneš sádru a o 4 týždne na to zabudneš - ukludňoval som ho. Baby majú radi chlapov so sádrou. Môžeš na ňu potom zbierať autogramy...
Zrazu si ma zavolala sestička. Vošiel som do vyšetrovne, kde som zopakoval kto som, čo sa stalo, kde bolí. Sestička dezinfikovala všetky rany na mojom tele takým sajrajtom ružovej farby (a teraz môžem ísť rovno na dúhový sprievod - pomyslel som si).

S lekárom som sa dohodol, že mi vyhotovia RTG snímok driekovej oblasti a lakťa.
Takže o poschodie nižšie so štítkom s čiarovým kódom a po snímkovaní späť do čakárne. Čo sa týka nemocnice, je to malá nemocnica, ale vybavená najmodernejšou technológiou. Papierová dokumentácia je minimálna, všetko sa deje elektronicky.
Opäť sedím v čakárni, mám už extrémny hlad a čakám. Medzitým obidvom chlapcom stihli nahodiť sádrovú dlahu tak ako som predpokladal, prišli dvaja nový pacienti, ale tendencia čakárne sú ubúdajúci ľudia. Je už 21hod - dúfam, že ešte stihnem nejakú reštiku.
Nemal som dobrý pocit z toho čakania...
Vtom si ma zavolali do vyšetrovne: dvaja striedajúci sa lekári, sestrička a sanitár na mňa hádzali divné pohľady - nemal som z toho dobrý pocit. Lekár začal vyzvedávať, že či som tu sám, dokedy plánujem môj pobyt, akým dopravným prostriedkom som prišiel a podobné blbosti. Nemusím písať, že ani z tohto prístupu som nemal dobrý pocit, však?
(Je to ako keď vás ženská chce poslať k vode, ale chce to podať čo najmilším spôsobom, aby sa javila ako citlivá a sentimentálna osoba a tomu predchádzajúcimi otázkami, na ktoré v skutočnosti nechce poznať odpoveď, predstiera, že o vás má záujem... Neklučkujte, nepretvarujte sa, nepýtajte sa odveci, nenaťahujte to! Jednoducho to povedzte priamo!!!!!!!! Do ježibabinej rite!!!!!!!!)

Tak sa už vykoktaj konečne! - myslel som si a predstieral na oplatu nekonečnú trpezlivosť, až flegmatizmus.
- Máte kompresívnu zlomeninu prvého driekového stavca a nechávame si vás v nemocnici.

Tak znela moja diagnóza aj s nasledujúcim programom.
-Chcel by som vidieť snímky. - bola moja odpoveď. (Všetky vyhotovené snímky sú digitálne a ukladajú sa na centrálny počítač, takže pacient nedostane do rúk nič - aj na Slovensku nemocnice prechádzajú na tento systém)
Samozrejme, že mi to umožnili a na terminálnom počítači som sa mohol presvedčiť, že ich diagnóza je správna. Trocha ma to zaskočilo - s touto alternatívou som nepočítal.
Paradoxom bolo, že lakeť ma bolel tak, že každý ohyb bol bolestivý, nemohol som sa ani oň opierať, ale na snímke zväčšenej na celú obrazovku bolo všetko ako má byť.
Akceptoval som hospitalizáciu, ale chcel som s nimi vyjednať, aby ma najprv pustili von najesť sa.
Nechceli o tom ani počuť, prikázali mi ľahnúť si na posteľ a previezli na oddelenie. Predtým sa ambulantná sestrička zľutovala nadomnou a darovala mi dve suché pšeničné tyčinky.
Vážil som si to gesto, ale môj normálny kalorický príjem je 4500kcal/24hod, tak som si k tomu predstavoval klobásku, šunku, zeleninový šalát a kakao, samozrejme.
O pár minút neskôr som sa ocitol v lôžkovej časti nemocnice, kde mali službu 3 milé sestričky, ale na moje návrhy sa nechytali.
- Dievčatá, 2 dni som lozil po horách, som spotený a zrejme aj **********m -->, poďme spolu do sprchy!
Zamietnuté. Odteraz vraj budem ležať len na chrbte. Aj večeru som minul, keďže bola servírovaná dve hodiny pred mojim prijatím na oddelenie.
Zato ma obskakovali asi hodinu, ako nejakú senzáciu: inglese čo sa dolámal na ferrate. Vyzliekali ma, obliekali ma, polohovali ma, lámavou angličtinou konverzovali, získavali informácie do evidencie, až napokon odišli venovať sa iným pacientom. Keby som niečo ešte potreboval mal som zvoniť. Nepotreboval som. Ale ostatní pacienti zrejme áno, lebo celá chodba celú noc vyzváňala non stop.
Vďaka tomu som veľmi nespal. Tak trochu som sa rozprával s týpkom na vedľajšej posteli. Bol to asi 45ročný triatlonista z Milána a rozprával veľmi dobre anglicky. Trénoval na ironman-a v horách, kedy pri behu zle stúpol a celá nárazová sila sa preniesla na jeho bedrový kĺb. Spôsobilo mu to viacnásobnú trieštivú zlomeninu bedrového kĺbu a čakala ho dosť zložitá operácia v Miláne. Vybavovali mu prevoz. On, keď sa mu to stalo, zavolal leteckú záchranku, lebo sa nevedel ani pohnúť.
Letecká záchranka v Taliansku nie je žiadny nadštandard, je riadená z operatívneho strediska (telefón 118), tak ako sanitky. Lenže v údolí Aosta je natoľko vyťažená, že on musel čakať asi 20 minút kým ho vyzdvihli.

Na druhý deň ráno ma navštívil primár oddelenia. Povedal, že pozná celý môj príbeh, ale bez korzetu ma nepustí ani len z postele. Korzet si musím kúpiť sám, nie je hradený zdravotnou poisťovňou. Ďalej mi oznámil, že môžem zostať dokedy chcem a mám mu dať vedieť, či potrebujem zabezpečiť prevoz (sanitku, helikoptéru) alebo či majú kontaktovať nejakú osobu z mojej strany. V prípade, že sa rozhodnem odísť, mám mu dať vedieť včas, aby stihol vypísať prepúšťaciu správu.
Našťastie bol pracovný deň, tak som zavolal svojej lekárke a následne do zdravotnej poisťovne, či preplácajú rámový hyperextenčný korzet s kĺbom. Odpoveď bola kladná, ajkeď v závislosti na konečnej cene, len do ekvivalentu ceny tej istej ortopedickej pomôcky na Slovensku.
Dobre teda. Súhlasím s korzetom a rád by som opustil nemocnicu dnes večer o 17hodine. Tak znel môj verdikt, ktorý som oznámil primárovi.
Ešte sa spýtal, či som si istý a či príde nejaký kamarát pre mňa - ale už by ma nič nevedelo odradiť a kamarát nepríde. Šoférovať budem sám. Tak sa rozlúčil s poznámkou, že dúfa, že viem, čo robím.
Akonáhle odišiel primár, priniesli raňajky: dva sucháre 5x7cm, jahodový a marhuľový džem v tom najmenšom balení aké existuje som spratal dvomi hltmi. Zapil som to horúcim zeleným čajom.
Začal som sa obávať o svoje zdravie z iného aspektu ako je zlomenina stavca.
Zrazu dobehla jedna teta z protetiky s korzetom a hneď sa aj dala do práce. So skrutkovačom nastavovala vzdialenosti podporných bodov, šírku a výšku rámu, silu a napätie napínania a uvolňovania.
Po pol hodine bolo vymaľované, ja som bol hotový tiež. Aj s namontovaným korzetom. Toľko železa, rán a obmedzených pohybov - cítil som sa ako Terminátor (živý organizmus pod kovovým rámom, alebo opačne?).

Konečne som mohol vstať z postele a rozchodiť to - ale len opatrne, aby som sa nedorazil ešte viac...

Tak som si krátil čas prechádzkou po izbe až kým sa nedostavila sestrička s prepúšťacou správou. Vyzbrojila ma ešte heparínovými injekciami, analgetikami a ubezpečovala, že keby som sa necítil dobre počas cesty, môžem sa vrátiť. Rozlúčil som sa so službukonajúcim personálom, poďakoval za starostlivosť a vyrazil do bežného života.
(Prijali ma a prepustili z nemocnice bez toho, aby mi spravili krvný obraz a uritest. Nechápem! Poznáte nemocnicu na Slovensku ktorá tiež takto postupuje, alebo to je divné len pre mňa?)

Vedel som, že v tom čase nemám veľkú šancu nájsť otvorenú reštauráciu, ale skúsiť som to musel. Tak som blúdil ulicami Aosty, až kým som nenatrafil na jeden fast food asi indického etnika. Ponúkali hamburger a kebab. Nie práve najtipickejšie talianske jedlo, ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.
- Nezaujíma ma čo je vyvesené na stene v menu, prosím si ten najchutnejší a prílohovo najbohatší kebab, aký ste kedy pripravili. A spravte ich tri. - znela moja objednávka. Musel som sa krotiť, lebo korzet ma tlačil a nezvládol by som toľko ako normálne.
Už dávno som si jedlo tak nevychutnával ako vtedy tam. Keď bolo bruško plné, bol čas ísť "domov"...
Zámerne som chcel vyraziť v podvečer, kedy nie je taká horúčava a ani premávka nie je hustá. Trasa Martigny -- Bern --Zurich -- Munchen -- Salzburg -- Bratislava (cca 1200 km) mi síce trvala 18 hodín, ale aj so zastávkami na spánok, jedlo a tankovanie. (Keď som pociťoval únavu, zabočil som na najbližšie parkovisko, sedadlo dal do vodorovnej polohy, odopol korzet a zatvoril oči.)

Niekoľko dní po príchode som si dal spraviť CT trupu (od Th11 po L4). Potrvdilo pôvodnú diagnózu, ukázalo lomnú líniu zlomeniny prvého driekového stavca a miešny kanál bez jediného škrabanca.
Aj vnútorné orgány diagnostikovali bez známok porarenia.

Zdravotná poisťovňa samozrejme nepreplatí korzet, pretože podľa vyjadrenia jednej odborníčky, tým že korzet mal nastaviteľné časti, nejedná sa o sériovo vyrábaný kus, ale verziu šitú na mieru. V preklade to znamená, že keď má váš bike nastaviteľný posed, riaditká, predstavec, brzdové páčky a prehadzovačku, jedná sa o custom bike vyrobený na zákazku. Čo iné ste čakali na Slovensku?
Dôležité je, aby zamestnávateľ z vašej hrubej mzdy odvádzal: zdravotné poistenie, nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie a garančné poistenie.
Samozrejme, že mám rakúske pripoistenie do hôr, takže refundáciu nákladov ortopedickej pomôcky teraz vybavujem cez nich...

Záver/Ponaučenia:

Po vážnejšom páde alebo úraze navštívte nemocnicu - oni vám už niečo nájdu.
Free Solo odteraz ponechávam na Alexa Honnolda a Chrisa Sharmu.
Mal som vystúpiť na úplný vrchol a nechať sa zviesť dole leteckou záchrankou. (Po boji je každý generál)
Nechválim sa, ale ani nestojím o ľútosť.
Zomrieť je ľahké, žiť je ťažké.
Život by nebol zaujímavý, keby sa všetko udialo tak, ako si to predstavujeme.
Je lepšie raz zažiť, ako dvakrát počuť.
Hanba, že som si musel vybaviť chipovú kartu na MHD v BA. Ja, kto už do základnej školy som bikoval, si teraz musím zvykať na tlačenicu a veci s tým spojené.
Až 60 dní ležať na chrbte, kardánom hore???! No way! V tejto polohe jedine do rakvy!
Z vlastnej skúsenosti na nemocničnom lôžku, nechápem, ako môžu mať ženy radi raňajky do postele! Aj keď je človek zdravý, v tej polohe sa nedá najesť. ... Síce toho je viac, čo na ženách nechápem, ale to už je na inú diskusiu.