Prislo nám do redakcie: Článek o první slovence Kataríně LudvíkovéNie je pretek ako pretek....alebo premiéra na ISOMA 1000 miles adventure...Všetko to začalo ako malý chrobák v hlave už niekoľko rokov dozadu a až v
lete 2014 po MTB štafete dvojíc s podobne postihnutou kamarátkou Míšou to
bolo vyslovenné nahlas...a týmto dňom začali prípravy. Zatiaľ síce len v podobe
odkladania každej koruny do
bidonu s venovaním od Zděňka Štybara, pretože
som vedela, že to nebude lacná záležitosť. Ale začiatočnícke štastie, čo ma
sprevádzalo celý závod sa prejavilo hneď na začiatku roku v pobobe úžasnej
podpory od firmy Kilpi a nezištnej pomoci od super človeka Petra H. Keď som
to oznámila rodine, padlo tam niečo ako... “čo si potrebuješ v svojom veku
dokazovať, radšej si daj vyšetriť hlavu “, ale
deti boli nápadom nadšené,
hlavne keď zistili , že ma tam može zožrať medveď:o))
Deň D sa blížil strašne rýchlo...posledný týždeň už dvadsiaty krát balím a
zas vybalujem...batoh, alebo prednú kapsu everbike? Bidony, alebo camelback?
Jaaaj...prezerám fotky závodníkov predchádzajúcich ročníkov a rozhodujem sa
pre batoh. Odvážame deti k mojim rodičom do Liptovského Hrádku a hurá
smer Nová Sedlica. Počasie je báječné, možno trošku teplejšie ako by som si
priala, ale hlavne, že neprší...
Posledné fotenie pred štartom...lúčenie s manželom a najlepším
mechanikom v jednej osobe...výstrel...koliečko po Sedlici a dobrodružstvo
začína.
Tempo prvých hodín mi troška pripomína závod na 50-70 km...ale som
odpočinutá a plná eufórie tak to ide samo. Brody na 90-100 kilometri
prechádzame už po tme a prvý deň končíme asi o jednej v noci 130 km od štartu
v lese při nejakej opustenej chatičke. Už prvý deň poznávam hromadu
výborných ľudí a druhý deň preklasifikujem závod na dovolenku s cieľom
prežiť to do Skalnej:o)) Teplo je neskutočné,
batoh na chrbte tlačí a nohy
bolia...hmm to to pekne začína...Ale úžasné na tom je, že tažké chvílky zákonite
vystriedajú tie príjemné a čím viac pred tým člověk trpí o to viac si ich vie vážiť.
Drobnosti ako jedlo, voda, alebo luxus v podobe sprchy na Hrešnej:o))
Za Spišskou sme mali troška strach z tmavších spoluobčanov, tak sme radšej
prespali v autocampu a pri východe slniečka už sme pelášili smer Čierny Váh a
Liptovský Hrádok, kde už na mňa čakal ocko s mojimi dcérkami...Alička
zvyknutá na krátke maratóny, fandila sposobom...“ mami zaber, Míša je 20
minút pred tebou“ ...tak som zatlačila slzu a točila ďalej, pretože sme sa ešte
večer chceli dostať cez najdlšiu zakázanku, čo sa nám nakoniec aj tak
nepodarilo:o) Nakoniec sme neboli sami a pred zákazom sme sa zišli v hojnom
počte.Preto nám ani strach z medveďov nezabránil, aby sme sa do ružova
vyspinkali...
Ďalší horúci deň, nekonečné lúky a Krížna. Bajk od rána začal slúžiť ako
opierka při tlačení do kopca, alebo závažie:o) Donášajú sa k nám správy, že to
ľudia vo veľkých horúčavách vzdávajú...ale tie výhľady na Krížnej a zjazdík na
Kráľovu studňu mi zlepšil náladu a CP 1 sa blíží...
Brod při Trenčíne stál naozaj za to, voda skoro po zadok, preto som si radšej
nechala
tretry a aj tak som mala čo robiť, aby som sa nevykúpala:o)
Potom Biele Karpaty, Vizovická vrchovina a určitě viem, že do Hostýnskych
vrchov ma pár rokov nikto nedostane...čím bližšie bol finish 500, tým častejšie
som premýšlala, že by mi to stačilo. Bola som strašne unavená, zadok ma bolel
čím ďalej tým viac a čo bolo najhoršie nenávidela som červenú turistickú
značku. Chvíľu sa mi i zdalo, že mám na ňu alergiu...a predo mnou cesta čo sa
zdá nekonečná...to predsa nemožem zvládnuť...Jeseník a tlačenie na Dlouhé
Stráně... K tomu som už druhý deň pociťovala po každom jedle slabé kŕče v
bruchu a celá som bola nejaká opuchnutá, čo som mylne prisudzovala
zadržovanej vode z vysokých teplot a námahy. Naštastie skutočná príčina sa
ukázala až po skončení závodu...
CP2 , Finish 500 a veľké dilema...plán je nasledujúci. Žiadny budík,
poriadny spánok a rozhodnutie nechám až na ráno.Večer som sa ešte rozlúčila s
Kubom, najlepším parťákom, ktorý mi často pomohol, už len tým, že tam bol:o)
Po šiestich hodinách spánku a kráľovských raňajkách všetko zrazu vyzeralo
báječne a ja som vedela, že urobím všetko pre to, aby som sa do mýtickej
Skalnej dostala:o)
Vyrazila som dosť neskoro, pretože navigácia mala malú krízu, ktorá sa ani
neviem ako vyriešila. Proste zas to začiatočnícke štastie, čo sa mi ešte potvrdilo
hneď pri prvom a jedinom vážnom probléme s prehadzovačkou, ktorý ma
postihol v Orlických horách. Hneď ako som sa zvalila do trávy a chcela
nerušene prepadnúť panike, zjavil sa pár mladých ľudí a pán...teraz už viem, že
Michal...sa bez okolkov pustil
prehadzovačku opravovať. Do toho ma dobehol
Petr a celú dobu nás bavil zábavnými historkami, tak ako to vedel len on
)
Takže zo situácie, ktorá sa javila ako krízová, bola nakoniec príjemná hodinka s
milými ľudmi:o) Po tomto zásahu cannondale fungoval az do cieľa ako nový.
V Krkonošiach sa malinko pokazilo počasie a namiesto výhľadov na ktoré
som sa tešila, nás čakala hmla a dážď. Z luxusného ubytovania v rozostavanom
baráku v Peci, sme preto vyrážali dosť neskoro. Raňajky na Výrovke, mokrý
zjazd do Špindlu, kde sme s Vítkom vykúpili skoro celého vietnamca a zas
tlačit...priemerná rýchlosť sa ten deň určite nepohybovala vyššie než 5-6 km/
hod. Ale dnes som to chcela zabaliť v CP 3 tak nebolo kam sa ponáhľat. Ešte
jeden pád v zjazíku pred Hejnicou, nakopnuté lýtko a už sa na mňa smiala
čerstvo upečená buchta a pivko na CP 3:o)
1000miles_4etapa_2015...posledných 431,49 km, to už by sa muselo stať
neviemčo, aby to neklaplo. Jizerské hory, Lužické hory, Labské pískovce,
České Švýcarsko, Krušné hory...všetko moc krásne, stále som si hovorila, že sem
sa musím niekedy vrátiť...s výnimkou najsevernejšieho bodu Českej republiky,
kde ma zaručene na
bicykli nikto nikdy nestretne. Počas celého závodu som
toľko sprostých slov ako na tomto niekoľko kilometrovom pohraničnom
chodníku, plnom koreňov nepoužila:o) Ale člověk si nakoniec zvykne na všetko,
prdel sa osedela, nohy už neboleli tak ako na začiatku, hlave to už bolo jedno a
aj príznaky alergie na červenú turistickú značku ustupovali:o)
Posledné dni som už nespúšťala oči s kilometrov chýbajúcich do cieľa...ružová
čiara...tristodvadsaťjedna...už aby bolo pod dvesto...a Dečínsky Snežník.Tak
krásny kopec som už dlho nevidela, nádherné výhľady...a znova ružová
čiara...200 km do cieľa...185 do cieľa a Moldava, další úžasní ľudia a 24
hodinová podpora závodníkom. Prichádzame s Jankom a Vítkom v noci a
Kubova maminka vstáva, zohrieva nám polievku a varí čaj. Špinavé
bicykle opierame o stol a ja sa cítim trápne, všetko je tam krásne a čisté a z nás při
každom pohybe opadáva blato...dám si sprchu a prvý krát za závod použijem
šampón:o) Ráno pani vstáva o pol piatej a robí nám raňajky. To mi rozum
neberie, takéto veci sa snáď možu stať len na mílach.
A čo teraz? Prvé odvážne plány typu, pojdeme nonstop do cieľa sa rýchlo
rozplývajú. Okolo pol dvanástej rozbalujeme naposledy
spacáky v lese asi 50 km
před cieľom. Čelovkou svietim na zem, všade lezú veľké čierne mravce.Ale už je
mi to jedno, oškrabem najhoršiu špinu a blato z noh a leziem do spacáku. V
polospánku ešte zahliadnem dva kužele svetla. Pražáci Tomáš s Milanom idú
nonstop do cieľa...a spím. Budíček o štvrtej ako vždy, chlapcom sa moc vstávať
nechce, tak balím a vyrážam sama...s mojím slimačím tempom ma aj tak za
chvíľu dobehnú.
Vysnená chvíľa sa blíži...posledných 10 km do cieľa vobec neuteká, na
štvrtom kilometri blúdim a nadávam si, že som si naivne myslela, že to bude
jednoduché...Honzík Kopka si predsa pred každým cp na nás niečo vymyslel,
prečo by to pred cieľom malo byť iné?:o)
Ale už vidím oblúk s nápisom Finish 1000 miles a Honzu s Ivčou...a v hlave
totálne prázdno...cieľ...tak už to skončilo.Koniec dovolenky a návrat do reality,
normálne som z toho smutná...
A preto vravím, nie je závod jako závod.Míle su iné než všetko čo som
doteraz poznala. Ľudia a príroda tu majú k sebe bližšie, než kdekoľvek inde...je
to závod plný príbehov a osudov. Často si siahneš na dno, ale o to viac sa naučíš
vážiť si maličkosti !
Atmosféra v cieli bola úžasná, nikomu sa nechcelo domov, tak sme si to ešte
natiahli do nedele, ale návrat do reality bol neodkladný a u mňa i s malinko
trpkou príchuťou.
V pondelok som šla navštíviť svoju doktorku, presvedčiť sa, že drobné
zdravotné problémy čo ma sprevádzali nič neznamenajú, ale nebolo to celkom
tak. A tým sa vysvetlilo aj to opuchnutie a fakt, že ako jedna z mála som na
závode pribrala. Týmto dodatočne žiadam Honzu Kopku o preradenie do
kategorie tandemov, pretože som asi historicky prvá Slovenka v 8 týždni
tehotenstva čo absolvovala závod:o))
autor: Katka Ludvíková