Máme za sebou Cape Epic. Tohoročný začal Katkinou nechcenou (ona nie je pretekár) výhrou v lotérii o entry. Po zime, ktorú sme presedeli na spiningu sme si konečne sadli 18.marca v Cape Towne na biky. 4 aklimatizačné dni ušli ako dovolenka a už sme stáli na štarte prvej etapy z Diemersfrontein do Ceres. Na uvítanie býva tradične jedna z najťažších. 117 km, 2190 m prevýšenia. Naše ciele boli jasné. Bojovať každý deň. O prežitie.Start stage 1.jpg
Keďže sme štartovali pri hromadnom štarte 1200 pretekárov z posledných pozícií (lebo sme prišli neskoro na štart) užili sme si trochu oddychu v zápche pred ťažším zjazdom. Ešte pred prvou občerstvovačkou sa v stúpaniach pelotón potrhal. Všimol som si, že moja partnerka nebude mať problémy so silou. Začala mi dávať v každom väčšom stúpaní jednu dve serpentíny odstup. Asi v polovici etapy som chytil bočný prieraz galusky na zadnom kolese, ale po úpornej práci s lepidlom a pumpou sa mi to podarilo opraviť. Od vlani tvrdohlavo používame galusky TUFO nalepené na vysokých ráfkoch. Takých vysokých že sa zle fúkajú. Ale dobre jazdia. Katka ma počkala pod zjazdom a pokračovali sme v etape až po záverečné kilometre po železničnej trati. Prvý úsek mal iba pár metrov a tak sme sa celkom pobavili ale druhý úsek bol dlhý 12 km a to už prestala byť zábava a bolo to utrpenie.Zeleznica 2.jpg
V cieli som mal toho dosť. Čas jazdy 8,26 hod. Okrem rôznych iných superlatívov je Cape Epic skvele zorganizovaný. Po dojazde do cieľa vám organizátori zoberú bike do umývačky, keď im zakážete umyť Lefty tak ju neumyjú a pošlú vám SMS, že máte bike umytý a zaparkovaný v bikeparku, dostanete balíček s jedlom, idete si zobrať tašku s osobnými vecami, obsadíte si stan s matracom a idete do sprchy. Pred večerou dostanete ďalšiu sms so svojimi výsledkami a informáciou, z ktorého sektoru štartujete nasledujúci deň.
Druhú stage Ceres-Ceres, 90 km, 1625 m prevýšenia sme začínali zo sektoru F . Trasa viedla po úpätí kopcov a po prvých pár kilometroch jablkovými sadmi sa zmenila na single track.Single track paradise2.jpg
Obaja sme spadli ( každý inde) a Katka dostala rýchlokurz zjazdovej techniky. Keď sa za vami tlačí 300 pretekárov učíte sa rýchlo. Na trati bolo dosť piesku ale trochu na tom vieme jazdiť a naše obutie (TUFO XC4 2,25) sa ukázalo ako výnimočne dobré na piesok. Etapu sme dokončili v čase 7,42.Single track paradise 1.jpg
Tretia stage Ceres-Ceres, 115 km, 2280 m prevýšenia sa niesla v znamení technických problémov . Po 30 km sa mi pri jazde v stoji rozišli kľuky. Najprv som si myslel, že som odlomil pedál, ale potom som zistil, že praskla zaisťovacia podložka na ľavej kľuke a aj po opätovnom nasadení kľuky išla von. Katka ma dotiahla na najbližšiu farmu, kde som domácich poprosil o pomoc a tí v garáži vykutrali podobnú podložku. Zázrak. Našťastie nasledovalo prudké stúpanie a v ňom sme trochu zmenšili získanú stratu. Po ďalších pár desiatkach kilometrov ma moja zadná galuska nadobro opustila. Poučený z predošlých neúspechov som niesol náhradnú aj s páskou a nasledovala relatívne rýchla výmena. Ďalšie problémy už neboli, mierne sme zvoľnili tempo, pretože som sa bál ďalšieho prierazu na nepríjemných kameňoch a skončili sme s časom 9,26 hod. Ešte teraz mi tŕpne krk keď to píšem.
Štvrtá stage Ceres-Worcester 86km, 1640 m prevýšenia. Začali sme sa potýkať so žalúdočným problémom. Vypustili sme gely, zeleninu, mäso a recovery drink. Etapa začala v pohode a po polovici som z nej mal dobrý pocit. V jednom zjazde som sa na chvíľu nesústredil a hodil som tigra do hlbokej priekopy. Tak nádherne som si vrazil mojimi karbónovými riadítkami do triesla, že som podcenil ich prasknutie. V snahe rýchlo pokračovať som na to opäť naskočil a frčal ďalej držiac riadítka za ľavú stranu a vpravo od predstavca. Na prvom väčšom hrbe sa zlomili úplne a nasledoval druhý tiger s rozbitím obočia okuliarmi a následným mohutným krvácaním. Kdesi som čítal, že zlomené riadítka chlap opravil konárom. Urobil som to isté.Riaditka.jpg
Z najbližšej vŕby som odlomil vetvu, napral som ju do riadítok a skúšal som to ďalej. Moc to nešlo, pružila. Pod zjazdom stál doktor, ktorý mi umyl tvár, zastavil krvácanie a čiastočnou jazdou a usilovným pochodom sme po 12 km dosiahli občerstvovačku. Už o mne vedeli a mechanik mi požičal na dojazd riadítka z vlastného biku. Bol to úžasný pocit zasa sa držať ničoho pevného. Stehno bolelo a tak sme sa iba vliekli aby sme stihli cut off time. Podarilo sa a po 7,59 hod sme boli v cieli.Stage 4.jpg
Stage 5 Team Time Trial. Tento deň sme považovali za oddych. Jazdila sa časovka na 27 km, 860 m prevýšenia. Včerajší príchod na biednej pozícii nám priniesol štart o 08.05 hodine. Trať bola veľmi pekná a po 2.09 sme už boli späť a relaxovali sme pred dlhou nasledujúcou etapou. Víťazný team Sauser - Stander to preletel za 1.05.
Stage 6 Worcester-Oak Walley 123km, 2240 m prevýšenia. Už sme si asi vybrali náš prídel problémov, trať som čiastočne poznal z minulého roku a tak sme veselo (aspoň ja) nastúpili na štart. Prvých 25 km bolo po asfalte a nezapájali sme sa do závodenia balíkov. Išli sme si svoje tempo a zohrievali sme nohy. Nasledovali pieskové single a stúpania čo nám celkom vyhovovalo a opäť kúsok asfaltu v divoko jazdiacom balíku. Po prechode na šotolinu som si na budíku všimol že máme 55 km a čas je 5,25 hodiny. Takže nestíhame cut off. Začal som nastupovať a poháňal som Katku aby pridala. Asi po 20 km svižného tempa som si všimol, že mi neukazuje počítadlo kilometrov ale beží iba čas. Preto boli všetci, okolo ktorých sme sa hnali, takí kľudní.
Stage 6.jpg
V pohode sme vystúpali 600m stúpanie v kuse, občerstvovačka a dlhý mohutný stupák cez hrebeň do údolia Oak Walley. Skoro ako na Ironbiku. Bolo veľa piesku a tak sa nám jazdilo dobre. Na hrebeni začal fúkať silný studený protivietor. Ten nás sprevádzal až do cieľa. Tesne pred cieľom nás predbiehal osamotený jazdec, ktorý si radostne pískal. Na poslednom prudkom zjazdíku, ktorý už bol takmer v tábore sme ho našli ako sa zbiera zo zeme. Keď sme prechádzali okolo neho už si nepískal. Doba jazdy 8,09 hod.
Stage 6_2.jpg
Stage 7 Oak Walley- Oak Walley 99km, 2160m prevýšenia. Nádherná etapa začala jazdou po okrajoch viníc. Vinič rastie na piesku. Krátke a strmé stúpania rýchlo potrhali náš štartovací sektor ( celé preteky sme udržali sektor F) a príjemne sa jazdilo. Po prechode do vedľajšieho údolia nasledovala jazda po singloch, ktoré domáci volajú „The Beeatch“ –pláže a začali strmé stúpania na Libanonskú vrchovinu. Všetko bolo OK. Katka sa ma držala ako kliešť a ja som sa už celkom dobre cítil. Jediný problém bola zima. Napriek jazdeniu vo vetrovke Katka prechladla, pretože po prejazde hrebeňa sa rozpršalo. Po chvíli dažďa sme sa opäť dostali do singlov ale zjazdových. My sme išli opatrne (poučený s predchádzajúcich dní) a videli sme tri poriadne pády. Jeden na koleno v kameňoch, druhý raz som za sebou začul výkrik a vravím si tá narazila do stromu. Keď som sa obzrel akurát som vide chlapa na horizonte ako letí cez riadítka a posledný bol najlepší. Ten vo veľkej rýchlosti vyletel z biku do potoka asi 4m od trialu rovno pred fotografom. Ten v úžase prestal fotiť a bežal ratovať pretekára. Chlap bol tvrďas za chvíľu nás už predbiehal. Domáci sa na stavbe singlov vybláznili a na jednej lúke dlhej asi 400metrov sme najazdili až 2,5 km. Bez závad sme dorazili do cieľa. Doba jazdy 7,20 hod.
Stage 8 Oak Walley – Lourensford 65km, 1640 m prevýšenia. Po vlaňajších skúsenostiach som sa trochu obával hromadného štartu a následných zápch ale mali sme lepšiu pozíciu a dosť sily. Hoci bol posledný deň potrebovali sme ju. Usporiadatelia vymysleli novú trasu, ktorá viedla cez sedlo vysoko v horách. 10 km okruh cez prírodnú rezerváciu Hottentots Holland.
Stage 8.jpg
Úžasný záver. Katka sa držala dobre ale mala zapálené hrdlo a nemohla hovoriť. Doba jazdy bola 4,48 hod. a skončili sme v mixoch na 40 mieste v celkovej klasifikácii na 388.Na Epicu je taká tradícia, že absolventskú medailu vám odovzdáva víťaz pretekov, ktorý čaká aj na poslednú dvojicu. Nám ju odovzdal Karl Platt z tímu Bulls.cieľ.jpg
Nasledovala umývačka, sprcha, košík s jedlom a fľašou vína vyprodukovaného špeciálne pre Epic, a cesta na hotel. Záverečnej párty známej ako Stage 9 sme sa nezúčastnili. Nasledovné 2 dni Katka preležala v posteli a leteli sme domov. Na začiatku pretekov sa Katka odhadovala na absolvovanie tak 2 etáp, a nechcela o vstupe do lotérie o entry na 2011 ani počuť. Ale už pomaly mení názor.
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre