ŠKODA Horal MTB maratón - 5. kolo

Predstavovať Horala je asi naozaj zbytočné a za tie roky sa z neho stal už legendárny maratón. To isté platí pre  trať s príznačným názvom „Krejzi“, ktorá každý jeden rok nezostáva nič dlžná svojmu významu. No a po večných ťahaniciach sme sa opäť mohli vydať aj na Kráľovu Hoľu - a tá veru nesklamala...

ŠKODA Horal MTB maratón bol zároveň aj 5. kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR.

Tak ako aj každý rok, zúčastňujem sa komplet celej Horal Tour zloženej z 3 etáp. O nich vám ale viac prezradí Juro alias Iceman. Len poviem, že prvá etapa na Štrbské pleso bola komplet prerobená a skutočne parádna. Taktiež aj tradičné nedeľné XC namotané v koreňovom lesíku nad Svitom...

Ja sa zameriam hlavne na etapu číslo 2, čo bol v podstate aj samostatný maratón Horal a trať s príznačným názvom Krejzi – veď posúďte sami – 140 km a 4200 m je už celkom dosť. To všetko bolo vyšperkované aj statusom MSR v maratóne. Po minulých rokoch teda trať, ktorá ponúkne skutočné maratónske časy a nie „šprint“ na 2-3 hod. Navyše po neustálych ťahaniciach padlo aj konečné rozhodnutie, že symbol maratónu - Kráľova Hoľa (1946 m) naozaj bude...


Zdroj: http://www.mtbiker.sk/foto

Keďže do poslednej chvíle neviem, či budem mať dovolenku na alebo nie, ubytko neriešim a zázemie mám na chate pod Donovalmi. Po prvej etape si všetko dám do poriadku, skontrolujem bike, nachystám proviant (ísť takúto trasu len na kozmickej strave sa mi veru nechce) a nemôžem zaspať .


Budíček o 4:00, raňajky, pohodová cesta pri vychádzajúcom slnku s pohľadom na Vysoké Tatry a o 6:10 už parkujem vo Svite. Štart je totiž vďaka parametrom už o 7:00 a dúfam, že do budúcnosti sa už s tým hýbať nebude . Registráciu mi netreba takže sa len oblečiem a trochu pretočím nohy. Je ešte čas aj na pokec, najlepšia je tradičná česká partička ktorá mi hovorí: „Ty vole, vždyť je to mistrák a proč tu je jenom 100 lidí na startu“. Nuž, na túto otázku odpoveď nepoznám ale ak by sa to konalo v Česku tak je rada až do Popradu .

7:00 a môžeme začať. Čo sa mi okamžite páči je správanie v „balíku“. Nikto sa netlačí, nikto nehluší hneď od začiatku, ale v pokoji prejdeme úvodné km. V prvom strmom stúpaní sa už zvyšuje tempo a po rýchlom zjazde sa vytvorí početná čelná skupina. Nasleduje dlhší presun po asfalte a čas aj prehodiť zopár slov. Na Horale sa mi veru ešte nestalo, aby po 40 min bol Mišo Lami 5 m predo mnou . Z asfaltu točíme na prvé zvážnice a tu už sa postupne pridáva. Po rýchlom a hlavne prašnom zjazde do Vikartoviec začína prvý dlhý kopec do sedla Madejovo (1470 m). Pamätám si, ako min rok po výdatnej búrke bola táto cesta len jedno obrovské pole s blatom. Teraz si pripadám ako niekde na púšti, keď si moje koleso razí cestu vo vrstve prachu. Štrbské pleso ešte cítim v nohách, ale viem, že ak vydržím úvodné km, tak to prejde. Tak sa aj stalo a do sedla si idem pekne svoje tempo. Hore na lúkach to ide vďaka vyššej tráve trochu ťažšie, ale je to len kúsok. Chvíľu sa pomotáme po peknom chodníčku a už sa ide dole - ako inak poriadne rýchlo no „grif“ na šotoline z Rakúska mám stále veľmi dobrý . Inak ešte som nespomenul okolité výhľady– hlavne teraz ráno je to niečo úžasné a najmä vďaka tomu a charakteru prostredia je Horal jednoducho srdcovka. Dole pod kopcom mám kúsok pred sebou už opäť spoločnosť. V ďalšom trochu viac kamenitom zjazde míňam Karla Hartla, ktorý opravuje defekt. Na druhom bufete v Pustom Poli si beriem len vodu, wafle ešte stále mám .

O pár km ďalej prechádzame tradičnou „funzone“ na spôsob Horalu, teda cez rómsku osadu s početným a hlasným osadenstvom . Tradične veselý zážitok ale to už sa môj pohľad a myšlienky upierajú na vrchol celého podujatia – majestátna Kráľova Hoľa a jej obrovský vysielač ležiaci vo výške 1946 m. Sme približne 900 m vysoko takže aj menej zdatnému „matikárovi“ je jasné o koľko sa musíme vyštverať na 12 km dlhom stúpaní. Mne osobne nevadí ani tak prevýšenie ako skôr ten výpek. Úvodné pasáže si ešte držím dobré tempo, ale postupne ako sme stále viac a viac na slnku začínam spomaľovať. Navyše stúpanie nemá veľa serpentín a je dosť, ako sa hovorí, na mozog. Človek vidí ďaleko pred seba aj za seba. Tí pred vami miznú a tí vzadu sa stále zväčšujú . V jednej veľkej serpentíne ma poteší „spontánny“ bufet, kde sa podáva voda a kofola. Neskôr je ďalšou oázou studnička s parádnou ľadovou vodou. Šotolina sa mení na asfalt, ale ani to nie je žiadna výhra. Dres mám komplet rozopnutý a lejem si vodu úplne všade. Neustále si opakujem, že na tú „Kráľovku“ sa proste musím vyškriabať a potom už to bude fajn. Obehne ma asi 8 ľudí, ale keď už som vyššie začína ma priťahovať vysielač ako magnet. A hlavne sa zatiahla obloha a fúka. O chvíľu letí dolu prvá trojica a potom postupne ďalší. Cesta je preto rozdelená pomocou kužeľov na 2 polovice. Hrozné trápenie, ale nakoniec sa tam vydriapem. Čaká poriadny zjazd, takže na vrcholovom bufete si dávam „hody“ – na trávenie bude relatívne dosť času. Nuž a môžem letieť dolu... a to doslova. V prvej zákrute ma ešte stihne mierny dážď, ale potom už z búrky vyletím ako šíp opäť na slnko. Tí čo boli pomalší už zažili aj krúpy a nejaké tie blesky (pred 2 rokmi na Kráľovu Hoľu pomalších ani nepustili) . Ja sa ale sústredím hlavne na zjazd a som rád, že na biku nemám žiadne „ultralight“ somariny . Len pre predstavu dodám, že na tej rozbitej ceste som mal max 73 km/h a jediné čo sa dalo s nerovnosťami robiť bolo ich preskakovať. Teplota medzitým klesla, telo sa spamätalo a tak môžem začať svoju stíhaciu jazdu

Okruh na Kráľovu Hoľu sa opäť končí v Pustom Poli, kde na bufete vidím Jána Halíka, ako rieši defekt a taktiež Jožka Švercela, ktorého „Kráľovka“ a zdravotný stav prinútili predčasne skončiť. Jožko mi pomôže premazať reťaz motorovým olejom a začínam stúpať do Smrečinského sedla. Postupne menšia búrka prichádza aj sem a začína pršať. Vôbec mi to v tom kopci ale nevadí. Doráža ma Jano Halík s pozvánkou do háku, ale to by som si musel zapnúť dáky ten motor, ktorý UCI komisári všade na pretekoch toľko hľadajú . Nikoho asi nepotešili a mnohých asi aj trochu „zlomili“ záverečné pasáže do sedla, kde bolo treba dosť tlačiť. Dívam sa na to pozitívne a aspoň trochu uľavím sedacím partiám . Pred sebou ale vidím bikerov, takže motivácia ma neopúšťa. V rozbitom a pekne mokrom zjazde míňam Františka Šmelka, ktorý opravuje defekt a spolu s Jarom Buchtíkom sa ocitám na bufete v Liptovskej Tepličke. Toho si následne vediem asi 5 cm za kolesom počas celej asfaltovej časti výšlapu na Panskú Hoľu (1429 m) – dôvodom je nádherný protivietor, ktorý už tak strmý kopec ešte „vylepšuje“. Zbavujem sa ho až v strmých pasážach na klzkých kameňoch tesne pod vrcholom.

Inak trochu odbočím, aby to nebola nuda. Horal bol prvý „poriadny“ maratón, na ktorom som otestoval „sociál“ verziu jednoprevodníka s kazetou 11-40 a oválnou 32z pílou. Musím povedať, že stratégia „čo nemáš tak netreba“ fungovala na 100 % a aj najstrmšie úseky sa mi podarilo zvládnuť . Z kopca taktiež ani raz nebol problém, ale o tom celom zase niekedy nabudúce...


Vrcholové pasáže vďaka dažďu nie sú nič moc a voda z pod kolies fŕka priamo do tváre. Tuším v tom boli aj dáke prídavky od oviec . Zrazu akoby seklo a po vode ani stopy. Opäť len prach. Okruh končí, znovu Liptovská Teplička a ďalší borec z dlhej ktorého míňam. To už sa nachádzam v záverečných 20 km. Potom vidím aj Petra Vrtiša ako pri trati rieši technický problém – trhnutá reťaz. Len si v duchu hovorím nech už všetko vydrží do cieľa na svojom mieste. Šuňava a posledný bufet. Zastavujem a to je veru veľká taktická chyba . Ani si nestihnem doplniť vodu, keď okolo preletí 3-členný vláčik. To si snáď robíte srandu... V záverečných „brdkoch“ ich mám teda pred sebou a odliepam z rámu tzv. dojazdový gél . V každom nasledujúcom zjazde som bližšie a bližšie a postupne si beriem svoje 3 miesta späť– predsa len sú to preteky, tak sa treba trochu ponaháňať aj keď sa víťaz už sprchuje . Tradičný koreňový záver ma už po tých rokoch na Horale naozaj nemôže prekvapiť, ale verím, že tu padlo nejedno škaredé slovo pri snahe sa konečne dostať do cieľa . Mne sa to podarí za výsledných 7:45 hod na celkovom 15. mieste. Slnko, voda a prach...


TOP 10 mi ušla, ale aspoň mám cieľ do budúcna. Žilinu parádne reprezentoval kamarát Tomáš Višňovský, ktorý si poradil aj s Mišom Lamim a stal sa celkovým víťazom a taktiež majstrom Slovenska v čase 6:43 hod. Medzi ženami zvíťazila Anna Šmídová z Česka v super čase 8:13 hod, ale majsterkou Slovenska sa stala Janka Števková (trať Lejzi).

Celkové výsledky - http://www.sportsofttiming.sk/en/race/results/1641?rid=1835&eventid=1&genderid=1

Nuž, ďalší ročník maratónu Horal je minulosť. Nielen za seba ale musím povedať, že to bol skutočne majstrák na úrovni. Zabezpečenie a značenie výborné a nemám jedinú výhradu. Zjazd z Kráľovej Hole je síce v protismere, ale je to na širokej ceste a keď nie je človek idiot a dodrží pravidlá, je to OK. Jednoducho treba trochu opatrnosti a ohľaduplnosti. Trať ako celok je jednoducho „horalovská“ a tak ju treba brať. Nikdy tu nebude 30 km singlov, ale toto prostredie má svoje jedinečné čaro. Kráľova Hoľa je správna čerešnička a dúfam, že sa ju podarí do budúcnosti udržať. Pretože ako sa hovorí - sme na Slovensku .

V rámci Horal Tour nás čakalo v nedeľu ešte tradičné XC a parametre okruhu boli veru poriadne. Veď za tých 7 okruhov som nastúpal 1102 m. Dokopy za všetky 3 dni teda slušných cca 6500m . V rámci Tour mi to nakoniec vydalo na 5. miesto – takže do budúcna, buď ešte potrénujem alebo si počkám až Karel Hartl a Jano Halík trochu zostarnú .

Finále ŠKODA BIKE OPEN TOUR sa koná 5.9. 2015 v Hrabušiciach - ATC Podlesok ŠKODA Slovenský raj.


http://www.mtbiker.sk/shop

Fotogaléria: http://www.mtbiker.sk/clanky/7859/fotogaleria-skoda-horal-mtb-maraton-5-kolo-skoda-bike-open-tour.html