Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain Bike Route, 2. časť

Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain Bike Route, 2. časť

6 komentárov

romanbojda 18.01.2019 24 fotografií   Mexiko Horsky Bike Kanada Reportaz Usa Horska Cyklistika

Energia, ktorá je cítiť zo všetkých je elektrizujúca, a keď odbije ôsma hodina, show začína.

 

Prvú časť severoamerického dobrodružstva venovanú prípravám a tréningu nájdete tu.

1. deň, Alberta


Po štarte sa všetci koordinovane vyberú za Larym, tempo po pár minútach naberá na otáčkach a kopce šliapeme v stoji, nával endorfínov je potreba zo seba dostať von. Atmosféra je úžasná, svieti slnko, teplota akurát na bike a trasa je fakt krásna. Chvíľu ste v hlbokom lese a zrazu je tu jazero s obrovskými horami naokolo a krásnym singltrekom, ktorý vás dovedie k ďalšiemu jazeru. Nádhera.



V prvých kilometroch kecáme s ďalším účastníkom z Čiech, Matejom Karáskom, zisťujeme, že tiež dal jeden rok míle a Tour Divide bolo logickým vyústením a pokračovaním. Po chvíli cítim, že sa mi nejak blbo šliape, a že som na biku strašne nízko. Keď zastavím, zisťujem, že sa mi povolila sedlová objímka, snažím sa ju dotiahnuť, ale jedna strana má matku na plochý skrutkovač, ktorým ju je potreba podržať a následne zaskrutkovať imbusom do nej sťahovaciu skrutku. Na multikľúči ale nemám plochý nadstavec, chyba!!! Použijem teda nôž, čo nie je ideálne, ale funguje to a skrutku dotiahnem. Medzi tým mi všetci samozrejme zmizli, ale zase vďaka tomu stretávam budúcu víťazku, ako si v pohodovom tempe šliape a užíva si vypeckovanú hudbu na rajdoch. Pri spomínanom jazere so singláčom na mňa Johy a Fero čakajú a fotia, zastavuje sa tu viacero pretekárov. Matej šliapal ďalej a už sme ho nevideli, len sme neskôr z Trackleaders zistili, že dorazil do cieľa v parádnom čase 23 dní. Od štartu sme takisto už nevideli Martina Čuňáta, ktorý nedokončil kvôli problémom s kolenom.

Po krásnom, ale krátkom singli sa z údolia Spray river v Banff National Park dostávame k jazerám Spray Lakes Reservoir s horami naokolo vysokými okolo 3 000 m n. m. Bohužiaľ moja sedlová objímka zase protestuje a zase doťahujem, tentokrát už s pomocou Fera, ktorý má plochý nadstavec na multikľúči. Začínam tušiť, že mám problém, ale zatiaľ si to nepripúšťam. Svoju predštartovnú chorobu cítim zľahka, endorfíny fakt pracujú. Dostávame sa na prvú širokú prašnú cestu s povestnou roletou. Klepe to slušne a je potrebné neustále hľadať lepšiu, menej hrboľatú stopu. Občas prejdú okolo nejaké autá, ktoré celkom zaprášia všetko naokolo, väčšina ale spomalí, aby cyklistom nespôsobila obrovský prachový kúpeľ. Trasa krásne odsýpa a s výhľadom na rieku a hory si dávame u zvodidiel ľahkú „sváču“ a fotíme a tešíme sa, kdeže to sme.



Po prašnej rolete šliapeme niekoľko desiatok kilometrov a následne odbočíme k „stupáku” po singli, ktorý tlačíme. Akonáhle sa dostaneme na vrchol do akéhosi sedla, singláč sa zhupne dole a my si užívame Kanadu ešte viac. Táto zábava trvá snáď hodinu, ťažko presne povedať. Na konci ústi zase na veľkú prašnú cestu k jazeru Lower Kananaskis Lake v Peter Lougheed Provincial Park, kde neodoláme a dávame prvú kúpačku. Ľadová voda krásne osviežila a pokračujeme k prvej občerstvovačke – obchodu s názvom Boulton Creek Trading Post. Sme na cca 100-tom km. Je tu rušno, všetci kupujú nápoje, jedlo aj „nejedlo“ vo forme rôznych tyčiniek, orieškov a keksíkov a dopĺňajú vodu. „Nejedlo“ je výraz, s ktorým prišiel Fero po pár dňoch, keď sa nám tieto rôzne tyčinky proste sprotivili a v tom momente sme nič iné nemali. Mali sme so sebou aj nejaké sendvičové chleby, syr a salámu, ale akonáhle to bolo kedykoľvek v ďalších dňoch možné, dali sme si teplé jedlo. Ešte tu bol jeden žolík v podobe sušeného mäsa, ktoré za oceánom vedia robiť fakt dobre. Je šťavnaté, nie ako to, čo sa predáva v našich zemepisných šírkach. 



Britská Kolumbia


Následne šliapeme do prvého významnejšieho sedla „passu“ a to Elk passu s 1 905 m n. m. Za ním sa dostávame do Britskej Kolumbie. Nasledovala vlnitá širšia cesta, kde to Ferovi akosi začalo viac šliapať, a tak moc nebrzdil. Za to ja som opakovane musel doťahovať sedlovku, a to čím ďalej tým častejšie, až som to v amoku zo strhaného závitu vzdal a šliapal v stoji, alebo hlboko v sede. Neviem čo bolelo viac. Našťastie sedlová brašňa neškrtala o koleso. Bol podvečer a bolo jasné, že dnes už servis v najbližšom meste nestihneme. Elkford mal byť podľa našich informácií nejakých 35 km po trase. Po 30 km zisťujeme, že Elkford bol po trase v minulých ročníkoch, ale asi posledné dva roky do neho Tour nezachádza a namiesto toho ho obchádza cez hory a pokračuje do Fernie, ktoré je za nejakých 100 km.

Pri odbočke, ktorá vedie do kopca, Fero nečaká a my neviem či šiel po trase, alebo do Elkfortu, o ktorom sme sa predtým spolu bavili. Sme zmätení a nevieme čo spraviť. Volať sa nedá, nie je signál. Je približne 19:00. Pár pretekárov ide spať do mestečka, pár zostáva kempovať pri odbočke a neďalekej rieke. Hore sa nám nechce, drevená ceduľa je nekompromisná: 7 km up to Coco Claims. Z Facebooku a od ostatných pretekárov s Johy vieme, že hore na nás čakajú popadané lavíny a náročný horský terén. Fero to ale nevie a my nevieme, kde je a ani ako ďaleko – sedlovku som riešil dosť dlho. Fero sa živil niekoľko rokov profesionálne boxom, a tak má krátkodobú pamäť v háji. Takže čokoľvek sme mu povedali o trase, si zapamätal len útržkovito. Nakoniec zostávame kempovať. Večerný kúpeľ v rieke a spanie na divoko nás zlákalo. Nakoniec tu spí okolo 20 ľudí, horí oheň a je krásne. Prichádza aj „aljašská žena“ s tržnou ranou na predlaktí, šiť to nie je potreba a celkom veľkú ranu lepí špeciálnou sťahovacou náplasťou.

Sme rozhodnutí vyraziť skoro ráno smerom hore. Čakanie na otvorenie servisu o 9:00 v Elkforte by nás príliš zdržalo, dospeli sme k záveru, že Fero musel ísť hore, že z trasy na gps by neschádzal. Ja som dúfal, že Fernie nebude 100 km ale len 70 km, nevedeli sme to presne, lebo sme mali tie staré mapy. Ostatní to tiež nevedeli presne, vyzeralo to proste na 70 – 100 km. Vravel som si, to prekonám aj so sedlom dole a pekne cez deň dorazíme do servisu vo Fernie a tam bude určite aj Fero. Ak by náhodou nebol, tak tam bude internet a pozrieme na Trackleaders,  kde je. 

Našliapané 162 km, Feri + cca 15-20 km, nastúpané 2 374 m, čas 12 h 38 m, priemerná rýchlosť 13 km/h, max. nadmorská výška 1 952 m n.m.



2. deň


Ráno sa budíme pred piatou a prší. Cítim, že mám teplotu. Nedá sa nič robiť, odhodlanie nechýba. Zbalíme mokrý stan a rýchlo vyrážame do lesa, zahriať sa do kopca. Pri potoku naberáme vodu, ktorú pre istotu filtrujeme vo filtri Sawyer, ale neskôr už na to kašleme, pretože voda tu na severe je ľadová a fakt ako krištáľ. Prestáva pršať ale terén sa zhoršuje a už sa dá iba tlačiť po voľných šutroch až k spadnutým lavínam. Tie prekonávame s vypätím všetkých síl a sme radi, že sme sa sem nevybrali večer. Za poslednou lavínou stretávame Kanaďana z Yukonu. Má kapsičku s logom legendárneho etapáku po najlepších singloch BC BikeRace. Dobre nám to pri konverzácii a tlačení uteká. Keď sa dostaneme k útulni v sedle, máme najhoršie za sebou.

Čakajú nás náročné, rozbité, mokré zjazdy plné brodov, kde nohy nezostali suché ani náhodou. Sme vďační za odpružené vidlice a nie naposledy. Kanaďan chváli Johy za techniku a vraví, že na BC by nemala problém. Pod kopcom vidíme pretekára, ako varí ovsenú kašu a ešte len vyrazí, neskôr ho poznávame bližšie a voláme ho „Australan“. Trasa tu chvíľami vedie okolo zhorených lesov, čo nie je pekný pohľad a bohužiaľ nie jediný. Divoké požiare trápia celý pás Rocky Mountains rok čo rok. Našťastie sa dostávame opäť aj do krásnej prírody, keď šliapeme nad divokou azúrovou riekou. S Johy sa zhodujeme, že takú farbu vody sme asi ešte nevideli.

Dojem z krajiny mi trochu kazí teplota a fakt nepríjemné šliapanie so sedlom príliš nízko. Tu sa osvedčila píšťalka, ako výborný pomocník, keď som potreboval lieky a Johy už bola príliš ďaleko. Ešte veľakrát nám takto pomohla signalizovať problém a zastaviť či počkať jeden na druhého, alebo tretieho. Keď vidím na gps, že Fernie je za cca 15 km, prepadne ma eufória. Asi desať kilákov od tohto zistenia je po asfalte, čo je super. Taktiež super je, že Fera stretávame v podstate hneď po príjazde do mesta. Striehne nás na Trackleaders už niekoľko hodín. Po tomto šťastnom stretnutí hneď mierime k hlavnej nákupnej triede, kde má byť cykloservis. Nadšenie z opätovného spoločného stretnutia je obrovské a hovoríme si zážitky z noci strávenej vonku a samozrejme o tom, ako mal byť Elkfort a ako nebol. Fero nakoniec spal na čistinke niekde za jedným z brodov, v ktorom sa mu za tmy podarilo namočiť. Našťastie nijako vážne, všetko dobre dopadlo a sme pohromade.



Pri servise je podporná ceduľa, že do Mexika je už len cca 4 000 km a k tomu Red Bull zadarmo. Vysvetľujem svoj problém a mechanik sa to urýchlene snaží riešiť, ale pokým nájde tú správnu objímku, prejde snáď hodina. Nakoniec dáva dole nejakú zo Salsa fatbiku a tá konečne sedí, priemer 34,9 mm nie je až tak bežný, ako zisťujem. Platím 30 CAD a vyrážame po trase ďalej. Za ten čas, čo ja som čakal, Johy s Ferom doplnili zásoby jedla a pitia. Šliape to krásne, takto so sedlom v normálnej výške. Máme cieľ doraziť večer do útulne, ktorá sa nachádza vo Flathead Valley na tzv. Grizzly Highway. Večer pred desiatou zisťujeme, že to ide pomalšie, ako sme si mysleli, a že ďalších 20-30 km nedáme. A tak kempujeme popri ceste na malej čistinke spolu s ďalšími tromi bikermi. 

Dva paraleny a dva ibalginy. Našliapané 140 km, nastúpané 2 739 m, čas 16 h 37 m, priemerná rýchlosť 8 km/h, max. nadmorská výška 2 056 m n.m.

3. deň


Ráno sa prebúdzam s úplne plným nosom, pery popraskané na krv a s teplotou. Vonku prší a sneží zároveň. Keď sa konečne odhodlám vyliezť von, pozeráme spoločne na najbližšiu horu, ktorá je komplet pod čerstvým snehom. Čo najrýchlejšie balíme a vyrážame, ale aj tak sme poslední. Ostatní traja sú už dávno preč. Chvíľu šliapeme do kopca, čo nás zahreje, ale hneď na to, nás čaká dlhý zjazd a rovinka v spomínanom Flathead Valley. Sme zmrznutí na kosť, hlavne Johy necíti vôbec prsty na nohách a rukách. Vravím si, že ak sa teraz niečo pokazí na bicykli, tak to ani neopravíme, jedine že by sme založili oheň. Už nezvládame zimu, a keď vidíme malú chajdu (cabin), ideme hneď k nej. Vonku je ohraničené ohnisko, kde okamžite zakladáme oheň, aby sme sa zahriali. Nálada okamžite stúpa a je nám dobre. Aké jednoduché. Po chvíli sa k nám pridáva takisto zmrznutý „Australan“ so šťastím v očiach, keď sadá k ohňu. Po zahriatí a raňajkách hasíme oheň a vyrážame ďalej, cieľ dnešného dňa je jasný: prekročiť hranice USA a doraziť do motela v Eureke.


 
Trasa sa postupne z údolia zdvíha po zvážnici do nejakého sedla, kde chvíľami sneží, alebo padajú krúpy, nasleduje samozrejme studený zjazd a zase šliapeme postupne hore. Dostaneme sa až k nejakej rieke, myslím, že je to Wigwam river, kde je odbočka z hlavnej cesty na zaplavený singláč. Chvíľu sa snažíme nenamočiť príliš, ale je to márne a za chvíľu máme tretry durch. Vieme, že tu niekde pred hranicami má byť povestná „TheWall“ čiže brutálny stupák s bikom na ramene. Tu niekde znamená, že sme pod ňou, pozeráme hore na zabahnený zráz a vravíme si: „nič, čo by sme na míľach nezažili“ a makáme hore. Po vystúpaní sme spokojní, ale radujeme sa predčasne. Trasa totiž vedie nezáživne cez pásmo novovysadených malých stromov asi 20 km, než začne stúpať do sedla. Zase začína snežiť a my začíname byť vyčerpaní. Je asi pol siedmej večer, vonku -1 °C a ešte nie sme hore. Snažím sa makať viac a čím viac makám, tým väčšia zima mi je. Čím vyššie sa dostávame, tým viac snehu pribúda. Mám teplotu tak 39 °C a zimnicu. Nohy mi mrznú a musím zísť z bicykla a tlačiť, aby som si zahrial prsty. Mám jedinú mantru a to, že keď zastavím, tak tu zamrznem, takže „hlavne nezastavuj“. Tesne pod vrcholom ma dobieha Johy, vraví že Fero je niekde kúsok za ňou. Nemáme naňho čakať v tomto ľadovom sedle a vyrážame dole. Musím povedať, že to bol jeden z najextrémnejších zjazdov, čo som zažil. Sneh sa postupne zmenil na brečku a následne na potok vody. V koryte tohto ľadového potoka sme išli dole až zrazu veľké prekvapenie, spopod mrakov vysvitlo zapadajúce slnko a zahrialo všetko naokolo. Magický zážitok, až mi vyhŕkli slzy a uvedomil som si, že som zachránený a že nezamrznem.



Bolo to ako z amerického happy endu, so západom slnka sa blížime k hraniciam USA v Roosville, pekne po asfaltke. Na hranice dorazíme za svetla, víza máme cez internet zaplatené a potvrdené. Trvá nám ale snáď pol hodiny, než nám všetkým trom zoberú odtlačky zo zmrznutých prstov. Za tú dobu nás všetci Američania predbehli a do 30 km vzdialenej Eureky prichádzame za plnej tmy.

Zisťujeme, že motel je úplne plný, plný pretekárov. Jedna Američanka, Karen, nám ponúka, že jedno miesto na zemi u nej v izbe by sa našlo. Tak fajn, už zostávajú iba dve. Klopem teda postupne na dvere, až natrafím na Kanaďana z Yukonu zo včera. Ten nám ochotne ponúka dve luxusné miesta na koberci. Teplá sprcha je spása, zjeme niečo zo zásob, ja plus nejaký paralen a rýchlo zaľahneme do spacákov. Zabalený a v teple vstrebávam, čo sa vlastne stalo a uvedomujem si, že som si práve siahol na dno, že to bol už celkom strop.

Našliapané 145 km, nastúpané 2 365 m, čas 15 h 42 m, priemerná rýchlosť 9 km/h, max. nadmorská výška 1 894 m n.m.

Koniec druhej časti.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Komentáre

misko_hrasko 18.01.2019 (16:03)

z citania je to brutalny zazitok, ale ako blizko skolabovania je clovek co je totalne premrznuty a ma teplotu 39C? Chapem ze si to vydrzal ked tu pises report, ale nie je to prilis velke riziko? co by sa stalo keby ste napriklad preckali jeden den v meste a trochu by si sa preliecil? Je v takomto pripade cas/umiestnenie naozaj to hlavne? Diky za report

 
romanbojda misko_hrasko 18.01.2019 (21:10)

Ahoj, já bych k tomu chtěla dodat, že náš jediný cíl byl dojet na hranice s Mexikem a bylo nám jedno za jak dlouho, chtěli jsme si hlavně užít a vychutnat cestu. Samozřejmě jsme byli limitovaní odletem, který jsme měli naplánovaný za 34 dnů a to jsme si mysleli, že v nejhorším let jednoduše za pár tisíc přebookujem. Byli bychom v daleko větším stresu, kdybychom věděli, že takové přebookovaní letu nás vyjde jako cea nové letenky. Což by samozřejmě bylo nad naše finanční možnosti. Druhou věcí je, že Roman to popisuje jako hrdina, ale já vím, že mu bylo hodně špatně. To, že měl strašnou chřipku o tom není pochyb a je dobře, že jsme neměli teploměr. Jak psal Roman, tam kde mu bylo nejvíc blbě prostě zůstat něšlo, umrznul by ve stanu. Hypotermie je největší nástraha Tour Divide. Poslední věc, že s nemocí se jet dá, ale pokud by se zastavil, už by se nerozjel. Na uzdravení by potřeboval tak týden minimálně. Takhle ho při životě drželi aspoň ty endorfiny....Tour Divide je prostě drsná záležitost se vším všudy a tohle k tomu patří.

 
mirecv 18.01.2019 (18:17)

Super napísané, skvelé čítanie. V takom zlom zdravotnom stave super výkony, fakt na hrane. Už sa neviem dočkať tretieho dielu...

 
misoda 20.01.2019 (09:45)

Citam - uzivam si kvalitny text....a zrazu koniec ?!?!?!? uz sa neviem dockat pokracovania... palec hore za jazdu s chorobou,ja osobne by som to nedal
...

 
georgo256 22.01.2019 (11:13)

Paradny clanok, pekne fotky, dobre sa to číta...

 
romanbojda 18.01.2019 (16:46)

Tazko povedat ako daleko alebo blizko. To najhorsie prislo uz ked som nemohol zostat v meste, pretoze ziadne nebolo pobliz. Dalsou vecou je ze 39 teplota bol moj subjektivny pocit, mozno som sa len citil na 39. Kazdopadne to bolo na hrane a nechcel by som tu situaciu zazit znovu.

 
Pridaj komentár