Reportáž: Novohradský pedál – podujatie pre veľkých aj malých, okorenené dažďom

V máji sa konalo podujatie Novohradský pedál – moje domáce preteky v Lučenci. Nakoľko sa počasie dostatočne vybláznilo, nenáročné preteky nakoniec dali poriadne zabrať a nebolo to úplne „zadarmo“.

Okrem kondície dostala zabrať určite aj technika a morál každého pretekára, ktorý sa zúčastnil. Jednalo sa už o 5. ročník, ktorý organizuje od začiatkov Vlastimil Duzbaba s malou partiou pomocníkov a čiastočnou podporou mesta. Termín bol už tradične v nedeľu, aby sa nekrižoval s iným termínom pretekov a tentokrát to vyšlo na 19. 5. 2019.

Na výber boli dve trasy – 25 km a 50 km (dva okruhy), ktorú som šiel aj ja. Okrem týchto trás si organizátor pripravil aj detské preteky, vrátane kategórie Baby s bezplatným štartovným. Predpoveď počasia nebola najlepšia – opäť raz malo pršať, no podľa rôznych prognóz už doobeda a ďalších až poobede. Vďaka tejto predpovedi veľa pretekárov vôbec nenastúpilo.

Zázemie, prezentácia a štart pekne pokope

Do zázemia prichádzam asi hodinku pred samotným štartom, tu stretám plno známych a kamarátov, ktorých som nevidel aj dlhšiu dobu. Po chvíli stretám hlavného organizátora, ten ma zavedie rovno k prezentácii, kde dostávam štartovné číslo. Prehodíme ešte pár slov, zhodnotíme aktuálny stav, že sa zrejme zopakuje situácia z nultého ročníka (vtedy tiež pršalo, no trať bola iná a kratšia) a ideme sa každý chystať po svojom. Všetko je tu pekne pokope – prezentácia, šatne so sprchami a wc, vonku na ploche posedenie, pódium, stánok s občerstvením a taktiež stánok lokálnej cyklopredajne aj s menším servisom – čo ma nakoniec zachránilo od DNS.


Presúvam sa naspäť k autu, vyberám bike, zvažujem, čo na seba a keďže sa schladilo, dokonca už mierne mrholilo, tak dávam hore dlhé termo a na to dres, dokonca aj návleky na tretry (ešte v domnení, že aspoň nohy zostanú suché). Pretekári z vedľajšieho auta na mňa pozerajú a pýtajú sa, či ozaj idem na štart, na čo im odvetím, že určite a aby išli aj oni – neboli miestni a docestovali sem, nakoniec predsa štartovali. Počasie sa zhoršilo, a tak dávam na seba ešte aspoň na chvíľu pláštenku, ktorú neskôr zhodím pred štartom. Keď zostávalo pár minút – cca 10, dážď utíchol a ja som sa chcel teda ešte aspoň kúsok rozjazdiť a vtedy to prišlo.

Pri zašliapnutí do pedálov som asi na tretí záber začul nepríjemný zvuk a nastal záber naprázdno – roztrhol som reťaz – resp. rýchlspojku, ktorá sa rozpadla . Samozrejme, náhradnú som nemal (moja chyba, ale na novom biku a reťazi – nájazd cca 700 km by som nečakal roztrhnutie). Nastala teda menšia panika, no zachránil ma kamarát v spomínanom stánku, ktorý síce nemal rýchlospojku, ale mal nitovačku, pomocou ktorej sme reťaz znitovali, a zároveň skrátili, aby to bolo možné (čo neskôr spôsobovalo problémy v daných podmienkach). Ešte raz mu týmto ďakujem, nakoľko som vďaka nemu mohol odštartovať a reťaz sa počas pretekov „nerozpadla“.

Keď podmienky nie sú ideálne

Po úspešnej oprave sa staviam na štart, o chvíľku vyrážame na výstrel, no a pršať začalo ešte viac ako doteraz. Úvod trasy je po asfaltovej ceste za sprievodným vozidlom až ku priehrade, kde vchádzame do lesa a od začiatku sa držím vpredu. V prvom kratšom stúpaní si vymeníme pozíciu s kamarátom Andrejom, zatiaľ sme všetci pokope. Po miernom zjazde prichádza ďalšie stúpanie, kde si nastúpil J. Halík, ktorého účasť ma osobne prekvapila, no udržali sme sa hneď za ním. Prišiel zjazd s mierne vynášajúcimi zákrutami a výhoda poznania trasy bola fajn, aj keď v týchto podmienkach bolo potrebné ísť ozaj opatrne.

Prišiel prejazd cez potok a následne stúpanie aj s koreňmi, kde si Janči vystúpil a nepokračoval už ďalej – neskôr sa ukázalo, že posúdil dané podmienky ako ozaj zlé a radšej ušetril bicykel. Už takmer nič nevidím, a to ubehla od štartu len chvíľka, takže musím zhodiť okuliare – kombinácia tmavých skiel a blata nebola ideálna - napchám ich teda do vrecka a pokračujem bez nich. Začíname naberať náskok pred zvyškom poľa a následne vytvárame 4-člennú skupinku v zložení ja, A.Kubiš, L. Kawecki a M. Belko. Okrem toho, že slušne leje, tak sú sem-tam aj mláky, ktoré vedia prekvapiť svojou hĺbkou. Samozrejme, jedná sa o MTB preteky, takže je to normálne a len opisujem aktuálny stav, nezanemená to, že by som sa sťažoval . V tejto chvíli mám už kompletne premočené nohy a návleky na tretrách sú len zbytočnou váhou navyše. Aby ste mali lepšiu predstavu, aké to bolo, pripájam video od pretekára z krátkej trasy – identická ako dlhší dvojkolový variant:


Nasleduje rovnejší úsek, rýchly zjazd, po ktorom príde kratšie stúpanie a vychádzame z lesa na poľnú cestu, kde to poriadne kĺže a nájsť „ideálnu“ stopu v podstate ani nejde, no šliapať sa dá a tak pokračujeme ďalej. Zjazdom sa dostávame na lúku, a cesta je tu mierne rozbitá po ťažbe dreva, odbočujeme doľava a čoskoro opäť vchádzame do lesa. Nasleduje stúpanie, ktoré z časti ťaháme a z časti tlačíme vedľa bicyklov. Pri opätovnom naskakovaní na bicykel zisťujem, že zacvaknutie do pedálov nie je jednoduché a chvíľku s tým bojujem, kým sa to podarí. Cestu striedajú chodníčky, kratšie stúpania a nasleduje rovnejšia a rýchlejšia časť trasy. Medzitým prestalo už pršať, avšak voda a blato fŕkalo naďalej všade – najhoršie na tom boli oči.

Do „najrýchlejšieho“ zjazdu idem ako tretí, žiaľ ma stiahne do koľají, odkiaľ už niet cesty von a tak si to usteliem v blate na pravú stranu. Za mnou jazdiaci Maťo sa pýta, či som v poriadku, odvetím, že áno, naskakujem opäť na bike, ale nemožnosť nacvaknúť sa do pedálov a šmýkajúce sa ruky celé od blata spôsobia, že ešte raz to položím na opačnú stranu . Trošku mi teda partia odskočí, no dole na lúke ich dobieham a zisťujem, že Lechovi sa podarilo stratiť svojho Garmina, chvíľku ho teda hľadali, no bez úspechu. Neskôr sa ukázalo, že ho niektorý pretekár našiel, odovzdal na občerstvovačke, a tak sa mu po dojazde do cieľa vrátil. Lúka nás privedie k najnáročnejšiemu stúpaniu na trati, ktoré dá zabrať aj za sucha a teraz je to bez šance vyjsť v sedle, tak tu všetci tlačíme. Na kopci teda znovu naskakujeme, ja opäť s problémom nacvaknúť sa, krútime ďalej a zjazdom prichádzame ku občerstvovačke, kde však nestojíme.


Prechádzame mini úsek po asfaltke a odbočujeme do ďalšieho prudšieho stúpania, ktoré sa teraz ešte dá vyšliapať. Chvíľku ideme hrebeňom, prichádzame ku zjazdu, ktorý vďaka blatu nie je až tak rýchly, treba dávať pozor a už nás čaká len výšľap „kaňonom“, ako pomenovali daný úsek na Strave, krátky zjazd a výšľap peknými chodníčkami a návrat na asfaltku. Tu sa rozdeľujú trasy a dlhá otáča doľava do druhého kola a krátka alebo tí, ktorí nejdú druhé kolo, zabočia vpravo do cieľa.

Druhé kolo alebo, keď to už nejde

Nájazd do druhého kola bol zaujímavý a po chvíľke už v druhom stúpaní zoskakujeme a tlačíme bicykle – po prejazde všetkých pretekárov to nebolo možné ísť v sedle. V zjazde a mierne za nami zaostal Lech, ktorého sme počkali, aby sme pokračovali v skupine. Druhé kolo bolo podstatne horšie, vďaka rozjazdeniu a tomu, že začalo vykúkať už aj slnko, a teda blato začalo celkom slušne lepiť. Po výjazde z lesa sme na lúke celkom slušne lietali zo strany na stranu a menili si pozície vďaka „zaseknutiu“ sa v blate . Po návrate do lesa tu tlačíme už výrazne dlhší úsek ako v prvom kole, chalani sú mierne predo mnou, naskakujú na biky skôr a ja sa znovu nedokážem nacvaknúť, a tak mi teda odchádzajú a od tejto chvíli som šiel v podstate sólo. Aby nestačil problém s pedálmi, pridalo sa aj zhadzovanie reťaze – prisudzoval som to hromade blata, čo bola z časti pravda, avšak reálne za to mohlo to nedobrovoľné skrátenie – zistené až doma pri bližšej kontrole.


Rovnejšie úseky sa osamote išli horšie, sily ubúdali, a tak som dobehnúť chalanov už nevládal. Zjazd na lúku bol poriadne zhoršený a šiel som ho podstatne pomenej a opatrnejšie. Miestami ešte obieham jazdcov z kratšej trasy, ktorý štartovali 15 minút po nás. Prudké stúpanie je natoľko zlé, že je problém ho vôbec tlačiť popri biku, koleso sa poriadne netočí, naviac na konci po naskočení mi opätovne zhadzuje reťaz a nejde nacvaknúť. Po „oprave“ ma dobieha pretekár z mojej trasy, ktorého sa pýtam, aká je kategória a zisťujem, že je starší. Na občerstvovačke on nestojí, ja áno, keďže som zbadal melón a začínal som byť už hladný (predsa len som počítal s kratšou dobou jazdenia). V ďalšom stúpaní v snahe opäť docvaknúť si toho pretekára mi opäť padá reťaz a neostáva mi nič iné, než potlačiť a znovu sa rozbiehať. Tu už definitívne rezignujem na sťahovanie akejkoľvek straty a idem už len „na dojazd“ do cieľa. Reťaz mi padla asi ešte dvakrát a po príchode do cieľa som bol rád, že napriek menším problém som to úspešne zvládol a naviac som udržal tretie miesto v kategórii.

Povinná očista v cieli

Po príchode do cieľa prehodím pár slov s kamarátmi, ktorí mi ušli a navzájom sa na sebe smejeme, že ako to vyzeráme. Mal som v pláne umytie bicykla, ktoré bolo zabezpečené wapkou, ale vďaka náročným podmienkam to trvá každému dlhšie, a tak volím návštevu neďalekej autoumyvárky a spájam to aj s čiastočným vyjazdením sa.

Keďže bike je už ako tak „umytý“ – samozrejme doma bude potrebná dôkladnejšia očista, som na rade ja. Sprchy sú v mieste prezentácie – na futbalovom štadióne a teplá voda už nebola, ako na väčšine maratónoch, takže to prebehne dosť rýchlo . Vďaka zvolenému oblečeniu – podkolienky a hore dlhé termo, nebolo tej špiny až tak „veľa“, ale ani málo .

Celkové dojmy a vyhlasovanie

Podujatie napriek nepriazni počasia bolo na dobrej úrovni, trať bola vyznačená dostatočne, nebolo kde zablúdiť. Prvé kolo bolo o dosť lepšie, kým v tom druhom to bol boj a dosť pretekárov z dlhej to aj vzdalo – 9 DNF je pri počte štartujúcich 35 ľudí - celkom dosť. Kratšiu trasu dokončilo až 80 pretekárov a len 5 malo DNF. Kompletné výsledky môžete nájsť TU, opäť to vyhral A. Kubiš a zo žien sa z prvého miesta tešila V. Kissová. No a mne sa podarilo dôjsť na treťom mieste, takže som spokojný. Pre zaujímavosť ponúkam môj záznam trasy zo Stravy. Na trati bolo taktiež niekoľko fotografov a jednotlivé galérie sú dostupné na tomto odkaze. Vyhlasovanie výsledkov už bolo za pekného počasia a prebehlo rýchlo, bez zbytočného zdržovania, následná tombola taktiež a človek sa ani nenazdal a bolo „po všetkom“. Na záver som sa poďakoval za dobré zorganizovanie, rozlúčil sa s organizátorom, kamarátmi a šiel domov stráviť zvyšok „peknej“ nedele .


Počasie zatiaľ človek ovplyvniť nedokáže a podmienky by som zrejme prirovnal z časti ku Marikovej (kto zažil, bude vedieť), no za sucha má trať úplne iný charakter – oveľa rýchlejší. Pevne verím, že organizátorovi sa podarí zohnať aj na budúci rok sponzorov a teda, že sa dočkáme 6. ročníka, ktorého sa určite rád zúčastním.