Beskidy MTB Trophy 2009

Minuloročná blatistá edícia sa hlboko vryla do pamäti všetkých účastníkov. Nebolo teda ľahké presvedčiť bikerov a bikerky, aby sa opäť do Beskýd vrátili. Keďže termín pretekov závisí od cirkevných sviatkov v Poľsku a tie tohto roku pripadli na druhú dekádu júna, šanca, že počasie sa tentoraz umúdri a ponúkne účastníkom neopakovateľné zážitky z trate, bola ďaleko vyššia. Ako to nakoniec dopadlo sa vám pokúsim priblížiť v nasledovnom reporte.

Tak ako aj v predchádzajúcich dvoch ročníkoch, aj tentoraz bol MTBiker.sk jedným z mediálnych partnerov 4-dňových etapových pretekov na poľsko-česko-slovenskom pohraničí – Beskidy MTB Trophy. Hlavný organizátor Grzegorz Golonko tak opäť mne a jednému šťastnému výhercovi (ktorého sme napokon vylosovali až na tretí pokus a stal sa ním zhodou okolností môj kamarát Martin Imrich zo Žiliny) zúčastniť sa tejto, v našich končinách isto ojedinelej, akcie. Ako vždy, témou číslo jeden pred každým takýmto podujatím býva počasie. Minuloročná blatistá edícia sa hlboko vryla do pamäti všetkých účastníkov. Nebolo teda ľahké presvedčiť bikerov a bikerky, aby sa opäť do Beskýd vrátili. Keďže termín pretekov závisí od cirkevných sviatkov v Poľsku a tie tohto roku pripadli na druhú dekádu júna, šanca, že počasie sa tentoraz umúdri a ponúkne účastníkom neopakovateľné zážitky z trate, bola ďaleko vyššia. Ako to nakoniec dopadlo sa vám pokúsim priblížiť v nasledovnom reporte.

Deň 1. Máme za sebou úvodnú etapu Beskidy MTB Trophy 2009, ktorá podľa môjho computeru merala 59 km a nastúpali sme 1635 metrov. Po bezproblémovej prezentácií a ubytovaní sa v gymnáziu v Istebne, sme sa pomaly presunuli do priestoru štartu a cieľa, kde sa postupne zhromažďovali bikeri zo všetkých kútov Európy. Pred štartom, ktorý bol naplánovaný na 12:00, sme sa dali dokopy takmer komplet slovenská enkláva.
Štartový koridor bol už o 11:45 takmer plný, slniečko krásne pálilo. S úderom dvanástej sa masa takmer 500 štartujúcich vydala zdolať miestne kopce a kopčeky, ktorým kraľoval najvyšší bod – Skrzyczne (1257 m.n.m.). Úvodné kilometre boli v znamení novej lesnej asfaltky, ktorá dostatočne natiahla štartové pole. Hneď od štartu sme nastúpali asi 400 výškových metrov, asfalt prešiel do širokej šotolinovej zvážnice, ktorá sa vlnila po úbočí. Povrch bol suchý, sem tam nejaká kaluža či blatko. Prvý zjazd však dal zbohom všetkým nádejám, že by sme do cieľa prišli čistí...blato po zvážaní dreva, kam len sa človek pozrel. Našťastie nebolo nijak lepkavé. Opäť nasledovali kratšie či dlhšie stúpania po zvážniciach, občas prerušené lesným trailom. Na prvej občerstvovačke na 23 km som vypil jeden Powerade, zjedol tri grepy a pokračoval ďalej smerom na Skrzyczne. To už sme šliapali prevažne po koreňoch a kameňoch, občas bolo treba aj potlačiť. Vrchol sme dobyli relatívne rýchlo, v pozadí už začínalo parádne hrmieť a dúfal som, že nás búrka obíde. Zo Skrzyczného nasledoval krásny technický zjazdík, ako sa na Beskydy patrí. Opäť kde tu nejaké blato, ale nič hrozné, prevody aj brzdy poslúchali. Kilometre ubiehali celkom rýchlo a onedlho už som bol na druhej občerstvovačke (to isté miesto ako prvá, len sme prišli z druhej strany kopca). Doplnil som Powerade do vaku, opäť zjedol nejaký ten grep, spravil fotečku a valil ďalej. To čo nasledovalo bol úplne úžasný hrebeň s rýchlymi technickými zjazdíkmi avšak s dostatočným priestorom na obiehanie. Z doliny pokračovala trasa stúpaním po lesnej asfaltke do Andziolowky. Odtiaľ to už bolo do cieľa necelých 10 km. Záver etapy sa niesol v znamení krásnych singletrackov, naháňať sa nebolo kam, náročnejšie etapy nás ešte len čakajú. Do cieľa som úplne v pohodičke došiel v čase 3:45h. Absolútnym víťazom dnešnej etapy sa stal Martin Horák v čase 2:33h pred Markom Galinskym a Andrzejom Kaiserom, ktorí stratili 1s resp. 13s. Zajtra na nás čaká najdlhšia etapa cez české Beskydy, čerešničkou na torte bude istotne náročný technický zjazd z Javorového plný ostrých switchbackov.


Deň 2. Dnes sa vám hlásim o dosť neskôr ako včera. 2. etapa Beskidy MTB Trophy mala prívlastok Kráľovská a musím priznať, že tomu tak bolo doslova a do písmena. Ráno nás privítala zamračená obloha a onedlho sa spustil aj drobný dážď, ktorý z času na čas zosilnel. Našťastie okolo 9tej prestalo pršať a dokonca, keď už sme čakali na štart, začalo spoza mrakov presvitať slnko. To hneď zdvihne náladu. Trasa etapy viedla tentoraz do Českej republiky a čakali na nás kopce ako Skalka, Kozubová, Kalužný, Ropice, Javorový a na záver Veľký Stožek. Organizátori na poslednú chvíľu zmenili už pôvodne zmenený variant dojazdu a vrátili sa k pôvodnej alternatíve. Pred štartom sa hovorilo o cca 90 km a 3000 výškových metroch, realita však bola úplne niekde inde....Navyše, na 3. občerstovačke bol stanovený limit prejazdu na 17:00, ktorý sa neskôr ukázal ako veľmi optimistický.
Na začiatku som sa opäť nikam neponáhľal, predsa len, profil etapy bol veľavravný a aj kilometre v blatistom teréne aj tak ubiehajú o dosť pomalšie ako keď je sucho. Úvod bol opäť krátko po asfalte, neskôr šotolina a blatistým zjazdíkom sme sa dostali na poľsko-český hraničný prechod a pokračovali smerom na Mosty u Jablunkova cez Komorovský grúň a Girovú. To už som bol viac menej celý zafŕkaný od blata a vody z kaluží, ale ubúdajúca oblačnosť a slnečné lúče zvyšovali morálku. Z Mostov u Jablunkova začali tie ozajstné beskydské stojky a zjazdy, takmer každý výjazd sa buď išiel na najľahších prevodoch alebo sa tlačil, šotoliny bolo pomenej. Po každom takomto stúpaní nasledoval kamenistý technický zjazd, kde bolo treba dávať obzvlášť pozor, pretože korene a kamene boli po rannej prehánke veľmi zradné. Terén bol na niektorých, hlavne otvorených miestach až neuveriteľne suchý, naopak v lese to bolo samé riedke blato. Na prvej občerstvovačke som si nejakým nedopatrením nechal naliať málo ionťáku a keďže kilometre pribúdali až neuveriteľne pomaly, zakrátko som už nemal čo piť. Druhú občerstvovačku som očakával niekde na 45 km, avšak cesta k nej bola stále hore a dole po krásnych hrebeňoch a času na oddych bolo veľmi málo. Počasie sa však menilo z minúty na minútu a na jednom z miest nás dokonca zastihla búrka s krúpami. Občerstvovačka nakoniec bola tam, kde som predpokladal, pohľad na čas jazdy v danom momente – cca 4 hodiny, neveštil nič dobré. Ďalej sa pokračovalo ako inak parádne do kopca a na hrebeň, potom zase prudký, technický zjazd, opäť hore a tak to pokračovalo až na Javorový. Tu bol vrchol dnešného dňa, obávaný zjazd po turistickej značke. Napriek obavám, som ho zvládol relatívne ľahko, ani ruky tak neboleli ako pred dvomi rokmi – nuž, Marzocchi nie je Fox . Dole pod kopcom už bola spomínaná 3. občerstvovačka, mala byť na 63. km, mne však comp ukazoval 70. Bolo mi jasné, že pre značnú skupinu ľudí tu bude problém prísť v limite. Nasledoval relatívne pohodový prejazd do obce Bystřice, kde na nás už čakal Kajco, prehodili sme v kopci pár slov a pokračoval som ďalej do kopca. Túto časť trate som si pamätal z úvodného ročníka a vedel som, že nás nečaká nič jednoduché. Stúpanie na Zimný a Veľký Stožek sa ukázalo ako najťažšia prekážka dnešnej etapy. Nekonečné stúpanie a za ním blatistý koreňový zjazd do Istebny preverili posledné zvyšky morálky každého jazdca. Navyše pohľad na comp hovoril jasnou rečou – Golonko syndróm opäť zaúradoval – 95 km a ešte stále som nebol v cieli...Záver už bol totožný so včerajškom, žiadne prekvapenia sa nekonali, no a nakoniec som po 98 km a 3600, áno 3600 nastúpaných metroch a v čase 7:47h došiel do cieľa.
Zajtra je na programe etapa s vrcholmi Veľká Rača, Przelecz Przegibek a Rycierová, má byť slnečno, tak dúfam, že sa nám pôjde lepšie ako dnes.


Deň 3. Tak ešte stále žijeme. V prvom rade by som sa chcel poďakovať všetkým tým vyhláseným meteo serverom, ktoré predpovedali na dnes azzurro. Ono nie žeby slnko nebolo, ale to že ráno bude pršať, to sa nám ani len nesnívalo. Čiže opäť tradičná rovnica: Beskydy + zlé počasie = Mordor. Treba však dodať, že aj stále početné štartové pole sa podpísalo pod stav trate. Dnešná etapa nás mala zaviesť na slovensko–poľské pohraničie, čiže tesne pod Veľkú Raču, Przelecz Przegibek a Rycierovú horu. Oficiálne čísla hovorili o 78 km a 2800 výškových metroch.
Štart sa nám z nezistených príčin posunul na 10:15, asi sa chalani z prvej lajny nestačili rozjazdiť. Sivá obloha neveštila nič dobré a postávanie v štartovom koridore vyše 30 minút nie je tiež bohviečo. Úvod opäť po asfalte na zahriatie, potom odbočka na menej kvalitnú asfaltku a po nej kolmo nahor po starých známych paneloch. Iný prevod ako 1:1 nepripadal do úvahy. Vydriapali sme sa do Koniakowa a odtiaľ okolo krčmy na vrchol Ochodzitej. Nasledoval rýchly (ale keďže boli ešte všetci pokope tak pomalý) zjazdík smerom na hraničný prechod Skalité – Zwardoň. Kúsok za ním bola v kopci prvá občerstvovačka, to už som išiel v trojici s Mircom a Mišom, hodili sme do seba pár grepov a pokračovali ďalej do kopca. Tieto miesta mám prejdené, takže žiadne prekvapenia sa nekonali. Nad Vreščovkou klasika tlačenie, na vrchole rýchly zjazdík, tu však bola prvá zmena oproti predchádzajúcim dvom ročníkom. Nešlo sa klasicky traverzou hraničného hrebeňa, ale po zvážnici cez kopec do Rycerky Hornej. Teplota v daždi medzitým klesla na príjemných 6 stupňov, nechápal som borcov v krátkych dresoch. Na konci tejto malebnej dedinky bola 2. občerstvovačka, comp ukazoval cca 34 km. Vediac, že ďalší bufet bude až po prejdení celého hrebeňa, som sa poriadne natlačil všetkým čo bolo po ruke a doplnil ionťák až po okraj. Mišo s Mircom sa rozhodli, že pre dnešok stačilo a chceli si zavolať odvoz, nakoniec však aj tak pokračovali ďalej. To už som sám stúpal po lesnej zvážnici na V. Raču, dúfajúc, že na vrchole uvidím avizované známe tváre. Nikto však hore nečakal, veď kto by sa trepal do toho nečasu. Okolo pol jednej sa pomaly začali strácať oblaky a vykuklo toľko očakávané slniečko. Hraničný hrebeň som mal v malíčku, otázne bolo v akom stave bude. Pochopiteľne to bolo katastrofálne. Takmer neustále tlačenie, blato sa lepilo všade, v tretrách sa šmýkalo, jednoducho na morál. Stále som sa pohyboval v rozťahanej skupine cca 15 ľudí, niekomu to šlo, niekomu nie. Pri jednom zo zakopnutí sa mi podarilo odtrhnúť polovicu pracky na tretre o pedál, na funkčnosť to našťastie vplyv nemá, neskôr to vymením. Pomaličky sme sa pretlačili na Przegibek a ďalej popod Rycierovú a následne už viac-menej dolu na Mladú horu. Opäť zjazdy technické, plné mokrých koreňov a kameňov, riskovať sa neoplatilo. Na Mladej hore bola tretia občerstvovačka, za sebou už 54 kilometrov, nič horšie už dnes isto nebude. Drievkom som ako tak pozhadzoval blato z biku, mazať prevody nemalo aj tak význam. Relatívne rýchlo sme následne po červenej po hrebeni zozjazdovali do Rycerky Dolnej. Tu na nás čakalo neuveriteľné stúpanie po lúke, ktorá mala min. kilometer. Ďalej to bolo viac menej po lesných asfaltkách stále hore dole, čiže kilometre nabiehali celkom rýchlo. Finiš etapy bol pod vrcholom Ochodzitej pri krčme, na cca 2 km to robilo snáď 300 výškových metrov po starej známej betónke, zaradené 1:1, prehadzovať aj tak nemalo zmysel, lebo prehadzovačka aj reťaz už toho mali viac než dosť. Nahor som sa radšej ani nedíval. Silou vôle som sa nakoniec dotrepal do cieľa v čase 6:45h, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, kilometre aj nastúpané metre sedeli úplne presne.
Zajtra už to prejdeme nech by aj traktory padali, i keď náš starý známy Veľký Stožek na záver budí rešpekt.


Deň 4. Finále. Už len 58 kilometrov a 2100 výškových metrov nás delí od trička s nápisom Finisher. Ráno sa konečne prebúdzame do krásneho dňa. Únavu z predchádzajúcich dní takmer nevnímame. Na parkovisku pri aute dolaďujeme posledné detaily na bikoch, slnko parádne hreje a najradšej by sme si ľahli do trávy a prespali celý deň. Lenže my sme sem prišli kvôli niečomu inému.
Štart ako tradične o 10:00, žiadne zdržania sa našťastie nekonajú. Začiatok etapy, ktorá nás zavedie na česko-poľský hraničný hrebeň, vedie po asfaltke, náhle cesta prudko zabočí doprava a v okamihu sa mi vynárajú spomienky na minuloročnú 1. etapu. Dlhé a prudké stúpanie medzi chalupami, končiace niekde v nedohľadne. Vtedy to bol začiatok blatovej odysey, dnes to napriek značnej únave z predchádzajúcich etáp vnímam úplne opačne. Žiadne naháňanie sa, pekne v kľude. Pomaly sa dostávam na vrchol stúpania a pokračujem ďalej po hrebeni. Napriek tomu, že chodník je úzky a technický, stíham si konečne vychutnať aj výhľady. Hrebeň mierne stúpa a pokračujeme po modrej až na Veľký Stožek, kam sa dnes ešte vrátime. Pole bikerov sa už slušne potrhalo, moja skupinka je asi 6-členná. Pred nami je prvý dlhší zjazd dnešného dňa do Jablunkova - prvý highlight etapy – tradičná kombinácia kameňov a koreňov dáva zabrať hlavne rukám a za chvíľu už kŕčovito z posledných síl držím brzdy a riadidlá. Zjazd končí, dostávam sa na prvú občerstvovačku. Tie budú len dve takže pre istotu dopĺňam ionťák do vaku a pokračujem opäť do kopca smerom na Filipku. Stúpanie je v celku príjemné, teda až na ten záver, ktorý je ako inak na hranici šliapateľnosti a radšej potlačím, než by som sa mal zbytočne vyšťaviť už teraz. Spoločnosť mi robí Mišo, viditeľne ho to baví oveľa viac ako včera na Rači. Na vrchole sa otvárajú nádherné výhľady, opäť nasleduje zjazd, tentoraz je to už po zvážnici až do Nýdku. Odtiaľto sa musíme opäť dostať na hrebeň. Na konci doliny je druhá občerstvovačka, sme zhruba na 36. kilometri. Znovu doplním tekutiny, k tomu do seba hodím gél a zopár grepov. Toto bude predsa len posledná dnešná zastávka.
Začína stúpanie na Čantoryji, široká lesná cesta s parádnym sklonom. Držím si svoje tempo, obieham niekoľko bikerov a pomaličky sa dostávam na hrebeň. Slniečko dnes na kopce vyhnalo množstvo turistov a preto si jazda vyžaduje maximálnu opatrnosť a ohľaduplnosť. Pomaly stúpame, kilometre už nenaskakujú tak rýchlo ako doteraz. Sem tam opäť radšej tlačím, trochu strečingu príde vhod. Prechádzame cez sedlo Beskydok, Veľký Sošov a Malý Stožek a neďaleko už vidno aj Veľký Stožek. Záverečný úsek stúpania na rozdiel od 2. etapy v pohode vyšliapem a pokračujem po červenej na Kiczory. Tu je druhá dnešná lahôdka – krásne skaly a skalky, ktoré vyžadujú aj tie posledné zvyšky jazdeckého kumštu. Na vrchole odbočíme prudko doprava a tu je snáď jediný blatistý úsek, ktorý dnes treba prekonať. Opäť sa dostávame na lesnú zvážnicu, do cieľa už je to naozaj len kúsok. Nikam sa neženiem, nechcem si pokaziť záver defektom, alebo nebodaj pádom. Posledný kilometer začína tradične prejazdom brodu, pokračuje vlnitým chodníčkom lesom, následne doprava po drevenom mostíku a už je tu cieľová rovinka. Spokojný prichádzam do cieľa a pre fotografov spravím malé wheelie. Je dobojované a odmenou za tieto krásne 4 dni je tričko s nápisom Finisher.


Večer o 18:00 bolo naplánované celkové vyhlásenie tých najlepších. V absolútnom poradí medzi mužmi sa ním stal Marek Galinski (POL), ktorý pokoril víťaza prvých dvoch ročníkov, Andrzeja Kaisera (POL) a tretí skončil Nicolas Vermuelen (BEL). Medzi ženami triumfovala Martina Němcová pred Janou Ševčíkovou (obe CZE) a Justynou Fraczek (POL). Za zmienku určite stojí, že preteky dokončil jediný junior Euzebiusz Wisniewski. Spomedzi štartujúcich Slovákov sa najvyššie umiestnil náš dodatočný výherca Martin Imrich.
Po skončení vyhlásenia nasledovalo spoločné foto všetkých Finisherov a zároveň poďakovanie všetkým tým, ktorí sa starali o bezchybný priebeh pretekov.
Beskidy MTB Trophy opäť potvrdili, že sú právom považované za jedny z najťažších MTB pretekov v Európe a dokončiť ich znamená byť maximálne pripravený nielen fyzicky, ale aj psychicky. Už pár dní po skončení 3. ročníka organizátori avizujú prvé novinky - nové trasy pre nasledujúci ročník a ja pevne verím, že počet štartujúcich zo Slovenska sa opäť zvýši a stretneme sa na štarte v Istebne.

Profily sú od Martina Imricha

Výsledky – absolútne poradie po 4. etapách
http://sportchallenge.cz/extra09/mtbtrophy/vysledky_general.php

Diskusia (aj s večernými reportami od Katka a Imromana)
http://forum.mtbiker.sk/viewtopic.php?f=6&t=13250&st=0&sk=t&sd=a

Reportáž ČT Ostrava
http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/409232400061019-cyklistika/