Oravský cyklomaratón zo sedla nováčika

Od Oravského Maratónu už ubehol aj mesiac, ale v redakcii nám zostali 2 reporty s iným pohľadom na túto akciu...
Konečne sa priblížil ten osudový dátum 15. 8. 2009, a ja ( už niekoľko týždňov rozhodnutý postaviť sa na štart cyklomaratónu) len ťažko skrývam netrpezlivé očakávania. Oravský cyklomaratón bude mojim prvým maratónom vôbec...

Konečne sa priblížil ten osudový dátum 15. 8. 2009, a ja ( už niekoľko týždňov rozhodnutý postaviť sa na štart cyklomaratónu) len ťažko skrývam netrpezlivé očakávania. Oravský cyklomaratón bude mojim prvým maratónom vôbec. Predtým to vždy pre niečo nevyšlo. A tak radosť je ešte o to väčšia. MTB je mojou srdcovkou už dlho. Od čias nástupu na VŠ však času na jazdenie dosť výrazne ubudlo. Uvedomujem si svoju slabšiu trénovanosť, no v prihláške napriek tomu škrtám políčko "dlhá trať – 82km , 2682 m nastúpaných" . Je to výzva, ktorú si chcem splniť. Nie zajazdiť nejaký očarujúci čas (na to nemám, to viem veľmi dobre) ale dokončiť "dlhú" ...

V noci ešte cez telefón dohadujem posledné detaily môjho ranného odvozu, keďže pôvodný plán nevyšiel. Ráno sa zobudím a vidím že predpoveď počasia fakt neklamala a bude to úplná idylka čo sa tohto týka. Z domu vyrážame s kamarátom na jeho aute až o deviatej (skôr sa nedalo). Našťastie to nemáme ďaleko a tak akurát stíham prezentáciu, prezliecť sa, poskladať bike a rýchlo na štart. Počúvam poučenie pred štartom: ,, ... myslím, že to nemusím dôkladnejšie rozoberať. Každý kto štartuje na dlhej určite nie je na takomto podujatí prvýkrát." WHAT ? To ja teda som. To je to až také drsné alebo som ja až taký blázon ako mi tvrdilo pár ľudí niekoľko dní pred štartom?


Presne o desiatej sa zhruba 60 cyklistov na dolnokubínskom Námestí P.O. Hviezdoslava dáva do pohybu. Ja až niekde na konci s plánom zo začiatku sa trochu šetriť nech neodpadnem hneď na prvom kopci. Plán sa ale rýchlo mení vplyvom povzbudzujúcich divákov pri trati. Obehnem pár ľudí s ešte pohodovejším tempom a ďalej myslím na to neprepáliť to hneď na začiatku keď predo mnou je ešte 80 km. Na Srňacom už je ale atmosféra taká burcujúca, že vstávam zo sedla a snažím sa aspoň čo-to zo seba vydať, keď tam kvôli mne kričí toľko ľudí. Prvé väčšie stúpanie. Pomaličky šlapem na najľahšom prevode. Vidím pred sebou pár ľudí tlačiť. Až také hrozné to zas nie je, hovorím si. To ešte neviem, že v druhom kole, o tri hodiny neskôr, budem mať čo robiť aby som ten kopec aspoň vytlačil. Hore už ideme po príjemnej poľnej ceste. Stúpanie, krátky zjazd, zase stúpanie, zase menší zjazd a dostávam sa na asfaltku. Chválim, že úsek po nej je relatívne krátky a v ostrom stúpaní už vidím na vrchole občerstvovačku. Síl je zatiaľ dostatok, aj voda nejaká ostala a tak nezastavujem. Nie som zas nejaká sušienka, niečo vari vydržím. Za jazdy mi podávajú ionťák ktorý do seba hodím a pokračujem ďalej. Prichádzajú ďalšie stúpania a ja rozmýšľam, či to bol až taký dobrý nápad nedoplniť vodu a hnať sa ďalej. Stúpanie, krátka rovinka, stúpanie... Prečo mám ten pocit, že stále len idem do kopca? Pohľady na krajinu ale stoja za to. Najprv rozľahlé lúky v pozadí s Chočskými vrchmi, po úseku idúcom cez les sa predomnou vynárajú Západné Tatry. Hmm, nice, hovorím si a snažím sa udržať aspoň aké-také tempo. Konečne prichádza po dlhom čase zjazd. Vyjdem na lúku kde sa rýchlosťou 50 km/h rútim nadol, vyberám jednu zhovievavejšiu zákrutu a šlapaním do mierneho kopčeka sa pokúšam udržať rýchlosť. A zase to ide dole kopcom. Tatry po ľavoboku už ani nesledujem, sústredím sa na trať. Presne toto som potreboval. Poriadna psychická vzpruha. Ďalšia zákruta, tentokrát do trochu mokrejšieho terénu. Pri nej stojí ďalšia veľká skupina ľudi a povzbudzujú, kričia, tlieskajú. Zaberám. Zaberám čo to dá a užívam si to naplno. Tak o tomto je cyklomaratón...


Už teraz je rozhodnuté, že tento určite nie je posledný, na ktorom sa zúčastním. Prichádza trošku technickejší úsek oproti doterajšej trase. Ale zvládnuteľný. Klesanie, skaly, úzky jarok, ktorého voda na nohách mierne osvieži a už zase stúpanie. Po dlhšom poľnom úseku prichádzam do Malatinej. Na každej zákrute či križovatke sú ľudia, ktorí usmerňujú, ukazujú kde treba spomaliť, kde zas zaradiť ľahší prevod. 180ka zákruta a ostré stúpanie. Počujem dramatickú hudbu. Cítim sa ako nejaký hrdina v soundtracku z Armagedonu. Zrazu vchádzam do amfiteátra kde idem popred pódium a nahor pomedzi lavice. Chalani hrajú na pódiu, pár sedi aj v hľadisku. Dobré oživenie teda, treba uznať. Po ďalšom stúpaní prichádzam zas na občerstvovačku. Tú istú čo predtým, ibaže v inom smere. Už zastavujem, jem, pijem, dopĺňajú mi fľašu. Po chvíli pokračujem. Výstražné výkričníky uprostred lúky celkom nechápem – veď tu nič také nie je. Hneď zisťujem, že niečo tu predsa len je a už skáčem cez kanále ukryté v tráve. Našťastie to ustojím na biku a poučený pokračujem ďalej. Zase stúpanie. Fakt nečakané " title=" Na úzkej panelovke oproti mne ide veľký, plne naložený traktor, so senom. Rozmýšľam ako sa mu vyhnúť. Nakoniec netreba. Ujo šofér to stočí aj s celým traktorom na kraj cesty, ba až na lúku a necháva mi voľnú polovicu cesty. Kývam a ďakujem. On len s úsmevom zakýva a čaká kým bezpečne prejdem aby mohol pokračovať. Po náročnejšom zjazde, označenom príznačne lebkami s prekríženými hnátmi, vchádzam do Pucova. Chlapi na ceste zastavujú premávku, prechádzam a všade naokolo sú diváci, ktorí oduševnene povzbudzujú, zvonia zvončekmi, niektorí majú zas v rukách rapkáče... Takéto niečo som videl zatiaľ len v telke pri prenosoch z Le Tour alebo iných veľkých pretekov. Cítim sa chvíľu ako majster sveta a zastavujem na ďalšej občerstvovačke. Konečne sa poriadne najem, prehodím pár slov s dlhoročnou kamarátkou a jej priateľom, ktorí tu sú ako dobrovoľníci. Dlhým a náročným stúpaním opúšťam dedinu. Nastupujú prvé kŕče. Kŕče nastupujú a ja som nútený zostúpiť. Už si aj ja užijem strmé tlačenie ktoré poriadne cítim v lýtkach. Vystupujem, už v sedle, na vrchol. Po chvíli zisťujem, že to ešte nebol vrchol...


Pekný zjazd do Medzihradného, občerstvenie a vstupujem do druhého kola. Až po Malatinú kŕče neprestávajú, len sa presúvaju z lýtka do stehna, zo stehna do chodidla, zase druhé lýtko... Pri stúpaní asfaltkou k občerstvovačke už miestami kričím, vzdychám od bolesti. Zášklby nohami naberajú na intenzite. Nejak sa mi podarí dostať sa hore. Zastavujem. Veľmi milé a ochotné dievčatá mi rýchlo podávajú ionťák. Ešte nemôžem ani normálne stáť. Poskakujem kvôli trhaniu nohami, ktoré sprevádza ďalší hlasitý vzdych. Súcitne do mňa lejú tekutiny. Trochu sa uľaví, niečo zjem a pokračujem ďalej. Kríza (tento raz nie hospodárska) sa však naplno prejavuje pri návrate z lúky nad Borovým naspäť do Malatinej. Tempo rapídne klesá. Prvýkrát aj padám. Už nemám dostatok síl udržať sa na biku pri prechode rozjazdeným aj keď krátkym blatistým úsekom. Podšmykne mi predné koleso a už ležím v blate... Vstávam. Ide sa ďalej. Pri poslednom stúpaní v Malatinej už vyčerpaný počúvam v hlave hlasy ako mi niektorí ľudia vraveli, že som blázon keď sa na niečo také dám. Prvýkrát nad tým fakt vážne uvažujem. Nuž, asi niečo na tom bude. Ale aspoň vidím, že nie som jediný takto postihnutý. Z posledných síl za povzbudzovania dosiahnem občerstvovačku vMalatinej. Vlastne už štvrtýkrát... Mierne mimo počúvam : ,, výborne Miško, vedela som, že to stihneš.´´ , ,, pecka Mišo stihol si to!!´´, ,,si borec, chýbali už len 4 minúty!´´ . Unavený nechápem najskôr celkom čo sa deje. Potom mi to dôjde. Druhý časový limit. Kto nestihne, je diskvalifikovaný. 4 minúty ma delili od nedokončenia maratónu. Kamarát sa ma pýta, či nechcem radšej skončiť a odvezie ma dole. Nie. Dokončím to aj keby som sa už plazil. Spokojný po krátkom občerstvení pokračujem v jazde. Slnko už pomaly klesá k obzoru. Za Pucovom, druhýkrát v stúpaní na sv. Vendelína, už nevidím len Vendelína ale snáď všetkých svätých. Fakt dlhá a vyčerpávajúca prechádzka (tentokrát sa už o jazde nedá hovoriť) nahor. Nakoniec už schádzam do Dolného Kubína. Prechádzam cieľom s časom 6:54:20,69. Perfektný pocit, že som to dokázal! To by som doprial zažiť každému, kto to ešte nezažil. Bolesť, únava, vyčerpanie, pod očami kryštáliky soli, na tele blato, pot, ďalšia vyzrážaná soľ.. Ale zas som sa posunul o niečo ďalej.


Hodnotení tohto cyklomaratónu bolo už veľa. Zatiaľ som nevidel žiadne záporné. Aj ja sa musím pridať k tým, čo ho hodnotia viac než pozitívne po všetkých stránkach a ďakujú za skvele prežitý deň všetkým organizátorom a divákom. A tiež pretekárom za veľmi priateľskú atmosféru na trati. Toto proste treba zažiť.

Diskusia
http://forum.mtbiker.sk/viewtopic.php?f=6&t=19796&st=0&sk=t&sd=a&start=90

Fotky a videá
https://www.youtube.com/watch?v=GHJFIh7KyrU
http://www.oravafoto.com/thumbnails.php?album=85
http://www.oravafoto.com/thumbnails.php?album=84
http://www.zrno.sk/ocm_2009_01
http://www.zrno.sk/ocm_2009_02
http://www.rieger.sk/foto%20na%20web_04_janka
http://www.rieger.sk/foto%20na%20web_05_vlasto
http://www.rieger.sk/foto_na_web_06_rusnak
http://www.rieger.sk/foto_na_web_07_pukaj
https://cyklo.sao-tatry.sk/zobr_foto.php?ake=13&strana=10
http://www.upnito.sk/download.php?dwToken=f5d9cea9d2a59d0539c1eec2875d6a24
http://www.upnito.sk/download.php?dwToken=08bbaadff34939adb7d063c1ca2a1a22
http://www.upnito.sk/download.php?dwToken=632c1cd3c742ff9aafd4b645e17ac5fb

Výsledky
http://www.vos-tpk.sk/2009/dolny_kubin9.txt

Fotky
František Rišiaň
Juraj Hlavna
Ladislav Pagáčik
Janka Rusinová
Vlasťo Rieger
Janka Kirdajová
Ján Rusnák
Imroman