Reportáž: Bahenný kúpeľ pre Kráľa Šumavy

Príbeh o kúpaní na konci leta, pleťovej maske, sirupe zo žabieho slizu, výbere lepšej stopy a iných zaujímavostiach .

Král Šumavy je jeden z najznámejších českých maratónov, ktorý tento rok 28. augusta napísal svoju 28. kapitolu. Bežne býva na konci mája, ale tohto roku sa nedalo. Koná sa v meste Klatovy v Plzeňskom kraji. Jeho trasy vedú v podhorí Šumavy, v oblasti zhruba vymedzenej mestami Klatovy - Sušice – Nýrsko a čiastočne zasahujú aj do CHKO Šumava. Ponúka 4 trasy od 22 do 105 km, ktoré majú zvlnený charakter a každoročne sa ho zúčastňujú stovky štartujúcich, nielen z Česka a priľahlej časti Nemecka.

Prípravy, cesta

Celý týždeň (napäto) sledujem viaceré meteorologické zdroje, ktoré sa zhodujú v tom, že v tých zvlnených frontoch sa ani diviak nevyzná. Dobre teda, beriem veci do chladu a vlhka, na cestu aj zadný blatník, teplú mikinu a radšej aj čiapku na uši. A bolo to správne rozhodnutie. Cestujem vlakom v piatok doobeda, nech poobede stihnem prezentáciu a prehliadku prostredia a trate. Počasie cestou má charakter „striedavo-oblačno" - sem-tam slnko, sem-tam lejak. Dôležité je, že ako sa blížime ku Klatovom, oblaky si držia dostatočný „nadhľad", čo vo mne živí nádej, že podklad nebude extrémne mokrý. Nádej bola falošná, ale čítajte ďalej. Niekde v okolí vtipnej dvojice obcí Kařez a Kařízek snímam obrázky pekného nimbostratu:


Po príjazde do Klatov ma ubytováva sympatická pani, ktorá cyklistom zjavne fandí. No bodaj by takých bolo viacej. Skladám veci a vyrážam na prezentáciu, ktorá sa nachádza v športovom areáli v Lubech (mč Klatov), kde bude aj zajtrajší cieľ. V balíčku sme dostali A3-ový plagát s mapou trate a bufetmi, ten sa bude pekne vynímať na skrini pri ostatných.


Potom je na rade prehliadka trate, vyrážam znova smer ihrisko a následne po červenej na kopec menom Hejno, ktorý bude zajtra posledným. Rýchlo zisťujem, že je akosi mokro. Predsa až tak veľa zrážok tento týždeň nespadlo! Chyba lávky...


Trochu míňam červenú a prechádzam na podmáčanú lúku, ktorou sa dostanem nad Střeziměř, kde točím doprava a stúpam na rázcestie označené Kašpárkovna,


ktorého názov by sa dal použiť pre rôzne ústavné inštitúcie. Pokračujem a napájam sa na značenie maratónu. O chvíľu vojdem na pekný singel vlniaci sa v smrekovom lese, ktorý ma vypľuje na poľnú cestu vedúcu k poslednej obci pred cieľom – Újezdec. Potom už trasa pokračuje po lúkach a okrajom kukuričného poľa až do cieľového priestoru.

Vyrážame

Štart pretekov je na Námestí mieru v historickom strede mesta, čo spolu s hudbou pridáva podujatiu slávnostný dojem. Odtiaľ sa vydávame výpadovkou na juh, takže je dosť času, aby som sa prepracoval dopredu. V Luboch odbáčame doprava, asfalt sa skončil a veľmi rýchlo zisťujem, že je poriadne mokro... Cesta sa postupne dvíha, teda stúpame na prvý kopec dnešného menu - Úliště. Začína sa ukazovať „kto z koho", no ja idem tvrdohlavo podľa svojho pocitu, občas korigovaného číslami na tacháči. Však sme ešte len začali.


Okolo 600 m n. m. vchádzame do hmly. Singel sa vlní medzi machom obrastenými skalami, stromami, keď po ľavej ruke vidím skalný útvar Žába, čo znamená, že sme sa dostali do vrcholovej časti kopca. Odteraz singel mierne klesá, prvý „oraz".


Mám za sebou 30 min, prichádza prejazd cez štátnu cestu, lávka cez rigol a z podmáčanej lúky vjazd do lesa mierne vpravo. Tam to prvý raz prebrzďujem a ustielam si „na ružiach". Rýchlo sa pozbierať a pokračujem. Po 40 min prvý bufet v obci Brtí, nezastavujem, netreba. V týchto chvíľach sa už pelotón definitívne nadelil a tak (aj vďaka kľukatosti trate) nevidím nikoho pred ani za sebou. Prejdú ďalšie minúty a stále idem sólo... Hmmm, to je čudné. Stále som presvedčený, že sa pohybujem niekde medzi 20. a 30. miestom. Nevadí, sústredene pokračujem ďalej, ostatné ma nezaujíma.

Predsa len nebudem sám

Stúpame kdesi miernou kľukatou asfaltkou a asi tak 100 m pred sebou vidím jazdca v modrom drese. Ja si však stále idem svoje, no po niekoľkých minútach ho predsa len dolepím. Chlap sa volá Honza a zostávame spolu po zvyšok pretekov. Za dedinkou vychádzame na kopček, vravím si „Brrrr!", Honza na to "no joo...", tacháč nameral 7° C.

Treba umyť bike!

V lese zjazdujeme k potoku Ostružná, vidím pred sebou brod a tabuľu s delením tratí, ja mám pokračovať vpravo. Honza je predo mnou, snaží sa svojho tátoša viac nenamáčať a vhupne do vody. Ja to radšej dávam v sedle, voda je tak po náboje a poriadne osviežujúca. Doprava na zvážnicu a po asi 1 km pri Nemilkove odbočka vpravo a zase brod toho istého potoka. Rozhodol som sa, že to znova dám v sedle.

Najprv je voda len po náboj, no o meter ďalej mi zrazu vo vode zmizlo celé predné koleso a o okamih vidím už len hnedú vodu. „Pome, plávaj!" Vymotal som sa z biku a vody, vidím, že Vodník mi hneď ponúka sirup proti kašľu zo žabieho slizu a liečivých vodných bylín. No až také studené to nebolo... Vidím fotografov, kameru - asi budem slávny . Naskakujem a po asi 100 m si uvedomujem, že je niečo inak. „Faklu brejle, hoši! Mala Fatra, stará mama, Mala Fatra..." Honza vraví „No a seš čistej ", pozriem na bike a naozaj, rám v plnom lesku aj číslo sa stalo čitateľným. Ako rýchlo. A ako draho.

Keďže som musel pokračovať bez okuliarov, oči dostali zabrať. Občas mi viečka kmitali ako stierače na trojke. Niekde pri rybníku sme dobehli ďalšieho jazdca, ktorý sa k nám pridáva a tak pokračujeme v trojici. Občasný dážď priebežne zvlhčuje trať, takže vznik lepivého blata je potlačený. Konzistencia blata závisí od podkladu na konkrétnom mieste, väčšinou je riedke, takže síce klzké, ale jazdí sa na tom prijateľne.

Kráľ potrebuje hrad

Z lesa sa predo mnou vynorí dosť prudké stúpanie. Keď ho vydriapem, okolo seba mám drevenice a po ľavej ruke vidím akýsi hrad. Skladá sa z dvoch častí spojených kamenným mostom, ktorého oblúky sú vysoko nad zemou. Sú tam nejakí návštevníci, no treba ísť ďalej, takže na podrobnejšiu prehliadku prídem inokedy. Pár 100-viek metrov za hradom je ďalší bufet. Z dopravnej značky na konci dediny zisťujem, že sa volá Velhartice, rovnako ako hrad.


V týchto chvíľach už cez diery v oblačnosti vykukuje slnko, takže je príjemnejšie, niekedy až 11° C. Ale však to sa zmení. Na lúkach za Velharticami postupne dobiehame prvých chodcov zo 100vky, ešte to majú ďaleko...

Už sme skoro tam!

Jazda pokračuje hore-dole singlami a širšími cestami, v zjazdoch často veľké voľné kamene, kde si dokážem pred Honzom vybudovať nejaký náskok. No v stúpaní ma zase „dolepí". Je tu viac a viac vody, zase sa trochu ochladilo. Po stúpaní sa dostávame na už spomenutú Kašpárkovnu, takže konečne budem môcť využiť svoju znalosť trate. Tento záver je už dosť rozjazdený, keďže tadeto vedú všetky trate, je v horšom stave ako včera.

Znova ten pekný singel medzi smrekmi, zvážnica, ďalšia časť singla, poľná cesta. Už v druhom singli som počul akýsi hukot, na ceste sa moje pozorovanie naplní – fajný osviežujúci lejak. V brdku v Újezdci povzbudzujú hasiči, teraz už bude len ten pás vykosený v tráve… Lejak bol našťastie lokalizovaný len na polovicu dediny. Ideme traja, za kukuricou doľava, pokračujem slalomom okolo balíkov sena, prejazd popod posledný most a otvára sa cieľové priestranstvo. Ale nie tak rýchlo, po priamke to nebude. Aspoň majú diváci kde fandiť.


Môj výkon nestačil na Honzov, takže ma odtrhol, hoci som krútil, koľko som mohol. V cieli zisťujem zo svetelnej tabule, že som to dotiahol na 11. miesto, kontrolujem to radšej znova, a fakt! Prvá desiatka mi v osobe Honzu ušla o 14 s. Pri ďalšom rozbore výsledkov zisťujem, že som vlastne bol členom riedkej skupiny s rozostupmi po 30 s, hoci som takmer celú trať išiel len s Honzom a okrem 2 jazdcov pred nami som nikoho iného nevidel.

Aká bola trať?

Kráľovská trať neobsahuje dlhé stúpania, max súvislé tu má 320 m. Má príjemne húpavý charakter, teda je tu len málo fakt strmých stojok a padákov. Striedajú sa na nej rôzne typy povrchov - väčšina je hlinitá, kamenisté pasáže, „štrkane", lúky. Máme tu zopár brodov, vrátane toho známeho s vodníkom. Je spestrená singlami a cesty sú tu drncavejšie, takže nuda nebola. Obsahuje len nevyhnutné minimum asfaltu, čo ma veľmi teší. Celkovo ju hodnotím ako tempársku a technicky mierne náročnú, hoci tento ročník bol sťažený šmykľavým povrchom.

Záver

Zistil som, že polovične zodratá dvojica Rekon – Rekon race nebola v bahne najlepšia. Vravím si, že som predsa len mohol prezuť aspoň to predné koleso. No po maratóne je každý tréner, však? Dneska som nemal žiadne silné nepríjemnosti v tráviacej sústave, čomu iste dopomohlo aj to, že doplnky na bufety dodávala firma Penco. Žalúdok bral dobre, takže vravím, že som sa tu bol nažrať. Vďaka čomu mi nedošlo, ani kŕče ma nedobehli. Bodaj by to tak bolo zakaždým… Obsluha na bufetoch bola na tomto maratóne skvelá. Na krajoch cesty stáli ľudia, v rukách držali rôzne „maškrty“, vopred nám zakričali svoje menu a my sme si mohli zobrať za jazdy, čo sme potrebovali. Super.

Tituly kráľa a kráľovnej získali (na dlhej trati 105 km zvíťazili) Jan Rajchart (CZE) s časom 5:20 a Milena Cesnaková (CZE) za 6:32. Na mojej 76 km trati Benjamin Michael (GER) za 3:47 a Kristýna Pejšová (CZE) za 5:32. Kompletné výsledky nájdete na Sportsoft.cz

To, že som celý čas bojoval o desiatku, ma milo prekvapilo, s tým som pred štartom nerátal. Trať sa mi páčila, blato mám rád, organizmus išiel parádne, tak čo dodať? V nedeľu ráno sadám na vlak a odchádzam z kráľovstva Šumavy do kráľovstva plechovíc a betónu... A teším sa na ďalšiu návštevu.

Reportáž od televízie Filmpro

Ešte som chcel povedať, že skladám prilbu pred tými, ktorí v tomto maraste strávili 8 a viac hodín.

Zdroj fotografií: Ktfoto, Jiří Strašek, Václav Šváb, autor článku