Tip na výlet: Babia hora

Oprášim spomienky na jeden jesenný výlet z minulého roku. Presne 18. 11. 2011 som absolvoval veľmi pekný výlet, že len tak naň nezabudnem. Z môjho skromného pohľadu výlet na Babiu horu spája tri naj. Doteraz najťažší výstup ukončený najkrajším výhľadom a zavŕšený najťažším zjazdom. Proste Babia hora ostane mojou srdcovkou a vrelo ju odporúčam každému cyklistovi, ba aj turistovi, ktorý príde na Oravu.

Na tento výlet sme sa vybrali jedného jesenného mrazivého rána, 18. novembra. Bola hmla a teplota niečo pod nulou. Za normálnych okolností by som v takomto počasí na bike vôbec nevysadol, ale dúfal som, že hore bude pekná inverzia. Preto už nejako pretrpím tie skrehnuté prsty na rukách a nohách. Mimochodom, svojou výškou 1725 m n. m. je to najvyšší vrch, kde som sa dostal poctivo v sedle bicykla. Až na jednu nepodstatnú výnimku pod vrcholom, ktorý sa dá prejsť iba pešo.


My sme začali od Hviezdoslavovej horárne. Nedoporučujem ísť do zákazu vjazdu autom, navyše ak sú tam ešte závory a to v domnení, že stíhate odtiaľ odísť (nestihli sme, závory padli). Ideálny základný východiskový bod s parkoviskom je na Slanej vode, kúsok za Oravskou Polhorou. Odtiaľ sa po žltej značke cez Hviezdoslavovu alej dostanete k onej, spomínanej horárni. Je to široká lesná cesta s miernym stúpaním. Akurát na rozpumpovanie krvi po dlhej ceste, ak sa tu vyberiete autom. Ale teraz späť k nám, ako som spomínal, náš výlet sme začali od horárne a boli sme už v úvode dosť skrehnutý. Do takéhoto počasia pod psa sme vyložili biky, teplo sme sa obliekli a mohli sme vyraziť hore.


Netreba ísť hneď po turistickej značke, ale skúsiť napravo od horárne po lesnej ceste. Cestou menšieho odporu sme sa čoskoro aj tak napojili na žltú značku, ktorou sme ďalej pokračovali. Terén sa na chvíľu zdvihol, to je nič, vyššie budú aj tak horšie stúpania. Stále pokračujeme po lesnej ceste, bez toho aby sme výrazne naberali nejaké výškové metre, až sa dostaneme k novovybudovanej drevenej lávke. Máme na výber dve cesty, buď priamo hore chodníkom, stále po žltej, kde budeme skoro kilometer tlačiť biky. Alebo druhá možnosť je ísť väčšou obchádzkou po lesnej ceste, ale za to stále v sedle. Myslím, že je jasné, ktorú možnosť sme zvolili, aj keď sme trochu preskúmali začiatok tohto veľmi strmého chodníka. Hlavne preto, že je novo upravený a či sa náhodou nezmenila trasa, teda či by sme fakt tlačili. Žiaľbohu, stále by sme tlačili a nemá zmysel sa takto trápiť.


Takže ideme skúsiť novú cestu, ktorou sme ešte nikdy nešli. Po asi 500 m prechádzame cez potok a otáčame sa o 180°. Pokračujeme miernym stúpaním a stále sa nemôžem zbaviť pocitu, či sme na správnej ceste (mapu som zabudol doma). Po asi dva a pol kilometri je dôležité rázcestie. Tu musíme ísť pravou stranou, paradoxne miernym klesaním k potoku, kde sa znovu otočme o 180° a isto smerujeme k žltej značke. Sme vo výške asi 1150 m n. m., v ktorej už vidíme modrú oblohu. Prsty na rukách a nohách postupne prestali omŕzať a teda sme sa konečne dostali z chladnej a vlhkej výšky do suchej a teplej oblasti. Presne toto som túžobne očakával. Slnko nám vlialo novú energiu a zdiaľky už vidíme statný vysoký smrek, ktorý nám vždy bude slúžiť ako orientačný bod, kým ho vietor alebo drevorubač neskolí. Tiež signalizuje, že tam sa začína ďalšia etapa výšľapu, kde sa znovu napojíme na žltú značku. Doteraz sme mali úsmev od pysku k pysku, lenže až teraz sa ukáže kto z koho.


Celkovo sa žltý chodník na vrchol zo Slanej vody dosť obnovil. Pribudla lávka, nejaké schody, či najrozsiahlejšie vydláždenie chodníka plochými skalami. Keď sme sa znovu napojili na žltú značku, tak sme boli milo prekvapený vydláždením, ktoré viedlo prakticky až na vrchol. Tu sa nachádza zlomový bod, buď sa človek zľakne a bude bike dosť dlho tlačiť alebo zatne zuby, nasadne a bude tlačiť do pedálov čo to dá. Bol to pre nás tvrdý oriešok vyšliapať po prvé odpočívadlo, ale zvládli sme to. Hoci je to vydláždené, čo veľmi uľahčilo situáciu (oproti minulému roku, minimálne za sucha), tak je to stále dosť strmé a treba hľadať dobrú stopu medzi skalami, keďže to pochopiteľne nie je zámková dlažba ako u vás vo dvore. A taktiež sme to nedali jedným vrzom, nie je žiadna hanba, ak na chvíľu zosadneme a trochu to rozdýchame. Nakoniec prvá väčšia prestávka po tomto masakry prišla veľmi vhod.


Na prvom odpočívadle sme sa zložili a trochu sme si oddýchli. Tu nám zatlieskali turisti a tým nám zložili poklonu, že sme ten brutálny kopec nakoniec zdolali. Pekne sme poďakovali, načali zásoby a doplnili energiu, aby sme mohli pokračovať ďalej. Horšia časť bola už za nami, ak nepočítam vrchol. Celá táto časť od odpočívadla, ktorá sa už nachádza v pásme kosodreviny, až po úpätie, je našťastie len pozvoľné stúpanie. Chodník je z väčšej časti tiež vyložený hrubou dlažbou. V tejto výške a stromami nezakrytom výhľade sa môžeme kochať nad oravskou krajinou a v pozadí vidíme aj majestátne Vysoké Tatry. My sme zastihli inverziu, tak sa výhľad obmedzoval na mliekom zaliatu krajinu, z ktorej bolo vidieť akurát najvyššie vrcholy jednotlivých pohorí. Nakoniec sme sa dostali na úpätie vrcholu, kde je odhadom asi do 50 výškových metrov stúpania po schodoch s bikom na pleci. Potom záverečné, znovu ťažké stúpanie, tvrdohlavo v sedle na biku na vytúžený vrchol, kde na nás znovu nechápavo pozerali slovenský a najmä, ako to býva zvykom na poľských hraniciach, poľský turisti. Cześć, pekne pozdravím...


Inverzia aká má byť. Poľsko prakticky celé v mlieku a na slovenskej časti vytŕčali vrcholky najvyšších pohorí. A samozrejme aj Tatry medzi nimi. Dole na Slanej vode sme mrzli v teplotách tesne pod nulou, ale tu bolo bezvetrie a na slnku určite 10 °C a viac. Inak by som sa tam nevyzliekol (skoro hore bez) a aj tak mi stále bolo teplo. Oddych, pár fotiek, výhľad, ako som už spomínal je nádherný, doplnenie energie, zhodnotenie situácie a naplánovanie cesty smerom dolu. Stačí sa pozrieť do mapy a vidíme päť možnosti. Tou istou späť by to nebolo ono. Odvážlivci po žltej do Poľska, prosím, ale keď po malej chybe skončíte hlboko v rokline, tak nevravte, že som vás nevaroval. Aj po zelenej sa dá, tú hádam ešte niekedy neskôr oprobujeme, teraz nemám o nej bližšie informácie. Ďalšia možnosť je po modrej smerom na Malú Babiu horu. To je dosť náročný ale pekný zjazd. Na Malú Babiu horu potom treba bike znovu vytlačiť, teda skôr vyniesť na pleci a potom pokračovať v zjazde po hranici, kým vás to neomrzí. Ešte zo začiatku z Malej je to náročne, ale neskôr sa to ukľudní na klasické pojazdeníčko lesom.


My sme však zvolili červenú značku. Upozorňujem, že celá táto časť sa nachádza v poľskom Babiogórskom Parku Narodowom a tu sa nedá ustúpiť krok na slovenskú stranu, ktorá národným parkom nieje, keďže sa už nenachádzame na hranici. Na druhej strane, ani na Slovenskej strane nie sme úplne legálne. Okolo poludnia bolo na vrchole relatívne dosť ľudí, hlavne Poliakov, ale len zlomok toho, koľko ich býva v letnej sezóne. Aj preto sme cestou dolu stretli asi len dvoch Poliakov. Skalný turisti sú veľmi tolerantný, pýtajú sa, že odkiaľ sme, ako sme šli hore a podobne. Ak máte neobmedzenú veľkosť zdvihu vpredu a vzadu, tak sa vám pôjde určite ľahšie dolu ako hore. Náročný zjazd s dĺžkou cez 4 km, celý upravený do viacmenej pravidelných schodov. Prvé 2/3 kamenné schody, posledná 1/3 hlinené schody spevnené polenami. Iný terén nehľadajte, teda aspoň nie po Przełęcz Krowiarki (priesmyk Krowiarki). Na ostrých skalách pozor na duše u dušákov a na ráfik u bezdušákov, taktiež sa vyhýbajte aj pádu. Zjazd je podobný ako na Malú Babiu horu, len tam je o dosť kratší. Trtošili sme sa dolu dosť dlhú dobu. Zo začiatku to bola zábava s pekným výhľadom, neskôr len zábava a posledný úsek: „Prečo tí glupi Poliaci stavali tie glupie schody až dole?!“ Prežili sme, hoci boli aj škaredé pády. Našťastie ja som mal len jeden, keď sa mi roh zachytil v kosodrevine (rohy sú už dole z biku). Odnieslo si to rozmliaždené stehno a ohnuté riaditka. Doteraz najťažší zjazd, čo som dal. Síce s obmedzeným zdvihom 80 mm vpredu, ale dal a to sa mi ráta.


Od Krowiarskeho priesmyku sme šli zelenou značkou, ktorá už je obyčajná lesná cesta. Prekvapilo nás pár miest so zákerným ľadom. Tu dolu zase mrzne, ak nemrzne, tak určite je okolo nuly. Keď sme prešli lúkou, tak sme sa napojili na lesnú asfaltku, ktorou sme pokračovali smerom na Slovensko. Pomaličky s kľudom, neskôr už po lesnej ceste na slovenskej strane, sa dostávame modrou značkou k autu. Začalo sa aj stmievať, tak sme k Hviezdoslavovej horárni dorazili práve načas. Už len v tme nájsť cestu, ktorou by sme obišli všetky zatvorené závory. Po dvoch hodinách konečne ideme spokojne domov. To je tak, keď dám na kamaráta, ktorý sa mi zaručí, že sa nám nič nemôže stať, pričom som mu dosť dlho odporoval, hehe.


Nakoniec spomeniem aj to, že v roku 2013 by mala byť dokončená celá rekonštrukcia chodníka od Slanej vody aj na vrchol. Teraz je asi hotová tak horná polovica, čaká sa na dolnú a nejaká tie doplnky ako sú tabule alebo prístrešky. Dokonca má byť oficiálne prístupný aj pre cyklistov, ale to si nejako neviem predstaviť ako tam hore chcú dostať bežného víkendového cyklistu (a možno to nemá byť prístupne až po vrchol, len to zle chápem). V novinách som tiež čítal, že poľský cyklisti už môžu na svojej strane využívať ich chodník aj na tieto účely. Neviem ktorý je takto sprístupnený, aspoň terénom, hádam všetko je smerom hore nezjazdné. A tam, kde by ste bike aj tak tlačili až na vrchol, tak vás strážnici s bikom po boku jednoducho nepustia (na Krowiarskom priesmyku). Sú dosť prísny a keďže kamarát nepozná poľské zákony, tak vtedy pred rokom proste ustúpil. Kde je teda pravda, sa pýtam?


Diablak (Babia hora, Babia Góra, či Góra diabła) je veľmi vďačný kopec. Poteší výjazdom, poteší výhľadom a nedá sa zahanbiť ani zjazdom. A práve preto Babiu horu odporúčam každému náročnému cyklistovi, ktorý príde na Oravu. Patrí medzi to najlepšie, čo sa dá na Orave v rámci horskej cyklistiky a konvenčnej turistiky nájsť. Kto nebol na Diablakovi, ten tu vlastne ani nebol! Dúfam, že počas tohto zimného obdobia som vás trochu inšpiroval a vložil do hlavy chrobáka. Cześć i do widzenia w tym roku na Górze diabła.

Mapa: http://www.cykloserver.cz/f/464c074187/
Profil: http://www.cykloserver.cz/imgdyn/vylety/132785837543480.gif
Dĺžka: 27 km
Nastupané metre: 1502 m