Report - Author bikemaratón Súľovské skaly 2012

Maratón v Súľove je už stálicou v slovenskom MTB kalendári no a uplynulú sobotu sa šiel jeho v poradí 14. ročník. Ak dobre počítam, bola to moja 9-ta účasť na tomto domácom podujatí, jednoducho akcia, ktorá sa nevynecháva . 100 fotiek

Keďže som bol deň predtým v Tatrách, plánoval som výstup na Kriváň, avšak počasie bolo proti, od rána totižto pršalo. Keď som prišiel okolo 16-tej do Žiliny, spustil sa solídny lejak, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, „trošku“ zmenil charakter dlhej trasy.

Už tradične som sa do Súľova vybral ráno s Imrom, parkovanie bolo pre zmenu na inej lúke ako obyčajne, ale miesta bolo dosť, navyše sme to mali do spŕch asi 20 metrov. Prezentácia prebehla bleskovo, v rade na 88-čku nestál nikto, ale na zvyšné dve trasy bola celkom tlačenka. Rýchlo sme seba a bajky dali dokopy, trošku sme sa rozjazdili, pokecali s kámošom z Čiech Robertom, s ktorým sme bojovali na MTB Trophy a hybaj na štart.


O 9-tej to Peťo Zánický odpálil, úvod do Hradnej bol celkom vlažný, nikomu na špici sa ťahať nechcelo, celé sa to začalo trhať až v stúpaní na Patúch. Tu mi ako obvykle hneď stvrdli nohy, ale až také zlé to nebolo. Terén bol relatívne v pohode, čakal som, že to bude horšie. Prvý si v zjazde vybral smolu chalan zo Športservisu, defekt hneď na začiatku to veru nepoteší. V Lietavskej Svinnej sme prudko odbočili doľava a začali stúpať na sedlo pod hradom, už mi to celkom šlo, ale cítil som trochu žalúdok, keďže som sa najedol dosť neskoro a ešte som to nestačil stráviť. Zo sedla sme zabočili po modrej na Babkov, zjazdík plný mokrých koreňov vyžadoval ostražitosť. Lenže po chvíli som na niečom ostrom pichol a tak moja séria defektov pokračovala aj tu. Výmena duše bola rýchla, zaradil som sa niekde za Lenku Hartlovú a pomaly som začal získavať stratené pozície.


Stúpanie zo Závadky bolo kedysi peknou lesnou cestou, teraz to bolo samé blato od sťahovania dreva, našťastie len asi 200 metrov. Zvážnica stúpala stále hore, na túto novú pasáž, ktorá mala premiéru minulý rok, som si spomenul až keď sme začali tlačiť biky prudko nahor v blate. Šmýkalo sa solídne a ledva som sa vyškriabal na vrchol. Znovu sme sa dostali do Babkova, krátkym stúpaním a zjazdíkom sme pokračovali zase na Patúch. Trasa pokračovala po kamenistom chodníku do Zbyňova, potom asfaltový presun do Jasenového, odtiaľ dolinou do Malej Čiernej, kde už bol ďalší bufet. V následnom stúpaní som prehodil pár slov s Edom, chvíľu som aj potlačil a z vrcholu nasledoval dlhší zjazd po lúke do Bodinej. Tu sme znovu stúpali smerom na Vrchteplú, šlo sa mi už lepšie, obehol som dvoch alebo troch ďalších bikerov. Vo Vrchteplej som čakal na občerstvovačke tradičné hody, ale početný dav zo strednej trate to tu už pekne preriedil...


Dlho som sa nezdržal a cez kopec už som sa dostal späť do Súľova. Trasa pokračovala ďalej smerom k skalnému Súľovskému hradu, túto časť nemám moc v láske, podklad bol ako vždy mäkký a na ľahkom prevode to bolo trápenie. Opäť trošku nosenia cez skaly, singláčom sme sa dostali na vrchol stúpania, nasledoval rýchly zjazd a znovu stúpanie nad Hrabové. Tu už bol ďalší bufet, kde som sa zdržal trošku dlhšie, aby som doplnil ionťák. Znovu sme stúpali, cez kopec sme sa prehupli do Hlbokého a odtiaľ znovu do kopca smerom na Hričovské Podhradie. To už som sa vzdialil menšej skupinke čo šla od Hrabového so mnou, na dohľad bol Jožko Sakala, dostihol som ho na vrchole kopca a v zjazde som sa mu vzdialil. V Podhradí bol ďalší bufet, ale hodil som do seba len banán a pokračoval ďalej, psychicky som sa pripravoval na ťažké stúpanie na Rôsoviny. Po minulé roky som tu už dobiehal väčšie skupinky zo strednej trasy, tentoraz tu bolo len možno 5-6 bikerov...Šlo sa mi celkom dobre, úvod stúpania je najprudší a za ním už to potom ide lepšie. Trošku som začal cítiť kŕče v stehnách, ale u mňa nič nové. To už som šiel hodnú chvíľu sám, zozadu som isto nikoho nečakal a vpredu takisto na dohľad nikto nebol. Po krátkom zjazdíku nasledovalo delenie dlhej a strednej, my sme pokračovali obávaným zjazdom do Paštinej Závady. Piatková prietrž mračien zmyla z tohto kaňonu všetku zeminu a ostal tam len piesok a skaly.


Ísť to na biku by bol čistý risk, tak som bez hanby dlhšie úseky radšej potlačil. Záver doliny bol asi najblatistejší z celého maratónu, ale tak v konečnom dôsledku to bolo ok. Po asfaltke som sa dostal do Pekliny, kde som po šotoline znovu stúpal späť k rozdeľovníku na Rôsovinách. Tajne som dúfal, že niekoho dotiahnem, ale stále som šiel sám. Do cieľa z vrcholu stúpania ostával už len zjazdík a záver cez Roháč. V Lietavskej Závadke bol posledný bufet, kde som zbadal dvoch bikerov s bielymi číslami z dlhej a tak som ani chvíľu neváhal a pokračoval ďalej. Tesne za bufetom ma však na križovatke takmer zrazilo auto, len tak tak som to ubrzdil. Krútiac hlavou som sa už hotoval na finálne stúpanie na Roháč, počítal som s tým, že po daždi to bude celkom drina, ale až na jeden úsek som to zvládol celé v sedle. Skontroloval som si či je niekto za mnou a pustil som sa záverečným zjazdom smerom na Súľov. Zbytočne som neriskoval, dole na lúke som ešte pozdravil kámoša Maťa z horskej služby, ešte kúsok po chodníčku a už som bol na asfaltke. Do cieľa to už bolo len 500 metrov, ktoré som si v pohode vychutnal. Na trati som strávil 5 hodín a 32 minút, čo stačilo na 27. miesto v celkovom poradí, s čím som bol viac než spokojný.


Všetky záležitosti po dojazde prebehli hladko, sprchy, strava, očista biku na jednotku, na vyhlásenie ani tombolu som tentoraz nečakal, mal som ešte nejaké povinnosti.
Slavo Strečanský opäť raz odviedol kus poctivej roboty a aj napriek nie veľmi priaznivým podmienkam pripravil maratón na najvyššej úrovni, za čo mu patrí veľká vďaka a klobúk dole.