Salzkammergut Trophy 2013

Salzkammergut Trophy 2013

210 a 7000. Každému je asi jasné, čo znamenajú. Aj keď trochu nerád začínam iba číslami, tak sú to práve oni, čo každoročne lákajú odvážlivcov na pokorenie jednej z najextrémnejších tratí. Ďalším a podľa mňa rovnako dôležitým faktorom je skutočne výnimočná atmosféra celého podujatia. A keď sa po minuloročnom upršanom vydaní pridá aj krásne počasie tak jednoducho na 16. ročníku nie je o čom. Soľná komora opäť lákala na súboj. Či už so súpermi, vlastným časom alebo jednoducho iba s túžbou stihnúť prejsť trať v limite, ktorý je skutočne neúprosný...



V rakúsku sa jedná asi o najpopulárnejšie podujatie tohto „rangu“ a tento rok sa zúčastnil dokopy na všetkých trasách rekordný počet 4546 bikerov z rôznych kútov Európy, ale aj sveta. Už Od prvého pričuchnutia mi tento pretek doslova učaroval. Síce som prešiel vďaka vrtochom počasia a sneženiu iba 30 km no odvtedy sa sem vždy vraciam so železnou pravidelnosťou. Teraz už po 5 krát. Mám ale menšiu smolu. Celú sezónu som zdravý a presne týždeň pred ma chytí ako naschvál hrdlo a potom sa pridá aj nádcha. Trochu som teda ubral plyn v tréningu dúfajúc, že na štarte to bude OK. So sebou veziem ako podporu rovno dve baby, Lenku a tiež aj mamu. Kombinácia jazier obklopených skalami s dominantou ľadovca Dachstein totiž ponúka skutočne veľa možností ako „zabiť“ čas počas môjho dlhého pobytu na trati Veď nie nadarmo je celá oblasť chránenou zónou UNESCO.



Zo Žiliny vyrážame v piatok ráno a okolo druhej poobede už vidíme Bad Goisern. Po príchode do mesta to už žije naplno cyklistikou. Po novom sa koná tzv. Eliminator, teda krátky pretek ulicami cez rôzne umelé prekážky, kde si to na férovku rozdajú vždy 4 jazdci a formou vyraďovacích bojov sa postupuje ďalej až do finále. Medzi masami jazdcov a divákov sa predieram na registráciu ale hneď ma odtiaľ posielajú na tzv. „bike check“. Bez toho nikoho na štart najdlhšej trasy nepustia. Mechanik mi teda dôkladne prezerá celý stroj. Ako dôkaz o ich poctivosti svedčí fakt, že kamarát (Assouvi) tam nechal 80 Eur za servis a náhradné diely aby mohol vôbec štartovať U mňa bolo všetko bez problému a onedlho už si vykračujeme k hotelu aj s taškami v ruke. Po ceste si dávam ešte rýchlu sprchu. Následne len v uteráku idem na balkón, kde nenarazím na nikoho iného ako na olympijského víťaza z Atlanty 1996, Barta Bretjensa. Ten mal totiž izbu hneď vedľa nás . Evidentne som ho so svojím „hello“ trochu zaskočil ale zobral všetko s úsmevom Je krásne slnečné poobedie a to je pravý čas ísť trochu pretočit nohy okolo Hallstadtského jazera. Večer ešte robím posledné úpravy, nahadzujem druhý košík a keďže chcem ísť „naľahko“ tak na rám lepím dušu, pumpu a aj náhradnú pätku (jeden nikdy nevie..).



Budíček o 3:10. Ešte stále máličko soplím ale ostalo už iba pri tom. Vstať nemám problém, keďže už od druhej v noci sa mi nedá poriadne spať. Trochu som to predpokladal, a tak som tento rok zvolil stratégiu poriadneho vyspania sa deň predtým. Všade ticho, rozlieha sa len šuchotanie mojich müsli a hučanie kanvice s vodou na kávu. Okolo štvrtej už je počuť buchotanie z každého poschodia hotelu Predpoveď hlási ideálne počasie ale beriem si nakoniec aspoň návleky na ruky, veď doobeda je v dolinách chladno. O pol piatej nasadám a mierim do centra. Zrazu úplne iný svet, všade svetlá a ruch. A už je spravený aj celkom slušný had. Našťastie sa v pohode dostávam do prednej časti. Veď tento rok sa na štart postavilo okolo 600 bikerov. Trochu motivačnej hudbičky a o 5:00 sa rozbiehame.



Ešte je trochu tma a preto mám oči na stopkách, hlavne pri prejazde cez Bad Goisern. Cesta sa dvíha a nás čaká jedno z najdlhších stúpaní s prevýšením okolo 900m. Po skúsenosti z nedávneho KitzAlpu som si teraz zobral aj tepák a zakazujem si červené čísla Aj tak cítim, že to ide celkom fajne a viac menej sa stále posúvam dopredu. Približne v polovici čakajú technické pasáže do kopca po veľkých kameňoch a koreňoch. Pohoda, pekne zľahka, hlavne tu nerozrež plášť... vravím si v duchu. Pomaly sa dostávame vyššie nad les a otvárajú sa nám panorámy. Ranné svetlo všetkému dodáva zvláštnu iskru. Pomaly sa usadzujem v skupine kde je aj domáci miláčik, bývalý olympijský víťaz v skokoch na lyžiach, Andy Goldberger alias Goldi. Ten sa dal vo veľkom na bike, pamätám si ako tu začínal na kratších trasách a teraz už ide v peknom tempe na tej kráľovskej. Aj s topánkami má snáď na kosť vydretých 55 kg. Trochu mu v tých kopcoch aj závidím Ale je to fajn „týpek“, neustále sa s niekým vykecáva a keď ho vidia domáci popri trati tak je len počuť: „bravo Andy, super“...a stále dokola. Pomaly sa prehupneme do zjazdu. Opäť idem zo začiatku radšej opatrnejšie a pohybom lakťa ukazujem kade ma majú predbiehať rýchlejší jazdci nalepení na mojom zadnom kolese. Pekným singlom po slnkom zaliatej lúke sa dostávame na Hutteneckalm, kde sa definitívne preklápame do dlhého zjazdu. V ňom nechýba ani pár pekne ostrých technických úsekov a samozrejme ani slávna Ewige Wand (vytesaný chodníček v kolmej skale). Najhoršie keď človek vbehne do skalnej diery v ktorej je tma ako v rohu. Vo Wiesenbachu opäť zabavia tradičné schody v úzkej uličke. Ako inak, všetko podchytené fotografmi nech je pamiatka



Pekným chodníčkom popri vode sa preštrikujeme na druhú stranu Bad Goisernu a opäť stúpame. Nohy idú fajne, navyše je vždy v kopci nejaké miesto, kde sa dá trochu oraziť (nie ako v Kitzbüheli, tam to boli strechy až na vrchol). Znovu po peknom traily zbiehame na bufet a odtiaľ do Altausee. Tu stúpania trochu pritvrdia v percentách, naozaj krutých je pár miest po asfaltke. Tradičný zjazd po zjazdovke je už tiež klasika ale ak je človek poriadne za sedlom...je všetko OK. Prášime po vrstovnici a vbiehame do lesného singlu. Ten proti minulým rokom pribudol ale o chvíľu už sme opäť na známej trase a dávame rýchly zjazd popri tečúcej vode nekonečnou dolinou až k občerstvovačke. Ako vždy je tu naozaj fajnový výber ale z minulého roku som sa opäť poučil. Už žiadne prejedanie pod kopcom. Pekne len zobnúť zopár drobností, banán do vrecka a poďme ďalej. Pri takto dlhom výkone telo musí bežať čo najviac na „tuky“ a zbytočne veľa jedla potrebnú energiu nedoplní, iba zaťaží trávenie. Tam kde som minule funel a chytali ma mrákoty sa mi ide teraz krásne ľahučko a metre v strmom stúpaní na Tauernkreuzung naskakujú naozaj rýchlo. Odpadá aj Goldi s ktorým sa neustále míňam Na vrchole nás posielajú do ďalšej špeciálnej slučky. Začína to pekne rýchlou šotolinou ale onedlho sme už na uzučkom traily popri skale oddelení od hlbokej priepasti iba sieťou. Zvláštny pocit Opäť sa pritvrdí keď vbehneme do lesa. Veľké klzké kamene, medzi nimi hlina a lístie. Za to by sa nemuseli hanbiť ani v Beskydoch. Po prvý raz sa mi podarí prekonať všetko bez straty bodu akurát dole ledva uvoľním zovreté prsty na rukách.



Míňam ďalšie miesto plné divákov a začínam strmé stúpanie v lese. Predtým som vždy potlačil ale teraz je tu toľko ľudí, že moje ego je proti. Snáď nebudem neskôr ľutovať...Slučku treba uzavrieť a jediná cesta je, ako inak, nahor. Ďalších 700 výškových metrov mi celkom ubehne a v kopci dorážam aj Tomáša Dedinského, ktorý si akurát vyberá svoju krízu. Som naspäť a pripájam sa už k jazdcom na 120 km trati. Rázom je neuveriteľná plnka, neustále obiehanie pomalších v kopci je aspoň balzam na morál Horšie je to v zjazdoch a druhý prejazd Ewige Wand už si toľko neužívam. Vo Weissenbachu sa konečne opäť delíme. Stúpanie na Hochmuth je miernejšie a keď sa chytí dobré tempo tak pekne odsýpa. Celkom ma pobaví príhoda s jedným „pepanom“. Po tom, čo si hodí magnézium proti kŕčom tak elegantnou zadovkou hádže prázdnu tubu na zem. Okamžite je pri ňom jeden domáci z našej skupiny a dáva mu slovnú „lekciu“ . Ono totiž ak zahodíte smeti mimo dovolenej zóny tak sa s vami nikto nebabre hrozí vám diskvalifikácia a...



Z vrcholu mierime asi do najtechnickejšieho zjazdu na celej trati. Strmý lesný chodníček, ostré switchbacky, plno koreňov a ostrých šutrov. Kedže sa mi ide stále parádne tak si hovorím, že načo riskovať a pár miest radšej zliezam po svojich. Aj tak to človeka celkom fajne preberie z klasického rytmu po šotolinkách. Konečne dolu, ďalší bufet a v servise si nechávam premazať aj reťaz nech je pekne tichučko. Teraz nasleduje podľa mňa kľúčová pasáž okolo jazera v dĺžke 20 km po relatívnej rovine. Kľúčová z dôvodu, že ak sa tu človek dokáže dať aspoň trochu dokopy pred záverečnými kopcami, tak je na dobrej ceste. Nejdem preto žiadny trhák a pekne sa snažím točiť ľahšie prevody. Treba vytočiť z nôh čo najviac únavy. Za sebou si vediem jedného borca ktorý mi samozrejme ani na sekundu nestrieda (vďaka mojim proporciám sa mu ani nečudujem . Cestička okolo Hallstadskeho jazera je naozaj nádherná, nechýba prejazd cez visuté lávky ponad vodu či cez železničnú stanicu. Za bufetom sa na mňa dotiahnu ďalší dvaja a obiehajú, ale ja mám svoju stratégiu a nenechávam sa strhnúť



No a sme tu...Salzberg. Najstrmšie a najhoršie stúpanie na celej trase. Prvú časť tvoria serpentíny po chodníčku a celkový priemer je okolo 16 % Až na poslednú ich dávam všetky v sedle, potom už na chvíľu tlačím. Vyvrcholenie ale príde po relatívnej rovinke. Asfaltka priamo nahor s priemerom cez 20%, najstrmšie miesta okolo 30 %. Všade kopec ľudí, miesto je totiž v mape označené ako divácky atraktívne. Asi preto, že krásne vidieť utrpenie v priamom prenose Tu čaká aj môj „support“. Samozrejme v najstrmšej časti, kde už kašlem na to a zliezam, mi robia fotky Prehodíme pár slov ale moc sa mi nechce hovoriť, predsa len už mám v nohách 150 km, strecha ako sviňa a do toho pečie slnko. Hlavne slnko začína robiť neplechu, a tak je čas na moju osvedčenú stratégiu. Zastavujem, do druhej fľaše naberám studenú vodu z potôčika pri ceste a pekne pravidelne sa polievam. Je až neuveriteľné ako mi to pomáha. Miestami je normálne problém po tej ceste aj tlačiť, karbónové tretry len tak-tak držia na asfalte . Čakám kedy mi definitívne ujdú a hodím čelo na hrubý asfalt . Niektorí jazdci sa trápia v sedle ďalej a robia všelijaké myšičky len aby si trochu zmiernili ten sklon. Neskôr už nasadám aj ja. Rýchly zjazd a už počujem obrovské vodopády. Prechádzam okolo tej masy vody a nastupujem do nekonečného kopca na Rossalm, ktorý je aj najvyšším bodom trasy (cca 1500 m.n.m.). Za bufetom obieham všetkých čo dávali Salzberg v sedle



Práve kombinácia Salzberg-Rossalm je ten fajný klinec ktorý zastaví mnohých. Najhoršie, že skoro počas celého kopca sme na slnku a preto každú chvíľu ťahám fľašu s vodou a oblievam si krk a hlavu. Na pitie už mám Cola-Colu ktorá sa mi vždy osvedčila v závere ako najlepšie palivo. Neustále obiehame jazdcov zo 120 km trasy s ktorou už to máme do cieľa spoločné. Tu sa mi ide asi najhoršie ale pravá kríza našťastie neprichádza. Tesne pred vrcholom ma pre zmenu doráža zase Tomáš Dedinský a vytvoríme dvojičku. Preletíme zjazd k jazeru Gossause, kde nie je problém na šotoline nabrať aj 70 km/h. Občerstvovačka a posledný kopec. Idem s Tomášom ale keďže som pil veľa vody tak musím...Nenápadne sa ho pýtam či nechce skočiť aj on Žiaľ sa mu nedá, no ja už nemôžem vydržať a v kopci zastavujem. Tomáša už sa mi potom nepodarí doraziť, zdravie mi bolo cennejšie Z kopca idem plnú paľbu a nasledujú záverečné pasáže mierne zvlneným terénom a po asfalte. Ako vždy prichádza tajne ukrytá energia spôsobená vidinou cieľa. Po dlhej, rovnej a nekonečnej ceste k Bad Goisernu ťahám skupinu modrých (jazdci na 120 km) a aj dvoch „svojich“. Že mi nikto nechcel ani raz prestriedať by som prežil ale keď mi moji súperi z dlhej nastúpili 200 m pred páskou tak to ma trochu naštvalo Takže namiesto triumfálneho a pohodového prejazdu ešte záverečný „špurtík“. Pri tej diváckej kulise to asi ani inak nešlo. Môj výsledný čas sa zastavil na hodnote 12:17 hod čo mi stačilo na celkové 52. miesto. Posunul som si tak svoj osobák z roku 2011 (12:52 hod).



Na dlhej trati nakoniec zvíťazil Luis Leao Pinto z Portugalska v čase 9:53 hod a prekonal minuloročného víťaza Ondřeja Fojtíka (9:57 hod). Portugalec pôvodne prešiel cieľom až ako druhý ale na vine bola porucha sprievodnej motorky 4km pred cieľom. Následne regulovčík poslal Pinta nedopatrením do ďalšieho okruhu namiesto do cieľa. Fojtík spravil pekné športové gesto a vzdal sa prvého miesta. Medzi ženami zvíťazila Katja Hentschel z Nemecka v čase 13:41 hod. Zo Slovákov bol najlepší Ján Halík v super čase 11:03 hod. V limite 16:16 hod nakoniec do cieľa dorazilo 444 jazdcov...opäť teda slušná „úmrtnosť“.



Salzkammergut Trophy nie je len o číslach aj keď sa to z môjho reportu môže niekomu zdať (km, prevýšenia, časy atď.) Všetky tieto atribúty jednoznačne prevyšuje atmosféra na trati a ľudia ktorí ju vytvárajú. Asi sa opakujem z úvodu ale jednoducho je to pravda Za všetko uvediem jeden príklad. Bol ním dojazd posledných pretekárov v limite na ktorý som sa bol pozrieť spolu s Lenkou. Na žiadnom inom podujatí som nezažil nič podobné. Samotní jazdci doslova nechápali čo sa robí a po 16 hodinách v sedle to bola pre nich jednoznačne tá najlepšia odmena. Čo dodať na záver...asi len, že opäť o rok

report_problem Našiel si v texte chybu?

Salzkammergut MTB Trophy

calendar_today 13.07.2013
format_list_numbered 6. kolo - SLOVAK XCM TOUR
label MTB - maratón
place Bad Goisern (Rakúsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up1thumb_down comments 3 komentáre report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Prvá júlová nedeľa v Dolomitoch po dvoch rokoch opäť patrila cyklistom a mne sa podarilo byť pri tom.
Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
keyboard_arrow_up