Tip na výlet: Tri vihorlatské monumenty

Môj pobyt na východnom Slovensku sa blížil ku koncu a za sebou som mal štyri dni, ktoré som strávil na potulkách. Na záver sa konečne vyberám do Vihorlatských vrchov. Toto bol jeden z mojich veľkých snov. Už dávnejšie mi padlo do oka Morské oko a chcel som tam aspoň raz v živote ísť. Splnil som si to teraz a som veľmi rád, že sa mi to podarilo. Tri vihorlatské monumenty, ktoré som navštívil boli vrchol Vihorlat, morské oká a Sninský kameň.

Na tento výlet sa ku mne pridal fórista zo Zvolena, ktorý bol akurát na Šírave. Že sa chce povoziť po okolí a nemá s kým. Tak som ho zobral pod svoje krídla. Trasa bola môj návrh, ale na rozdiel od Slanských vrchov mi ju fóristi odsúhlasili ako zjazdnú a aj peknú. V podstate mali pravdu, až na dve výnimky, ktoré treba pretrpieť. Našťastie to nijako neovplyvňuje pôžitok z výletu. V nohách mám za tie 4 dni už asi 400 km a teraz mi hrozí ďalšia stovka (aj s cestou). Štartujem skoro ráno a idem vlakom aspoň úsek Čierne-Strážske. Zo Strážskeho až do Remetských Hámrov idem už na biku. Ešte predtým v Kaluži pri Šírave čakám na pumpe kolegu a pokračujeme ďalej spolu. Len táto cesta bola dosť vyčerpávajúca, od Michaloviec kopcovitý terén a potom rovinka s protivetrom. V Hámroch vstupujeme konečne do lesa. Úvod ideme po žltej značke. Je to pekná mierne stúpajúca zvážnica. Možno trochu kamenistá, ale to možno len môj zadok bol ešte z rána citlivejší po tom všetkom a zvykol si až neskôr. Nakoniec vychádzame na asfaltku. Síce žltá značka pokračuje dole, ale my pokračujeme opačným smerom. V blízkom potoku dopĺňame vodu.


Asfaltka sa postupne stráca a stava sa z nej obyčajná lesná zvážnica. Sem tam vidím na stromoch veľmi starú modrú alebo zelenú značku. Keď sme sa dostali na takú veľkú čistinku, odstavnú plochu, či ako to nazvať, trochu sme rozmýšľali kam sa vybrať. V podstate na výber boli dve možnosti, cesta vpravo hore ale vyzerala na pohľad veľmi málo používaná, až neprejazdná a aj podľa mapy to vychádzalo skôr na druhú cestu. Takže treba pokračovať rovno peknou zvlnenou zvážnicou, už sa nešlo len do kopca. Po čase sa dostávame na križovatku so zelenou značkou. Keď sa pozriete vpravo, už z diaľky vidno chatu Poľanu, takže idete dobre. Tu by som v prípade potreby v potoku doplnil aj vodu. Čo si pamätám jeden prameň, či studničku pod sedlom, tak tam bola voda veľmi brudná. Som to pekne zahovoril a odviedol pozornosť. Ako prvé vás určite zaujme ten dlhý strmý kopec, na ktorý budete musieť bicykel vytlačiť. Mapa je optimistická a vraví, že toto stúpanie nebude večné a po ľavotočivej zákrute sa položí na vrstevnice. Toto je prvé naozaj ťažké stúpanie, neostáva nič iné len ticho a poslušne tlačiť, len nie do gatí. A naozaj, nakoniec sa to položilo a začal som si v ten deň konečne užívať cyklistiku, ani zadok neprotestoval. Pekný trail, ale aj tak sme sa nevyhli prenášaniu a občasnému tlačeniu. To je daň za prales a tak mi to v tomto prípade nevadí, patrí to k tomu. Na druhej strane, v starom pralese nie som proti sprístupneniu značených chodníkov a uvítam to aj ako turista, bezzásahovosť lesa si rád vychutnám pohľadom mimo chodník.


Konečne sa dostávame na sedlo a vstupujeme neoznačeným chodníkom do vojenského obvodu Valaškovce, ktorý je tiež od roku 2012 sprístupnený širokej verejnosti (samozrejme okrem vyhlásených uzávierok, tie si treba odsledovať tu. Chodník je neoznačený, ale smerom na západ aj tak nie je iný chodník a je očividne dosť používaný. Až pod vrchol sa dá lepšie alebo horšie šliapať. Sľubuje aj pekný zjazd, keď sa pôjde späť. Na začiatok vrcholového hrebeňa treba trochu potlačiť a to isté treba aj na samotný vrchol. Cez hrebeň je to veľmi pekné a technické. Mňamka. Na vrchole konečne dávam niečo hutnejšie do žalúdka a s ďalšími cyklistami pred ich odchodom konzultujeme trasu. Dávajú nám a tip na rašeliniská okolo jazera Kotlík, ale keďže na mape to nie je značené a podľa mapy tam nevedie ani nejaká zvážnica, tak nemá zmysel riskovať. Držíme sa stále pôvodného plánu. Na Vihorlate je pekný výhľad na okolie, Šírava na dlani. Oddýchnutí sa vyberáme späť do sedla a vychutnávame si zjazd. Splnil to, čo som od neho očakával pri šliapaní hore. A možno by po nekonečných hodinách stúpania padol vhod hocijaký zjazdík.


Ďalej pokračujeme zelenou značkou po hrebeni. Pár desiatok metrov od sedla zabúdame odbočiť doprava a spúšťame sa až na nejakú cestu. Museli sme si to vytlačiť späť na hrebeň a potom ísť už správnym chodníkom. Už sa oveľa viac zjazdovalo a zjazd to bol pekný. Potešili ma aj občasné stojky, však načo máme ľahké prevody. Celé to bolo rýchle, sem tam kamene a korene, hlavne ku koncu. Pred Jedlinkou bol taký horší strmý kamenistý úsek, kde som v pomalej rýchlosti hodil ukážkový kotrmelec. Ukážkovo som aj dopadol a chytil padajúci bicykel nad hlavou, tak sa mi nič nestalo. Trochu som sa oklepal a pokračovali sme po žltej značke na morské oká. Síce som plánoval pôvodne ísť po modrej, ale tu sme zmenili plány, aby to bolo časovo výhodnejšie. Prvé na dostrel bolo Malé Morské oko. Tento zjazd bol naozaj veľmi krkolomný. Ak si myslíte, že so 600 mm riadítkami sa nedá zaseknúť medzi stromy, tak sa mýlite, mal som si ich spíliť na 580 mm, hehe. Cesta zjazdná len smerom dole a aj to s obtiažami a prenášaním. Čo už, nemôže byť všetko perfektné. Po Malom Morskom oku nasleduje to veľké Morské oko. Zjazd tam je už o niečo lepší, ale aj tak je stále krkolomný, už som sa videl druhý krát na zemi.


Konečne Morské oko, môj sen je splnený. Úsmev mi klesne, keď zistím, že doštičky v zadnej brzde sú vybrzdené, stlačená rozperná pružinka nemá priestor a veselo škrtá o kotúč. Kašľať na to, vymením to večer, keďže som si našťastie zobral staré náhradné, ktoré tiež treba takto doraziť. Okolo Morského oka (ani morské, ani oko, podobne ako morské prasa) prechádzame po náučnom chodníku. Jazero je prírodno-umelé, vzniklo zosuvom pôdy v čase sopečnej činnosti a prehradením potoka Okna. Nakoniec človek postavil umelý priehradný múr, ktorý ešte zvýšil vodnú hladinu. Náučný chodník nie je veľmi zjazdný, plno veľkých koreňov, takže som aj tak veľa tlačil a vychutnával prírodu. Na jednom jazernom prítoku dopĺňam vodu, deň sa ešte zďaleka neskončil. Síce mi vo vode plávajú čiastočky listnatého humusu, ale chuťovo je myslím lepšia ako voda, čo som minule načerpal na záchode jedného podniku vo Vranove. Náučný okruh sme dokončili a pokračujeme modrou značkou na hrebeň. Zjazdná je len voľným pádom. Hore sme bicykle netlačili, ale skôr ťahali. Toto bolo hádam ešte strmšie stúpanie ako na začiatku na Vihorlat za chatou Poľana a ani zjazdovať by som to nechcel. Nech sa tu vyšantia iný. Tá žltá bola potom pre mňa na zjazd oveľa lepšia. Na križovatke s cyklochodníkom ma kolega opúšťa a ide si svojou cestou späť na Šíravu. Ja pokračujem sám v tlačení, teda ťahaní biku na hrebeň.


Posledná zastávka je Sninský kameň. Cesta tam je na moje prekvapenie, až na pár kamenistých a korenistých úsekov, v pohode zjazdná. Myslel som si, že tu ešte budem aj dosť tlačiť. Najskôr mi ani nedôjde, že na Sninský kameň sa dá vyšplhať, ale turista ma usmernil, keďže z cesty odkadiaľ som prišiel mi to nebolo jasné. Kúsok ďalej po červenej boli schody až na plošinu s pekným výhľadom na okolie a aj na Morské oko. Konečne som pochopil odkiaľ ho z takej výšky fotili. Sninský kameň som si dopredu nenaštudoval, tak som si lámal hlavu nad tým, že z akého vrcholu je taký výhľad. Pôvodný plán bol ísť ďalej po modrej značke do Sniny. Po konzultácii z deckami (rád vidím mládež, že nesedí doma za počítačom), ktoré akurát prišli zo Sniny, mením smer zostupu. Takže volím plán B a vraciam sa na sedlo Tri tably. Ďalej zjazdujem po žltej značke do Zemplínskych Hámrov. Zo začiatku hnusná široká kamenistá cesta a ponadávam si na ňu, potom odbočka do lesa na chodník. Tak toto bolo oveľa krajšie a s chuťou letím dole. Ku koncu sa to tiež zmení na rozbitú zvážnicu, ale už mi je to jedno, v ten deň som si zajazdil naozaj dosť. Aj hore, aj dole. Stále lepšie ako po modrej do Sniny, kde predpokladám, že by som viac tlačil ako jazdil.


Ja som musel ísť touto cestou, aby som sa dostal do Humenného. Tí, ktorí si to chcú zokruhovať, tak najjednoduchšie je sa vrátiť sa späť na Morské oko a zobrať to hlavnou asfaltkou alebo vedľajšou cyklocestou dolu. Zložitejšia a dlhšia alternatíva pre tých, ktorým by bolo doteraz málo, je pokračovať zo Sninskej skaly po červenej až do Strihovského sedla. Miestny MTBikeri vravia, že tento úsek je prejazdný, ale ďalšie pokračovanie červenej ževraj nie. A zo sedla to zobrať po žltej rovno dolu do Remetských Hámrov. Ako som vravel, ja som musel ísť do Humenného, kde som stihol aspoň posledný večerný vlak do Čierneho nad Topoľou. Keď som konečne prišiel večer domov, tak posledné hodiny pred spánkom som mal spokojný úsmev od pysku k pysku. Pravdepodobne som sa uškŕňal aj v spánku.

Naplánovať tento výlet sa mi podarilo tak dobre, že ani sám tomu nemôžem uveriť. Zaujímavé miesta som dal do jedného výletu, kde sa dalo, až na dva v texte spomínané miesta pekne pobicyklovať. Takéto každodenné ťažké výlety ma úplne vyčerpali. Tento bol asi aj najťažší, na cestách som vtedy strávil vyše 12 hodín. Bol som síce fyzicky zničený, ale psychicky ako vymenený. Aspoň na chvíľu som nemyslel na každodenné povinnosti. Už ma čakala len cesta domov na Oravu. Našťastie, či nanešťastie mi búrky skrátili cestu len na 50 km, keďže som zvyšok cesty v daždi ukrojil vlakom. Tohtoročný týždenný pobyt u východniarov hodnotím ako moje najlepšie prázdniny v živote. A mám už aj ďalší cieľ a motiváciu, takže tu určite niekedy znovu prídem. Vychytal som počasie, kamarátov aj kolegov cyklistov s ktorými som prebrázdil hory. Nemám sa na čo sťažovať, len dlho spomínať na nádherné chvíľky so sedlom v...

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=124767
Dĺžka: cca 29 km
Nastupané metre: 1652 m