Cesta okolo sveta na bicykli pokračuje. Irán, Turkmenistan, Uzbekistan

Z Erzurumu až k iránskym hraniciam
Po tom ako sa mi konečne podarilo získať víza, vyrazil som z tureckého mesta Erzurum. Nebol som úplne fit, dutiny ma neposlúchali už dlhšie a trápili ma hlieny. Raz to bolo lepšie, inokedy zas horšie. Prvý deň ako som vyrazil ma chytila slabosť.

Našťastie sa šlo s vetrom a dole kopcom. 90 km padlo ako nič. Vyležal som to na hoteli. Spal som cez 12 hodín. Ráno som sa nejako pozviechal a čakalo ma ďalších 100 km cez kopce do Agri. Vietor znova nebol náš kamarát. Večer som zašiel s miestnymi na dobré jedlo a čaj. Ráno opúšťam mesto a hýbem sa smerom k iránskym hraniciam. Spoločnosť mi robí výhľad na bájnu horu Ararat, ktorá sa na vrchole belela snehom. Posledný deň bol veľmi ťažký, takmer 140 km do Bargazanu bol zaberák. Pred hranicou je 10 km kolóna kamiónov. Slnko zapadá a tak sa nestíham ísť ani pozrieť na veľký meteoritický kráter.

Cesta vyľudnenou krajinou

Hranice som prešiel po hodinke vybavovania. Mením nejaké drobné v banke na prvé dni za menej výhodný kurz. Spím v hraničnom meste Bargazane, v hoteli za 5 dolárov. Ráno vyrážam smer Tabriz, kde sa mám stretnúť s Helmutom. Mesto vyzerá ošumelo, schátrane. Deň sa premenil opäť na boj proti vetru. Takmer 140 km. Krajina je nudná, vyschnutá a vyľudnená. Prespal som v reštaurácii na zemi, kde ma nechal spať majiteľ. Na večeru som si dal kebab s ryžou. To som ešte netušil, že Iránska kuchyňa nie je ani zďaleka taká pestrá a kvalitná ako Turecká. Mäso je takmer v každom jedle. Ešte dva dni cesty do Tabrizu.


Servis v Tabrize

Dáme si dokopy bicykle v miestnom servise. Tabriz je najlepšie miesto v Iráne, kde sa dá zohnať skoro všetko na bike. Dám si vymeniť reťaz, vycentrovať nové kolesá, nastaviť, vyčistiť a namazať. Posledných 1000 km v prašnej krajine bolo pre bicykel náročných. Helmut si kupuje takmer nový bike. Okrem rámu a kolies mení všetko. Chlapík v servise to ale neurobil dobre, lebo sa veľmi ponáhľal. To zisťujeme až na prvej večernej jazde na výpadovke z 5 miliónového mesta. Vracať sa nám už nechce. Rozostavujeme stan v parku pred hotelom v menšom meste. Nakoniec nám hotel, ktorý bol len pre vybraných hostí otvorili a pustili nás dnu. Ráno pokračujeme smerom Sanadaj cez azerbajdžanskú časť Iránu. Ľudia sú tu mix Turkov a Kurdov. Jazdia otrasne.

Nehoda s traktorom

Poobede po necelých 100 km prichádzame do mesta Bonap. Z kruháča prichádzame na hlavnú cestu, ktorá sa zužuje. Pred nami, asi 5m, je traktor. Helmut zrýchlil a bol za ním. Ja zrýchliť s batožinou veľmi neviem a tak idem na krajnici. Zrazu traktor zabočí na krajnicu, zastaví a zadné vozidlo vyletí do vzduchu. Helmut za traktorom prejde rovno a vozidlo je nado mnou. Pozerám hore a neverím vlastným očiam. Bum a je to na mne. Som pod mašinou, ktorá ma celého zavalila a cítim ako ma stláča. Pravá noha, v ktorej mám tyč je stlačená a cítim veľkú bolesť. Bicykel mi privrel nohu medzi rajdy a kostru. Zrazu pribehnú chlapi a zdvíhajú mašinu.Nejako sa vykliesnim z bicykla, ale noha bolí ako fras. Neviem sa na ňu postaviť a tak pajdám od traktora. Prišla sanitka. Skúšam chodiť, ale veľmi sa nedá. Poprosil som Helmuta nech mi donesie vodu. Noha opúcha. Snáď nie je zlomená kosť alebo tyč.


Nakoniec to nebolo zlomené, ale čo bolo horšie policajti s nami nacvičovali a miesto ležania v kľude v hoteli, alebo nemocnici, som sa presúšal v krátkom cyklistickom oblečení vonku. Až do noci a behal som medzi rôznymi inštitúciami. Ochorel som.

Pred polnocou som sa dostal na hotel. Mažem nohu chladiacou minerálnou masťou, sypem všetko čo mám v lekárničke a pozerám, čo všetko je zničené. Bicykel uvidím až zajtra, lebo je na policajnej stanici. Trošku cvičím, nech sa noha aspoň prekrví, aj keď je opuchnutá. Koleno neviem ani zohnúť. Vyzerá to, že na nejakú chvíľku je koniec pôvodnému plánu. Snáď nie koniec celej cesty, lebo koleno vyzerá ozaj zle.

Nový začiatok

Ďalší deň oddychujem. Iránska polícia s nami cvičí, asi úplne nechápu, čo človek po úraze potrebuje. Dostal som odškodné 350 eur. Smiešna suma, lebo to možno nepokryje ani opravu biku, a nieto ešte ďalšie výdavky ako dopravu, liečbu a pod. Koleno mám akoby ma prešiel traktor. Možno budem musieť ísť na operáciu a budem mať problémy počas celej cesty. Bike je na šrot. Rajdy a barany ohnuté, dva tachometre rozbité, stredy ohnuté, kolesá rozbité s osmičkami, kostra narazená a jemne preliačená. Predná vidla, ktorá to schytala najviac, je prasknutá. Večer sa zas preliečujem. Ráno idem taxíkom do servisu späť do Tabrizu. Tam mi to chlapci spravia, kupujem novú vidlu, komponenty a tachometer. Neskôr som zistil, že mu zle funguje snímač. Takže ostala mi len navigácia. Ešte v ten deň sa vraciam a prespávam u chalanov v jednom meste. Nechali ma u seba prenocovať, ale sú otravní. Ja som chcel len oddychovať. Celý deň jeden z nich chodí za mnou, mudruje, snaží sa mi hovoriť čo a ako, ale nič s toho nesedí.


Taxíkovanie v Iráne

Ďalší deň ráno vstanem a idem taxíkom do Sanadaju. Musíme zložiť bicykle v Isfaháne, aby sme mohli ísť žiadať o víza do ďalších krajín. Stratil som zdravie, čas, peniaze a množstvo energie. Bolesť cítim na každom kroku. Cestou sa stretávam s Helmutom. Taxík za 1 200 000 rial(asi 100 dolárov) je trošku lacnejší. 3 dni po nehode si ešte netrúfam jazdiť. Len cvičím, sypem a jem veľa ovocia a snažím sa mať čo najpestrejšiu stravu. V Sanadaji strávime v spoločnosti Abdollahovej rodiny a skvele si odpočiniem. Dáme si tradičnú večeru na zemi s celou rodinou.

Prvé kilometre po nehode

Najlepší liek na koleno je zo skúseností pohyb a tak idem skúsiť ďalší deň jazdiť, a zároveň vyskúšať bike. Dal som 150 km. Bol mierny protivietor a trošku kopčeky asi 1200 m výškových. Zažil som aj prvú jemnú piesočnú búrku. Kedže na bicykli koleno nebolí a opuch sa pri pohybe zmenšuje, rozhodnem sa bicyklovať až do Isfahánu. Cítim sa slabý, ale šliapem. Helmut je tiež chorý z noci po nehode a kašle. Rozhodol sa zobrať taxi. 500 km cez polopúšť bolo fajn. Zvládol som ich v pohode. Pri bicyklovaní koleno nebolelo, len pri chôdzi. Menej áut, ale stále jazdili šialene. Ľudia v Iráne sa správajú čudne, trvalo mi veľmi dlho kým som sa s tým stotožnil. Sú trošku povýšenecký, hľadia hlavne na seba.


Víza, víza, víza

Zložili sme bicykle v Isfaháne a išli sme do Teheránu vybavovať víza. Liečim horné dýchacie s ATB. Nakoniec mi zabrali, ale bolo mi pár dni slabo a musel som si dať fest pozor na stravu. Vybavovaním víz som stratil ďalších 6 dní jazdenia. Cestovali sme tými taxíkmi hore dole. Množstvo peňazí padlo na ubytovanie a dopravu k ambasádam. Nakoniec sa nám podarilo vybaviť len víza do Uzbekistanu a z Isfahánu sme začali bicyklovať do Mashadu. Predĺžili sme si Iránske víza, lebo na papiere do Turkmenistanu sa bude opäť čakať 7 dní v Mashade. Tam jazdím aspoň rekreačné a regeneračné jazdy, kvôli kolenu. Chceli sme ísť cez púšť z Isfahánu, zistili sme, že žiadosť sa už nedá poslať elektronicky, len osobne. To mení plán a tak z púšte berieme bus do Mashadu. Večer bol na stanici zmätok. Obhliadol som sa a zrazu bola moja helma aj s kamerou fuč Smola zdá sa nemá konca kraja.
V Mashade čakáme niekoľko dní na víza. Dostali sme ich po týždni. Teraz 3 dni tranzit za 55 dolárov a pohli hlavne že sa hýbeme smerom na hranicu. Po celodennej jazde berieme hotel v poslednom Iránskom meste.


Turkmenistan

Ráno sme zistili, že na hranici sa platí ďalších 12 dolárov za vstup do Turkmenistanu a proces nám zobral pol dňa z našich 3 dňových víz. Dali sme 133 km doslova po tankodrome. 20 km v noci, mám dosť... Šialenci tu jazdia 150 km/h po kvázi ceste. Ďalší deň je všade omnoho viac áut a máme už len dva dni. Musíme do Turkmenabatu. Odtiaľ busom, inak by sme to nestihli. Išli sme opäť po niečom, čo sa cestou nedalo nazvať. Zažili sme aj búračku. Zobrali sme jedno auto na križovatke. Nakoniec borci doháňali čas a jazda busom sa zmenila na peklo.

Uzbekistan

Ďalší deň ráno sme s pár dolármi vo vreckách dobicyklovali na Uzbeckú hranicu. Opäť sme prešli zdĺhavou procedúrou, ktorú snáď už nebudem musieť absolvovať.
Prázdnou cestou sa púšťam na jazdu v novej krajine. Cieľová destinácia - Tashkent.
Cestovanie v krajine mi znepríjemňuje byrokracia. Hlavne povinná registrácia a teda aj nocľah v hoteloch.

Celkovo mám po Iráne dosť pohnuté zdravie a namiesto jazdenia po krajine budem musieť vyriešiť množstvo nového vybavenia. Potrebujem nové kolesá, helmu a ak niečo zvýši aj kamerku. Jedno koleso už melie z posledného. Stratil som dva týždne vybavovaním víz a inej byrokracie. Kvôli nehode aj množstvo pôvodne plánovaných kilometrov a pohodového cestovania na bicykli.

Okrem World Bike Travel, môžem vyhlásiť že som zažil World Taxi Travel, World Bus Travel, World Embassy Travel, World Internet Travel. Dôležité je, že koleno sa už pomaličky dáva do kopy a už je len o tretinu viac opuchnuté. Musím sa čo najskôr vrátiť do svojej cestovateľskej pohody a počkať na nové vybavenie, ktoré sa v lietadle nezničí.

Teraz som prešiel cez Uzbekistan a dnes dorazil do Tashkentu, kde idem poriešiť víza do Indie. Potom si pôjdem pozrieť Samarkand a pojazdím ešte do 800km po krajine ak zvýši čas. Aktuálne mám 11700km. Koleno je stále opuchnuté, ale pri jazdení nebolí.

Z času na čas pridávam fotky na facebook fanpage: https://www.facebook.com/WorldBikeTravel.
Ďakujem všetkým ľudom, ktorí projektu fandia alebo ho podporili. Jednotlivé trasy pridávam na web na tejto adrese: http://www.worldbiketravel.sk/sien-slavy/.

Väčšinou je tam aj link na trasu, ale kedže GPS od Garminu občas nefunguje ako by mala, tak nie vždy. Budem to aktualizovať vždy, keď bude možnosť, ale čím ďalej tým to bude s internetom horšie. Každá trasa je na predaj, a tým môžete podporiť cestu okolo sveta na bicykli. Podporiť ma môžete aj kúpou originálneho dresu s logom World Bike Travel. Ak je záujem stačí mi napísať mail na karol.voltemar@gmail.com.