Nočná jazda - pretek s preľudmi

Nočná jazda - pretek s preľudmi

Tak mi možno trošku hrabe. Naozaj si neviem predstaviť, kto by dobrovoľne vstával o pol druhej v noci a šiel na túru. Vlastne to bol len taký bláznivý nápad, ktorý som mal v pláne absolvovať s marcom aka @usatetorpedo. Nakoniec som to šiel ale sám...

“And then, when the night pulls his claws from the dark, the flow on the trail is lost, hunted by predators you ride out of the forest, away from the darkness. Then you realize, that it was just a bird, who was looking at you, because the true predators you would not smell or hear – their claws would rip your body into half, before you could do anything against it. But do not worry child, still you can ride safely – dinosaurs are dead already,” – opis mojich pocitov a myšlienok.

Krátky spánok a môže sa štartovať


Štyri hodiny spánku, tie boli pretrhané na tretiny. Telo nezvyknuté ísť spať pred jednou v noci to veľmi ťažko znášalo a neustále som sa budil. Na tretí krát – pol hodinu pred budíkom – som sa už naštval a začal pomaly na seba hádzať oblečenie. Výbavu som si pripravil vopred, nedočkavo čakala v garáži. Rýchlo som do seba hodil tri vajcia na mäkko a vyrazil do tej nekonečnej temnoty. Svetlo mi robila čelovka Petzl a aby ma nejaký blázon nezrazil, mal som dosť silné zadné svetielko. Tlmenie prepnuté na climb, pre čo najefektívnejšie šliapanie – silu tohto nastavenia som začal v poslednej dobe značne oceňovať. Mesto zívalo prázdnotou. Cez Krajinský most na vežu, chladný vzduch bol neskutočne príjemný a šliapalo sa výborne. Vzal som to cez jeden krátky trail, kde som čiastočne zápasil s hromadou šišiek, dropmi ale aj konárami, čo sa ma snažili presvedčiť, aby som šiel peši – nepresvedčili. Zatiaľ ide všetko parádne, hovorím si v duchu a usmejem sa od ucha k uchu. Cesta k Furmanovi, inokedy nudná a otravná trasa teraz nabrala úplne iný rozmer. Väčšinu výšlapu som strávil hladením do diaľky, kde sa jagali tisíce malých sviečok, predstavujúce dediny, mestá ale aj autá a lietadlá. Cestička k bufetu na Havrane už nabrala tú správnu atmosféru, hlavou som neustále behal z ľava do prava hľadajúc zvieratá. Našťastie ma žiadne oči neprenasledovali a tak som bol aj naďalej celkom pokojný. Ako dlho? Kým som nenechal bufet za mnou a nemieril na Striebornicu.

Boli to len dve srny...


Po jednom dosť strmom výšlape som sa zadychčaný vliekol k zjazdu. Pauza na oddych? Možno, keby nezbadám na ľavo tie dva odrazy v očiach a hneď na to na pravo ďalší pár. Kľud bleskovo zmizol a zalial ma strach. Boli to len dve srny, no bola len otázka času, kedy narazím na nejakého nafúkaného jeleňa alebo divú sviňu – týmto myšlienkam som sa nedokázal ubrániť, neustále hlodali na mojom odhodlaní a každú štrbinu sa snažili zväčšiť – praskaním dreva alebo aj mojou vlastnou predstavivosťou. Pôvodné kľudné tempo som neudržal, prehadzovačka zarapčala a už som upaľoval dole kopcom. V slabom svetle som sa snažil vyhnúť všetkým mlákam – s tými mám ja nedobré skúsenosti. Dlho mi to nevydržalo a štyri piesty sa museli zahryznúť do kotúčov. Keby sa na mňa pozrú, nieje to tak o hubu, no to nespravili. Dve srnky pomaličky šli krížom cez turistickú cestu, mňa mali na saláme a nepočastovali ma ani pohľadom. Len čo prešli zopár metrov od cesty, únava neúnava som začal dupať do pedálov, zo zadnej stavby sa ozývalo len tradičné puk-puk.

Oči sa stále pozerajú


Nedokázal som sa sústrediť na trail, neustále som sa obzeral do všetkých strán, veľmi všímavo som si prezeral stromy – potencionálne miesta na útek. Bicyklu sa moja nepozornosť ani trochu nepáčila - za trest ma mnoho krát zhodil, keď vybehol na vysoký koreň, konár alebo úplne mimo cesty do porastu. Po pol hodine som pochopil, že týmto spôsobom sa zabijem sám a tak som sa viac začal venovať ceste, ako tým tvorom čo na mňa hľadeli. Z Havranu som na Marhát šiel po prvý krát, doteraz to vždy bolo iba naopak. V tom smere zábavné zjazdy sa teraz zmenili na náročné technické úseky. Korene, ktoré som si doteraz nikdy ani len nevšimol, ba som o nich naozaj ani nevedel ma teraz neustále zhadzovali z bicykla, bol som nútený aj tlačiť. Predsa som sa dokonalo nedokázal sústrediť iba na správnu stopu a z času na čas mi zrak uletel do tej tmy, hľadajúc odraz v očiach predátora.

Dvojvalec
Môj dvojvalec

V noci je les iný


Guráž zmizla, bol som krotký ako mačiatko. Netrvalo dlho a pochopil som, že síce cez deň “patrí” les nám ľudom, v noci je to mestom zvierat, ktoré nechajú turistu prejsť len ak sami chcú. Som si istý, že tento strach z nich v noci majú aj oni z nás cez deň. Budúcich odvážlivcov by som chcel upozorniť, aby sa zase neľakali všetkého čo odráža svetlo. Bordel, ktorý tam menej inteligentní jednotlivci nanosili sa leskne rovnako – o tom som sa presvedčil na vlastnej koži. Obloha trošku zbledla, les bol však aj naďalej tmavý. Z času na čas mi pred tvárou preletel vták či netopier – chvíle, kedy ma mykalo až som zopár krát zišiel z cesty. Stále ďalej som šiel, no žiadne oči sa už nezaleskli – predsa som však tušil, že tam tie zvieratá sú. Kúsok pred slnečnou elektrárňou som vytrhol slúchadlo z ucha, keď sa okolím rozliehalo hlasné praskanie konárov. Zatajil som dych až do doby, kým sa zvuky nevzdialili.

Svetlo a rosa prichádzajú


Dorazil som na tretí checkpoint, okolie bolo už vcelku svetlé, čelovku som si však aj tak ešte nechal. Zjazd po asfaltke by bol klasicky nudným. Keby v lese po mojom boku nezcupitali vyplašené srny. Pokarhal som sám seba, že som poľavil na pozornosti, dokonca som sa aj zasmial nad tými bludmi, čo ma ešte pred chvíľou zožierali zvnútra. Ďalšie miesto na pauzu pripadlo lúčke nad lazmi, nielen tretry sa leskli od čerstvej rannej rosy, ale aj bicykel a ja, vzduch bol tak krásne čistý a príjemne chladný. Na moje vlastné prekvapenie som nepociťoval únavu, po chvíli som pokračoval v ceste. Ubehla ohrada s koňmi a už som bol na zjazde po lúke pred ďalším cieľom – Bezovec. Znova som však musel brzdiť, pretože predo mnou sa prechádzali srny, vrhajúc na mňa otrávené pohľady – akoby sa pýtali “Čo tu obsmŕdaš?!”. Výšľap k šport-chate bol tradične nezaujímavý po strmej asfaltke, následne ma zarazila ohrada s kravami – dotyčného asi netrápilo, že tým bráni turistom v ceste, pretože to je na označkovanej trase. Vďaka bohu tam ale bola obchádzka, aj keď nie priechodná na bicykli. Dva týždne dozadu tá ohrada bola natiahnutá omnoho viac – nedalo sa krajom prejsť – žeby mu niekto vynadal? Z ničoho nič ma zasiahla únava a strelila mi poriadnu facku, tempo do kopcov sa značne spomalilo. Predsa som však o chvíľu stál pred posledným hnusným strmákom, ktorý je nemožné vyšliapať na akomkoľvek bicykli. Dlhý kopec som bol nútený teda vytlačiť, vliekol som sa unavene hore.

Pred hradom Tematín


Predposledný zjazd som si však aj napriek únave užil – síce som neskákal ako inokedy na každej skale no zase som cvičil skidy a valil to krížom ako buldozér, zdvih všetko bez reptania spapal a nakoniec som sa vďačne zvalil pod prístrešok hneď vedľa hradu. Vytiahol som si niečo pod zub – sardinky s paprikou. Pomaly som to jedol, stehná ma silno pálili až som sa bál, že už nevstanem. Unavene som teda vyrazil na posledný zjazd, šiel som ešte lenivším spôsobom, všetku prácu som prenechal bicyklu – veď nech sa pohrá chalan. Rýchlosť nebola zrovna svetoborná, no aj tak som sa dobre zabavil hľadaním správnej stopy medzi nebezpečne zo zeme trčiacimi skalami. Ostalo mi chladno, husia koža ma pokryla ako brnenie. Výnimku tvorila väčšia rovina, kde som sa rozbehol a zakončil odrazom o skalu, za ktorou nasledovalo klesanie – výsledkom bol slušný drop. Cestu domov po ceste som si dvakrát neužil. Z posledných síl som na ťažkom prevode uháňal domov – na to miesto tepla, jedla a hlavne teplej postele.

Drashov bike

Môžem to zhrnúť ako veľký úspech. Zasmial som sa, skoro som od strachu celú túru zabalil a úplne sa vyčerpal. Je zaujímavé, že aj napriek tomu že Havran, Marhát a Tematín sú asi najhlavnejšie cyklociele tu v okolí, ešte nikdy som ich takto nespojil – celá túra trvala štyri hodiny aj desať minút. Výsledok však stál za to a bola to asi moja najťažšia túra doteraz - fyzicky aj psychicky. Ďalší cieľ? Myslím, že by bolo načase načať Inovec!

Poznámka redakcie


Viac o biku, na ktorom jazdí Drasho sa dozviete v článku: Biky fóristov: Drashov nemec alebo od PC k bajkovaniu
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up31thumb_down comments 21 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Nočný vlk

Nočný vlk

Po sérii článkov o skorom rannom jazdení mi nedá neinšpirovať bikerov aj k neskorému jazdeniu.
Tip na výlet: Dobrá Voda - stred trnavského MTB vesmíru

Tip na výlet: Dobrá Voda - stred trnavského MTB vesmíru

Ak sa niekam z Trnavy presúvať autom s naloženými bikami, tak práve Dobrá Voda je správne miesto. Na svoje si príde biker, ale aj rodina na cyklovýlete.
Tip na výlet: Zo Štrby domov na gravel bicykli

Tip na výlet: Zo Štrby domov na gravel bicykli

Všetko to začalo po úspešnom dokončení celodenného tripu okolo Neziderského jazera. Plán na viacdňový výlet sa v našej partii spomínal už dlho, ale teraz zocelených po zvládnutí výjazdu nad 185 km nás už nič nemohlo odradiť.
keyboard_arrow_up