Ako som vyšiel na Pico del Veleta 3 396m v pohorí Sierra Nevada, Španielsko

Posledný Augustový deň 31.08.2014 prišiel deň , na ktorý som sa dlhšie tešil a na ktorý som sa zodpovednejšie pripravoval. Výstup bicyklom na tretí najvyšší vrch v kontinentálnom  Španielsku, vrch Pico del Veleta, ktorý sa týči do výšky 3 396 m nad morom. Toto majestátne pohorie leží v pohorí Sierra Nevada v Španielskej Andalúzii.

Príprava na výstup bicyklom, do takejto výšky, kde šliapete po náročnej kamenistej ceste, kde je už redší vzduch a mohli by byť problémy s dýchaním, však začala asi 1 mesiac pred samotným dňom D.

Takže som sa „zakusol“ do miestnych kopcov v okolí Costa del Sol, na pobreží Andalúzie, kde žijem a začal som sa pravidelným tréningom pripravovať na tento výstup, z ktorého som mal mierne obavy.

Týždenne som najazdil okolo 100 – 120 km s akumulovanou výškou okolo 2500-3000 m. Takže za ten mesiac prípravy som najazdil asi 450 km s akumulovanou výškou okolo 8 000 m.
Samozrejme že jazdou na MTB som nezačal iba mesiac pred výjazdom . MTB je mojím takmer každodenným spoločníkom, s ktorým sa vydávam na túry po okolí pobrežia Costa del Sol a Andalúzie.


Deň pred výstupom sa u mňa začala prejavovať mierna nervozita, čoho prejavom bol nedostatok spánku (4 hodiny) a veľa som toho taktiež nepojedol.

Takže ráno o 6.15 hodine, po naložení bicyklov do autobusu vyrážame smer Sierra Nevada, ktorá je vzdialená od Fuengiroly (tu bývam) asi 3 hodiny cesty. Len čo zasadnem do sedadla (skôr zaľahnem), podložím hlavu vankúšikom a idem dospávať deficit spánku. Som rád, že sa mi to aj celkom podarilo a prebúdzam sa po cca 1,45 hod. Cítim sa lepšie a plný očakávania. Malá zastávka na čerpacej stanici, pretiahnutie kĺbov a ide sa ďalej. Autobusom sa začíname dostávať na cestu, z ktorej by veľa ľudí nemalo radosť. Zákruta strieda zákrutu a pohľad z výšky do doliny nemusí byť práve najpríjemnejší. Ale toto už proste patrí k ceste v takýchto výškach.

Konečne sa dostaneme na miesto vo výške asi 1 500 m. n. m, kde začíname vyberať bicykle z prívesu. Plný odhodlania nahodím predné koleso, urobím zopár metrov, aby som zrazu zistil, že predná brzda nefunguje. Počas posledných niekoľkých kilometrov to s nami v autobuse celkom pekne hádzalo a pravdepodobne došlo na predných brzdových doštičkách k chybe. Takže rozobrať prednú brzdu a pokúsiť sa opraviť chybu, keďže ísť zjazd cca 35 km bez prednej brzdy a spoliehať sa iba na zadnú...., tak to by som mal trochu obavy.
Našťastie s pomocou kamarátov a šoféra autobusu, ktorý nám pomohol pomocou náradia sa oprava podarila, aj keď brzda brzdila dosť slabučko, ale aspoň niečo.


Konečne sme sa mohli vydať na dobitie výšky 3 396 m. Čakalo sa iba na mňa, ale všetko už bolo OK. Posledná kontrola „pitného režimu“ a vyráža sa.
Základný bod výjazdu ležal vo výške asi 1 500 metrov nad morom. Cesta nám ubieha, šliape sa v pohode, na začiatku výjazdu sa ide ešte po spevnenej šotoline.
Čakajú na nás krásne výhľady na okolie a na krajinu, ktorú zalieva slnko a nádherne modrá a jasná obloha. Paráda, ktorú treba vidieť .


Krajina pod nami je zaliata pod mrakmi, čo vytvára nádherný kontrast, ako keby jednotlivé pohoria stúpali z mliečneho mora. Kocháme sa pohľadmi a zároveň sa stále bližšie posúvame smerom k nášmu cieľu Pico del Veleta.

Ani sa nenazdáme a tak ako sa postupne približujeme k vrcholu, cesta sa pomaly zmení zo šotoliny na cestu plnú skál a kameňov, ktoré je potrebné obchádzať. Naokolo sa rozľahlé planiny zmenili na skalisté hory. S pribúdajúcimi kilometrami, kamenistým podkladom a neustálym šliapaním do kopca sa cesta stáva ťažšou a ťažšou. Zrazu som rád a v hlave sa pochvaľujem, ako dobre je „ ťažko na cvičisku, ľahko v boji“. Predošlý tréning prináša ovocie a cesta mi neuberá na sile. Popri sledovaniu kamenistej cesty mi neostáva toľko času na pozorovanie okolitých hôr a prírody, preto často stojím a snažím sa nafotiť a natočiť čo najviac záberov do môjho albumu. Šliapem, fotím, cvakám a točím a tak to ide dookola viac ako 30 km. Stále nahor a nahor. Občas stretnem nejakých MTB nadšencov a zopár turistov ako prekonávajú jednotlivé úseky.

V tomto čase býva v Andalúzii dosť horúco, ale v takýchto výškach je celkom príjemne. Ale dnešný deň je na tunajšie pomery aj v Sierre Nevade teplo. Bol som prekvapený, keď vo výške okolo 2800 m n m som ešte zbadal sneh. Aj keď sneh a zimu nemám v obľube, som celkom prekvapený ako na mňa v tejto výške zapôsobil, tak som si ho trochu chcel vziať. Sneh bol mokrý a topil sa. Pravdepodobne ho tu v zime bolo celkom dosť, keď sa topí ešte v Auguste.


Pomaly sme sa dostali pod cieľ nášho výjazdu a zdola (výška asi 3 000 m n m) sledujeme, ako sa cesta kľukatí a strmo stúpa k bodu nášho záujmu. No radosť, na konci cesty, najväčšia „rampa“,čiže strmý kopec. Takže po tých dlhých stúpaniach, cca 34 km, Vás na konci čaká najväčšia záťaž. No čo už, ide sa. Cítim, že vzduch je redší a ťažšie sa mi dýcha, nohy sa stávajú ťažšími a ťažšími. Priznám sa, nastal už čas aj na oddych počas strmého šliapania. Ale cieľ je cieľ a musí sa splniť. Takže, hlava dole, zhlboka dýchať a šliapať, šliapať.


Posledných cca 100 metrov je cesta už tak strmá , že neostáva nič iné len tlačiť. Konečne dotlačené, došliapané, 3 396 m n m dosiahnuté. STOJÍM na jednom z najvyšších vrchov Európe, zopár foto s bicyklom aj bez neho, trochu oddychu, pokochám sa krásnymi výhľadmi do okolia a na pohorie Sierra Nevady.


Aj keď je leto, príprava na cestu nazad začína oblečením. Obliekam si bundu s dlhými rukávmi a naťahujem dlhé rukavice. Predsa cesta späť je dlhá a absolvovať zjazd v upotenom krátkom tričku a v krátkych rukaviciach môže spôsobiť to, že sa zajtra nepostavíte z postele, nie iba z dôvodu bolesti nôh. Horšie by to bolo s bolesťami v krížoch.
Cesta späť, tak to je ďalšia kapitola a tento zjazd ma presvedčil o tom, že zjazd môže byť niekedy náročnejší ako výstup. Hlavne ak je jeho dĺžka cca 35 km a väčšinou na hrozne kamenistej ceste. Moje zápästia, ruky ako aj krčné svaly dostávali tvrdú skúšku a ku koncu som cítil každý kamienok na ceste. Vždy ako to bolo možné, som sa snažil zápästia „vytriasť“ a pripraviť ich na ďalší prídel kameňov.


Tie sa postupne vytratili a objavila sa opäť šotolina. Tak som zjazd trochu zrýchlil, až som sa pozabudol, že moja predná brzda nie je v 100 % stave. Zistil som to v jednej pravotočivej zákrute, ktorú som neubrzdil a okúsil som tvrdosť pohoria a španielskej zeme. Našťastie cesta bola dosť prašná, takže nič vážneho sa nestalo okrem toho, že som vyzeral ako mlynár, ktorý je zaprášený od prachu.


Pri páde sa mi odtrhla navigácia z riadidiel. Tak tú som s radosťou našiel. Vypadla mi zátka z riadidiel, ale tú som nenašiel . Nič sa však nestalo a v pokoji som si mohol vychutnať už pomalší dojazd do základne, kde nás čakalo občerstvenie v podobe miestneho pivečka Cruzcampo. Ani nehovorím ako padlo jajaja.

A cesta späť? Ubehla rovnako rýchlo ako cesta k vrcholu. Po náročnom výjazde sa dostavila únava a tak sa moja cesta naspäť niesla v podobnom duchu ako sem. Spánok a postupné prebudenie sa, až v blízkosti domova.

Hasta luego amigos Peter.