POMALY, ALE ISTO alebo 1000 MILES ADVENTURE 2015 v mojom podaní (2. časť)

Pred týždňom sme zverejnili reportáž z extrémnych pretekov 1000miles od Jána Litavského. Tu je 2. diel reportáže: deň 8 až deň 14 a po 1600 km a 2 týždňoch jazdenia aj cieľ pretekov.

8.deň – 12.7.2015 – Chatka pod Dlouhými Stráňami ( 1160 m.n.m )

Nadmorská výška chatky naznačovala, že do CP2 to bude dole kopček. V podstate aj bol, akurát bolo treba dávať pozor v zjazdoch, niektoré boli tak akurát na downhill a nie naložený XC. Vítek si to musel v noci dosť „vychutnať“. Do CP2-Finish 500 som dorazil niekedy okolo 8:00, život tam fičal na plné obrátky. Na raňajkách som stretol okrem iných aj zobudeného Vítka. Nechal som si oprať všetky cykloveci a tiež som sa šiel naraňajkovať. Po raňajkách som si vyzdvihol balíček, ktorý som sem poslal poštou. Bola v ňom nová reťaz, nejaké baterky, tyčinky, keksíky. Bicykel som zo servisoval. Svoju GPSku som odovzdal organizátorom, aby skontrolovali, či moja zaznamenaná trať sedí s traťou pretekov. Pár dní predtým sa Jeseníkmi prehnala búrka, ktorá pováľala stromy. Z toho dôvodu nám nahrali obchádzku, ktorá kritické miesto obchádzala. Moje GPS záznamy boli v poriadku a ja som mohol pokračovať ďalej. Pre 34 pretekárov bola CP2-Finish 500 konečnou. Avšak ja som sa fyzicky cítil prekvapujúco výborne. Jediný dôvod, prečo nepokračovať ďalej, by bola moja vlastná lenivosť. A hlavne som si nevedel predstaviť, že by som si všetky tie pocity a zážitky nechal len tak pretiecť pomedzi prsty. Zbalil som si svoje veci a vydal som sa smer Skalná. Vďaka obchádzke sa hneď po CP2 išlo dosť po asfalte, cca 40-45km. Potom sa vošlo do Orlických hôr. Tu boli taktiež viditeľné následky búrky. Popadaných stromov tu bolo požehnane. Bolo nutné prenášať bicykel cez stromy, poprípade ich obchádzať, keď to bolo možné. Orlické hory sú známe veľkým počtom bunkrov z 2.svetovej vojny. Naša trasa viedla okolo nich. Bol som prekvapený, koľko ich bolo. Tento deň som išiel celý sám. Až na večer som náhodou, blízko poľských hraníc narazil na troch míliarov, Vít Habáňa, Katku Ludvíkovú a Petra Šiftu. Pripojil som sa k nim a prešli sme do Poľska. Začalo pršať, bolo po 22:30, začali sme hľadať prístrešok. V jednom penzióniku sme vykšeftovali ubytko, jednu izbu za 20e pre štyroch – 5eur na hlavu bola dobrá cena, aj keď len na 5 hodín. Sucho a teplo sa vždy cení. Aróma v malej izbičke z našich tretier bola neopísateľná. To sa musí zažiť. Podľa mňa, upratovačka tam vetrá doteraz.

Štatistika za 8. deň:

- Prejdená trasa: 129km
- Stúpanie: 3612m / celkovo 25 064m
- Klesanie 4098m / celkovo 24 745m

9.deň – 13.7.2015 – Penzión, Poľsko ( 736 m.n.m )

Budíček 04:00. Nočný dážď ustal. Ráno bolo trochu chladné. Úvodné kilometre po nekonečných lúkach s vysokou trávou boli viac ako osviežujúce. Bola hmla. Lúka pripomínala anglické slatiny z knihy A.C. Doyla, Pes baskervillský. Každé jedno steblo malo na sebe snáď liter vody. Do pol pása som bol dokonale mokrý za pár minút. Každé utrpenie raz končí. Aj lúky. Petr sa utrhol z reťaze. Zrejme chytil druhý dych. V cieli F1000 mal na mňa náskok 15 hodín. Počas dňa bolo premenlivé počasie, prehánky, teplo, prehánky. Po čase som rezignoval a v daždi som už neobliekal pláštenku. V podstate to bolo jedno, lebo som bol celý mokrý. Išlo len o teplotný komfort. A dalo sa vydržať už aj bez pláštenky. Človek sa na tých míľach stane trošku viac odolný. Mokro, resp. zimu v noci som znášal už lepšie ako prvé dni v Čechách. Vítek mal zrejme nejaké technické problémy, asi defekt, pretože sa nám stratil. Väčšinu dňa som šiel s Katarínou. Obed sme dali v Teplicích nad Metují. Bol tam bikeshop, kde som si kúpil metalické brzdové doštičky, pretože všetky náhradné organické, čo som mal, som už zodral. Katarína si tam kúpila nové tretry, pretože tie staré chceli rozprávať. Trochu som mal obavy, že zničím moje brzdové kotúče, lebo je na nich napísané “ONLY RESIN”, ale obavy boli zbytočné. Začínam si myslieť, že používanie rýchloderúcej sa organickej RESIN zmesy je len obchodný ťah Shimana. S metalickou zmesou som nemal problém a kotúče to v pohode prežili. Po obede sme rýchlo prešli okolo Adrpašských skál a na večer sme sa dostali až do Krkonôš. Obaja sme zakotvili v mestečku Pec pod Snežkou. Bolo niečo pred 23:00, začínalo pršať a boli sme vyhladovaní. Všetko naokolo bolo už zavreté. Okrem jedného hotelíka, kde síce už nemali kuchára, ale ochotný časník, ktorý tam už upratoval reštauráciu, nám ohrial čučoriedkové gule. Pre istotu som si objednal dve porcie. Síce som ich nevládal všetky zjesť, ale Katarína sa o zvyšok veľmi ochotne postarala. Pýtali sme sa aj na ubytko, ale 1200 CZK za 4-5 hodín sa nám zdalo jednoducho veľa. Čašník nám odporučil rozostavaný dom oproti reštaurácii. Trošku sme sa tam museli vlámať, lebo dom bol ohradený dočasným oplotením, ale prisahám, že sme nič neukradli. Veľmi ani nebolo čo. Síce spánok na betóne veľmi nemusím, ale bolo tam sucho a nefúkalo tam. A bolo to zadarmo.

Štatistika za 9. deň:

- Prejdená trasa: 110km
- Stúpanie: 3005m / celkovo 28 069m
- Klesanie 2826m / celkovo 27 571m

10.deň – 14.7.2015 – Rozostavaný dom, Pec pod Snežkou ( 769 m.n.m )

Vyrazili sme klasicky ráno. Cca kilometer od nás sme našli Vítka v jednom altánku, ako si balí veci. Pridal sa k nám. Ranné stúpanie po asfaltke na Výrovku ( 1356 m.n.m. ) bolo krátke ale výživné, posledný kilometer sklon 13-17%.
Počasie bolo zlé. Hmla a sychravo. V turistickej ubytovni na Výrovke nás čakal od organizátorov vo vstupnej hale teplý čaj a skromné raňajky. Vzhľadom na počasie sme si výhlad na Snežku vôbec nevychutnali, v podstate nebolo vidieť nič. Celý deň pršalo a z Krkonôš som videl vždy len tých pár metrov okolo seba. Pri odchode z Výrovky nám spravili ešte pár fotiek. V tom čase bol zhodou okolností v Špindlerovom Mlýne na dovolenke môj brat Michal s manželkou a deťmi. Posedel som si s nimi na chvíľku pri zákusku, resp. dvoch. Na tú chvíľku sa počasie trošku umúdrilo. Ale akonáhle som sa s nimi rozlúčil, opäť začalo pršať a až na pár menších prestávok, pršalo celý deň. Paradoxne, išlo sa mi dobre, aj keď som bol skrz-nakrz mokrý. Krkonoše sme opustili a pri Harrachove sme sa dostali opäť do Poľska. V poľských Jizerských horách boli veľmi pekné turistické altánky, ktoré boli zároveň určené aj na núdzové prespanie minimálne ôsmich turistov. Pri prechode hranicami nás opäť odfotili Kopkovci. Niekde v okolí kúpeľov Libverda sa išlo lesom po parádnom miestnom singláči, ktorý by som si určite užil viac, keby som mal na to energiu. Takto som ho len prešiel tak, „aby sa nepovedalo“. Asi to bolo tým dažďom, začal som pociťovať únavu. Katka aj Vítek boli niekde za mnou, tak som sa rozhodol, že sa zastavím v Hejniciach na pizzu. Odtiaľ bolo už len na skok do CP3. V prvých dvoch CPčkách som sa zdržal vždy len chvíľku, neprespával som tam, takže tentokrát som mal v pláne tam prespať a vyskúšať si atmosféru. A hlavne som bol komplet premočený a spánok v suchom sa mi zdal ako dobré riešenie. Pár minút po mne prišli do CP3 aj Vítek a neskôr aj Katarína. Dobrovoľníci a organizárori na CP3 boli fakt priateľskí, ústretoví, koláčik nám ponúkli, melón, pivko, druhé pivko, aj tretie mohlo byť. Skrátka luxus. Až sa mi ráno odchádzať nechcelo.

Štatistika za 10. deň:

- Prejdená trasa: 80km
- Stúpanie: 2426m / celkovo 30 495m
- Klesanie 2787m / celkovo 30 358m

11.deň – 15.7.2015 – CP3 ( 423 m.n.m )

Ráno som vyrazil z CP3 niečo po 5:00. Katarína bola na trati asi už polhodinu, Vítek ešte spal. Bolo po daždi, dobre sa dýchalo.
Po pár kilometroch som Katarínu dobehol a šli sme spolu celý deň. Cez Lužické hory sa mi išlo veľmi dobre. Bol som už v poslednej fáze Mílí a uvedomoval som si, že toto všetko za pár dní už skončí. Na jednej strane som bol rád, lebo mi to pripadalo, akoby som bol na tomto „výlete“ mesiac a už som chcel byť doma. Na druhej strane byť doma znamená zapadnúť opäť do klasických koľají.
Prvá polovica šluknovského výbežku nám spočiatku veľmi rýchlo ubiehala. Prišli sme do Krásnej Lípy. Pýtam sa jedného domáceho človiečika: „Ako sa volá táto dedina?“ Urazene na mňa pozrel: „Krásna Lípa, a my jsme město.“ Takmer nikdy som nevedel, cez aké dediny a mestá prechádzam, pokiaľ som sa nespýtal alebo nepozrel do mapy. Ja som sa navigoval iba čiarkou na GPS navigácii a nič iné ma nezaujímalo. V Krásnej Lípe som si šiel do potravín kúpiť tekutiny. Doplnil som hydrapak a ešte som si kúpil litrovú fľašku čohosi. Pijem, pijem....hmm, nejaké sladké..Omylom som kúpil syrupový koncentrát. Sacharidy sú fajn, ale toto bolo na mňa priveľa. Skončil v koši. Čakal nás NORDKAP, najsevernejši bod Čiech, hranica s Nemeckom. Približne 8 kilometrov pred Nordkapom sa cesta zhoršila. Všade samé korene stromov, jazda po nich strašne vyčerpávala, resp. bola nemožná. Po 200m som to vzdal a začal tlačiť. A tlačil a tlačil. Katarína bola niekde vzadu za mnou. Asi po dvoch hodinách som mal toho už plné zuby. Ideš po rovinke a nevieš ísť na bicykli, lebo každý polmeter vyčnieva koreň stromu....Nervy z tomo mám ešte teraz, keď na to myslím. Blížil sa čas poslať kontrolnú SMSku, tak som poslal. A takticky som vyčkal na Katarínu. Dúfal som, že vo dvojici sa nám pôjde lepšie. Tá prišla asi o 15-20minút. Ten čas som využil na dosušenie spacáku. Tiež mala z toho nervy, takže bola rada, že som na ňu počkal. Spolu sme dorazili na NORDKAP. Ale nič to neznamenalo, po koreňoch stromov sme tlačili ďaľšiu hodinku a pol. Toto bol fakt zapadnutý kút Čiech. Ani náznak turistu, nič. Aj túto skúšku sme prežili a tešili sa na byvak. Za Horní Poustevnou sme zakotvili v lese pod strechou na strelnici.

Štatistika za 11. deň:

- Prejdená trasa: 111km
- Stúpanie: 1605m / celkovo 32 100m
- Klesanie 1705m / celkovo 32 063m

12.deň – 16.7.2015 – Strelnica, Dolní Poustevna ( 388 m.n.m )

Tento deň mal jasný plán. Dostať sa až do Moldavy. Tam rodičia jedného z pretekárov, Jakuba Dvořáka, robili oficiálnu podporu pre preteky. Mali tam penziónik, ponúkali zdarma ubytovanie na noc, malé občerstvenie. Ja som o tomto ani nevedel, ale Katarína áno, nakoľko do CP2 jazdila s Jakubom a on jej o tom povedal.
Cez Národní Park České Švícarsko sme prefrčali ani neviem ako. V Děčíne sme plánovali obed. Žiadnu normálnu reštauráciu s terasou sme nenašli. Preto sme sa rozhodli, že sa pôjdeme najesť normálne dnu do prvej reštaurácii, čo zbadáme. Bicykle sme zamkli vonku a vošli sme dnu. Fakt, prečo sme si vyberali vetrané terasy, mal prozaický dôvod. Naša špina a smrad. V uzavretej miestnosti sme okolosediacim mohli spôsobovať mdloby. Ale hlad bol väčší ako ľudská dôstojnosť. Sadli sme si dnu. Cestu od vchodu po náš stôl som vydláždil popadaným blatom z tretier. HUPS. Čašníčka bez slov pozametala. Ale ja som musel ísť na WC, opäť ďaľšie dláždenie. Našťastie pochopila, že zametať po nás priebežne nemá význam. Trápne chvíle sme prežili, dobre sa najedli a zmizli tak rýchlo, ako sa len dalo. Čašníčke som nechal trošku väčšie sprepitné ako ospravedlnenie. Pred reštauráciou som si všimol, že mám pomalý defekt. Začal som opravovať, Katarína šla napred. Dierku v duši sa mi nedarilo nájsť. Mal som aj náhradnú dušu, ale tiež mala defekt a tiež som nevedel nájsť pôvodcu. Bol som lenivý hladať bikeshop v Dečíne, tak som nahodil nazad pôvodnú dušu. Kedže defekt bol pomalý, dalo sa s ním jazdiť tak polhodinku, potom som musel dofúkať. Takto som fungoval celý zvyšok dňa až do Moldavy. V stúpaní na Dečínsky Snežník som dobehol Katarínu. Bicykel hore značky, jej psychika bola už dosť nakypená. Ponúkol som jej svoju pomoc. Zapadávala jej reťaz za najväčší pastorok. Zle nastavený doraz. Nikdy neviem, ktorá skrutka je pre horný a dolný doraz, skrátka si to neviem zapamätať. Vždy si musím najprv pozrieť prehadzovačku. Skúmam ju asi minútku a ona zahlási: „Vieš čo, nechaj to tak, nebudem tam prehadzovať!“ Dosť ma to naštvalo, hlavne preto, lebo riešenie jej problému si vyžadovalo asi 2 pootočenia tej správnej skrutky. Videl som na nej, že psychicky trošku „odchádza“, tak som ju požiadal, aby sa upokojila a vysvetlil jej, že jej problém nie je problém a hneď ho vyriešim, keď mi dá chvíľku čas. Zakrátko jej XTRka prehadzovala ako za mlada. Jej problém som síce vyriešil, ale svoj s pomalým defektom som nevedel
Na Děčínsky Snežník sme sa dostali skôr ak sme predpokladali. Výhlad z neho bol krásny, pritom to bolo len 723 m.n.m. Rýchly zjazd po asfalte bol za odmenu.
Niekde pred Cínovcom nás dobehol Vítek. Odtiaľ bolo do Moldavy už len 10 km, štrkové a asfaltové cesty. Rýchlo sme to prešli a zakotvili v penzióne u Dvořákovcov. Po dlhom čase som sa osprchoval a čo je podstatné, pod vodou v umývadle som odhalil defekty, ktoré ma zužovali posledný deň. Opravené. Hneď som mal lepšiu náladu. Touto cestou by som sa veľmi rád poďakoval Dvořákovcom za nocľah, večeru a raňajky. Jediná nevýhoda takéhoto luxusu je tá, že ráno je veľmi ťažké vstať o 04:00.

Štatistika za 12. deň:

- Prejdená trasa: 114km
- Stúpanie: 2693m / celkovo 34 793m
- Klesanie 2250m / celkovo 34 313m

13.deň – 17.7.2015 – Moldava, Penzión u Dvořákovcov ( 814 m.n.m )

Začiatok dňa mi nápadne pripomínal NORDKAP. Zas tie korene. Avšak tentoraz to bolo kratšie, menej náročné. Tento úsek sa rýchlo prešiel. Nakoľko sme sa nachádzali už v Krušných Horách, obával som sa, že to tam bude naozaj krušné. A ono to skôr bolo také nudné. Len samé nekonečné lesné kamenisté cesty siahajúce za horizont. V ten deň bolo tiež veľmi teplo, ale cesty boli tak široké a stromy tak malé, že sa človek nedokázal ukryť v ich tieni. Keďže stúpania neboli prudké, len dlhé, išlo sa mi dobre. Takéto jemné stúpania vyhovuju mojej fyzickej dispozícii. Zakrátko som si urobil náskok pred Katkou a Vítom. Na obed som sa zastavil v jednej malej reštaurácii v dedinke Hora Svatého Šebestiána. Po cca polhodinke dorazili aj oni. Tu musím spomenúť osviežujúcu malinovku, ktorú podávala pani majiteľka. Skrátka malinová bublinková voda so zamrznutými maliny. Aké jednoduché a aké dobré osvieženie na horúci deň. Len taká perlička. Názov dediny vo mňe vzbudzoval pocit, že sa nachádzam v dedine so silným kresťanským cítením. Preto bol pre mňa počet verejných domov na jedného obyvateľa prekvapujúci. V ten deň bol vrchol programu niekoľkohodinové tlačenie na Klínovec. Je to lyžiarsky areál v Krušných Horách vo výške 1244 m.n.m. V lete ma vôbec neohúril. Dali sme tam jedno pivko a rýchlo sme šli preč.
Bol to nás predposledný deň mílí, zajtra sme mali v pláne dosiahnuť cieľ. Naplánovali sme si to tak, že pokiaľ nebude cieľ bližšie ako 50km, nepôjdeme spať. Toto sa nám podarilo dosiahnuť asi len vďaka Kataríne. Keby bolo na mne alebo Vítkovi, zalomíme už o čosi skôr. Mal som dosť rozmočené chodidlá a každé zatlačenie do pedálov bolo ako chodenie po ihlách. Na jednej ceste cca po 22:00 som prišiel ku Kataríne a pýtal som sa jej, či už to nezabalíme. “Neblázni, do cieľa ešte 60km” . Nie som predsa bábovka, tak ok. Ja to vydržím, povedal som si. Mierne naštvaný som im ušiel na cca 100m dopredu. Pritom som sa stále pozeral dozadu, či sa už nechystajú spať. Vítek išiel vedľa Kataríny. Ten zas nervózne pozeral dopredu na mňa, kedy to zalomím ja. Niekedy o 23:30, keď už sme zaspávali na bicykloch, som to už nevydržal a povedal som im, že v najbližšom lesíku idem spať. Bez námietok sa ku mne pridali. Do cieľa ostávalo čosi menej ako 50km.

Štatistika za 13. deň:

- Prejdená trasa: 127km
- Stúpanie: 2585m / celkovo 37 378m
- Klesanie 2466m / celkovo 36 779m

14.deň – 18.7.2015 –Lesík v okolí Kraslíc, Krušné Hory ( 880 m.n.m )

Ráno štandardne Katarína vyštartovala prvá, po nej ja a potom Vítek. Dobehol som ju niekde pred Kraslicami. Pridal sa k nám aj Aleš Melichařík, ktorého sme stretávali počas celého pohybu po Čechách. Ten preferoval sólo jazdu. Všetko si fotil, pomaličky ale vytrvalo sa posúval stále ďalej. Vychutnával si samotu. V Kraslicích sme boli o 05:00 ráno. Našli sme pekáreň, ktorá otvárala až o 06:00, ale dnu bola pani predavačka, ktorá tam niečo vykladala na police. Túžobne sme jej zaklopali na okno, ona ochotne otvorila. Aj keď nemala ešte čerstvé pečivo, nám hladným stačili aj balené koláčiky a kola. Pustili sme sa do raňajok a počas nich dorazil aj Vítek. Ešte 35 km a sme v cieli. Ďaľších 20km bolo pre mna strašným trápením. Neviem čím to bolo, ale pravdepodobne psychikou a pocitom, že už už sa blíži koniec, ale taaaaak pomaly. Katka s Vítkom zrejme mali tiež ten problém, lebo som ich opäť zanechal za sebou. Pohyboval som sa slimačím tempom 7-8km/h, pričom to už nebol nejako náročný terén. Začal som uvažovať, že by bolo pekné, keby sme všetci traja prešli pod cieľovým oblúkom naraz. Však sme dosť dlhú dobu spolu jazdili, zdalo sa mi to fér, o poradie mi vôbec nešlo. Povedal som si, že keď budem cca 200m od cieľa, počkám na nich a prídeme spoločne. Čakal som 5 minút, 10, 20, …nikde nikoho. Stratil som trpezlivosť a prišiel som do cieľa sám na 50-tom mieste, čistý čas 12 dní, 17 hodín, 20 minút. Hneď ma privítal Honza Kopka , ponúkol mi občerstvenie a pýtal sa ma na moje prvé pocity po dojazde. To on veľmi rád, to sa pýta každého. Katka prišla asi 13 minút po mne, Vítek minútu po Katke. V cieli mi Vítek povedal, že už bol na pokraji psychických síl, lebo dostal dva defekty krátko po sebe. Katka mu dala svoju dušu ( Ale Vítek je v pohode, nie je to žiadny diabol ).

V cieli som rozprestrel karimatku a ľahol “na Ježiša” A ležal a ležal…Telo zrazu nechalo voľný priebeh všetkej tej bolesti a únave. Pri dojazde do cieľa som sa cítil ešte relatívne fajn, po 5-tich hodinách v cieli som nevládal zdvihnúť ruku. Je pre mňa neuveriteľné, ako telo vďaka psychike dokázalo toľko dní potláčať to všetko, čo zrazu v priebehu pár minút prišlo. Toto som naozaj ešte nikdy nezažil. A je správne, že tento najintenzívnejší pocit prišiel až po dojazde do cieľa. Týmto mi to celé dávalo zmysel.

Štatistika za 14. deň:

- Prejdená trasa: 46km
- Stúpanie: 595m / celkovo 37 973m
- Klesanie 1020m / celkovo 37 799m


ZÁVER:
V prvom rade sa chcem poďakovať mojej manželke Veronike za podporu, ktorú mi prejavovala od začiatku až po koniec. Úspešne prežila so mnou prípravu aj preteky. Bez jej podpory by to nemalo celé zmysel. Dokonca predýchala aj momenty, keď som stratil pojem o čase a dva dni som sa jej z trate neozval. Čas tam plynul akosi inak. Ďakujem.

Taktiež ďakujem Honzovi Kopkovi a spol., za to, že organizujú niečo také ako 1000 miles ADVENTURE. Sprístupňujú tým neobyčajné dobrodružstvo obyčajným ľudom.

Ďakujem rodičom, bratom a kamarátom za podporné SMSky a priebežné informácie z trate. Vždy som si rád nejakú prečítal.

Určite v budúcnosti by som si to chcel vyskúšať opäť. Tentoraz v opačnom smere. Či to bude už budúci rok, neviem povedať, ale bolo by to pekné.....