Reportáž: Bohemia Divide 2018 - ako prekonať samého seba

Pôvodný plán na júnový bikepacking v Slovinsku mi nevyšiel. Pomaly sa však blížil začiatok ďalšieho semestra na VŠ, a preto som bol viac-menej zmierený, že tento rok žiaden dlhodobý výjazd nebude. Opak bol pravdou.

Až dovtedy, kým kamarát Roman (finisher 1000 Miles Adventure) nezdieľal udalosť na FB o konaní premiérového ročníka ultramaratónu Bohemia Divide, takže hneď bol chrobák v hlave . Bohemia Divide sú cyklistické preteky bez podpory naprieč Českou republikou so štartom vo Vyššom Brode (neďaleko najjužnejšieho bodu ČR) a cieľom vo Varnsdorfe, obchádzkou cez najsevernejší bod republiky. Dĺžka pretekov je 700 km s celkovým prevýšením 14 km. Preteky sa začínali 23. septembra, pričom časový limit na ich dokončenie bol 7 dní. Na trase sa nachádzalo 5 basepointov s provizórnym zabezpečením (nápoj/zľava na občerstvenie), inak si každý zabezpečoval stravu sám. V skratke: preteky bez podpory na spôsob spomínaných „Míľ“, tentokrát z juhu na sever Čiech. Na štart nastúpilo 49 pretekárov z 8 štátov, zo Slovenska sme šli len dvaja.

Čo sa týka prípravy, pred štartom som mal najazdených ledva 5000 km, prešiel 333-ku v Spiši a zúčastnil sa zopár pretekov v okolí. Preto som od seba žiadne zázraky neočakával, hlavne som chcel prísť v zdraví do cieľa (čo sa nepodarilo na 100% ), spoznať nových ľudí a užiť si to. Výbavu som začal riešiť v piatok 2 dni pred štartom. Na CTM-ko som nahodil veľkú podsedlovú a rámovu brašňu, thermarestku na rajdy, malý ruksak a ráno hurá na vlak Trenčín – Praha - Velešín.

Deň 0 Velešín – Vyšší Brod

Väčšina účastníkov išla z Prahy priamo do Rybníka, čo bola obec pár kilometrov od miesta štartu. Ja som vystúpil skôr vo Velešíne, keďže som sa chcel rozjazdiť pred pretekmi a najmä navštíviť Český Krumlov. V Prahe na stanici som stretol Brandona z Anglicka. Obdivoval som jeho gravel bike zn. Lauf s ich vidlicou na karbónových „perách“. Sťažoval sa, že si zabudol zobrať prilbu, ja zase pre zmenu nabíjačku na mobil. Požičal mi teda svoju (mal dve), začo dodatočne ešte raz ďakujem. Medzitým nastúpili Tonda Koutský, Martin Chmátal a David Legát. Dávame sa do reči, pričom posledný menovaný má dosť problém porozumieť slovenskému jazyku. Nevadí, večer po pár pivách už rozumel všetkému .


Z Velešína som sa cez okolité dediny dostal do historického Českého Krumlova, ktorý je zapísaný aj v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Mesto rozhodne stojí za návštevu, akurát viac Japoncov je snáď už len v Tokiu. Prešiel som ho narýchlo, keďže sa skoro stmievalo, dal si miestne pivo, vyšiel na kalváriu nad mestom a pokračoval do Vyššieho Brodu. V Hoteli Šumava bola predštartovná porada, kde bolo vidieť mnoho „míliarov“, medzi ktorými vyčnieval Miroslav „Indián“ Franěk . S Tontom a Martinom sme prenocovali v penzióne neďaleko štartu. Nakoniec sme spolu šli počas celých pretekov.
Najazdených 53.56km, 982m, 3:08:16

Deň 1 Vyšší Brod – Pražák

Štart bol naplánovaný o 12-tej, takže času na prípravu bolo dosť. Nakúpili sme zásoby do cesty, po „briefingu“ dali spoločné foto a išlo sa. Hneď sme začali šliapať do strmého kopca ku kaplnke nad mestom. Medzitým začalo popŕchať, čo prekročením česko-rakúskych hraníc prešlo do súvislého dažďa, takže hneď sme boli „durch“. Ešteže som si zobral pláštenku upravenú z ochrannej kombinézy, takže som chodil celý čas v bielom jak exot . Nechýbalo krátke zastavenie na najjužnejšom bode republiky a pokračovali sme ďalej. V zjazde do Rožmberku nad Vltavou na kamenistom úseku pláštenku strácam (gravelisti tu museli mať radosť), ale Martin mi ju vracia pri neďalekom viadukte. Kopcovitým úsekom prídeme do Českého Krumlova, kde za 5 min do seba natlačím pizzu a ideme k rozhľadni na vrchu Kleť (1083m). Dlho sa nezdržíme a cez CHKO Blanský les pokračujeme smerom na Netolice.


Na 95-tom kilometri zastavujeme na prvom basepointe pri zámku Kratochvíle, kde nás čaká organizátor Jan. Postupne sa začína stmievať a ideme priamo do prietrže mračien. Búrka je na spadnutie, do toho dostávam riadny hlaďák, tak idem popredu a za každým rohom hľadám krčmu alebo čerpaciu stanicu. Tesne pred záverečnou prídeme do obce Pražák, kde kupujem všetko do radu. Ešte je len 8 hodín, ale vyhliadky na počasie nič moc, čo po pár minútach potvrdzuje riadny lejak, ktorý má podľa predpovede trvať do druhej v noci. Začujeme zvuk kolies, Tonda vybehne na cestu a volá Poliakov, nech sa idú schovať. Otec a syn, Leszek a Alexander Pachulski. Chvíľu sme pokecali, po polhodine pokračovali ďalej. My sme sa radšej rozhodli po dohode s hostinským prespať na terase s tým, že vyrazíme pred 3:00.
Najazdených 111.01km, 2,778m, 6:34:00

Deň 2 Pražák – Kytín

Vstávam pred druhou, 2:30 vyrážame do riadneho vetra, aj keď bez dažďa. Všade je bordel z napadaných konárov, miestami je nutné prenášať bike cez stromy, takže púšťať si to v zjazde by nebolo veľmi rozumné. Pokračujeme popri jazerách smerom na Strakonice, kde počas dňa museli byť pekné výhľady do okolia. V Sudoměři prechádzame popri 16 m vysokej sochy Jána Žižky, ktorú by som si nebyť Martina, vôbec nevšimol. V Katoviciach (nie poľských) zastavujeme na pumpe, lebo sa dostavuje hlad a aj riadna zima. Cestou do Melčichova dobiehame Slovinca Maja Pavčeka, s ktorým sa podobne ako s Poliakmi budeme pravidelne striedať až do cieľa. O pár kilometrov ďalej v Bratoniciach dávame jednu z troch povinných foto pri pamätníku Christiana Battagliu, amatérskeho cyklistu, ktorý za celú kariéru najazdil cez 935-tisíc kilometrov.


V Blatnej pri zámku meníme trasu v navigácií a zvlneným terénom prídeme popod stúpanie na Třemšín. Tam dostávam krízu, ale musím sa hecnúť, lebo na najbližší basepoint je to ešte ďaleko. Kopcov pribúda, až sa dostaneme k meteorologickému radaru Praha. Celý deň je nepríjemný studený vietor a premenlivý dážď. Neďaleko Přibrami nás dobieha Ondra Loup, uvidíme ho až v cieli. Okolo šiestej prichádzame na ďalší BP v podobe športového klubu Vlaška, kde dávame dlhší oddych. Brandon sa sťažuje, že sa mu rozleteli kladky na prehadzovačke, ale našťastie ju dal nejako dokopy. Medzitým prichádza Maj, Leszek s Alexandrom a Petr Šifta s Tomášom Novotným, ktorí už pre dnešok končia. Síce je nás tu päť a pol, ale každý inej národnosti, preto sa bavíme po anglicky.

Po dohode sa rozhodneme ešte potiahnuť pár kilometrov do obce Kytín, kde sa v miestnom pivovare pýtame na nocľah. Nakoniec znovu zabivakujeme na terase neďalekej hospody. Zabalený v termofólii a spacáku do +15° tŕpnem, či do rána nezmrznem, keďže sa má rapídne ochladiť.
Najazdených 181.69km, 3,042m, 11:54:59

Deň 3 Kytín – Staré Splavy

Nakoniec to so spánkom nebolo až také hrozné, fólia splnila účel . Dosť sa zdržím balením spacáku a ostatných vecí, potom mi zase blbne navigácia, tak ma chlapi čakajú. Z Kytína pokračujeme dlhým stúpaním, ktoré hneď ráno dobre padne vzhľadom na teplotu. Čaká nás cca 40 km prejazd Prahou, takže očakávame, že sa vyhneme kopcom. Obchádzame D4 a cez prímestské časti sa dostávame do metropoly ČR. Trasér sa tu rozhodne vyhral: samé strmé stojky hore-dolu. Rozhodne si neoddýchneme. Narýchlo zastavíme pri treťom BP v Pivnici Prašivka, kopneme do seba pivo a ideme ďalej. Z centra pokračujeme na Petřín parádnou cyklotrasou smerom na Hradčany, kde máme celé mesto ako na dlani. Je ešte len 9:30, takže až na pár Japoncov tu nikto nie je. Dávame ďalšiu „povinnú“ foto pri soche T. G. Masaryka a vychádzajúc z centra pokračujeme 50km stezkou popri Vltave až do Mělníka. Spánkový deficit za posledných pár dní je poznať, mám problém nezaspať počas jazdy. Zopár tyčiniek a radler ma dáva do poriadku. Stúpajúc k Mělníku sledujeme miesto sútoku Labe a Vltavy. V centre mesta je ďalší BP - v reštike u Němého medveďa, kde sa zastavíme na hamburger. Tu zisťujem závadu na bicykli: povolená miska stredového zloženia spôsobuje, že mi mierne zasekávajú kľuky. Hľadať servis sa mi ale nechce, tak to len rozoberiem, vyčistím a ručne zatiahnem „na fest“. Tesne pred odjazdom prišli vysmiati Poliaci. Na otázku, ako sa im ide, Alexander odpovedal „it`s ok, but he (Leszek) is old and rusty“ .


Následný prejazd cez malebnú CHKO Kokořínsko považujem za najkrajší úsek trasy. Parádne traily popri pieskovcových skalách rozhodne stáli za to. Len škoda, že nemám viacej fotiek z týchto miest, keďže sme takmer nezastavovali. Končíme v Starých Splavoch neďaleko Máchovho Jazera. Po troch dňoch je nocľah v teple zaslúžený. Na recepcii si pýtam jednorazové rukavice, keďže dlhoprsté som si samozrejme zabudol zobrať. Budík nastavujeme na druhú s tým, že zvyšných cca 200 km chceme dať na jeden záťah až do cieľa.
Najazdených 178.62km, 2,716m, 11:25:55

Deň 4 Staré Splavy – Varnsdorf

Nakoniec vstávame až po štvrtej. Tonda vyrážal o niečo skôr. Ubytovanie rozhodne padlo vhod, lebo teplota určite klesla pod bod mrazu. Čaká nás relatívna rovina cez Máchův kraj, ale takmer celý čas po piesku. Popod hrad Bezděz pokračujeme smerom na Ralsko. Dobiehame tak Tondu, ktorý musel zastaviť kvôli primrznutej voľnobežke. Pri prejazde cez bývalé vojenské letisko mi skoro odmrznú prsty, ale našťastie sa postupne otepľuje. Kvôli zime zastavujeme na kávu vo večierke v neďalekom Mimoni. Zdá sa nám, že je tu mix všetkých možných národností okrem „domácich“. Za mestom stúpame pre zmenu na vrch Ralsko, ktorý sa neskôr stane najneobľúbenejším miestom na trase .


Tlačíme niekoľko kilometrov cez mix koreňov a skál. V zjazde som rád, že neletím cez rajdy, lebo za 3 dni sa mi podarilo zodrať plášť takmer „na plátno“, takže mi slušne uskakuje zadné koleso. Asfaltovými úsekmi prídeme do Osečnej, kde sa posilňujeme držkovou pred výstupom na Ještěd. Ešte predtým zastavujeme pri tiesňave rieky Ploučnice a odtiaľ sa napájame na červenú TZ smerujúcu na vrchol. Navzájom sa hecujeme a snažíme sa šliapať aj dosť strmé úseky, čo sa neskôr v mojom prípade ukáže ako nie moc dobrý nápad. Záverečný kilometer po kameňoch ale už tlačíme až na posledné stovky metrov po asfalte, čím sa dostávame na jednu z dominánt severných Čiech.


Ještěd (1012m) bol jedným z dôvodov mojej účasti na pretekoch, lebo vždy som sem chcel ísť kvôli unikátnej rozhľadni/vysielaču. Výhľad tiež stál za to, ale fúkalo teda brutálne. Poslednú povinnú foto dávame pri „epickej“ soche Dieťaťa z Marsu a po vrcholovom pive zjazdíme smerom do Jablonnej v Podjěštedi. Nachádzame sa tak v Lužických horách. Po 30 km neustálych lesných stúpaní a klesaní prichádzame do posledného BP v pivovare Falkenštejn v Krásnej Lípe. Zvečerieva sa, ale uvažovať nad nocľahom 75 km pred cieľom by nemalo význam. Petr s Tomášom zrovna odchádzajú. Neskôr ich dobiehame v zjazde od rozhľadne Tanečnice. Čakajú nás „míliarske“ úseky, ktorých hajlajtom je Šluknovský výbežok s tlačením na najsevernejší bod ČR. Keďže som tu bol minulý rok, vedel som, čo mám čakať. Väčším problémom je skôr rastúca bolesť kolien a achilovky, takže za to tlačenie som aj rád. Konečne sme tam, rýchla foto, peší úsek popri potoku a zase v sedle. Od tohto momentu som už len očami tlačil odpočet na navigácii, lebo kolená haprovali na striedačku, z čoho som už bol riadne vytočený. V tiahlom stúpaní na Rumburk dostávam brutálnu krízu. Nejak sa ale vydriapem na vrchol. Hodím do seba horčík, zjem posledné zásoby a rvem to zvyšných 15 km cez bolesť do cieľa, čo rozhodne nie je rozumné, ale už to chcem mať za sebou a nechcem zdržoval Tondu s Martinom.


Do cieľa k pivovaru Kocour vo Varnsdorfe prichádzame pred treťou v noci v čase 3 dni, 14 hodín a 46 minút na delenom 11. – 13. mieste. Chvíľu po nás prišiel aj Jiří Mohout, ktorého Tonda utrhol svojim tempom v záverečnom stúpaní . Čas a energia na oslavy príliš nie sú, finisherské foto a ideme spať.
Najazdených 225.21km, 4,648m, 16:55:41

Víťazom pretekov sa stal Míra „Indián“ Franěk v čase 2 dni, 21h a 45 min. Celkovo som najazdil 697 km s prevýšením 13100 m. Z nás dvoch Slovákov som došiel len ja, takže prvenstvo v tomto smere tiež potešilo . Preteky rozhodne splnili očakávania, výsledný čas potešil, preto budem zvažovať účasť aj o rok. Tak, keď tak sa vidíme na štarte .