HORAL Krejzi očami Latanku

Stojím vo Svite na štarte svojho druhého cyklomaratónu. Idem zase dlhú trať. Vždy som veril doktorovi Iľkovi, preto som si pribalil pláštenku. Na štart som dobehol 3 minúty pred výstrelom. Usporiadateľ ma napomenul, že na (dutú) hlavu treba dutú prilbu a nie len z kožených pásikov. Takéto sa nosili od roku 1900 do 1999. Zaujímalo by ma, čo sa bude nosiť o 100 rokov, keďže móda sa zvykne vracať. Ale prilba nie je len módny doplnok, ide hlavne o bezpečnosť. Nejakú si zaobstarám.

Od Banskoštiavnického cyklomaratónu prešiel týždeň a dary mora už opäť môžem. Keď som už pri tej treske: keď som ju kupoval, stretol som dobrého známeho -urológa. Pýta sa ma: „A sedlo máš dobré?“ „Hej, vymenil som ho, lebo to pôvodné ma tlačilo.“ Nepochopil som ho hneď. O zadok vôbec nejde, ten prestane bolieť za deň-dva, ale ide o to ostatné, čo sa po sedle váľa. Nebudem to tu rozvádzať, len spomeniem, že som si nikdy nemyslel, aký je žliabok na vrchu sedla dôležitý. Môj známy by vedel o tom rozprávať. Má viacerých pacientov čo obľubujú jazdu na dvoch kolesách a nie sú to motorkári.

Stojím vo Svite na štarte svojho druhého cyklomaratónu. Idem zase dlhú trať. Vždy som veril doktorovi Iľkovi, preto som si pribalil pláštenku. Na štart som dobehol 3 minúty pred výstrelom. Usporiadateľ ma napomenul, že na (dutú) hlavu treba dutú prilbu a nie len z kožených pásikov. Takéto sa nosili od roku 1900 do 1999. Zaujímalo by ma, čo sa bude nosiť o 100 rokov, keďže móda sa zvykne vracať. Ale prilba nie je len módny doplnok, ide hlavne o bezpečnosť. Nejakú si zaobstarám.

Ostal som verný svojej filozofii „Pomaly, zájdeš!“ a postavil som sa do poslednej lajny. Bolo nás viac ako pred týždňom a bolo to rozhodne iné. Nezačalo sa pekelným tempom hore kopcom, ale prechádzkovým až do Spišskej Teplice. Za ňou na zvážnici cez Kozie Chrbty za mnou ťahalo ešte zo 15-20 jazdcov. Vedel som, že tiež začali opatrne a ešte ukážu, čo v nich je. Celkovo bolo i viac nás, šortkárov, čo však nemusí značiť slabší výkon. Viď napríklad výsledkovú listinu a šorttrekára (v šortkách na Treku) s číslom 56.

Prvý veľký kopec bol za Spišským Bystrým. Na kopce som sa pripravoval celý týždeň. Zmenil som životosprávu, začal som zdravo žiť. Každý druhý deň aspoň 30 km striedavým tempom, naviac v noci už toľko nebehám do chladničky. Sipeky i Papeky by mali zo mňa radosť. Môj metabolizmus zažíva revolúciu. Sadlo sa premieňa na svaly, svaly mi v železo stuhli. Telo perfektne spaľuje, na veľkej potrebe som nebol ani nepamätám. A práve pod kopcom za Spišským Bystrým to prišlo. Pýtam sa v balíku, kde je WC. Vraj všade. Lenže hora mladá, riedka, spodné konáre obsekané. Vydržím, hore v sedle si dám čučoriedok, od nich dobre zapeká. Ťahali sme hore dolinou, skupina sa potrhala za mojim chrbtom. Po niekoľkých kilometroch som už mal naozaj toho dosť, lebo začalo byť čoraz strmšie. Uvidel som pomedzi stromy striešku s občerstvovačkou, bolo to v pravú chvíľu. Keď som prišiel bližšie, prežil som prvé sklamanie. Bol to len krmelec pre vysokú zver, voda bola o pár kilometrov ďalej. Kým som sa nalieval, lebo fľašu nenosím, predbehlo ma niekoľko cyklistov, medzi nimi aj šorttrekár. Už som ich viac nestretol. Čučoriedky v sedle neboli, ale nahradila ich horká čokoláda na občerstvovačke v Tepličke. Potom prišiel ďalší veľký kopec. Raz som zastal pri potoku, aby som zmyl špinu a pot a raz kilometer pod vrcholom, aby som doplnil energiu. Svojim tempom to šlo. Krásne prostredie vysokohorských lúk doplnil salaš. Honelník pri ohni už na 200 metrov krútil zväzkom zvocov. Keď som sa priblížil, kričí: „Poď na baraninu!“ Tuho som rozmýšľal, že sa zastavím na črpák žinčice, ale už i tak som mal v črevách na spadnutie. Pri takej šaratici by som nemusel stihnúť časový limit.


Obávaný stupák do sedla Madejovo som šiel s novým kamošom Martinom. Šľapali sme ako Hinault s LeMondom na Galibier, nik na nás nemal. Predbehol nás len horár s puškou. Tiež musel mať parádnu kondičku. Vraj keď mu zvýšia dôchodok, tiež by chcel jazdiť na takýchto akciách. V zjazde som dostal defekt z vnútra, od ráfika. Zalepil som a pokračoval som sám. Z Tepličky prekrásnymi cestičkami až do cieľa. V bufete v Šuňave sa pýtam, či už tadiaľto niekto pred mnou prešiel. Vraj jeden-dvaja. Za poslednú hodinu. Hoci môj plán prísť do 9 hodín nevyšiel, viac ako ručičku na hodinkách si všímam ručičku na váhe. Čo maratón, to kilo dole. Škoda, že ich je v MTB sérii tak málo a končia v septembri.

Doktor Iľko sa trochu sekol, ale nehnevám sa. Naopak, mal som radosť, že sme jazdili bez dažďa. Budem ho počúvať aj naďalej, ale zariadim sa podľa seba. Radšej sa pripravím na ten horší variant. HORAL Krejzi v celodennom daždi musí byť veľmi ťažký. To by som volil radšej Lejzi. Inak sa mi šlo ľahšie ako v Štiavnici. Možno preto, že som šiel celú trasu svojim tempom. Usporiadateľ sľuboval krásne výhľady a naozaj boli. Len ma nemal kto odfotiť. Hoci som si myslel, že čas si sledujú najmä tí čo bojujú o miesto na bedni, vôbec to tak nie je. I keď som si už nestrážil zadné čelo (chvost), bolo len málo takých pohoďákov. Ak sa neodfotím sám, alebo nepoprosím usporiadateľa, nemal by som doma čo ukazovať. Jeden to chce stihnúť pod 7 hodín, druhý pod 10, máloktorý z nich sa však kochá krásnymi výhľadmi.

Rovnako ako v Štiavnici i tu bolo vidieť výbornú prácu usporiadateľov. Perfektné značenie trate, taktiež nasprejované nebezpečné kamene a pníky. Dobrý bufet aj pre zadné čelo. Krásna trať s nádhernými zjazdmi. Rôzne povrchy od asfaltu po lesný chodníček. Napríklad bolo vidieť, že na niektorých zvážniciach prebieha ťažba ale pre náš prejazd boli vyčistené. Viem, aká je to ťažká a zdĺhavá robota. Taktiež strážené parkovisko, šlaufy i wapka, sprchy s teplou vodou, parádna mapa a profil trate, program, večera a podobne. Privítal by som, keby v bufetoch bola možnosť naolejovať reťaz. Stačila by i fľaša obyčajného kuchynského oleja za pár korún a 1-2 olejničky. Na dlhých tratiach naolejovanie na štarte zväčša nevydrží do cieľa. Potešilo by ma aj to, keby jazdci obaly z toho čo zjedia vyhodili v najbližšom bufete a nie v národnom parku. Rovnaké to bolo v tomto smere i v Banskej Štiavnici a možno je to tak všade. Organizátori to asi chápu, no ostatní nemusia. Svet sa však netočí len okolo nášho bicykla. Na vstup s bicyklom do národného parku sme dostali výnimku, nabudúce ale už nemusíme. Bola by to škoda, keby ochranári argumentovali aj neporiadkom na trati. Ja nie som ochranár. Naopak, pred tromi týždňami mi jeden z nich dával pokutu 500 Sk za to, že som bol s bicyklom v národnom parku v zóne s piatym stupňom ochrany. Keď som odmietol zaplatiť, pofotil si môj občiansky, môj bicykel i mňa z každej strany a sľúbil mi pozdrav z krajského úradu. Nestačil argument, že som bicykel niesol na pleci. Ani mi asi neveril. Ale ja som ho fakt niesol. Hoci vyzerá masívne, nemá ani 11 kíl. Mnoho turistických ruksakov je oveľa ťažších. Nezaujímalo ho ani to, že som pred dvomi týždňami znášal odpadky z takmer 2000 metrovej výšky. Alebo to, či niekto prispel na záchranu Tatier a podobne. Zákon umožňuje priestupky riešiť i dohovorom, ale pokuta je asi lepšia. Pán ochranár si potom možno uvedomil, že i on porušil zákon. Že sa mi nepredstavil odznakom ani legitimáciou, hoci bol bez uniformy, že za oknom služobného auta nenechal tabuľku LESNÁ STRÁŽ ako káže vyhláška, že na služobnom aute vyvážal súkromné osoby. A hlavne že koniec cykloturistickej trasy nebol zreteľne označený v súlade s STN. Tak sme sa z každej strany pofotili navzájom a zatiaľ ostalo len pri tom, ešte mi nič neprišlo. Doma som sadol k internetu a vyhľadal zákon o ochrane prírody. Je to tam však jasne napísané: tretí a vyšší stupeň ochrany (čo je napríklad každý národný park) nepripúšťa vstup a státie bicykla mimo vyznačených cykloturistických trás. Trochu som odbočil. Ale chráňme si prírodu.

Prajem vám veľa kilometrov bez nehody.

Latanka

Výsledky: http://www.vos-tpk.sk/horal06.txt

Fotky:
http://mihi.fusion.sk/main.php?g2_view=core.ShowItem&g2_itemId=33158
http://www.horal.sk/fotoalbumy/HORAL2006/index.html
http://www.horal.sk/fotoalbumy/HORAL2006-Dijck/index.html