Tip na výlet: Skrytý potenciál Bielych Karpát

Nepatrím medzi ľudí, ktorí si všetko plánujú ako cez šablónu, rovnako to teda mám, aj čo sa švihov týka, vždy je nejaká predstava o čase a približnej trase, ktorú ale dosť často zmením, a to podľa aktuálnej nálady, počasia, smeru vetra, alebo len zle odbočím .

Podobne to bolo aj so sobotným švihom. Plán bol ísť na 4 - 6 hodín niekde do moravských kopcov a vyraziť pri najlepšom rovno po východe slnka. Ale už tento plán sa zmenil v priebehu noci, keď som sa prebral na dážď a keďže mi foneticky prišiel dosť intenzívny, tak som zrušil budík na 5. hodinu, otočil sa na druhý bok a spal ďalej, prebral som aj tak sám niekedy pred šiestou, prekonal som lenivosť a pozrel von oknom, keďže cez vonkajšiu IP kameru na mobile som nevedel mokrosť ciest objektívne posúdiť . Na moje prekvapenie bolo úplne sucho.


Zjedol som poctivý slaninový chleba, preložil to jedným espressom, odľahčil sa a vyrazil. Už aj v týchto skorých ranných hodinách sa dalo vydržať len v krátkom sete, síce v doline pri potoku bolo sviežo, ale zase pre ten kúsok škoda vliecť na celý deň návleky.

Vesnička středisková

Trasu som smeroval smerom na obec Stráni, čo je hneď prvá obec na Morave po prejdení čiary. Kľudne by sa dala označiť ako „vesnička středisková“, keďže je tu naozaj plná občianska vybavenosť. Ani menej pozornému neunikne fakt, že je tu hneď o niečo krajšie ako na Slovensku, k čomu prispieva fakt, že tu ľudia viac dbajú o výzor svojich obydlí ako aj ich okolia . Na konci obce mením smer, zatáčam doprava a dostávam sa na prvý menší kopček dňa, stúpanie na križovatku nad obcou Březová, do ktorej sa dostávam po kratšom serpentínovom zjazde, kde sa dá dobre pilovať technika prechodu zákrut a vidieť naďaleko, či ide nejaké auto. Z Březovej naberám smer Lopeník z neho odbočujem na Mikulčinov vrch, čo je celkom výživné stúpanie, hlavne jeho úvod. Postupne sa otvára krajina a prichádzajú super „panoramata“ . V Tejto lokalite to žije turistickým ruchom, je tu množstvo chát, či už súkromných alebo aj penziónov, bufetov. Na vrchole sú aj lyžiarske vleky, niektoré aj novovybudované.



Po kratšom zjazde sa dá ísť buď na Kykulu (SR) alebo do obce Vyškovec, kde práve mierim ja, to je tu dobre známa, legendárna stena, ktorá má priemerný sklon cez 16% a niektoré pasáže sú hrubo cez 20%, takže si v duchu pochvaľujem, že to idem ako zjazd . Trocha ma na tej úzkej ceste prekvapí tatra oproti, ktorá zaberá celú šírku vozovky, tak ju musím obísť po tráve. Z Vyškovca sa dostávam do Starého Hrozenkova a čaká ma malý presun po frekventovanejšej ceste E50 späť na Slovensko, aby som po chvíli odbočil na Žitkovú, a teda dostal sa zasa na Moravu. V Žitkovej na mňa čakajú zasa super výhľady a samozrejme výživný kopec s veľkým sklonom, kde sa uplatnia najľahšie prevody.


Ďalej mierim dolu kopcom do Bzovej a ďalej na Bojkovice, ktorým dominuje zámok Nový Svetlov, ktorý sa nad nimi týči. Bojkovice sú síce relatívne malé, ale je to taký uzol, kde sa zbieha viacero ciest a zase raz sa mi tu nepodarí správne odbočiť a nejdem najkratšou cestou smer Luhačovice, ale mierim niekam do neznáma a spoznávam doposiaľ neprejazdené cesty, kde som zároveň milo prekvapený. Hneď nad Bojkovicami je rozhľadňa s ohromujúco výškou celá dva metre . Tak sa na ňu štverám, v cestných tretrách je to celkom „sranda“ . Spravím zopár záberov na vyššie spomenutý zámok a prášim ďalej. Terén je tu samozrejme zvlnený, len hore-dole a viac-menej v lese, postupne sa dostávam do obce Rudmov a z nej pokračujem ďalej. Už mám aj trochu malú dušičku, či to nebudem musieť otočiť späť, ale nakoniec ma môj orientačný zmysel neklame a dostávam sa na križovatku, na ktorej je odbočka na Luhačovice, tu je už troška viac frekventovaná cesta, ale hlavne sú tu pekné brdky a podľa mňa by tu bol parádny okruh na spoločné majstráky ČR a SR .


Computer hlási skoro 80 km, keď vidím tabuľu s nápisom Luhačovice, ktoré snáď predstavovať netreba. Ja ich ale len prechádzam, pretože sú v sezóne dosť preľudnené. Keďže som dopil jeden bidon a bude už len teplejšie, zastavujem sa na benzínke, kde ho dopĺňam a neodolám ani cole a nanuku. Z Luhačovíc naberám znova smer Bojkovice, ale tentokrát inou, menej frekventovanou cestou. Je to hneď od podlahy pekná stena, čo aj hlási cedula s nápisom 17%, takže, ak si v Luhačoviciach sadne človek niekde na zákusok, zmrzlinu, či kávu a vytuhnú mu nohy, tak tu ich bude musieť pekne rýchlo prebrať k životu . Tu už som zasa na známych cestách a poznám tu aj super bočnú cestu, tak aby som sa zasa nemusel vracať do Bojkovíc, teda na konci obce Přečkovice naberám smer Rudice, kde sa trošku zdržím fotením, keďže tu majú pekne uložené balíky slamy .

Mením smer

Ďalej pokračujem cez Nezdenice, kde ma zaujala hospoda ZOO do Bánova a následne na Suchú Loz, kde by som dal do pozornosti taliansku firmu, ktorá tu vybudovala krásne ovocné sady a aktuálne tam majú aj predajňu s ovocím, nielen z lokálnej produkcie, ale aj dovezené z IT... tento úsek trasy je jediný trocha rovinatý, ale len na chvíľu, pretože mením smer na Korytnú a už zasa na mňa čaká výživné stúpanie a začína sa meniť aj teplota, doteraz bolo ideálne cyklistické počasie, keďže bolo zamračené, to sa ale mení, slnko sa prediera a teplota rastie. Nad Korytnou sú opäť pekné výhľady na okolité obce a mesto Uherský Brod, doplnené o stádo kráv, takže to tu má trocha nádych Švajčiarska. Som na vrchole a pod sebou mám znova obec Stráni, čiže dalo by sa spustiť dolu a vrátiť sa po rovnakej trase ako ráno domov, ale to by bolo moc jednoduché . Ja v zjazde mením smer a stúpam na Hrabinu, aby som následne dlhým zjazdom došiel postupne do Slavkova a Boršice u Blatnice, kde mením znova smer na obec Suchov, ktorá je ako taká miniatúra nejakej malej uličky v San Franciscu, kdeže viac-menej celá obec je len okolo jednej prudkej cesty vystavaná.


Ďalej mierim smer Nová Lhota, čo je obec pod Javorinou, čiže niečo ako môj domov, len z opačnej strany. Premávajú tu dokonca autobusy s prívesmi na bicykle, ale inak ako nenaložená som ich nikdy nevidel. Tachometer ukazuje 140 km a už ani moc nechýba do 3 000 nastúpaných metrov, dochádza mi voda a keďže neviem o žiadnom použiteľnom prírodnom zdroji v blízkom okolí, tak zastavujem pri krčme s názvom, ktorý ma už viackrát zaujal, lebo sa volá "obecná", našťastie je otvorená ale ľudoprázdna, dávam si veľkú kofolu na stojáka a nechávam si nabrať bidony, keďže za to krčmár nič nechce, nechám mu aspoň dýško .

Domov to už nemám ďaleko, cca 20 km, takže dva 0,7 l bidony sú mi aj dosť navyše, hlavne v dlhom stúpaní, čo ma následne čaká, to moc neocením, ale keďže mám dostatok vody a nohy ešte idú, začínam v hlave špekulovať o tom, že skúsim sa ešte pomotať tak, aby na konci švihu bolo 4 000 nastúpaných metrov. Z Lehoty teda mierim na Kubíkov vrch, kde je zasa lyžiarsky vlek, pomerne nový tiež, ale príde mi to tam nejaké skrachované, aj napriek prítomnosti snežných diel (samozrejme vypozorovaná pri bežkovaní). Na vrchole kopca je hranica, o ktorej prítomnosti informujú iba dopravné značky, na tomto úseku je zákaz vjazdu pre autá, i keď z času na čas tu nejaké zablúdi, tak v 95% výjazdov čo tade idem, nestretám nikoho .


Zjazd z Kubíkovho vrchu končí v Starej Turej, konkrétne v časti Topolecká, ale keďže „potrebujem“ naháňať výškové metre, tak idem smerom do hôr, kde sa stretávam s najhoršou cestou z celého švihu, je to klasická lesná zvetraná cesta, aktuálne trocha polepená štrkosmolou, takže pomerne aj dosť makadamu všade. Po absolvovaní najprudšej pasáže je vedľa cesty studnička s názvom Penáze, kde sa zastavím, aby som sa trocha ovlažil, voda je naozaj studená, ani by ju nebolo vhodné tak rozpálený piť, takže ju len lejem na hlavu a krk a pokračujem ďalej zjazdom do Súša, kde to beriem skratkou cez Trávniky, aby som sa dostal na Hrnčiarové, z ktorého to mám asi dva a pol kilometra domov, nepodľahnem pokušeniu a naberám smer Javorina, takže si začínam kaziť okruh a idem kus po tej istej ceste čo ráno. Stúpanie na Javorinu je už taká klasika, šiel som ho možno už aj 100 x, takže by som ho snáď dal aj po slepiačky . Ale prvýkrát ho idem po 175 km a už skoro 3 300 nastúpaných metroch, takže ho cítim viac ako obvykle, aj keď ako celý deň držím len turistické tempo. Javorina je najvyšší vrch Bielych Karpát, a teda aj najvyšší bod mojej trasy, výhľady sú tu fantastické. Okrem toho je tu aj veľká chata, ktorá po rokoch chátrania konečne naberá nejaké kontúry pokroku. Na vrchole dopíjam zasa všetku vodu, ale už ma čaká iba zjazd, tak už ju nejdem riešiť na chatu. Cestou dole aj tak pekne vyschnem, takže prvé, čo robím po príchode domov, je pitie vody priamo z vonkajšieho kohútika. Keďže mi ešte pár desiatok metrov výškových chýba k pokoreniu stanovenej méty, tak to dotáčam ešte doma, keďže bývam v prudkom kopci, nie je to žiaden problém . Nakoniec som v sedle strávil skoro 8 hodín, prešiel 188 km a nastúpal 4 000 v.m. Celý švih je dostupný na tomto odkaze.

Tento región má čo ponúknuť

Región Bielych Karpát má naozaj čo ponúknuť a nie je tu problém potrénovať kopce, síce to nie sú žiadne nekonečné alpské stúpania, ale jeden k druhému dajú v závere švihu vždy slušné alpské čísla . Taktiež očný vnem dostane za celý deň zabrať, keďže sa dá celý čas niečim pekným kochať. Obrovská výhoda ja aj minimálna prítomnosť áut. Celý tento okruh, alebo jeho jednotlivé časti sa dajú dobre využiť aj na cykloturistiku, a to som ani zďaleka v článku nespomenul všetky zaujímavosti alebo atrakcie, ktoré sa dajú na trase vidieť, alebo zažiť. Športu zdar!